Pred štyri a pol rokom.....

 

„Parkovanie mimo vyhradeného parkoviska na Gúgskej 23,“ ozve sa z vysielačky.

„Zas niekto bonzoval?“ spýtal sa Robert so smiechom.

„Heh,“ v tóne hlasu našej tridsať dva ročnej spojovateľky Dominiky sa dal rozoznať cynický podtón. „Akoby si nevedel, aký sú ľudia.“

„Okej, sme kúsok odtiaľ, skočíme sa na to pozrieť,“ prevzal to Robo.

„Vidím, že to bude ďalší vzrušujúci deň,“ usadil som sa pohodlnejšie na svojej strane spolujazdca. „Neznášam rozdávať pokuty za parkovanie...“

„Prosím ťa, nikdy to už nahlas nevyslovuj! Ako sa môžeš hrdo nazývať policajtom a pritom vypustiť z úst dačo také? Je to polovica našich príjmov.“

Venoval som mu trochu krivý pohľad.

„Hovorím to, lebo je to pravda. Hlavne keď viem, že je to vina mesta. Pokuty sa stále zvyšujú, ale aby za vyzbierané peniaze rozšírili parkoviská..“

Môj vyše trojročný parťák si odfrkol a zabočil na Gúgsku ulicu.

„Tobias, znieš ako z predvolebnej kampane.“

Pokrútil som hlavou a radšej to nerozvádzal.

Dorazili sme na miesto a len čo som vystúpil zo služobného auta po tvári sa mi rozlial úsmev.

Mercedes E 350, náhon 4x4 a cena pohybujúca sa od päťdesiat tisíc eur v základnej výbave. Už je mi jasné, prečo ten šofér absolútne na drzovku parkuje takmer s celým autom na trávniku.

Proste šoféri áut typu Audi, Mercedes a BMW akosi spadajú do samostatnej kategórie a zjavne si myslia, že ich sa zákony netýkajú.

Natiahol som sa do priehradky za notesom na pokuty, zabuchol za sebou dvere a vykročil k autu.

Rád ich z tohto omylu vyvediem.

Robo za mnou hvizdol.

„Ale no ahoj kráska,“ prihovoril sa autu a prešiel dlaňou po leštenom povrchu strechy.

„Kto na Slovensku si môže dovoliť takéto fáro?“ nakukoval dnu cez predné okienko na šoférovej strane.

„Policajt určite nie,“ skonštatoval som a radšej sa venoval vypisovaniu pokuty.

„So ženou snívame o novom Touaregu.“

Usmial som sa. „Robo, máte so ženou štyri deti a žijete z platu policajta a učiteľky, kde by ste chceli zobrať na Touarega?“

Mykol plecami.

„Predám jedno z detí, možno Tomiho, ten chlapec nám aj tak pridáva len starosti. V škole to fláka, doma nepomôže, ťahá sa s divnými ľuďmi, iba čakám kedy mi zavolajú z nejakej záchytky aby som si ho vyzdvihol....“

„Ále, nie,“ zdvihol som zrak od bločku, ktorý som vypisoval a pozrel sa na prichádzajúceho muža. Musel som si z pier zotrieť úsmev.

„Páni, prosím, určite sa dohodneme,“ s veľkým gestom roztiahnutých rúk sa privalil chlapík, nemohol mať viac než 168 centimetrov, mal na sebe biele, elegantné nohavice s vyžehlenými pukmi, biele sako – neodvážil som sa odhadnúť značku, a pod ním žuvačkovo ružovú košeľu s vysokým golierom. Svetlé vlasy mal premelírované blond odtieňmi a začesané do trochu zlízaného účesu dozadu.

Robert sa vystrel a videl som, ako po prichodiacom prebehol neveriacim pohľadom.

„Pán vodič, toto je vaše auto?“ spustil profesionálnym tónom.

