Vnímal som všetko, akoby cez hustú hmlu..ale aj napriek tomu som cítil všetky dotyky.

Veľké ruky, ktoré hladkali moje telo v každej zákutine, vlhké pery ktoré si razili cestu k miestam, ktoré ma privádzali do šialenstva. Z diaľky som počul svoje vlastné vzdychy a hlas ako volám jedno, jediné meno...ale aké?

Prudká bolesť prechádzajúca až do chrbtice, postupne sa meniaca na slasť...bolo to už tak dávno... neskutočná hĺbka môjho orgazmu bolo posledné, čo som ako – tak vnímal.

 

  Zobudil som sa na zvonenie budíka. Ťažko som sa prevalil na posteli, vypol ho a pozrel na hodinky: 5:35 ráno. Čas vstávať do práce.

Posadil som sa a rukami si podoprel hlavu...možno budem zvracať. Tento pocit som rozdýchaval ešte pár minút, než som si uvedomil, že som to včera zrejme prehnal s alkoholom. Znovu som pozrel na display mobilu: 20. december. Jasne, dnes idem posledný deň do práce pred sviatkami. A včera bol vianočný večierok, na ktorom bol vaječný likér s grádmi sa rovnajúcimi hocakej domácej pálenke. Niečo v útrobách môjho mozgu mi našepkávalo, že som z neho vypil viac než dosť.

Zamrkal som do tmy a pomaly sa rozpamätával na niečo príjemné...a veľmi uspokojujúce. Pozrel som sa na prázdnu polovicu mojej postele a započúval sa do ticha môjho prázdneho bytu....bol to len sen?

Cesta do práce ma ako – tak prebrala, ale aj tak som sa cítil celý dolámaný. V práci bolo akosi ponuro, všetci sa snažili čo najskôr dokončiť papiere a zelenkavý nádych v tvárach niektorých mojich kolegov mi napovedal, že vaječný likér si vyberá svoju daň. Sadol som si za stôl, vložil si hlavu do dlaní a bolestne zavzdychal. Z vedľajšej kóje na mňa vykukol kolega Adam. „Tak si prišiel na čas. Stavil som sa so šéfom, že buď budeš meškať, alebo neprídeš vôbec.“

Zažmúril som naňho. „Vieš mi, prosím ťa, povedať, čo sa včera stalo?“

„A na čo posledné si spomínaš?“

Zatvoril som oči. Myslenie v takomto stave bolelo. „Viem, že mi volala sestra, že vyhrala v akejsi súťaži zájazd do Egypta pre dve osoby a že sa s našimi rozhodli, že dokúpia ešte jednu letenku a pôjdu tam osláviť Vianoce. Chcela, aby som si na poslednú chvíľu vybavil voľno a šiel s nimi. Bol som za šéfom a chcel od neho dovolenku. A on mi ju nedal.“ povedal som.

„Jasné, že ti ju nedal, vianočné dovolenky si ľudia nahlasovali ešte v septembri aby ich dostali.“ zachechtol sa. „A viac nič?“

No tak, sústreď sa. „Potom mi niekto podal pohár niečoho veľmi sladkého. A ďalší a ďalší a to je asi tak všetko.“

Adam sa zasmial. „Tie poháre nám nosil Berry z účtarne, ale iba ty jediný si nevedel, kedy máš dosť. Nadával si na systém dovoleniek aj akýchsi súťaží a spomínal si niekoho menom Kamil.“

Odfrkol som si. „Hej, bratranec Kamil. Minulý rok keď som mal schválená vianočnú dovolenku sme celá rodina išli k nemu do vedľajšieho mesta a sviatky trávili opatrovaním jeho troch detí, čo sú totálne rozmaznaný fagani, jeden ma pri večeri kopol do nohy, lebo na stole chýbal jeho obľúbený dezert a ďalší ma večer ovracal, lebo sa prejedol zákuskov. A tento rok, keď som sa rozhodol, že nikam nejdem a strávim pokojné Vianoce s rodičmi, sestra vyhrala zájazd do Egypta a všetci sa tam odtrepú už zajtra! A ja budem na Vianoce sám.“

