Priateľov človek potrebuje k šťastnému a plnohodnotnému životu.

Občas však nastali situácie, kedy som o tomto tvrdení musel vážne pochybovať.

„A vždy, keď sa nahnevá smiešne pri tom krčí nos.“

„Áno, to som si všimol! Snaží sa pôsobiť desivo, ale v skutočnosti pripomína naštvaného zajka.“

Na moju neskonalú hrôzu sa v jeden nešťastný piatok Fiala rozhodla, ma zase raz nečakane navštíviť v práci. Absolútne ignorujúc, že je už po otváracích hodinách si nakráčala dovnútra a prerušila moju hodinu čítania s Gabrielom.

Ani jednému z nich to však očividne neprekážalo. Bez akéhokoľvek predchádzajúceho súhlasu sa obaja so samozrejmosťou usadili k stolíku v miestnosti pre zamestnancov a veselo sa začali baviť. Teda, veselo si zo mňa začali uťahovať, kým ja som stál chrbtom k nim, pripravujúc čaj a vytrvalo si opakujúc, že po nich jednoducho nemôžem začať niečo hádzať. Hlavne preto, že zaútočiť porcelánovými hrnčekmi na ženu advokáta a úspešného architekta nie je práve najmúdrejší životný ťah. A potom aj preto že ich mám vlastne oboch celkom rád. Väčšinu času.    

„Keď už ste v takom zápale, mohli by ste o mne povedať aj niečo pekné. Inak budem v depresii,“ poznamenal som sucho, kladúc na stôl hrnčeky s čajom. Ktokoľvek sa v tejto miestnosti posadí, dostane bez výnimky hrnček čierneho čaju. Iný tu asi ani nemám.

Aye sa mi pritúlila k stehnu, akoby ma chcel upozorniť, že ona je na mojej strane a tak do žiadnej depresie padať nemám. Prisahám, že mi číta myšlienky. So slabým úsmevom som ju pohladkal po hlave.

Fiala sa zachichotala. „No dobre, keď tak pekne prosíš. Hmmm,“ hrane sa zamyslela. Stavil by som sa, že sa tvárila ako antický filozof, chystajúci sa predniesť vetu, ktorou sa zapíše do histórie. „Vždy keď sa hráš s Aye vyzeráš veľmi pekne,“ vyhlásila nakoniec víťazoslávne.

Tak týmto ma prekvapila.

„To je pravda. Obyčajne sa tváriš úplne neprístupne, ale s Aye sa úplne uvoľníš. Máš vtedy takú bezstarostnú, veselú a príjemnú tvár,“ pridal sa aj Gabriel.

Dúfal som, že sa moja, momentálne nepríjemná tvár, nezačne červenať. „Dobre, pochopil som! Len už, prosím, mlčte!“ Zastonal som zúfalo.

Fiala sa zachichotala ako dieťa a niečo veľmi podobné smiechu som začul aj od Gabriela. Prisahám, raz ma z tých dvoch porazí.

S povzdychom som sa posadil a na upokojenie si najskôr doprial hlboký dúšok čaju. „Tak, fajn. Fiala, čo potrebuješ?“

Na chvíľu bolo zarazené ticho. „Prečo by som mala niečo potrebovať?“ Spýtala sa až príliš nevinne.

Prevrátil som očami. „Fiala, poznám ťa už zopár rokov. Vždy, keď za mnou prídeš do práce, bez toho, aby sme sa predtým dohodli, niečo potrebuješ. Tak von s tým.“ Mal som ju už dávno prekuknutú.

Porazene zakňučala. „To znelo trochu tvrdo, ale máš pravdu,“ prisvedčila neochotne. „Ale vlastne nejde ani o mňa. Skôr o Markusa. Teda vlastne ani oňho úplne nie.“ Zdalo sa, že sa v tom začína zamotávať.

Nadvihol som obočie. Tak toto sa mi nepáčilo už teraz, no nedokázal som potlačiť zvedavosť. „Takže?“ Vyzval som ju.

Vycítil som, že je strašne nervózna. „Keď, tebe sa to vážne nebude páčiť...,“ hovorila ticho a opatrne, akoby som po nej mohol každú chvíľu skočiť.

Teraz som sa už mračil. Aye mi položila hlavu na stehno. Zaboril som ruku do srsti pri jej obojku cítiac upokojujúce teplo. „Tak prečo si za mnou prišla, keď vieš, že sa mi to nebude páčiť?,“ povedal som o niečo ostrejšie než som chcel.

„Pretože ty si jediný, koho o to môžem požiadať.“ Zase ten zúfalý tón, ktorému nikdy neviem povedať nie.

Hlasno som si povzdychol. „Proste to povedz,“ zavrčal som v duchu sa zmierujúc s tým, že sa do toho proste, ako obvykle, nechám namočiť.

„Jeden Markusov kamarát by potreboval tvoju pomoc. Vieš, okrem toho, že vlastní stajne je aj...“

A to bol koniec. „Nie,“ vyhlásil som kategoricky. Nenechal som ju pokračovať. Bolo mi úplne jedno čo malo nasledovať. Toto bola jedna z hraníc, za ktoré som nebol ochotný ísť.

„Less...,“ skúsila ešte Fiala.

