Lúče zapadajúceho slnka sa opierali o koruny stromov a vytvárali na zemi beztvárne tiene. Pestrofarebné listy ohlasujúce jeseň sa ticho niesli k zemi a vytvárali prekrásnu mozaiku farieb. Lesné zvery sa poukrývali v brlohoch a nočné tvory sa pomaly prebúdzali. Typická idylka lesa, ktorú však niečo narúšalo. Červená žiara, ktorej pôvodcom bol ON.

Crimson pokojne kráčal lesom a jeho červený plášť za ním povieval ako v stave beztiaže. Kapucňa mu zakrývala bledú, ale nádhernú tvár. Do veľkých modrých očí mu padali tmavohnedé vlasy jemné ako hodváb. Tesnejšie si privinul plášť a pokračoval ďalej. Pohyboval sa nečujne, akoby tadiaľ ani nekráčal. Sám pre seba sa usmieval, pohmkávajúc si akúsi pesničku. Sprvu si ani nevšimol, že ho ktosi pozoruje. Ten ktosi však nebol moc opatrný, stúpil na vetvičku a praskot upozornil Crimsona že nie je sám.

Prudko sa obrátil, červená látka len tak zasvišťala. Pozrel na svojho prenasledovateľa a zbadal čierneho vlka, veľkého ako kôň, ktorý na neho civel krvavočervenými očami. Vlk zavrčal a odhalil rad ostrých zubov. Crimson nebol bojko, ale pri pohľade na to monštrum sa len odvrátil a bleskovo upaľoval preč. A vlk za ním.

Červený plášť za ním vial a zafarboval les svojou farbou, miatol samu prírodu svojim zjavom. Crimson ho mal uviazaný len okolo krku, ale bolo to dostatočne silné aby o neho neprišiel. Tým že už nepokrýval jeho telo odhalil tesné čierne tričko, ktoré obkresľovalo dokonalú muskulatúru jeho maličkosti. A ešte tesnejšie čierne džínsy, ktoré ako druhá koža obopínali jeho peknučké pozadie. Vlk až začal slintať keď to uvidel a stále ťažšie sa mu sústredilo na svoj cieľ. No nedokázal ho dobehnúť.

Stromy sa trochu preriedili a utekajúci chalan zbadal prastarú kamennú stavbu, zrúcaninu chrámu. Nepýtajte sa kde sa tam zjavila, to vie iba Crimson. Obehol ju a dostal sa na zničenú vydláždenú cestu. Vydal sa po nej a obzrel sa za vlčou príšerou. Nezadržateľne sa blížil. Crimson prebehol cez kamenný oblúk, ktorý slúžil ako vchod, a ocitol sa dnu. Zvuk jeho krokov a jeho namáhavý dych sa odrážali od stien. Plášť za ním vial a vniesol trochu svetla do tmy chrámu. Utekal cez miestnosť, až zastal pred masívnou sochou, vypracované do najmenších detailov. Zobrazovala dvojicu postáv, ženu v červenom plášti a vlkolaka. Zaseknutý v tanečnej figúre, ako pri divokom valčíku.

Crimson sa pre seba usmial a nastražil uši. Plášť okolo neho plynule klesol k zemi a celého ho zakryl. Preto nikto nemohol vidieť, ako sa mu nechty zmenili na pazúry.

Veľký zlý vlk nakráčal do miestnosti a zrazu sa premenil. Tam kde stála chlpatá príšera bol vysokánsky čiernovlasý chalan a hnedými očami prebodával červenú karkulku na druhom konci miestnosti. Crimson sa elegantne otočil a ich pohľady sa stretli. Čiernovlasý k nemu vykročil, ale Červený len vyceril zuby (alebo skôr tesáky) a skočil po ňom. Nezáležalo na tom ako ďaleko bol. Pohol sa tak rýchlo že to čiernovlasý ani nedokázal zaregistrovať. Len zrazu ležal na zemi, Crimson na ňom obkročmo sedel a ruky mu držal za hlavou. Červený plášť hladko visel z chlapcovho chrbta a zakryl vlčieho chalana. Modré oči sa zafarbili na zlaté a zažiarili ako reflektory.