Adam sa schuti zasmial. „Tak tomu sa hovorí smola, kamarát. Ale ak chceš, vymením si to s tebou. Ja si otvorím pivo a budem celé Vianoce čumieť na telku a ty môžeš byť po ruke mojej tehotnej manželke, ktorá každú chvíľu plače alebo na mňa kričí, ani sama nevie prečo.“ pokýval hlavou. „Veru,byť s rodinou je vždy zábava.“ Zaliezol naspäť na svoje miesto a aj on sa pustil do roboty.

Chvíľu som ešte sedel a zrovnával si v hlave myšlienky, kým som sa nahol ja k nemu. „Adam a ako som sa dostal domov?“

Opäť vyprskol smiechom. „Keď sme skonštatovali, že si sa ožral totálne pod obraz, chceli sme ťa hodiť do taxíka a ďalej to nechať na taxikárovi, ale Julien zo mzdového sa dobrovoľne prihlásil, že ťa vezme domov.“

„A to ste ma mu len tak nechali!?“ spýtal som sa obviňujúco. „Veď ho skoro ani nepoznáme!“

„Kámo, mne to v mojom stave bolo úprimne jedno. A ak chceš niečo reklamovať, obráť sa na seba, na tridsaťročného chlapa, ktorý nepozná svoje alkoholické hranice.“ Zadíval sa do hrubej zložky čo mal na stole a tým ukončil náš rozhovor. Sadol som si zmätene na svoje miesto.

Julien Morton zo mzdového. Jeden z tých nebezpečne vyzerajúcich chlapíkov s čiernymi očami, ktorým sa radšej vyhnete oblúkom. Prečo sa rozhodol zobrať ma domov práve on? Veď sa ledva pozdravíme, rozprávali sme sa asi iba dvakrát, aj to iba pracovne. Znovu som si vzdychol a ponaťahoval sa. Mojou kostrčou prenikla bolesť, až som sa znovu schúlil na stoličke...čo dopekla? To...vyskočil som na nohy. Môj sen...je možné, že to nebol iba sen?

Nerozhodne som sa pozrel na výťah a zamieril k nemu. Nastúpil som a stisol dvojku – mzdové. Vzápätí som si to rozmyslel a znovu stisol prízemie, ale výťah sa už hýbal a zastal na dvojke. Dvere sa otvorili a pred nimi zahľadený do akýchsi papierov stál priamo Julien. Vysoký, v tmavom obleku šitom na mieru, s tmavými vlasmi a veľkým zlatým prsteňom na ľavom prstenníku. Na cinknutie výťahu prestal čítať a uprel čierne oči na mňa.

„Vystupujete?“

Ani som sa nezmohol na slovo, iba som pokrútil hlavou. Ja, iba 174 centimetrov vysoký muž s hnedými nevýraznými vlasmi, pieskovými očami a šľachovitým telom som pri ňom mal vždy pocit, že sa scvrkávam. Julien nastúpil a výťah naplnila vôňa jeho kolínskej. Zatlačil som sa dozadu a sledoval, ako svojimi širokými ramenami zabral väčšinu miesta. Chvíľu som ho spod mihalníc pozoroval, napokon som sa nesmelo ozval. „Ehm...“

Pozrel dolu na mňa. Skúsil som to ešte raz.

„Julien, chcel som sa vám poďakovať, že ste ma včera zobrali domov.“

Otočil sa ku mne. „Vy si to pamätáte?“

„No...“ pokrčil som plecami. „Povedali mi, že ste sa ma ujal. Dúfam, že som vás nepovracal.“

Nič nepovedal, iba ma pozorne sledoval. „Ste v poriadku?“ spýtal sa. Z toho jeho pohľadu mi začínalo byť vééééľmi teplo.

„J..ja..“ zajakal som sa. Bolo mi trápne, tak som len prikývol.