„Áno, teda...ako sa to vezme,“ chlapík prišiel až k nám, nemohol som nepočuť to jemné klopkanie ktoré napovedalo, že topánky mu pridávali nejaké tie tri – štyri centimetre.

„Adam Louis, zdravím vás,“ zo saka vytiahol vizitku a podával ju Robertovi. „A priznávam, že toto auto som šoféroval, ale majiteľom nie som,“ podoprel si bradu a premeral si Roba. „Ale vy ním byť môžete,“ usmial sa.

Robovi mierne klesla sánka. „Vy mi ponúkate úplatok?“ spýtal sa neveriacky.

Prestal som vypisovať bloček a lepšie si muža prezrel.

 Mal opálenú pokožku, ktorá mu pri tých blonďavých vlasoch a bielom obleku pekne vynikla. Všimol som si, že jeho drahý vzhľad podčiarkovala aj zlatá retiazka, ktorá mu svietila na krku a jej koniec mizol v prvých troch rozopnutých gombíkoch košele.

„Ale kdeže,“ zasmial sa chlapík a odhalil pri tom dokonale biely chrup – podobný som videl len v Hollywoodskych filmoch.

„Videl som, ako ste si ho so záujmom prezerali, preto viem, že jednám s mužom, ktorý má vkus.“

Pootvoril som ústa v prekvapení – robí naozaj to, čo si myslím, že robí?

„Ako môžete čítať,“ ťukol ukazovákom do vizitky, ktorú Rob stále držal v rukách, „živím sa predajom luxusných áut. A tento dokonalý stroj,“ prešiel okolo auta, „stále nemá majiteľa. Na tachometri mu svieti iba dvesto najazdených kilometrov,“ v rukách sa mu zjavili kľúčiky a s jemným cvaknutím auto odomkol.

„Je to pravá koža, automatická prevodovka a keď ju naštartujete, sám budete počuť, že pradie ako mačiatko,“ zahľadel sa na Roberta. „Chcete si to vyskúšať?“

Sledoval som ako vystrel ruku s kľúčikom od auta a nechával ho hompáľať sa priamo pred Robovými očami.

Otočil som sa im chrbtom a pokúšal sa zadusiť v sebe smiech. Ten chlapík sa vážne  pokúša predať práve pokutované auto policajtovi, ktorý mu tú pokutu dáva! A že sa mu to darí...

Nadýchol som sa a vykročil k nim.  Chytil som Roba, ktorý už stál pri tom divnom chlapíkovi a očami hypnotizoval kľúčiky od auta, za ruku a tým ho vytrhol z toho čara, ktoré okolo seba malo nielen to parádne fáro, ale aj ten chlapík.

„Pán vodič, poprosím vodičský preukaz,“ spustil som.

Úsmev mu trochu povädol, ale predsa len si vytiahol peňaženku a podával mi ho.

„Pán Louis, viete, akého priestupku ste sa dopustili?“

„Áno,“ prikývol a znovu ponúkol Robovi kľúčiky. „Jednám príliš pomaly. Prosím, doprajte si aj s kolegom malú ukážkovú jazdu.“

„Žiadna ukážková jazda sa konať nebude,“ postavil som sa medzi neho a Roba. Do nosa mi udrela mierne korenistá vôňa kombinovaná s cédrovým drevom. Bola to nesmierne príjemná vôňa...

„Je vám známy zákon o ochrane zelene...“

„Poznám ho, ďakujem,“ prerušil ma hneď na začiatku. Predpokladám, že toto nebol jeho prvý výstup, mal v tom zjavne prax.

„Budem vám nútený udeliť blokovú pokutu,“ dopísal som jeho meno a podával mu pokutu aj s jeho vodičákom.

Obočie mu jemne vyskočilo. „Tridsať eur?“

„Áno. Námietky?“

„Uf,“ odfúkol si a prebehol očami medzi mnou a Robertom. Usmial sa. „Ale bolo to tesne,“ žmurkol na mňa – všimol som si jeho tmavo hnedé dúhovky.