Postavil som sa. „Fiala, nie. To je moje posledné slovo.“

Zmĺkla. Ozvalo zaškrípanie stoličky a klopkanie čižmičiek. „Dobre, teraz nemá zmysel ťa presviedčať. Len si to nechaj prejsť hlavou. A keby náhodou, zavolaj. Ahoj,“ znela vážne smutne, ale tak akosi zmierene. Akoby aj cez všetko dúfanie čakala, že to dopadne takto. Jej kroky sa postupne vzďaľovali, než so zabuchnutím dverami knižnice definitívne zmĺkli.

Gabriel mlčal tiež. Ozval sa až po chvíli. „Vrátime sa ku knihe? Ešte sme nedočítali dnešnú kapitolu.“ To bolo všetko. Nepýtal sa.

Musel som ho za to mať znova o niečo viac rád.



Na druhý deň som sa prebral s horúčkou.

Ani som sa veľmi nedivil. Včera ma po ceste domov chytila absolútne šialená búrka a mohol som byť rád, že som stihol s Aye dobehnúť domov, než začali padať krúpy. Samozrejme som vysušil najskôr ju a tak, než som stihol dať do poriadku aj seba zafungovala moja slabá imunita.

Musel som jednoducho zostať doma a pokúsiť sa to vyležať. Ešte, že bol víkend a ja som nemusel volať do práce, že dnes nedorazím. I keď šéfku by to možno aj potešilo. Už nejakú chvíľu mi zúrivo pripomína, že si to voľno niekedy vybrať musím, inak ju nahlásia za vykorisťovanie.

Zavolal som však Fiale, aby vzala Aye na chvíľu von. Súhlasila až podozrivo ochotne. Do hodiny sa u mňa objavila aj s taškou jabĺk a stihla mi s láskou pripraviť prakticky celý hrniec čaju s medom a citrónom. No hneď na to prišlo upozornenie, že v práci má poriadny sklz, termín odovzdania v pondelok a tak sa poobede už zastaviť nemôže.

To bol dosť problém. Pretože, hoci sa ku mne Aye doobeda oddane túlila, ako veľký hrejúci vankúšik, nemohol som ju vnútri nechať celý deň.

Zostala mi tak len jedna možnosť.

„Priniesol som ti pomaranče,“ zahlásil Gabriel až prehnane nadšene len čo som mu otvoril dvere. „Vyzeráš teda fakt biedne,“ skonštatoval podpichovačne.

Nemal som ani silu mu na to niečo odseknúť. „Ďakujem pekne,“ zahundral som otrávene. „Tu máš Aye,“ strčil som mu do ruky jeden koniec vodítka. Druhý už mala Aye pripnutý k obojku. Bola celá natešená, že sa konečne znova dostane von. „A tu sú kľúče. Keď sa vrátiš otvor si a potom ich nechaj na kuchynskom stole. Idem spať.“ Než mi na to stihol čokoľvek povedať, zatresol som mu dvere pred nosom.

Až keď som znova zaliezal do postele mi napadlo, že som si tie pomaranče vážne mohol vziať. Možno mi ich Gabriel nechá na stole spolu s kľúčmi.



Gabriel nenechal len kľúče a pomaranče. On po návrate z prechádzky s Aye v mojom byte nechaj aj seba.

Takmer som dostal infarkt, keď som sa zobudil a počul niekoho hrmotať v kuchyni.

„Gabriel, toto už je príliš,“ skonštatoval som len čo mi vnútil misku zeleninového vývaru. Nie, žeby som mu nebol vďačný, ale bolo to trochu trápne.

Pre neho však očividne nie. „Nie je a jedz. Sára včera našla jeden starý recept a rozhodla sa ho vyskúšať. Podobnú mi vždy varila Aneta, keď som umieral. Zakaždým ma ako zázrakom postavila na nohy. Tak som ti z nej priniesol, dúfajúc, že na teba bude mať rovnaký účinok. Chorý si ešte protivnejší než normálne.“  

„Aneta bola tvoja žena?“ Spýtal som sa skôr než som si stihol pripomenúť, že mi absolútne chýba takt, ktorý je pri takýchto otázkach viac ako potrebný.

„Bola,“ prekvapilo ma s ako bolestnou nehou v hlase to povedal.

Stislo mi z toho srdce, o ktorého existencii sa v mojom prípade dalo polemizovať. „Prepáč.“

„To nič,“ Gabriel ticho vydýchol. „Pokojne sa pýtaj, keď chceš. Vravel som ti, že zomrela už dávno, je to v pohode,“ snažil sa, no ja som ten jemnučký bolestný podtón v hlase zachytiť dokázal. Bolo jasné, ako veľmi ju miloval.

Bol som však až príliš zvedavý. „Ako zomrela?“ Spýtal som sa s nabratím prvej lyžice polievky. Naozaj bola veľmi dobrá.

„Akútna myeloidná leukémia. Bolo to nečakané a veľmi rýchle. Zomrela do roka,“ trochu sa mu chvel hlas. Nerád na to spomínal. „Asi ti to príde šialené, ale ešte aj teraz mi občas chýba,“ neveselo sa uchechtol.

