Stál som na balkóne a opieral sa o kamenné zábradlie. Chladný vzduch menil môj dych na obláčiky pary. Pomaly začínala zima. Svedčili o tom aj zasnežené hory, obklopujúce toto údolie zo všetkých strán. Toho pohľadu som sa nikdy nenabažil. Masívny kamenný obri týčiaci sa k nebu, sťa strážcovia tohto mesta. Sneh ich zahalil ako biela perina, ktorá sa pod lúčmi slnka menila na diamantovú pláň. Všetok ten lesk bol tak očarujúci, že ani koruna našej spanilej kráľovnej sa mu nevyrovnala. Nepoškvrnená bieloba, kam len oko dovidelo.

Z očarenia ma vytrhlo húkanie snežnej sovy. Preletela okolo a v pazúroch zvierala drobného hlodavca. Perie skoro až splývalo s bielym pozadím. Jej prítomnosť ma neprekvapila, v jednej veži mala hniezdo. Tesnejšie som si privinul dlhý kabát a pozrel dole. Zem síce bola o pekných tridsať metrov nižšie, ale mne výšky nikdy nevadili. Pozrel som na zasnežené nádvorie paláca, kde pobehovalo služobníctvo. Bol tam nezvyčajný rozruch. Zaostril som a zbadal že brána sa práve otvára. Dnu vchádzali viditeľne zmorené kone s poriadne dokaličenými jazdcami. Ich tváre boli stiahnuté do zmučených vyčerpaných masiek, ktoré u mnohých zdobila zaschnutá krv. A za týmto mŕtvolným sprievodom sa ťahal rozhrkaný voz, ktorý niesol čosi zakryté širokou plachtou. Látka bola nasiaknutá krvou a mne bolo hneď jasné, čo to prevážajú. Hrdlo sa mi stiahlo.

Prudko som odvrátil pohľad. Nemohol som na to pozerať. Ako je možné, že v takej prekrásnej zemi panovala tak krutá vojna? Anarilci nám pred vyše rokov vyhlásili vojnu a odvtedy neprešiel deň, kedy by sa nepreliala krv. Naša alebo ich. Smutne som vzdychol a vrátil sa dnu. Presklené dvojkrídlové dvere bolo ozdobené ľadovými kvetmi, ktoré sa objavili cez noc. Zvláštne, aký kontrast tu vládol. Krvavá hrôza vojny a biela nádhera prírody.

Vošiel som do rozľahlej, no útulnej miestnosti. Bolo tu neporovnateľne teplejšie ako vonku. Samozrejme za to mohol ten masívny krb zo sivého kameňa. Oheň v ňom pukotal jedna radosť. Zhodil som zo seba svoj modrý kabát vyšívaný zlatom a prehodil ho cez mahagónové kreslo, potiahnuté červeno-zlatým zamatom. Pomalým krokom som prešiel ku stolu, kde som mal rozložené mapy bojiska a listy od ostatných generálov. Pokúšal som sa vymyslieť stratégiu, ktorou by sme konečne ukončili toto trápenie, ale nič ma nenapadalo. Keby som aspoň mohol bojovať, aby som si nepripadal tak zbytočný. Aj som pôvodne bojoval. Viedol som svojich mužov do bitky a porážal som Anarilcov, ktorý plienili našu zem. Som jeden z generálov rádu Bielej sovy, kráľovniných najvernejších služobníkov. Dokopy je nás dvadsaťštyri, a každý má pod sebou minimálne päť tisíc vojakov. Boli sme prvý čo tiahli do vojny. Statočne sme bojovali, ale ako čas plynul, kráľovná sa už necítila bezpečne. Povolala posily zo susedného kráľovstva, a stiahla z bojiska dvoch generálov, aby chránili kráľovské mesto. Mňa a môjho manžela.

