Sedel tam s vyloženými nohami, lodičky sa mu hompáľali na prste, ale odmietal si ich vyzuť. Aaach, do čoho som sa to zase namočil. – pomyslel si Erik. Idy ma prepaľoval pohľadom, ani sa nepohol aby si skryl určité partie. Otočil som samu chrbtom a prešiel k oknu, čakal som kedy spustí ten svoj príval slov, a ktorý sa bežne dostavil, ale teraz nič. Stále som čakal, už ma t začalo unavovať, ale vedel som že musím počkať.

„Vieš čo, Erik, je mi to jedno. Ak je to tvoj milenec fajn, rob si sním čo chceš a kde chceš, ale doma, doma budeš môj. So všetkým čo máš budeš môj a dnes večer za to dostaneš trest, trest aký si nikdy nedostal. Takže na tvojom mieste by som sa pripravil, že celú noc budeš v pohotovosti a zajtra...haha...myslím že to môže byť jedno čo bude zajtra.“ – dohovoril Idy, spustil nohy na zem a zapravil si sukňu, v tom momente otvoril niekto dvere. Otočil som sa na päte a sledoval som pohľadom dvere. V dverách stála Zora a pozeral a s jedného na druhého.

„*Ehm, nechcem vás rušiť pán riaditeľ, ale za 15min máte poradu s dozornou radou, rada by som prichystala nejaké občerstvenie, ale neviem nikde nájsť servisný príbor. Minule som ho nechávala u vás, tak som sa chcela opýtať či ho môžem použiť znova.“ Mavol som rukou aby la dnu a pohľadala si ho.

„Idy, myslím že sme skončili. Uvidíme sa doma a zabudni na to že dostaneš to čo chceš.“ - na to som vyšiel  z kancelárie a zamieril do zasadanej miestnosti. V miestnosti sedeli „kravatáci“ ako som im hovorieval, chodili ma kontrolovať, ale nikdy nevideli čo sa tu skutočne deje. Sadol som si do kresla za vrch stola a čakal som kedy začne to obviňovanie o tom že ťahám peniaze s úradníkov a daňovákov a nič tu nerobím. Posadali si všetci a hádka sa mohla začať.

„Erik, sľúbili ste nám, že koncom roka neprijmete žiadneho nového človeka a mi sme zistili že ste prijali hneď dvoch. Jedného na post kapitána, strážnej služby a druhého ako zdravotnú sestru. Bolo vám jasne povedané, že ďalšie peniaze nedostanete a budete musieť robiť škrty.“ – prehovoril hneď prvý kravaťák.  Hneď na to sa ozval ďalší, tiež ste ľúbili, že ostraha sa v zariadení zvýšila, ale keď sme prechádzali okolo, tak sa väzni hádzali o plot a pískali po nás, toto je niečo čo si nemôžeme dovoliť aby si väzni dovoľovali, k nám ktorý to držíme pevne v rukách.“ Bože, už je to tu zase, len oni, oni a oni...ale to že s toho mála čom mi dali si ešte vezmú polovicu to ich netrápi, super...a bojuj s tým. Za mnou zavŕzali dvere, všetky hlavy kravaťákov sa otočili tým smerom, radšej som sa tam nepozrel, pretože ich výraz mohol znamenať po novom  len dve možnosti a to buď že vstúpila Idy s výstrihom po brucho alebo Darius, ktorý dnes nastúpil a jeho fotku videli niekde v novinách.

„Prepáčte, pán riaditeľ, dúfam, že nebude vadiť ak sa k vám pripojí kapitán, ktorý bol obvinený – hoci nepriamo – že sa tu nič nedodržuje.“ Otočil som sa jeho smerom a znova mi vyrazil dych, bol oblečený v uniforme, väzenskej stráže, pri opasku sa mu húpali putá, teleskopická tyč a z druhej strany zbraň. Ukázal som mu na voľne miesto pri stole, sledoval som pohľadom kravaťákov, ktorý z neho nemohli spustiť oči, asi pri dvoch som zaregistroval obliznutie pier, alebo niečo iného. Samozrejme v dozornej rade neboli len muži, boli tu i ženy a preto i taký  monológ so strany jedného z nich. Keby to šlo, tak to tu celé zavrú a väzňov zastrelia.  Pohodlne som sa oprel do kresla a čakal som kedy bude monológ pokračovať, ale nikto sa k ničomu nemal, všetci sa dívali na Dariusa.