Prišlo mi to skôr fakt smutné. „Mal si od jej smrti nejaký ďalší vzťah?“  

„Vlastne nie.“

Lyžica mi zastala vo vzduchu, na polceste k ústam. Podľa toho, čo som vedel sa oženil pomerne mladý a relatívne rýchlo ovdovel. To potom naozaj už nikoho nemal?

Zrejme na mne bolo prekvapenie vidieť viac než som si uvedomoval, keďže Gabriel pokračoval. „Nikoho som nechcel a musel som sa strať o Sáru,“ vysvetlil jednoducho. „Takže áno, viac ako desaťročie žijem ako mních,“ snažil sa odľahčiť situáciu.

Celkom sa mu to podarilo. Pousmial som sa. „Už si sa nezamiloval,“ bolo to len tiché konštatovanie, nie otázka no Gabriel sa aj tak ozval.

„Nie. Anetu som neuveriteľne miloval. Nevedel som si ani len predstaviť, že by som mohol byť s niekým iným. Dlho som miloval, chcel a videl, len ju. Popravde, stále si to neviem predstaviť. Navyše som už starší chlap. Už som mal 40. Zapadám prachom,“ zasmial sa.

Nedokázal som sa k nemu pripojiť. V prstoch som drvil misku, takou silou, že sa len zázrakom nerozletela.

„Less... Povedal som niečo?“ Spýtal sa Gabriel opatrne.

Nechcel som vedieť ako musím vyzerať. „Nie,“ pokrútil som hlavou. „Len... je úplne cítiť ako veľmi si ju miloval... a stále miluješ,“ šepol som a snažil sa zaplašiť ten nepríjemný pocit, ktorý ma zožieral zvnútra.

Gabriel bol chvíľu ticho. „Ty si bol niekedy zamilovaný?“

„Neviem,“ priznal som popravde. „Možno som si to len myslel.“



Fiala mi prejavovala toľko súcitu, až mi to bolo divné. „Naozaj to chceš nechať takto?“

Vzdychol som si. „Fiala, už som ti to vysvetlil. Ty si ho nepočula, keď hovoril o svojej žene. Nemá to zmysel a naozaj sa nemienim mučiť.“ Netuším, koľkokrát jej to ešte budem musieť vysvetliť.

„Len nechcem, aby si sa trápil. Zdá sa mi, že sa mučíš teraz.“ Zaprotestovala, no i tak ma jemne vzala za ruku. „Ale budem veriť, že ty sám vieš čo je pre teba najlepšie.“

Opätoval som jej stisk. „Ďakujem.“

Fiala bola naozaj na nezaplatenie. Napriek tomu, že skutočne nestíhala sa po mojom telefonáte v nedeľu ráno prihnala ako víchor, pripravená liečiť moje mierne pošramotené srdce.

Sedela na okraji mojej postele a poskytovala mi mentálnu podporu, kým ja som len smutne hladkal Aye, ktorá sa odo mňa odmietala pohnúť. Tie dve ma naozaj nikdy neopúšťali. Vždy, keď som ich potreboval, boli pri mne.

„Si si tým skutočne istý?“ Skúsila to ešte raz.

Prikývol som. „Áno skutočne. A asi je to tak najlepšie. Mám Gabrielovo priateľstvo, ktoré pre mňa znamená viac než som si myslel. Nebudem sa pokúšať získať aj jeho lásku a riskovať, že ho stratím úplne.“ Možno som Smrť v Benátkach naozaj nemal čítať tak často. Začínam hovoriť hlúposti.

Fiala mi zľahka odhrnula vlasy z čela. „Ty si naozaj zlatíčko. Možno až priveľké,“ povzdychla si matersky.

Prevrátil som nad tým očami.  



„Sára chce, aby si zajtra prišiel na večeru,“ povedal Gabriel akoby nič, kým si požičiaval ďalšiu audio knihu. Kultové Na ceste od Jacka Kerouaca.

Nadvihol som obočie v spýtavom geste. „Vysvetlíš mi aj, prečo chce tvoja dcéra, aby som prišiel na večeru?,“ spýtal som sa až priveľmi odmerane.

Gabriel vydal zamyslené zahmkanie. „Vravela niečo o tom, že by som už konečne mohol svojho nového kamaráta pozvať na poriadne jedlo namiesto vysedávania nad pohárom alkoholu,“ uchechtol sa. Na to sprisahanecky stíšil hlas a podľa zavŕzgania môjho stola som odhadoval, že sa ku mne naklonil bližšie. „Ale skôr sa len zase chce pred niekým pochváliť svojim kuchárskym umením. Odkedy objavila Gordona Ramsayho, začala v kuchyni vládnuť železnou rukou.“

Kútiky úst mi samovoľne vyleteli nahor. „Ak zvládne pripraviť nejakú špeciálnu delikatesu aj pre Aye, tak prídem.“

„S tým počítaj. Odkedy mi to navrhla, hľadá si na internete recepty na zdravé pochúťky pre psov,“ poznamenal Gabriel s ľahkosťou.

To už začínalo byť trochu divné.

Zľahka som sa zamračil. Cítil som, že Sárino pozvanie nebude také nevinné ako sa najskôr zdalo. Tomu dievčaťu o niečo ide.