Neodolal som a aj ja som sa usmial. „Dávajte si na to do budúcna pozor.“

Kývol hlavou a konečne nasadol do auta.

Otočil som sa a vybral sa späť k našej služobnej Octavii.

„To čo, do frasa, bolo?“ zmohol sa Rob zasa na slovo.

„To bol prvotriedny predajca priamo v akcii. Presne preto on jazdí na takých kráskach a dovolí si obleky, ktoré sú drahšie než naše auto.“

Sadli sme si a Rob nechápavo pokrútil hlavou.

„Vieš čo je na tom neuveriteľné?“ otočil sa na mňa. „Ja som nad tou kúpou asi minútu vážne uvažoval.“

Zasmial som sa a prikývol.

Musím uznať, niečo na tom chlapíkovi bolo.

 

O štyri dni...

 

„Chlapci, kde ste?“ spýtala sa Dominika cez vysielačku.

„Neďaleko Auparku, prečo, máš pre nás prácičku?“ spýtal som sa so záujmom. Dnešný deň by pokojne zniesol dajakú zaujímavú akciu, radšej by som šiel riešiť aj nejakú bitku, čokoľvek lepšie než toto bezcieľne jazdenie autom a čakanie na koniec zmeny.

„Treba ísť zložiť jednu papuču, volal nám majiteľ auta a nebol práve príjemný.“

Zvesil som hlavu. „Predpokladám, že je to niekde v okolí Auparku, však?“

„Presne. Podľa vašej trasy som si myslela, že budete niekde blízko.“

„Tak vďaka,“  hlesol som naozaj znechutene. Rob mi vytrhol vysielačku.

„Ideme tam.“

„Okej, obíďte si parkovisko a nájdete ho na zákaze zastavenia. A chlapci?“

„Áno?“

„Tešte sa, ide o Maserati Ghibli. “

Pozreli sme sa s Robom na seba ako jeden muž.

„Super,“ usmial sa Rob a ani ja som nedokázal potlačiť úsmev. V hlave sa mi svojvoľne vyrojili spomienky na Adama Louisa a jeho Mercedes. Možno bude majiteľ Maserati jeho zákazník.

Dorazili sme na miesto – nájsť to nebolo absolútne ťažké, slniečkovo žlté auto za zhruba osemdesiat tisíc eur svietilo doďaleka.

 Ešte sme ani nevystúpili z auta keď sa na Maserati otvorili dvere šoféra a v tmavomodrých džínsoch, pekne skombinovaných so sivou košeľou, sa pred nami nezjavil nik iný, než samotný pán Louis.

„Ale nie...“ šepol si Rob skôr sám pre seba, ja som sa však uchechtol.

Robert sa z nášho posledného stretnutia spamätával ešte dva dni. Louisova aura na neho kvalitne zapôsobila.

Zobral som si do ruky pokutový blok a s pocitom déja vu som vystúpil aj ja. Len čo ma Louis uvidel jeho podmračený výraz sa mierne vyjasnil. A keď uvidel Roba rovno sa usmial.

„Ale no teda, starý známy,“ prešiel k nám a podával Robertovi ruku. Ten ju neveriacky stisol.

„Viete čo je toto?“ naklonil sa bližšie k Robovi a stíšil hlas. „To je osud. Ten vám dáva možnosť skúsiť to, čo vám bolo naposledy odopreté. Síce tu dnes mám inú krásku, nie je však nič ľahšie, než sadnúť  si a nechať sa odviesť s vášmu vysnívanému autu,“ žmurkol naňho. „Len čo mi zložíte tú papuču...“

„Tak vám do ruky dáme pokutu,“ odpáľkoval ho Rob – držal sa, to mu treba nechať.

Ibaže Louis sa tak ľahko nevzdával.

