Unavene som v rukách prevracal štetec a nanášal modrú farbu na asi tisícu figúrku kapitána Ameriku. Toto je dnešný vkus detí? Odfrkol som si. Zdá sa mi to, alebo všetko nejako postupne upadá?

Poobzeral som sa dookola. Z rozhlasu hrali koledy, všade bolo v tento predvianočný čas vidieť vysmiate tváre a červené líca, ktoré podfarbila pracovná námaha zmiešaná s radosťou.

Znechutene som sa vrátil k svojej práci a ako bez života som opäť namočil štetec do vedra s farbou. Aspoň keby to bola vianočná červená, ale toto...

„Gryl!“

Otočil som sa za mierne nabrúseným hlasom a zahľadel sa na slamovo hnedé vlasy a podmračený pohľad hnedých očí.

„Ahoj Mel.“

„Koľkokrát ti mám opakovať, aby si si čiapočku neodkladal na miesta, kam patria hračky!?“ spýtal sa namosúrene a podával mi z prepravného vozíka moju červenú čiapku orámovanú huňatou bielou kožušinkou a zakončenú rolničkou. „Raz ti ju niekto odvezie a pošle do ľudského sveta ako darček!“

Poškriabal som sa koncom štetca v uchu.

„No a? Mám ich doma ešte asi päťdesiat,“ mykol som ramenami.

„A okrem toho škriatok, ktorý by moju čiapku zabalil ako darček by musel byť totálne blbý, pretože je hneď každému jasné, že je to škriatkovská čiapočka. A okrem iného,“ naklonil som sa k nemu a zobral mu svoju čiapku z rúk, „mám na nej vyšité meno.“

Ukázal na mňa rukou, v ktorej držal hrubý zoznam hračiek.

„Nech sa to viackrát neopakuje.“

„Jasné,“ prikývol som a narazil si čiapku na hlavu.

„Neber ho vážne,“ ozval sa vedľa mňa pekný, melodický hlas.

„To som nikdy nebral,“ usmial som sa na nižšieho – aj na škriatkovské pomery – blonďáčika s jasne modrými očami.

„Odkedy mu Santa zveril oddelenie výroby figúrok stal sa z neho frfľoš,“ žmurkol na mňa.

„On bol frfľoš vždy, Leppal,“ pokrútil som hlavou. Keď mi na čiapke zaznela rolnička znechutene som si ju strhol z hlavy a hodil späť do vozíka.

„Do Vianoc chýbajú už len dva dni a budúci rok dostane dohľad zas niekto iný,“ oprel sa vedľa mňa. „Viem, že toto obdobie je pre teba vždy náročné, ako sa cítiš?“

Po dlhšom čase som sa usmial a pohladil Leppala po líci – jemnosť jeho snehobielej pokožky ma aj po toľkom čase dokáže fascinovať.

„Som v pohode Lep, iba ma to po tých tristo rokoch akosi prestalo baviť,“ uchechtol som sa. „Zrejme sa u mňa tými rokmi vytratilo vianočné kúz...“

Leppal ku mne prudko priskočil, až zo stola zhodil jednu figúrku a oboma rukami mi prikryl ústa.

„Nevyslovuj to, nikdy viac na to ani nepomysli!“ šepol mi do tváre.

Svojimi hnedými, rozšírenými očami som hľadel do jeho modrých, v ktorých horel ten plamienok, ktorý som tak miloval.

„Prepáč,“ povedal po chvíli a jemne odo mňa odstúpil, ruky presunul z mojich úst na líca. „Vieš dobre, čo sa stane keď škriatok stratí vianočné kúzlo,“ šepol.

„Viem,“ vzdychol som si.

„Tak to, prosím, už nikdy nahlas nehovor,“ pozrel na mňa pohľadom, ktorý by roztopil aj arktické ľadovce. „Čo by som tu bez teba robil?“

Tvár sa mi roztiahla v úsmeve. „Leppal...“ sklonil som sa k jeho ružovým perám a pobozkal som ho. Dovolil mi to, no o chvíľu sa odo mňa už odťahoval s lícami podfabenými červeňou, ktorá však nemala s prácou nič spoločné.