„Som rada, že ste naozaj prišiel,“ zaštebotala Sára veselo, len čo mi otvorila dvere.

Okamžite ma ovanula úžasná vôňa šíriaca sa z kuchyne. Musel som Aye jemným potiahnutím postroja naznačiť, nech sa neopováži rozbehnúť za tým nepochybne úžasným jedlom, na čo protestne zakňučala. Nezazlieval som jej to. Aj ja som mal problém sa ovládnuť. „Teba to vykanie neprešlo?“ Prehodil som a lichôtky na jej varenie si radšej nechal na neskôr.

„Možno po jedle,“ navrhla tajomne než ma nežne chytila za ruku a viedla do útrob bytu.

Znova sa vo mne sa ozval varovný hlások, že Sára musí mať niečo za lubom.

V priebehu večere som však všetky podozrenia hodil za hlavu.

Chlap, ktorý si jedného dňa vezme Sáru, bude vážne šťastlivec. To dievča malo priam božský kulinársky talent. Kačka s gaštanovou omáčkou sa mi roztápala na jazyku a zemiakové placky to gastronomické nebo už len dopĺňali. Na komplimenty som si nikdy nepotrpel, ale v ten večer som nimi vôbec nešetril.

Aye môj názor na Sárino varenie plne zdieľala, pretože sa na svoj „Farebný kačaco-zeleninový tanier,“ ako to Sára nazvala, doslova vrhla.

„Dúfam, že ste si nechal trochu miesta. Mám ešte dezert,“ zasmiala sa Sára, kým zbierala zo stola prázdne taniere.

Pokrútil som hlavou. „Pochybujem, že z tejto stoličky vôbec vstanem,“ priznal som s pocitom, že za chvíľu prasknem. „Nič sladké do seba nedostanem.“ Už dávno som nebol taký plný.

„Nie je to sladký dezert,“ protestovala Sára, kladúc na stôl záverečný chod. „Len kozí syr s medom a orieškami. Prichystal som taký, aby si mohla dať aj Aye.“ Zrejme sa budem musieť zmieriť s tým, že bez ochutnania dezertu ma domov jednoducho nepustí.

„Možno ti trochu vína pomôže. Aké, že sa k tomu syru hodí?“ Zdvihol sa Gabriel od stola s hlasným škripotom stoličky. Má môj úprimný obdiv, že to zvládol, keďže len pred pár minútami vzdychal, že sa nemôže sa hýbať. 

„Ľahké červené,“ zvolala Sára, za sprievodu štrngania rôznych fliaš. Musia mať bohatú vínu zbierku. „Napríklad to Tempranillo, čo si minule doviezol zo Španielska.“

„Na to, že so mnou skoro vôbec nepiješ sa v tom čo doma máme nejako príliš vyznáš,“ zavrčal Gabriel potichu. Chvíľu sa ozývalo len jeho sústredené hmkanie. „Tu už nie je ani jedna fľaša. Ale dole v pivnici, by ešte nejaké mali byť. Zájdem sa tam pozrieť. Sára, skús ho zatiaľ veľmi nevydesiť.“

Než som sa stihol spamätať bol Gabriel preč a ja som zostal s jeho dcérou sám. Zavládlo medzi nami hrobové ticho, z ktorého som skutočne nemal dobrý pocit.

„Less, ja ťa neuhryznem,“ prehodila uvoľnene.

Uškrnul som sa. „Konečne mi tykáš. Mala si si to nechať až k vínu, ale to by si ho najskôr nesmela schovať,“ podotkol som, idúc na istotu.

„Nenazvala by som to priamo schovaním. Povedzme že som len zopár fliaš premiestnila,“ ani sa nenamáhala vyhovárať. „Chcela som sa s tebou chvíľu porozprávať bez otca,“ priznala a už podozrivo milou úprimnosťou.

„Tak, teraz sme z jeho dosahu. O čo ide?“ Natiahol som sa k ohromnému tanieru a ponúkol kúsok kozieho syra v mede Aye, ktorá sa podujala ochutnať viac, než ochotne.

„Máš môjho otca rád?“

Uchechtol som sa. „Nie som doňho zamilovaný, ak sa pýtaš na to?“ Ubezpečil som ju. O tom že na niekoľko prchavých chvíľ tomu tak bolo som sa rozhodol mlčať. Nemusí vedieť všetko.

„A bol si?“ Pýtala sa váhavo ďalej.

Neodpovedal som, jemne hladiac Aye medzi ušami.

„Vieš, on nie je gay. A o nevravím preto, že by som ťa nemala rada. Práve naopak, si celkom sympatický,“ pokračovala správne si vykladajúc moje mlčanie. „Ale, otec fakt nie je na mužov. Povedal mi to.“

Takmer mi Sárin dezert vypadol z ruky, keďže som sa rozhodol ponúknuť Aye ďalší kúsok v nesprávnom čase. „Ako ste sa, preboha, mohli dostať k takejto konverzácii?“ V otázke jasne zaznievalo úprimné zdesenie.

Sára sa trochu priškrtene zasmiala. „Otec sa raz s kamarátmi strašne opil. Bola som ešte hore, keď sa dovliekol domov a mal extrémne rozprávajúcu náladu. Vež, že na väčšinu toho čo mi tej noci povedal sa snažím zabudnúť,“ ku koncu nahodila taký znechutený tón, až som sa takmer rozosmial.