Ako na zavolanie sa otvorili ťažké dubové dvere a dnu vstúpil ten na koho som práve myslel. Stál tam v celej svojej kráse, navlečený v rozopnutom čiernom koženom kabáte a tmavosivých nohaviciach. Prečo ma neprekvapilo, že bol bez košele? Ale čo, aspoň som mal dokonalý výhľad na jeho vypracovanú hruď.  Aj po tých dvadsiatich rokoch manželstva ma pohľad na neho zakaždým uchvátil. Gaštanovohnedé vlasy mu za ten pobyt v paláci podrástli, takže mu padali do čokoládových očí, ktorými hľadel do mojich zelených. Ten jeho pohľad sa mi priam vpíjal do duše, taký bol prenikavý. To ma vždycky uchvacovalo, lebo som mal pocit že mi vidí až do žalúdka. Tvár mu zdobilo niekoľkodňové strnisko, čo len podtrhovalo jeho mužný vzhľad. Skoro dva metre vysoký, vypracovaný tak ako nikto. Chlap ako hora, na bojisku nebezpečný, ale pri mne ako med.

„Renfred.“ Prehovoril môj muž hrubým hlasom a zabuchol za sebou dvere. Najprv som myslel že sa proste konečne prišiel vyspať, keďže už skoro dvadsaťtri hodín behal po zámku, ale jeho výraz hovoril o opaku. „Prišli vojaci zo severného bojiska...“

„Viem, videl som ich.“ Prerušil som ho, lebo toto som už poznal. Každý týždeň sa to opakovalo. „Koľko je mŕtvych?“

„Piati.“ Odvetil a ja som vypleštil oči. Iba piati? Minule ich bolo päťsto! Buď vyhrávame, alebo už nemá kto umierať. „Nepriatelia sa začali sťahovať. Sever je už v podstate prázdny.“ Dobre, takže tá lepšia možnosť. „Presunuli sa na východ.“ Dodal trpko. Takže až také pozitívne to nie je. Tam máme najmenej mužov.

„Musíme presunúť niekoľko oddielov.“ Skonštatoval som unavene a prešiel k mapám. Síce som tu bol zavretý, ale stále som mohol vydávať rozkazy. „Na tom bojisku bol Adelard, nie?“ spýtal som sa na ďalšieho generála, ktorý viedol oddiel lukostrelcov.

„Spolu s Vivien.“ Prikývol môj manžel a zakolísal sa. Až teraz som si všimol, aké hlboké kruhy má pod očami. Neboj, láska moja, hneď sa o teba postarám, ale toto musíme doriešiť.

„Východ pokrývajú husté lesy, tam budú lukostrelci užitočný. Ale Vivienini jazdci tam budú zbytočný. Pošleme ich na západné pláne, nech nahradia Gabriela a jeho lovcov. On pôjde na východ.“ Vyšpekuloval som a hneď som vytiahol niekoľko hárkov papiera. Narýchlo som naškrabal listy pre generálov a zapečatil ich do obálok. Môj muž zatiaľ trpezlivo čakal, ale videl som že čím ďalej tým viac je pre neho ťažšie udržať rovnováhu. Vyzeral že zaspí postojačky.

Nakvapkal som vosk na poslednú obálku a otlačil do nej prsteň s pečaťou. Môj polospiaci manžel ich chcel hneď vziať a odniesť, ale to som mu nedovolil.

„Danayll!“ zasyčal som naštvane a odstrčil ho od stola. „Okamžite si choď ľahnúť!“ prikázal som mu a postrčil ho k širokej mäkkej posteli, do ktorej by sa pokojne zmestili štyria. Keby bol Danayll pri zmysloch, začal by sa hádať, ale teraz ledva že nahodil naštvaný výraz. Ani to nezvládol.

„Ren, musím... Mám veľa práce...“ nedopovedal, mohutne zazíval a nebezpečne sa zakolísal. Vyzeral že do šiestich sekúnd odpadne, ale ja ho poznám dosť dlho, aby som vedel že ten idiot by sa aj tak pokúsil fungovať. Musím ho uspať, a to jediným účinným spôsobom.

„Poď spať, ja sa o teba postarám.“ Šepol som mu do ucha tak horko, až sa rozochvel. Zrazu nevyzeral tak unavený. „Viem čo ti urobí dobre.“ Pokračoval som a zvliekol mu kabát. Sotil som ho na posteľ a zaľahol ho svojim telom. Postup je jednoduchý. Proste ho ošukám do bezvedomia. Vždy potom spal ako zabitý. Hlavne keď som našiel tie citlivé miesta.