„To som rád.“ usmial sa, výťah cinkol, dvere sa otvorili a on vystúpil.

Usmial sa! On, ktorého nikto nikdy nevidel s nikým sa ani len vľúdne rozprávať, nie to ešte sa usmiať. Možno som prvý za celých šesť rokov, čo tu robí.

Pokrútil som hlavou, určite to bol len sen, akoby sa ma mohol dotknúť taký kus ľadu? Odšuchtal som sa naspäť k svojmu stolu a s nechuťou sa pustil do papierov. To som teda dopadol, úplne sám na Vianoce. Moja drahá rodina odlieta zajtra na celé dva týždne. A ja nemám dovolenku. To nie je fér! Nahnevane som tresol zložkou o stôl.

„Nejaký problém?“ ozvalo sa za mnou.

Otočil som sa. Julien s rukami na hrudníku ma pozoroval, jedno obočie povytiahnuté.

„N..nie, ja iba...ach.“ vzdychol som a smutne sa zadíval na zem.

„To vás stále trápi tá dovolenka?“ spýtal sa. Pozrel som naňho.

„Odkiaľ..“

„Stál som vedľa šéfa, keď ste ho o ňu tak naivne poprosili. Prestaňte sa zožierať.“ Pristúpil ku mne a mierne sa nadomňa naklonil, až som mu zhypnotizovane pozeral do očí. „Už aj včera som sa vás pokúšal presvedčiť, že aj bez Egypta môžete mať pekné Vianoce, Gabriel.“ zašepkal.

Z toho, ako vyslovil moje meno mi naskočila vzadu na krku husia koža. Znovu sa na mňa usmial a narovnal sa. „Chýba tu váš podpis.“ podával mi akési papiere opäť s tým ľadovým tónom. Ako v tranze som si ich od neho zobral. Chvíľu čakal, ale ja som len naňho nemo civel a v rukách zvieral tie spisy.

„Keď to budete mať podpísané, pošlite to po recepčnej. A švihnite si, aj ja chcem ísť domov.“ povedal, keď videl, že sa k podpisu veľmi nemám a odišiel.

Sledoval som, ako nastúpil do výťahu a v takej polohe som zostal ešte niekoľko minút. To si zo mňa robí srandu, nie? Ako že sa ma pokúšal presvedčiť? Nie, to určite nie...tá noc...bol to predsa len sen. Áno, len sen!

S týmto rozhodnutím som sa otočil k stolu a s vervou sa pustil do práce s túžbou, odísť domov čo najskôr.  

 

24.December 19:43

Stál som na námestí spolu s húfom cudzích ľudí. Všetci sme sa zišli na slávnostné vysvietenie vianočného stromčeka vysokého vyše dva metre. V studenej ruke som zvieral pomaly chladnúci vianočný punč a vdychoval som studený vzduch. Všade okolo mňa bol počuť smiech, deti sa tešili z drobných snehových vločiek ktoré sa trúsili z neba a ja som sa snažil užívať si tú atmosféru presýtenú radosťou.

Pred dvoma dňami som bol na letisku odprevadiť moju rodinu, ktorá iba veľmi neúspešne zakrývala nadšenie z dovolenky a počúval som, ako im je ľúto, že som nemohol ísť s nimi. Prehltol som tú spomienku ako odlietali ako horkú pralinku a napil som sa punču. Povedal som si, že aj keď budem sám, stále si môžem spraviť pekné Vianoce, ale po tom, čo mi včera zdochla moja obľúbená zlatá rybička sa musím priznať, že je to dosť ťažké.

Hodil som do seba zvyšok už studeného punču, vyhodil som kelímok a ruky si schoval do ťažkého kabáta. Zvony na námestí odbili trištvrte. Ešte pätnásť minút, chvíľu sa pokochám krásnym stromčekom, potom prídem domov a asi sa opijem. Na počesť celých sviatkov, aj mojej rybičky.

„Opäť tak sladko zahľadený.“ ozval sa vedľa mňa známy hlas.