Pokrútil som hlavou a na stole vyhľadal jej ruku, ktorú som pevne stisol. „Sára, budem úprimný. Priznávam, že tvoj otec mi nie je ľahostajný. Ale mám ho rád ako priateľa. Nič viac. Môžeš byť pokojná.“   

Začul som výdych neskrývanej úľavy. „Som rada. Mrzelo by ma, keby sa zničilo priateľstvo medzi tebou a otcom. Má ťa vážne rád.“

„Aj ja jeho,“ priznal som ticho, neprítomne sa jednu rukou preberajúc Ayinou hladkou srsťou.

Keď sa Gabriel konečne vrátil so správnou fľašou zastihol nás v nenútenej konverzácií o biednom stave knižníc v dnešnej dobe, čo ho výrazne pobavilo.

„Tak na slávu knižníc a pevné nervy všetkých knihovníkov a knihovníčok,“ vyhlásil obradne len čo nám všetkým nalial. Nápadne mi to pripomenulo náš úplne prvý prípitok.

Sára sa len smiala, jemne si so mnou štrngla a ponúkla mi tanier s dezertom.

Vzal som si, tentokrát už pre seba, a znova musel obdivovať jej kulinárske nadanie.

O dve hodiny už bol Gabriel pripitý a snažil sa spievať francúzske piesne. Sára, mysliac si, že o tom neviem, tajne kŕmila Aye kúskami kozieho syra, pričom pripomínala otcovi nech sa predo mnou nechová ako idiot. Ja som si len mlčky so zatvorenými očami užíval tú príjemnú rodinnú atmosféru a celý čas sa hlúpo usmieval.

Celkovo to bol skutočne vydarený večer.



„Sára je z teba fakt nadšená, už teraz ma nabáda, aby som ťa niekedy zase pozval,“ oznamoval mi Gabriel veselo, kým sa pohodlne vyvaľoval na stoličke a podľa jej vŕzgania sa hojdal na jej zadných nohách ako malý školák a ja som sa už ani nenamáhal ho poúčať. Po týždni ma to prestalo baviť. Keď sa pod ním jedného dňa zlomí, nemôže mi vyčítať, že som ho nevaroval.

Aj tak som bol viac zamestnaný zvádzaním neľútostného boja s odporným kusom plastu. Snažil som sa dokončiť obaľovanie kníh, ktoré dnes prišli a neprísť pritom o rozum. Túto prácu fakt neznášam. Je to utrpenie, aj keď človek vidí, ale pre slepého knihovníka ide už o čistokrvné mučenie.

„Byť tým obalom bojím sa. Mračíš sa naň ako samotný démon,“ podpichol ma Gabriel.

Občas ho vážne mám chuť zavraždiť. „Skús si to sám, keď ti to príde také zábavné,“ vyštekol som podráždene.

„Oh nie, predsa ti nebudem kradnúť náplň práce,“ prehodil nonšálne s hraným zdesením.

Jeho jediným šťastím bolo, že sa mi konečne mrmlajúc všetky možné nadávky podarilo umiestniť posledný kúsok lepiacej pásky na miesto. Konečne som s hlbokým výdychom položil knihu nabok a zrútil sa na stoličku. „Chcem ísť domov,“ zakňučal som ako dieťa.

„Tak to dúfam, že máš kvalitný dáždnik. Tam vonku je božie odpustenie,“ podotkol Gabriel znudene.

Hrmotanie dažďa o okenné tabule a skučanie vetra naozaj nezneli veľmi vábivo. Práve, keď som zvažoval možnosť zavolať si taxík ozval sa hlasný praskot, ktorý určite neveštil nič dobré. O pár sekúnd sa knižnicou rozľahol uši trhajúci škripot a následne hrmot, akoby nám celá budova padala na hlavu. Doslova sa otriasala v základoch.  

Neskutočný šok. V prvotnom vydesení som sa takmer vrhol pod stôl k Aye.

Ona zareagovala presne opačne. Vyletela spod stola, kde dovtedy pokojne odpočívala, takou rýchlosťou, že som takmer skončil na zemi. Zmätene vrčala, nechápuc čo sa deje.

Rýchlo som sa natiahol po jej obojku a zovrel ho pevne v dlani než sa stihla vrhnúť do možného nebezpečenstva. Kľakol som si k nej a objal ju okolo krku. „To nič Aye. Pokoj,“ tíšil so ju, hoci som sám presne nevedel čo sa to práve stalo. I keď som to tušil.

„Gabriel? Si v poriadku?“ Zvolal som kontrolne

Bolestne zastonal. „Hej. Moja panva síce na takéto nárazy nie je stavaná a trochu bolí, ale inak som asi ok,“ za sprievodu hlasných bolestných prejavov sa zviechal z podlahy. Celkom by ma zaujímalo či sa pod ním tá stolička naozaj zlomila, alebo za jeho zletenie na zem mohlo čisto len zľaknutie.

„Môžeš sa ísť pozrieť čo sa stalo? Myslím, že to bolo zozadu z archívu,“ poprosil som Gabriela, keďže ja so svojimi slepými očami by som sotva bol niečo platný.