„Ren... Renfred. Ja musím...“ pokúsil sa protestovať, ale umlčal som ho bozkom. Najprv som len ľahučko ochutnal tie mäkké pery, skusmo ich obkrúžil jazykom. Zľahka som prerazil tú mäkkú hradbu a prenikol do jeho sladkých úst. Telom sa mi rozliala horúčava, ako láva mi naplnila srdce a skrz žily sa mi rozliala do celého tela. Na počiatku nášho vzťahu som to zakaždým pociťoval ako požiar, ktorý bez milosti spálil všetko čo mu prišlo do cesty. Ale keď počiatočná vášeň vyprchala, nahradila ju zrelá láska a ten pocit sa zmenil. Teraz to bola tá láva, ktorá preteká samotným jadrom a pretavovala mňa samého. Stvorila ma takého, aký som teraz. Preto som bol jediný, čo sa naozaj vedel o tohto miláčika postarať. Neponáhľal som sa, zbytočne som ho nenabudzoval. Potreboval som ho ukolísať.

Opustil som jeho pery a pomaličky zostupoval na krk. Medzitým som mu prstami jemne prechádzal po tej silnej hrudi a vypracovanom bruchu. Nežne som ho hladil, masíroval jeho ubolené svaly, spôsoboval mu rozkoš. Danayll slastne vzdychal, a keď som jazykom prešiel po tom citlivom miestečku na krku, vzrušene zaskučal. Oči mal zavreté a mohol som cítiť ako postupne ochabuje. Teda až na jednu neprehliadnuteľnú časť. Tú, ktorej prítomnosť ma nabudila do extrému.

Skĺzol som nižšie, perami na jeho hruď a dlaňami k jeho nohaviciam. Narýchlo som mu rozopol vybíjaný opasok a zahákol prsty o lem nohavíc. Venoval som mu ešte jeden mäkký bozk, než som ich z neho strhol. Vyskytol sa mi dokonalý pohľad na jeho úd,  už tak bolestne tvrdý. Žaluď sa mu leskol temnou červeňou a po obvode mal nabehnuté žily. Žiadostivo som si olizol pery a sám sa odel do Adamovho rúcha.

Presunul som sa mu medzi nohy a výrazne sa o neho obtrel. Danayllovi sa z úst predralo niečo medzi vzdychom a výkrikom, ale bolo to počuteľne spokojné. Perami a jazykom som mu zanechával vlhkú cestičku na tehličkách, pričom prstami som mu krúživým pohybom hladil stehná. Venoval som mu ešte pár minút sladkej rozkoše, kým som neoddelil pery od toho božského tela. Posadil som sa mu medzi nohy, ktoré podvedome rozkročil čo najširšie. Kochal som sa výhľadom na jeho majestátny skvost, ktorý som mal iba pre seba. Stálo ma všetko sebaovládanie, aby som sa na neho proste nevrhol. To by ho zobudil. Ale potrápiť ho môžem.

Oboma rukami som pevne stisol jeho hrdosť, no aj tak som ho nedokázal uchopiť celého, teda čo sa dĺžky týka. Mal ho ako z ocele. Pomaly, mučivo som prechádzal prstami po celej dĺžke, spôsobujúc mu euforické šialenstvo. Pohľad na neho bol na nezaplatenie. Skrúcal sa podo mnou ako užovka, tvár odrážajúca čistú blaženosť, ústa otvorené a dych ako pri maratóne. Kožu mu zdobili perličky potu, ktoré jeho telu v tlmenej žiare ohňa dávali jemný lesk. Zrýchlil som tempo. Danayll zasyčal skrz zuby a tuho zovrel deku pod sebou. Cítil som, že je blízko.

Bol na hrane, keď som zrazu odtiahol ruky. Danayll bolestne vykríkol a sám to chcel dokončiť, ale zovrel som mu ruky a nedovolil mu ani sa pohnúť. Jeho penis pulzoval, volal po pozornosti a ešte viac sa nalial krvou. Celé Danayllovo telo sa chvelo. Naštvane na mňa zazrel a chcel protestovať, ale všetky vyhrážky som udusil bozkom. Držal som ho, kým sa znovu ako tak neupokojil. Skĺzol som mu späť medzi nohy a venoval sa jeho hrdosti. Teraz som začal prudko. Môj muž sebou trhol ako zasiahnutý blesk, dychčiac ako o preteky. Ignorujúc vlastné vzrušenie som všetko venoval jemu, s úsmevom samého diabla. Nebol ďaleko od vyvrcholenia, ale zopakoval som svoje trápenie. Pekne si ho unavím, nech mám istotu že si poriadne oddýchne.