Otočil som rýchlo hlavou a pozeral sa do čiernych očí Juliena Mortona. Vydýchol som údivom a obláčik pary sa zniesol až k jeho tvári. Usmial sa, zasa!

„Aj ty si sa prišiel pozrieť na najkrajší stromček v celom meste?“ zahľadel sa na vianočný stromček.

„Nechcelo sa mi sedieť doma.“ Čo tu robí? A prečo sa mi prihovoril? A prečo mi, dopekla, tyká?

Julien sa zadíval na nebo a ja som sledoval, ako mu na tvári a v čiernych vlasoch pristávajú vločky.

„Dnes je naozaj krásny Štedrý večer, nemyslíš?“

Neurčito som pokrčil plecami

. „Ty sa stále hneváš na celý svet?“

Pozrel som sa naňho. Nežne na mňa hľadel. Radšej som rýchlo odvrátil pohľad.

„Nie, ja len...zdochla mi rybička.“ rýchlo som vychrlil.

„To je blbé.“ povedal, ale v hlase som mu pocítil náznak úsmevu.

„Nie si doma s rodinou?“ aj ja mu budem tykať.

Pokrútil hlavou. „Nikoho nemám.“

Ostalo medzi nami ticho. Prisunul sa bližšie ku mne, až sa ma takmer dotýkal plecom. Opäť som zacítil jeho kolínsku. Nechcem sa s ním rozprávať, všetko som už uzavrel, ale aj tak som sa pri ňom cítil neisto. Otočil som sa na odchod.

„Ty už ideš?“ opýtal sa prekvapene.

„A čo si čakal?“ vyštekol som.

„Myslel som...“ zadíval sa do zeme.

On sa hanbí? Alebo je v rozpakoch? To ani nie je možné.

„Myslel som, že by sme možno mohli stráviť Vianoce spolu.“

Ostal som naňho civieť. „A to prečo?“ spýtal som sa.

Pokýval hlavou. „Takže sa naozaj nepamätáš.“

„A na čo?“

„Na tú noc.“

Znervóznel som. „My..my sme boli spolu?“ spýtal som sa ho.

Pozrel na mňa a v očiach mu zasvietilo niečo ako radosť. „Tak sa pamätáš?“

Neveriacky som naňho zízal. „Chceš mi povedať, že si ma totálne spitého zneužil a ešte sa pri tom poznaní takto tváriš?“ pustil som sa doňho.

„Tak počkať!“ nedal sa. „To ty si ma zvádzal a bol si dosť neodbytný! Ale musím sa priznať, že si ma ani nemusel veľmi presviedčať, už dosť dlho sa mi páčiš.“

Otvoril som ústa, aj som ich hneď zatvoril. Nevedel som, čo na to povedať. Ja sa páčim jemu? Takému stelesneniu sexepílu a chodiacemu testosterónu?

„Ale ja...skoro nič si nepamätám.“ priznal som. Zarazil sa.

„Ty si to nepamätáš?“

Ajaj, asi som zranil jeho hrdosť. Pristúpil ku mne vo chvíli, keď kostolný zvon odbil osem hodín a za veľkého ách a óch sa rozsvietil vianočný stromček. Obaja sme sa naň dívali, bol naozaj veľkolepý. Pozrel som na Juliena, ako sa mu v očiach a vo vlasoch odrážajú drobné farebné svetielka. Všimol si, že ho pozorujem.

„Dočerta!“ zašomral, chytil ma za ruku a skôr, než som stihol začať protestovať ma ťahal preč. Nešli sme veľmi ďaleko, iba tam, kde nesvietili žiadne lampy a nikto sa tam nepoflakoval. Julien ma zatlačil do tmavého výklenku nejakého obchodu až som chrbtom narazil do zamknutých dverí.

„Tak teraz sa ti o spomienky postarám.“ šepol mi do ucha a už sa aj jazykom dobýval do mojich úst.

Zarazene som tam stál a po chvíli som mu na bozky odpovedal. Neveril som, že naozaj bozkávam Juliena Morotna!