„Jasné, počkaj tu,“ prikázal mi a vydal sa preskúmať situáciu.

Akoby som niekam chodil. Len som kľačal na zemi a pokračoval v upokojovaní nervóznej Aye.

O chvíľu sa zozadu ozval príliv poriadne ostrých nadávok, ktoré mi jasne napovedali ako veľmi je to zlé. „Less, potrebujem číslo na tvoju šéfku! Myslím, že knižnica má vážny problém.“



Na zadný archív spadla lipa. Úctyhodne starý, no miestami značne prehnitý strom, ktorý šéfka už aspoň milión ráz navrhovala vyťať. Nepochyboval som, že teraz si na chlapíkoch z miestneho úradu zgustne. Ignorovali ju a časť knižnice je teraz v troskách. 

Neúnavný dážď navyše premočil, a tým pádom kompletne zničil, viac než polovicu kníh v archíve a nikto sa veľmi nehrnul do spočítavania škôd. Nehovoriac o tom koľko nových výtlačkov sa bude musieť objednať. Ak sa vôbec ešte budú dať zohnať. Len z pomyslenia nato, že niektoré kusy už nebude možné nahradiť ma bolelo srdce. 

Najhoršie však bolo, že okrem archívu poškodili rozsiahle konáre strechu samotnej čitárne a kvôli dlhotrvajúcemu dažďu knižnicu takmer vyplavilo.

Keď sa na to človek pozeral objektívne napadlo mu len jedno slovo.

Katastrofa.



„Oni ťa vykopli?“ Fialino ohromenie bolo doslova hmatateľné.

Sedel som na jej pohodlnom gauči, mračiac sa a preklínajúc nespravodlivosť celého tohto zlého sveta. „Presne tak. Kým nedajú do poriadku aspoň čitáreň, nemám sa tam ukazovať. Musel som si vziať voľno a knižnica je zatvorená.“ Podľa mňa bola šéfka celá bez seba od radosti, že ma konečne nepriamo donútila k čerpaniu dovolenky.

„Ale ja som myslela, že vám zničilo len archív,“ namietla Fiala nechápavo, kým sa snažila rozmiešať cukor v hrnčeku s čajom. Vydávalo to otravný cinkavý zvuk, no v mojom momentálnom rozpoložení mi pripadal otravný aj šelest môjho vlastného dychu.

Jediný kto ma neiritoval bola Aye, túliaca sa ku mne kedykoľvek vycítila, že moje podráždenie začalo presahovať únosnú mieru. Čo vlastne robila aj teraz. Mal som pocit, že mám okolo lýtok ovinutú teplučkú deku.

„Tá lipa naozaj zničila len archív,“ zdôraznil som. „Ale poškodila veľkú časť strechy. Musí sa celá vymeniť. A upratať tá spúšť, ktorú spôsobila voda. To ako dlho sa bude opravovať samotný archív radšej ani nechcem vedieť,“ zastonal som a skryl si tvár v dlaniach. Môj milovaný archív, kde som mnoho ráz úplne zbytočne len tak sedel a čítal si nejakú knihu, o ktorú už nikto nemal záujem a preto tam skončila.

Mal som tú miestnosť akýmsi zvláštnym spôsobom vážne rád a len predstava, že je zničená ma takmer rozplakala. Jeden z mála výnimočných prípadov, keď som celkom rád, že nevidím.

Bol som si však celkom istý, že za čo najrýchlejšiu opravu sa moja šéfka bude biť ako drak a neznesie žiadne námietky či výhrady. Pred tým než ma poslala domov s nechcenou dovolenkou som si vypočul jej poriadne ostrú a hlasnú výmenu názorov so stavbármi. Neznelo to, že by sa chystali v pokoji dohodnúť. 

Vlastne sme sa nezvládli dohodnúť ani mi dvaja. Absolútne odignorovala moje pripomienky, že aj keď som slepý, môžem pomôcť dávať knižnicu zase dokopy. Odbila ma s tým, že to tu bude celé minimálne niekoľko dní hore nohami a ja by som sa určite niekde prizabil, čo si ona si odmieta vziať na starosť. Tým náš rozhovor ukončila a dôstojne odkráčala hádať sa s ďalším človekom na jej imaginárnom zozname.

Bola zlá.

„Čo budeš teda teraz robiť?“ Spýtala sa Fiala opatrne.

Dobrá otázka. „Neviem. Voľno som si vzal na dva týždne. Potom by sa už mala knižnica opäť otvoriť. Až na ten archív.“ Čo si však počnem počas tých dvoch týždňov mi bolo záhadou. Hoci sa mi ako každému smrteľníkovi občas do práce nechcelo, naozaj som netúžil po ničnerobení takú dlhú dobu. „Asi budem spať až doobeda, chodiť s Aye na dlhé prechádzky a celé dni čítať knihy,“ vlastne to takto neznelo až tak zle.

„Nebudeš sa nudiť,“ robila si starosti

To ma celkom pobavilo. „Fiala ja som knihovník. Nudím sa celý život.“



Bol som presvedčený, že existujú dva druhy nudy.