„Ale, páni, my sa predsa už poznáme, čo takto trošku prižmúriť očko? Po včerajšom  večeri si to naozaj zaslúžim, verte mi.“

Prešiel spať s autu a ležérne sa oprel o kapotu. Priamo za chrbtom mal slnko, ktoré krásne vykreslilo jeho štíhlu, drobnú siluetu. Blonďavé vlasy mu zažiarili a mňa napadlo, aký je to vlastne krásny muž.

Očami som prebehol po stehnách obopnutých v pevných rifliach a opäť si všimol tri rozopnuté gombíky na jeho košeli, ktorá bezpečne skrývala zlatú retiazku.

Usmial som sa – krásny muž opretý o krásne auto – dnešný deň predsa len nebude úplne na zahodenie.

Zahnal som podobné myšlienky a radšej sa venoval vypisovaniu pokuty – koľkože mu dáme tento krát k úhrade? Opäť som prebehol pohľadom po aute nepripúšťajúc si, že to bola len zámienka na to znovu si prezrieť aj pána Louisa, a rozhodol som sa pre sumu šesťdesiat eur.

„Vážne, páni. Tak si predstavte, že sme si včera aj so šéfom a dvoma kolegami povedali, že pôjdeme zapiť moje narodeniny – sú to presne dva mesiace od toho, čo som vyliezol na tento svet a to si už zaslúži prípitok, no nie?“ usmial sa na nás. „Samozrejme niekto musel robiť šoféra a ako sa to najlepšie rozhodne? Ťahali sme slamky a keďže na Murphyho zákony sa dá vždy spoľahnúť, vychytalo som to ja. Takže sme zaparkovali v obľúbenom podniku, kde som asi štyri hodiny sušil iba na menučku coca cola, citro cola, free cola a toľko som toho popil, že som z toho iba behal dookola.

Až jednému z mojich drahých, spitých kolegov napadol skvelý nápad vyliať mi do pohára panáka borovičky.“

Pozrel som sa s vytiahnutým obočím na Roba, ale ten ho zaujato počúval.

„Vy ste šoférovali pod vplyvom?“ spýtal som sa teda ja sám. Louis mi venoval veselý pohľad tmavo hnedých očí – mal ich veľmi pekne vykrojené.

„Počkajte,“ mávol rukou, „to ešte pokračuje. Takže, potom čo som sa vrátil z toalety a odpil si, samozrejme za hurónskeho smiechu, došlo mi, že šoférovať už nebudem,“ vložil si ruky do vreciek nohavíc. „Popravde, nedalo im to veľkú prácu presvedčiť ma a tak sme si asi ďalšiu hodinu objednávali jednu borovičku za  druhou.“

„Naozaj?“ spýtal som sa prekvapene. „Vás by som typoval tak na škótsku, alebo drahé víno.“

Znovu sa na mňa pozrel. „Okolo pol dvanástej večer a hlavne v nálade, ktorá tam panovala by som do seba nalial asi aj alpu,“ žmurkol na mňa a ja som v sebe zase pocítil neodolateľnú túžbu zasmiať sa.

„Takto sme pokračovali až pokým nám barman neoznámil, že borovička došla. Šiel som sa teda vyplakať na záchod s tým, že sa za chvíľu poberieme domov. Lenže keď som sa vrátil na stole ma čakala hruška. A až to, vážený, nebol dobrý nápad.“

„To všetko je síce veľmi pekné,“ zapojil sa Rob, „ale stále to nemá nič spoločné s tým, prečo stojíte na zákaze.“

Louis sa začal smiať.

„Má to s tým spoločné všetko. Pretože ak sa dajú dokopy štyri opité hlavy, nenapadne ich o štvrtej ráno nič lepšie, ako to auto, na ktorom sme prišli, tlačiť až domov.“

„Počkať,“ zamračil sa Rob, „chcete mi povedať, že ste o štvrtej ráno, spitý pod obraz boží tlačili toto Maserati po Bratislave?“

„Po obchvate, áno,“ prisvedčil Louis a to som sa už neovládol a začal sa smiať aj ja. Rob sa na mňa neveriacky otočil.