„Dagon.“ Uškrnul sa zlatooký chalan a odhalil vlčie tesáky. Teraz bol on ten lovec. Dagonovi pod ním sa zadrhol dych, lebo toto nečakal. „Kde sa v tebe berie toľká drzosť, že si sa ma pokúšal uloviť?“ spýtal sa pokojne, ale jasne nebezpečne.

Dagon sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol, lebo Crimson ho vydesil k smrti. Bolo mu na prd že bol dvakrát taký veľký ako on, na vlkolačieho princa nikdy mať nebude.

„Alebo som ti už tak chýbal?“ pokračoval Crimson a prešiel mu pazúrom po tvári. Z toho dotyku Dagonovi naskočila husia koža. Pozeral do tých veľkých zlatých očí, zdobiacich tú bledú tváričku, stále ukrytú v kapucni plášťa. Dych sa mu zadrhol. Cítil ako jeho telo patrične začína reagovať. Vôňa vzrušenia naplnila ovzdušie.

„Bol si celý deň preč, Červená Karkulka.“ Vydýchol Dagon a oblizol si pery. Až príliš jasne cítil silné telo chlapca nad sebou. Nos mal plný jeho vône, ktorá mu pripomínala les po daždi. Pazúr jeho princa hladko postupoval nižšie, cez jeho hruď. Látka trička nevydržala tú ostrosť a pomaly sa rozpadávala. Crimsonovi sa naskytol pohľad na svalnaté telo vlkolaka pod ním. No jeho komentár ho vytočil.

„Tak ešte raz. Karkulka je moja matka. Ja viem že sa na ňu podobám a nosím jej plášť, ale ten rozdiel už by si mohol poznať.“ Zavrčal a surovo mu strhol zvyšky trička. Následne špičkou pazúra obkrúžil jeho bradavku, už tak stuhnutú, a hneď sa venoval aj druhej. Dagon zalapal po dychu a napol sa ako luk. V nohaviciach mal už dávno nejak tesno.

Crimson zhlboka nasal vzduch presýtený vzrušením a oblizol si pery. Zlato v jeho očiach pohaslo a vrátila sa pôvodná modrá. Pazúry sa zatiahli. Nedokázal sa na neho hnevať. Prstami pomaličky prechádzal po vlkolakovej hrudi, ktorú zdobilo mnoho jazvičiek z bitiek. Sklonil sa zľahka ho pobozkal na tú najhoršiu, ktorú mal presne nad srdcom. Vlkolak slastne zastonal, skrúcal sa ako had. No Crimson ho držal dostatočne pevne, aj keď len jednou rukou. Tou druhou skĺzol až k lemu jeho nohavíc a trhnutím ich rozopol. Zľahka prenikol až k boxerkám a cez látku pohladil Dagonovu hrdosť. Vlkolak slastne vykríkol. Crimson sa sladučko usmial a stihol ruku. Dagon zaskučal ako pes a ublížene na neho pozrel. No princ vtedy pustil jeho ruky a vtiahol ho do bozku. Tak vášnivého, tak dobyvačného, ako to vedia len vlci. Dagonove prsty prenikli do vlasov jeho milenca, čím mu zhodil kapucňu ktorú mal stále na hlave. Surovo stisol a pritiahol si ho bližšie. Crimson ho tuho objal a skoro mu dolámal kosti, ako ho zovrel. Ale ani jedno z toho ani jeden nevnímal. Bol iba oni dvaja, a ten sakramentsky úžasný bozk. Dagon dobyvačne jazykom plienil princove ústa a zas raz ním prenikla myšlienka, ako mal také šťastie, že sa do neho zamiloval sám princ. Bol len obyčajný poskok, jeden z bojovníkov. Síce bol jeden z kráľových najlepších, ale aj tak.

Nakoniec ani jeden nestačil s dychom, tak sa od seba odtrhli. Dychčiac sa opreli jeden o druhého. „Tvoj otec ma zabije.“ Vydýchol Dagon prvú vec čo ho napadla. Keď bol mimo, trepal blbosti. Odpoveďou mu bol smiech.