„Musíme sa poponáhľať, máme tak veľa roboty a čas sa kráti.“

Prikývol som a sledoval, ako sa vrátil k svojmu stolu prepchatému krabicami, v ktorých bola lego figúrka Darth Vadera.

Opäť som pokrútil hlavou nad vkusom dnešných deciek a vrátil sa do práce.

 

 

Na druhý deň som niesol do baliarne vozík plný zelených Hulkov – pre zmenu. V baliarni darčekov vládol deň pred Vianocami čistý chaos. Pestrofarebné mašličky boli porozhadzované všade, kam som len dovidel a škriatok, ktorému som vozík odovzdal bol tak zahádzaný baliacim papierom, že by som ho ani nenašiel, nebyť jeho piskľavého hlasu ktorý spod tej kopy papiera vychádzal.

Vykračoval som si pokojne späť k svojmu stolu, keď ma Mel skoro prevalcoval utekajúc kamsi dozadu. Len tak – tak som uskočil.

„Si v poriadku?“

Pozrel som sa za zdrojom hlbokého hlasu s veselým podtónom.

„Zdravím, Santa.“

„Oh, ahoj Gryl.“

„Čo sa deje?“

Zastavil sa vedľa mňa a zťažka vzdychol. „Ale, pri kontrole Barbie nevesty sa našli nejaké ružové závoje namiesto bielych, tak to išiel skontrolovať.“

„Ehm,“ kývol som nezaujato.

„Áno, mal by obmedziť perníčky, toľko cukru mu asi nerobí dobre.“

Zasmial som sa. „Toľko stresu a nakoniec sa aj tak vždy všetko stihne, no nie je tak?“

Sanata sa na mňa pozrel a z hrude mu vyšiel hlboký smiech, až sa mu brucho mierne natriasalo. „Veru, Gryl, my dvaja si už niečo pamätáme, však?“

„Áno, nejaký ten rok za sebou už máme.“

„Poď sa so mnou trochu prejsť, Rudolfovi chýbaš.“

Usmial som sa a zamieril do stajní. „Je pravda, že teraz na neho nemám veľa času.“

Vyšli sme von a zaborili topánky do čerstvo napadnutého snehu.

„Gryl, niečo som o tebe začul,“ začal Santa a z tónu jeho hlasu mi bolo jasné, že mu to robí starosť.

„Santa, nemusíte sa o mňa báť,“ uľahčil som to a rukou otvoril drevené dvere stajne. Okamžite ma ovanula vôňa sena a ovosu.

„Gryl,“ Santa mi položil ruku na rameno a zastavil. Pozrel som sa na neho. Biele obočie mal zvraštené a na čele sa mu objavila vráska.

„Vieš, že môžeš odísť. Keď sa rozhodneš a povieš, že vianočné kúzlo ťa opustilo, môžeš odísť do ľudského sveta.“

„Santa,“ spevnil som svoj hlas, „ja sa nikam nechystám.“

Chvíľu na mňa bez slova hľadel a potom sa usmial. „Tak to som rád. Všetkých svojich pomocníkov som si obľúbil a iba veľmi nerád by som sa s nejakým lúčil. Obzvlášť, keď ide o priateľa.“

Pokrútil som hlavou. „Nie, rozhodne nikam nejdem, moje miesto je tu. To iba tento predvianočný týždeň je....“ hľadal som to správne slovo.

„Náročný?“ doplnil ma Santa so smiechom. „Nuž, je to pravda. Aj ja by som sa teraz mal chystať na cestu. Keď sa pani Santa Clausová dozvie, že práve teraz neštudujem zoznam darčekov, bude pekne namosúrená,“ žmurkol na mňa.

 

Konečne nadišiel Štedrý večer. Všetky darčeky boli vyrobené, pobalené a naložené v bezodnom vreci na Santových saniach. Rudolfov nos žiaril na diaľku a on hrdo stál v záprahu spolu s ostatnými sobmi.