„Ty sa smeješ?“

„Prepáč, ale tá predstava...“

„A ako ste sa, dopekla, dostali sem?“ otočil sa späť na Louisa, ktorý pokrčil ramenami.

„Posledné načo si spomínam je ako môj vedúci kľačal štvornožky na diaľničnom obchvate a vracal.“

„Zaujímalo by ma, kde ste sa zobudil,“ povedal som a okamžite sa zarazil nad tým flirtovacím tónom, ktorý som použil. Podľa toho, ako sa na mňa Loius pozrel to neuniklo ani jemu.

„To ani nechcite vedieť,“ usmial sa na mňa miliónovým úsmevom.

Pocítil som miernu horúčavu kdesi vo svojej hrudi a radšej rýchlo sklopil pohľad riadne si v duchu nadávajúc.

„Teraz určite uznáte, že som mal veľmi zaujímavý večer, nehovoriac o tom,“ zdvihol ukazováčik, „že som sa zachoval nadmieru zodpovedne a za volant si nesadol.“

„Nehovoriac o tom, že by ste zrejme ani nevedeli otočiť kľúčikom v zapaľovaní,“ dodal som s mierne posmešným tónom. „Na,“ podal som Robovi pokutovú knižku a vrátil sa do nášho auta pre kľúč na papuču.

Robert skontroloval všetky údaje a ja som zatiaľ oslobodil ten sen na štyroch kolesách.

„Šesťdesiat eur? To nemôžete myslieť vážne, za čo?“

„Tvárite sa akoby to bol celý váš majetok,“ kývol som hlavou k autu. „A ten vám zjavne nechýba.“

Dal si ruku vbok a zamával mi pokutou pred nosom.

„Len si nemyslite, vyzerať takto,“ ukázal na seba, „to niečo stojí.“

„To verím,“ prikývol som a odniesol papuču do kufra. Robert si už sadol za volant, čakal na mňa. Otvoril som si dvere spolujazdca, ale ostal som v nich zamrznuto stáť. Ešte raz som stočil pohľad na Louisa – pozoroval ma.

„Viete, na to, že ste mal taký ťažký večer vyzeráte skutočne dobre,“ povedal som pomaly, ani sám nevediac kam mierim.

Louis sa usmial a pod mojim priamym pohľadom sklopil ten svoj na chvíľu do zeme – také hanblivé gesto som od neho nečakal.

Zabubnoval som prstami po hrane dverí.

„Čo na to vaša priateľka? Nehnevala sa keď ste domov prišiel v takom stave?“

Tento krát boli moje zámery také jasné, že aj slepý by ich videl.

Šibalsky sa na mňa usmial. „Som šťastne nezadaný.“

Prikývol som a s jednoduchým „Dovidenia,“ som nasadol.

„Načo si sa ho to pýtal?“ otočil sa na mňa Rob už na obchvate.

No čo som mu mal povedať?

 

O ďalšie dva dni....

 

Blížila sa konečná našej šichty. Pomaly sme sa posledný krát prevážali  po našom okruhu, než zamierime na stanicu odovzdať službu.

Robert bol mierne nabrúsený na jeho najmladšiu dcéru, ktorá si zo školy doniesla riaditeľské pokarhanie za to, že sa pustila do bitky so spolužiakom. A nepomohlo ani to, že vyhrala.

Trochu som si ho za to doberal, keď som však videl, že ho to naozaj hnevá, nechal som to ho na pokoji. A tak som radšej potichu sedel a hľadel von oknom.

Tešil som sa domov na horúcu sprchu, vychladené pivko a posteľ.

Rob práve zabočil do poslednej bočnej uličky predtým, než sa napojí na hlavnú cestu.