„No keď chceš Veľkému zlému vlkovi ukradnúť jediného syna, nemal by si sa čudovať.“ Chechtal sa princ, absolútne šťastný že tu je iba s ním. So svojou láskou. Nenechal ho trápiť sa tým, proste mu znova drzo siahol do rozkroku. Dagon zasyčal a švihol sebou o podlahu. Crimson sa znovu zasmial a pár rýchlymi pohybmi zvliekol Dagona a následne aj seba. Dagon nechápal ako sa mu to podarilo bez toho aby si musel vyzliecť plášť, lebo ten jediný mu ostal. Na zlatej šnúrke uviazaný okolo krku, rozprestretý okolo ako koberec. Zľahka splýval okolo jeho dokonalého tela, čiastočne zahaľoval aj vlkolaka na zemi.

Crimson motýlími bozkami obsypával vlkolakovu hruď a postupoval čoraz nižšie. Dagon zaťal pazúry do zeme, keď sa princov jazyk obtrel o kožu na podbrušku. Crimson to viac nenaťahoval, skĺzol ešte nižšie a vzal do úst Dagonov horký penis. Vlkolak sebou trhol, ale to už sa vznášal v blaženosti, ktorú pre neho pripravil syn Karkulky a Veľkého zlého vlka. Jeho vzdychy sa odrážali od stien vlčieho chrámu. Telo sa mu zalesklo kvapôčkami potu, ktoré sa s posledným lúčom zaleskli ako drobné diamanty. Jediné čo dokázal vnímať bol princ, ktorého ústa mu spôsobovali sladké muky.

Už viac nemohol. Bolo to viac ako dokázal zniesť. Prehol sa ako luk a za zvieracieho revu vyvrcholil. Crimson pôžitkársky vydýchol a všetko prehltol, nenechal si ujsť jedinú kvapku. Prepustil Dagonov ochabujúci penis a oblizol sa ako mačka ktorá dostala smotanu. S pohľadom špinavším ako tá najposlednejšia šľapka z ulice si prezrel vyčerpané telo svojho milenca a sladučko sa usmial, pričom v očiach mal démonické plamene. Tento vlkolak bol iba jeho.

Dagon k nemu natiahol ruku a pritiahol ho k sebe. Jeho bronzová pokožka sa leskla od potu, telo sa vystavovalo na obdiv jedinému kto ho kedy takto videl. Princ a bojovník sa pobozkali a preplietli tak tuho, akoby sa už nechceli oddeliť. „Si len môj.“ Hlesol Crimson majetnícky a znova ho pobozkal. „Iba ja ťa môžem vidieť takto. Iba ja ťa môžem priviesť k takej slasti.“ Šepkal skoro až výhražne a znova mu vlčie zlato zafarbilo pohľad. „A ak ma podvedieš, ak sa ťa ktokoľvek dotkne tak ako ja, vyrvem mu srdce.“ Zasyčal, ale vyslúžil si len smiech.

„Akoby som ťa bol schopný podviesť. Vzdať sa ťa.“ Smial sa Dagon a venoval princovi ďalší bozk. „A teraz ma nechaj, nech sa o teba postarám.“ Šepol horko a pretočil ho pod seba. Crimson sa nechal a trhnutím rúk rozvinul svoj plášť, ktorým mimochodom ešte stále mal, aby sa odhalil čo najviac. Ďalším rýchlim pohybom rozviazal zlatú šnúrku a nechal ho skĺznuť na zem. Rozprestrel sa okolo neho ako krvavé jazero.

Dagon sa pár sekúnd kochal tým výhľadom. Biela a červená v ostrom kontraste. A samozrejme to prekrásne telo. Stačil mu len jeden pohľad aby sa znova vzrušil. Priľahol ho svojim telom, oplácajúc mu rozkoš. Netrvalo to dlho, kým biela tekutina pokropila princovo brucho. Dagon sa sklonil a horkým jazykom zotrel každú kvapku.

No ani jeden nemal dosť. Vlkolaci majú väčšiu výdrž. Do úsvitu sa milovali, na mäkkej červeni, oddávajúc sa jeden druhému. Akoby sa pre seba narodili. Princ a bojovník. Červená karkulka a Vlk. Ostali a prebudila ich až žiara slnka. Museli sa vrátiť, lebo tatko vlk už určite zúril. Na Crimsonovo pobavenie a Dagonov strach. Neradno štvať kráľa, pokiaľ teda nemáte za sebou princa ktorý vás bezmedzne miluje.