Vedel sa skvele bozkávať, od takého chlapa by som ani nič iné nečakal. Uhryzol ma jemne do ucha a až mučivo pomaly sa jazykom presúval dole na môj krk. Odhrnul šál a chladivá cestička jeho jazyka pokračovala až k horným gombíkom môjho kabáta. Začal ho pomaly rozopínať. Bol som taký šokovaný, že som sa mu ani nebránil. Chladný vzduch sa mi predral pod hrejivý kabát a Julien ma chytil okolo pása. Pritiahol si ma na svoje telo a vrátil sa bozkami napäť k mojim perám. Pomaly vo mne začínal rozdúchavať vášeň.

Stúpol som si na špičky a objal ho okolo krku. Cítil som ako sa mi nohou obtiera o rozkrok, čo vyvolalo želaný efekt. „Gabriel.“ šepol mi do ucha a rukou sa začal prebíjať pod moje nohavice.

„Po..počkaj.“ mojej chabej námietke vôbec nevenoval pozornosť, celého ma chytil do ruky, niekoľkokrát ma pohladil až som úplne stvrdol. Na nič iné ani nečakal, ruka sa mu hýbala čoraz rýchlejšie a moje vzdychy tlmil bozkami. Počul som, ako koledníci spustili Tichú noc. Za jej melódie a vône vína a škorice idúcej z jeho úst som sa mu urobil do ruky.

Oddychoval som a teplo z môjho tela pomaly vyprchávalo, ale Julien ma rozhodne nemienil nechať na pokoji. Znovu ma začal vášnivo bozkávať a obtieral sa o mňa svojim pekne sa vydúvajúcim rozkrokom. Bol veľmi vzrušený a to poznanie vzrušovalo aj mňa.

Koledníci spustili Jak si krásne Jezuliatko, ale o dosť bližšie k nám. Než som sa spamätal, Julien ma prestal bozkávať a zahľadel sa smerom odkiaľ sa pomaly približovali. Jasné, je tradíciou koledovať po uliciach. Bez slova ma opäť zobral za ruku a ťahal za sebou. Pokorne som šiel za ním, nemalo význam nahovárať si, že nechcem čokoľvek z toho, čo ma s ním čaká.

Zaviedol ma na tmavé parkovisko, teraz už celé zasnežené. Kým sme prešli k jeho autu už som drkotal zubami. Vypol poplašné a otvoril mi dvere na modrom Seat Altea. Vliezol som dnu, aj tu bola zima, ale menej než vonku. Sadol som si na zadné sedadlo a on vedľa mňa, ešte sa ani poriadne nezatvoril dvere a už ma ťahal na seba. Sadol som si naňho obkročmo a začal ho vyzliekať z tých mnohých vrstiev.

Sklonil som sa k jeho odhalenej hrudi a začal ho bozkávať, slastne zavzdychal. Rukami som ho hladil vo vlasoch, po hrudi aj v rozkroku. Julienove vzdychy mi napovedali, že už to dlho nevydrží. Zošuchol som sa z neho a vyzliekol si spodok. Aj on si rozopol nohavice a vytiahol si svojho krásavca, nevyzliekal sa celý a ja som to ani nepotreboval.

Znovu som si naňho sadol a Julien prudko zašiel svojím prstom do mojich útrob. Zavzdychal som, nepotreboval som dlhé prípravy, vzrušenie ma vyhecovalo na maximum. Odstrčil som jeho ruku, nohami sa zaprel do sedačky, rukami do jeho ramien a pomaly som naňho dosadal. Bol hrubý, celého ma vypĺňal.

Julien si ma pritiahol na svoju hruď a vzdychal mi do ucha, rovnako ako ja jemu. Rýchlymi pohybmi sme sa dostávali k sladkému vrcholu, mierne som pootvoril oči a cez okno som sledoval, ako nás zasypáva čoraz hustejšie sneh. V mysli som sa usmial, toto sú naozaj skvelé Vianoce. A tie ďalšie budú možno tiež..a možno aj tie ďalšie.