Prvým bola tá šialená, únavná a absolútne príšerná nuda, kedy sa človek doslova topí v oceáne depresie a už len hýbať sa je zložité. Túto nudu zaručene nemôže mať nikto rád a všetkými možnými spôsobmi sa jej snaží vyhnúť.

No potom tu bola tá druhá nuda, kedy má človek už plné zuby akéhokoľvek vzrušenia a interakcie s ľuďmi. Má proste všetkého dosť a tak sa odsúdi na dlhé dni doma len sám so sebou.

Chce si proste sadnúť na okenný parapet vystlaný vankúšmi, vnímať slnečné lúče, alebo šum dažďa za oknami a s hrejúcim psom a hrnčekom kvalitného čaju po boku si čítať dobrú knihu.

Presne v takomto stave som sa nachádzal.

Kým mi ho niekto nezačal až priveľmi narušovať.  

Gabriel. Každý jeden prekliaty deň bol schopný nájsť si nejaký hlúpy dôvod a doslova sa vnútiť do môjho bytu. Aye bola rada a vždy keď začula jeho hlas nadšene za ním pribehla. Podarilo sa mu podplatiť ju slaninou. A ja som len ticho zúril. Mňa nemal čím podplatiť.

Na tretí deň som vybuchol.

„Prečo sem každý deň chodíš? Nemáš čo na práci?“ Vyhŕkol som s prímesou zúfalstva v hlase.

Ten otravný chlap, ktorý momentálne okupoval moju kuchyňu a podľa všetkého sa nachádzal uprostred prípravy akéhosi jedla, ktorého recept dostal, samozrejme od Sáry, si dal s odpoveďou celkom na čas. „Vlastne nie. Pred dvoma dňami som odovzdala hotový projekt, takže mám teraz niekoľko dní voľna. Takže mletá paprika.“ Prešiel plynulo do mrmlania si pre seba.

Mal som obrovskú chuť umlátiť ho panvicou. „A to si nevieš nájsť inú zábavu? Musíš sa mi sem každý deň votrieť a otravovať mi život?“ Vrčal som ďalej. Možno by som sa mal krotiť.

„Ja ti ale život neotravujem. Starám sa o tvoj pravidelný príjem potravy, pretože by si určite celý deň len čítal a zjedol maximálne tak krajec chleba s maslom a to jednoducho nepripustím,“ vyhlásil rázne kým niečo miešal v hrnci a rádoby nenápadne dával Aye kúsky kuracieho mäsa. Tá zradkyňa sa od jeho nohy už dobrú chvíľu nepohla.

Takmer som skolaboval. „Ty si volal s Fialou?“ Inak som si takmer dokonalé parafrázovanie mojej dlhoročnej kamarátky, ktorá bola skalopevne presvedčená, že jedného hrozného dňa umriem od hladu, neviem vysvetliť.

„Tak a teraz vážne. Ty si veštec?,“ podozrieval ma.

Porazene som zložil hlavu na dosku stola. „Takže volal,“ zaskučal som. Ja som vedel, že ich stretnutie v knižnici bude len začiatkom môjho dlhého, bolestného utrpenia. Ale že proti mne spoja svojej sily tak rýchlo to som skutočne nečakal. Kruto som ich podcenil.

„Vlastne zavolala ona mne. Vymenili sme si v knižnici čísla,“ namietol na svoju obhajobu. „Vravela, že keď máš voľno takmer nevytiahneš päty z domu a zabúdaš jesť. A keďže momentálne, ako si povedal, nemám čo na práci, rozhodol som sa zistiť či Sára zdedila svoje kuchárske nadanie po mne.“

Dosť som o tom pochyboval. Podľa toho čo mi Sára vravela, sa jej otcovi raz podarilo pripáliť čaj. Doteraz neprišla na to, ako dokázal porušiť fyzikálne zákony.

 „Občas je horšia ako moja mama,“ povzdychol som si. S Fialou to bolo ťažké. Bola taká starostlivá až bola občas otravná. Nie som žiadna nižšia forma života, ktorá nie je schopná sama prežiť, no občas na to zabúda a privádza ma tak do šialenstva.

Gabriel nesúhlasne zahmkal. „Nebuď zlý. Je len starostlivá. Trochu ako ochranárska staršia sestra,“ bránil ju tak ohnivo, akoby s tým mal bohaté skúsenosti. Nemá náhodou tiež súrodencov? Doteraz som sa ho na to nepýtal.

„Samozrejme, nahovoriť ma na návštevu stajní je predsa vzor ochranárstva,“ zavrčal som a už o sekundu si v duchu nadával do najväčších svetových hlupákov.

Od Gabriela som dostal pár chvíľ milosrdného ticha. Možno som ich mal využiť na útek. „No, keďže nepoznám detaily neviem to ohodnotiť,“ podotkol diplomaticky.

Nadvihol som obočie. „To má byť, úprimne dosť neohrabaný, spôsob ako ma nepriamo donútiť povedať ti prečo nechcem o stajniach ani počuť?“

Uniklo mu krátke zasmiatie, no bleskurýchle sa ovládol. „Až na tú časť s donútením, áno,“ priznal a ja som vycítil, že sa stále usmieva.

Povzdychol som si. „Proste nemám rád kone,“ zamrmlal som neochotne.