S pohľadom vraha ma prebodol hneď ako som mu znova schmatol ruky, aby to nemohol dokončiť. „Renfred!“ zareval po mne jasne vytočene. Ako po prvý raz som ho umlčal bozkom, vkladajúc do toho všetku lásku čo som k nemu cítil. Prepáč macko, ale robím to pre teba. A tak ako predtým, aj teraz som počkal kým ochabne ako handrová bábika. Oddelil som sa od neho a chvíľu ho pozoroval. Vyčerpane ležal medzi snehobielymi perinami, zhlboka dýchajúc. Gaštanové vlasy mal rozstrapatené na všetky strany, oči privreté, ale viditeľne bol ešte dosť pri zmysloch.

Končekmi prstov som mu pohladil vypracovanú hruď a pokračoval dole, cez brucho až na stehná. Keď som sa dostal do blízkosti jeho ubolenej hrdosti, stuhol a nepekne na mňa zazrel. „Neboj miláčik.“ Šepkal som horko. „Už ťa nebudem trápiť.“

Tón môjho hlasu ho rozochvel. Na dôvažok svojich slov som sa o neho výrazne obtrel, natiahol sa k nočnému stolík a vzal malú krištáľovú fľaštičku plnú zlatého oleja. Trhnutím som ju otvoril a vzduch naplnila vôňa narcisov. Kľakol som si Danayllovi medzi nohy a nalial olej na jeho bolestivú erekciu. Môj manžel súhlasne zabručal. Zľahka som rozotieral olej a následne si kúsok vlial do dlane. Ten som venoval sebe, a mojej nedočkavej dierke. Fľašku som zavrel, odhodil a bez okolkov na neho nasadol. Teraz sa izbou rozľahol aj môj výkrik. Bol som tak plný a hlavne tak spokojný. Akoby mi z pliec spadlo obrovské bremeno, ktorý mi tam naložila vojna. Vydýchol som úľavou a vyzývavo pohol panvou. Danayll, momentálne celkom prebudený, vystrelil do sedu a objal ma širokými ramenami. Kúsok sa posunul a prirazil.

Plný žiadostivosti som sa mu vrhol na pery a doloval z neho všetko čo mi ponúkal. Jedna jeho ruka skĺzla do môjho lona a oplácala mi rozkoš. Prepletený jeden do druhého sme uctievali pôžitok lásky, dávajúc do toho absolútne všetko. Danayll s priam zvieracím revom vyvrcholil a naplnil ma až po okraj. O pár sekúnd som ho nasledoval a pokropil naše telá hustou bielobou. Padli sme do perín a predychávali tú rozkoš. S láskou som hľadel do tváre svojho muža, ktorý prakticky okamžite zaspal.

Pár minút som ho pozoroval, kochajúc sa pohľadom na jeho spiacu tvár. Vyzeral tak nevinne. Neboj miláčik. Som tu s tebou. Dám na teba pozor. Srdce moje. Láska moja. Vtedy na svadbe som ti odovzdal svoje srdce, aby si ho pre mňa chránil. Teraz bije iba pre teba. Aj ty si mi dal svoje a ja ho dodnes nosím v sebe. Milujem ťa, môj jediný.

S pocitom čistej lásky som vstal a vytiahol niekoľko handier. Očistil som jeho aj seba od zvyškov oleja, potu a spermatu. Následne som tie kusy látky hodil do krbu a začal sa obliekať. Danayll teraz bude minimálne dvanásť hodín spať. Už si to zaslúžil, po toľkej práci. Hlavne pre neho som bol rád, že nás kráľovná stiahla z bojiska. Mal som istotu že je v bezpečí. Hoci o tom kráľovná pochybovala, toto mesto a tento palác boli nepreniknuteľné. Sem sa nepriatelia nikdy nedostanú. Ale jej výsosť kráľovná to nevedela, a tak je tu Danayll v bezpečí. So samoľúbym úsmevom som vzal listy čo boli adresované generálom a pobral sa ich zaniesť poslovi. A za oknom sa zatiaľ vznášali snehové vločky, ako nemý svedkovia našej lásky.