V útulnom trojizbovom byte sa rozliehala melódia piesne Peterburg od Jaromíra Nohavicu.

Jej slová neboli môjmu srdcu nikdy také blízke.

Očami som prešiel po pekne zariadenej,  svetlej spálni.

Po rozhádzanej posteli, z ktorej som v amoku pozhadzoval vankúše aj s paplónom, ktorý si toho veľa pamätal.

Vysoká biela skriňa odhaľovala celé svoje vnútro otvorenými dvojkrídľovými dverami. Vešiaky, rovnako ako aj poličky zívali polo prázdnotou a iba podškrtávali ubíjajúcu atmosféru vládnucu v celom byte.

Zdvihol som pravú ruku a opäť si riadne odpil z fľašky vodky, ktorú som v nej zvieral a ktorá bola už takmer prázdna.

Otočil som sa chrbtom svojej vlastnej spálni a prešiel šuchtavým krokom späť do obývačky. Zďaleka som obišiel kufor so svojimi vecami, akoby v ňom boli nahádzané odpadky, a s povzdychom si napoly sadol a napoly sa zvalil do svojho obľúbeného kresla.

Pesnička sa v nekonečnej slučke rozoznela opäť od začiatku a ja som sa znovu napil. Páliaci alkohol v hrdle bol príjemnou zmenou po páliacich očiach, z ktorých nevypadli slzy len vďaka mojej vlastnej hrdosti.

....lásku moji kníže Igor si bere,

nad sklenkou vodky hraju si s revolverem,

havran usedá na střechy Petěrburgu,

čert aby to spral.....

Strofy tej piesne mi odznievali v hlave už dobré dva týždne a nevedel som sa jej zbaviť. Teraz je ale príhodnejšia než kedykoľvek predtým.

Prižmúril som oči a sústredil sa.

Asi na tretíkrát sa mi podarilo odlepiť svoje telo z mäkkého operadla kresla a sadnúť si vzpriamene.

Znovu som si odpil z hrdla fľaše a s tresknutím ju položil na sklenený stolík. Oboma rukami som uchopil druhý predmet, ktorý na ňom ležal.

Ruský, neregistrovaný revolver s jediným nábojom v bubienku som  pretáčal medzi prstami.

...mému žalu na světě není rovno,

vy jste tím vinna Naděždo Ivánovno,

vy jste tím vinna, až mě zítra najdou

s dírou ve spánku.....

Uchechtol som sa – spraviť si dieru do spánku? V tomto štyridsať percentnom, vodkovom  opojení je to tá najlákavejšia  myšlienka.

Ibaže....