„Bojíš sa ich?“ Spýtal sa Gabriel nenútene, stále usilovne miešajúc niečo čo sa malo stať naším obedom.

Uchechtol som sa. „Dosť. Vlastne z nich mám skôr traumu.“ Priznal som a po chvíli mučivého ticha to už nevydržal. „Kone zavinili, že som oslepol,“ vyhŕkol som priškrtene. Dokonca aj sám sebe som znel ako malé dieťa.

Varecha prestala udierať o steny hrnca.

Aye ticho zakňučala, vycítiac, že niečo nie je v poriadku. Odtrhla sa od Gabriela a utešujúco sa pritúlila k môjmu stehnu. Vďačne som ju pohladkal po hlave.

„To dáva zmysel,“ zhodnotil ticho Gabriel a podľa škrípania stoličky sa posadil k stolu vedľa mňa. „Takže už nikdy sa k stajniam ani nepriblížiš?“

„A ty sa mi divíš?“ Odfrkol som si ironicky.

Na chvíľku sa zamyslel. „Ani nie. Ale pokiaľ ma pamäť neklame Fiala vravela, že Markusov kamarát, ktorému by sa tvoja pomoc celkom hodila, stajne vlastní. O tom, že by si sa k nim musel čo i len priblížiť nepadlo ani slovo,“ vážne sa so mnou rozprával ako s hlupákom.

Možno som však bol len precitlivený.

Pevne som prstami zovrel hranu stola. „Pochybujem, že by som sa tomu vyhol. A je mi zle už len z tej predstavy,“ mierne som sa otriasol. Spomienky na kone mi nerobili dobre.  

„Less, určite si prečítal už desiatky kníh s podobnou zápletkou. Hlavný hrdina sa niečoho bojí, potom sa rozhodne tomu čeliť, nakoniec to prekoná a žije šťastne až do smrti. Keď to používa toľko autorov musí na tom niečo byť, nie? Tak prečo to neskúsiš?“ Úprimne nechápal.

On je fakt úplný idiot?

„To nemyslíš vážne?“ Vydýchol som ohromene.

„Smrteľne,“ presne taký bol aj jeho hlas. Smrteľne vážny. „No tak, veď to len skúsiš, čo také zlé sa môže stať? Prinajhoršom to tam proste zabalíš.“

„Keď to podáš takto, neznie to až tak hrozne,“ pripustil som neochotne.

Gabriel sa okamžite chopil šance. „Jasné, že to nie je hrozné. Nič hrozné sa ani stať nemôže. A ako bonus, každý rád pomáha. Je z toho potom taký ten divný príjemný pocit v žalúdku,“ jemne do mňa šťuchol ako Aye, keď má pocit, že jej nevenujem dostatok pozornosti.

Trhlo mi kútikmi, než som sa zamračil a zhlboka nadýchol. „No, my dvaja asi dnes pocítime v žalúdku akurát tak kŕče od hladu. Myslím, že sa ti na sporáku niečo slušne pripálilo,“ upozornil som ho.

„Dofrasa!“ Skríkol Gabriel a hnal sa zachraňovať čo sa ešte dalo. Asi toho ale veľa nebolo. Znova šťavnato zaklial. „Naspodku sa to fakt pripálilo. Ale ten zvyšok stále vyzerá vcelku v pohode. Určite to bude jedlé.“

Pochybovačne som nadvihol obočie.

O pol hodinu nám doviezli pizzu.

Sára zdedila talent na varenie po mame. Definitívne.



Večer som si vstúpil do svedomia a zavolal mame.

Asi som ale mal v oznamovaní mojej situácie byť trochu miernejší. Pravdepodobne to vyznela, že ma moje vlastné zamestnanie takmer zaživa pochovalo, keďže na mňa spustila paľbu otázok, na ktoré som musel vydržať odpovedať. Áno, som úplne v poriadku. Nie, nie som nijako traumatizovaný. Áno, mám voľno. Nie, nechcem k nim počas svojho voľna prísť, aby som sa z toho stresujúceho zážitku spamätal v blahodarnom dedinskom prostredí.

Upokojila sa, až keď ju otec začal chlácholiť láskyplnými nemeckými frázami, pričom ju uisťoval že som predsa dospelý a viem sa o seba postarať.

Keď som konečne zložil, zhlboka som vydýchol úľavou. A potom sa čuduje, že jej nechcem tak často volať.  

Následne som po hodinovom vnútornom dialógu medzi dvoma stránkami mojej osobnosti a veľmi plodnej porade s Aye porazene znova vzal slúchadlo a zavolal Fiale.

„Takže čo potrebuje Markus? Alebo ten jeho kamarát? Alebo ktokoľvek iný o koho sa jedná?“ Vysypal som zo seba len čo zodvihla, aby som si to náhodou ešte nerozmyslel.

Chvíľu bolo na druhej strane ticho. „Takže si ochotný ma počúvať? Poprípade súhlasiť, že pomôžeš?“ Spýtala sa opatrne, akoby sa prihovárala samovražednému atentátnikovi.

Vtipné, že presne tak som sa cítil. „Zdá sa že áno.“

A najhoršie na tom bolo, že som akosi vnútorne cítil, že ja skutočne budem súhlasiť s tým, že pomôžem, nech už pôjde o čokoľvek.