„Pán riaditeľ aby som sa vrátil k tomu o čom sme hovorili predtým než prišiel kapitán – pozrel na Dariusa – myslím, že sme sa vyjadrili jasne, nie ej možné aby ste prijali dvoch ľudí, ledva vykryjete, tu prítomného kapitána.“

„Prepáčte, pane, ale kde ste prišli na to že riaditeľ prijal dvoch ľudí?“- opýtal sa Darius, už nesedel pohodlne v kresle ale stal a začínal sa prechádzať okolo stola. Vedel som že sa zastaví u mňa a obával som sa toho.

„Videli sme dané pozície, boli ste prijatý vy na miesto veliteľa týchto mužov a zároveň bol prijatý človek  ako zdravotná sestra a pokiaľ viem naše údaje na nemýlia.“ – odfrkol si kravaťák ako by sa rozprával s malým dieťaťom.  Videl som ako sa Darius usmial, bol to zlomyseľný úsmev.

„Viete, pane, je mi jedno kto ste“  – zastavil ho rukou keď chcel povedať svoje meno – „ ale tak ako ste obvinili riaditelia tiež ste sa poriadne nepozreli do tých papierov čo máte pred sebou. Keď sa do nich pozriete poriadne, uvidíte že sa jedná o jednu pracovnú zmluvu, na ktorej figuruje len jedno meno  - moje. Ak by ste si dali námahu, ako vy vravíte že ste si dali, vedeli by ste že som prijal post veliteľa a zdravotného brata, platený budem za post veliteľa,  ale nie post zdravotného brata. S toho vyplýva, že riaditeľ neporušil  vašu podmienku.“

Ostal som nemo pozerať dopredu a naša dozorná rada hľadela nad moju hlavu, vedel som že práve tam sa Darius nachádza. Darius položil ruky na moje plecia, znížil hlavu na úroveň môjho ucha a ďalej sa šelmovsky díval na dozornú radu. Nikto sa nezmohol na slovo, až prehovorila jedna žena, - „Dobre, myslím, že sme si všetko povedali dámy a pánove, myslím, že je čas odísť a nechať pána riaditeľa i veliteľa pracovať.“ Čakal som kým vyšli von zo zasadacej miestnosti a zrútil som sa na stôl.

„Bože, jak já toto nenávidím.“ – mrmlal som si pod novom.

„Pohoda, klídek. Už sú preč, zostali sme tu len mi dvaja, čo takto nejaká tá odmena by nebola?“ – uškŕňal sa na mňa Darius. Vedel som presne čo by rád, ale to som mu nechcel dať, nie tera, nie tu.

„Prepáč, ale nie, žiadna odmena sa nekoná. Musím ísť domov, kde ma čakajú ďalšie povinnosti.“

„Máš na mysli manželské povinnosti s našou lekárkou?“ – šplechol mi do očí.

Zadíval som sa na neho, ako len na to mohol prísť, ale tak čo už budem hrať dobrého mužíčka, možno nevie o všetkom a ja nebudem ten kto mu to povie.  „Áno, presne to budem doma robiť, budem sa venovať manželke a deťom, máš s tým nejaký problém?“ Čakal som nejakú reakciu, ktorá neprichádzala. Zdvihol som sa z kresla a zamieril k dverám, neurobil som ani dva kroky a už ma Darius držal za ruku, a jeho ústa plienili tie moje. Nemal som čas sa nadýchnuť a povedať mu nech to nerobí, ale už bolo neskoro. Plienil ma ako keby som bol posledná kvapka vody v púšti.

„Stačilo!“ – vrieskol som. „Nemysli si že si môžeš všetko dovoľovať, na to rovno zabudni, nie som ničia cena!“ – s tými to slovami so vyšiel zo zasadačky a zamieril k sebe do kancelárie kde som si vyzdvihol veci a zamieril som chodbou domov. Cítil som na sebe žeravý pohľad, ktorý mi prepaľoval slabiny, vedel som presne akú odmenu chcel...ale ja som sa musel pripraviť na večer, lebo som vedel čo sa bude diať, ale netušil som ako veľmi zlé to bude.