Očami som behal po neďalekých budovách, keď som sa usmial.

„Zaboč k daňovému úradu,“ povedal som a len čo sa tam Rob pozrel, pochopil.

Priamo pred hlavným vchodom stál zaparkovaný zlatý Lexus. Keby neviedli ku dverám štyri schodíky, bolo by to auto zaparkované až pri nich.

„Pekný Lexus, iba tá farba je na mňa dosť okázalá,“ Rob zaparkoval tesne pred autom a vystúpil. Nasledoval som ho.

„K takému autu potrebuješ riadnu dávku sebadôvery. Nepasuje každému. Ale línie má krásne,“ trošku som sa prikrčil a sledoval odraz svetla od zlatej farby a bielych krviniek spojov – také dačo som ešte nevidel.

„Viem o jednom človeku, ktorému by na sto percent sadlo,“ trafil presne do čierneho.

Uchechtol som sa - aj mňa to napadlo – Louisovi by sadlo ako uliate. Ale to by bola až príliš veľká náhoda opäť naňho natrafiť. Aj tak som sa na seba stále trochu hneval za to flirtovanie naposledy.

S odstupom času som ani nechápal prečo som to urobil – veď nebol vôbec môj typ. Bolo to v tej jeho aure – strhávala vás k bláznivým veciam a či ste chceli, alebo nie, podľahli ste jej.

„Vypíšeš pokutu?“ otočil sa na mňa Robert.

„Blok je v aute, sprav to teraz ty.“

S miernym reptaním sa teda vybral k autu v rovnakej chvíli, ako z dverí úradu vyšiel Adam Louis.

Neveriacky som na neho hľadel, ako sa medzi dverami ešte s niekým dohaduje, elegantne sa otáča a absolútne suverénne, s úsmevom v ktorom mu zažiarili biele zuby, schádza tie štyri schodíky.

„Ak toto nie je osud, tak už naozaj neviem,“ povedal a podával mi ruku. Začínal som tomu vážne veriť.

Stisol som podávanú ruku vnímajúc jemnosť opálenej pokožky a každý článok jeho prstov.

Pustil ma rýchlejšie, než som chcel a prešiel k Robovi.

„Neverím, že ma neprenasledujete, páni. Nestojím tu ani desať minút, iba som sa vbehol dnu spýtať kde majú parkovisko, lebo som to tu celé tri krát obehol a nevedel som to za nič nájsť. Vyjdem von a tu hneď natrafím na vás.“

„A to vás nenapadlo zaparkovať tam?“ s miernym úškľabkom ukázal Robert na protiľahlé potraviny s malým parkoviskom.

Louis ležérne mykol plecami. „Nebolo tam voľné miesto...“

„A toto bolo pohodlnejšie, však?“ doplnil ho Rob.

Louis sa absolútne bez hanby zasmial a ukázal na svoje auto.

„Čo naň hovoríte?“

„Ďalšie na predaj?“

„Ale kdeže, tento miláčik je len môj.“

„Hodí sa k vám,“ zapojil som sa do debaty a pomaly prešiel bližšie k nemu. Uvedomoval som si, že ma to k jemu ťahá ako motýľa k ohňu. Prečo, to som netušil.

Louis mi  venoval úprimný úsmev a to bola presne tá posledná kvapka, ktorá zlomila všetky moje zábrany.

Natiahol som sa k Robovi a zobral mu z rúk pokutový blok. Potom som sa oprel o Lexus, tesne vedľa Louiosa, ktorý ma pozoroval zvedavým pohľadom.

„Pán Louis,“ prevalil som to oslovenie na jazyku. „Čo by ste povedali na to vymeniť pokutu za vaše telefónne číslo?“

Dodnes neviem, či bol viac prekvapený pohľad Roba, alebo samotného Louisa.

Pravdou však bolo, že už naše prvé stretnutie pri Mercedes smerovalo k tomuto okamihu...