Všetci sme sa pri saniach zišli a želali Santovi šťastnú cestu. Za búrlivého potlesku sa sane vzniesli do vzduchu a my sme si mohli pogratulovať, že sme to opäť raz zvládli. Teraz máme nejaký čas pokoj, kým sa zase nazbierajú priania.

Prešľapoval som z nohy na nohu smerom k môjmu domu. Bolo mi trochu ľúto, že som Leppala nikde nenašiel, určite k nemu musím hneď zajtra zájsť. Dnes v noci ho nechám oddýchnuť si, ale zajtra ho zničím v posteli – všetko sa vráti do starých, zabehaných koľají.

Odomkol som dvere a privítali ma sviečky, ktoré horeli príjemným, žltým plameňom rozmiestnené po celej izbe.

V rohu stál strieborný vianočný stromček, ktorý som tam ja rozhodne nedal. Prekvapene som sa poobzeral, až som našiel pôvodcu tejto výzdoby napnuto sedieť v prútenom, hojdacom kresle, ktoré som si sem dotiahol aj tak len pre neho.

„Leppal,“ vydýchol som a zatvoril za sebou dvere.

„Šťastné a veselé Vianoce, Gryl,“ usmial sa na mňa a prešiel ku mne, takmer až nadskakoval za zvuku rolničky z jeho čiapky.

„Tak preto som ťa nevidel medzi ostatnými.“

Prikývol a trochu sklonil hlavu. „Takmer celý rok vyrábame darčeky pre deti, pripravujeme krásne Vianoce ostatným bez toho, aby sme si tento večer samy užili. A tak,“ pozrel sa na mňa a oči mu zažiarili.

Sklonil som sa k nemu a zovrel ho v objatí. Pobozkal som ho, hltavo. Hrozne mi chýbal, tak, ako každý rok, vždy, keď sa práca nakopí a my na nič iné nemáme čas.

Zhodil som mu z hlavy červenú čiapočku a začal rozopínať zlaté gombíky na zelenej veste, keď sa odo mňa trochu odtiahol.

„Lep...“ zachrapčil som, ale on sa mi s úsmevom vyvliekol z objatia a skoro až pritancoval ku stromčeku. Sklonil sa dolu, až na mňa vystrčil zadok v pevných zelených nohaviciach. Túto provokáciu mu nedarujem.

„Gryl,“ otočil sa ku mne s úsmevom. „Dlho som rozmýšľal aký darček ti mám dať,“ zamyslel sa. „Niečo, čo by ti pripomenulo čaro Vianoc,“ nadýchol sa a spoza chrbáta vybral malý darček zabalený v bielo – zlatom papieri.

Zobral som si ho a jemne začal odbalovať papier. Bol v ňom zabalený malý, cínový vojačik s jemným úsmevom na svojej tvári.

Cínový vojačik – moja obľúbená hračka.

Pozrel som sa na neho a od dojatia som ani nevedel, čo povedať. Miloval som obdobie, keď som pre deti vyrábal cínových vojačikov. Vracalo ma to do doby, keď aj mne horel v predvečer Vianoc v očiach plameň.

Nikdy som si však žiadneho nezobral – nemalo by to význam, ak by nebol darovaný.

S úsmevom sa mi Lep hodil okolo krku a prisal sa mi na pery. Rukami som prešiel od špičiek jeho uší až k štíhlej šiji.

Vonku svietili stromčeky, koledy sa prekrývali so zvukom rolničiek a oheň zo sviečok sa odrážal od bledej pokožky môjho milenca.

„Leppal,“ vydýchol som a položil vojačika opatrne na stolík. „To ty si moje kúzlo Vianoc.“

Usmial sa a za ruku ma pritiahol k stromčeku, pred ktorý sme si spoločne ľahli.

Hodiny odbili deväť hodín večer, keď sme si pod stromček dali jeden druhého....