Prvé rande....

Sledoval som ako Adam Louis, sediaci oproti mne, labužnícky prevaľoval na jazyku steak za 25eur a sám seba som sa pýtal, čo tu robím.

Vyzdvihol som ho neďaleko jeho bytu tri dni potom, čo som si vypýtal jeho číslo. Videl som ho už z diaľky – popravde bol neprehliadnuteľný.

Oblečený v drahých, bielych nohaviciach s výraznou červenou košeľou a dlhšom, čiernom kabáte pri ktorom jeho blonďavé vlasy svietili ako svetlá na semafóre. Keď ma videl prichádzať na mojej dvanásťročnej Toyote, usmial sa.

Myslím, že v podobnom aute nesedel veľmi dlho, ak vôbec niekedy. Ťažko povedať, málo o sebe hovoril. Občas ostal ticho a v tých chvíľach mi napadlo, či s rande nesúhlasil iba preto, aby sa vyhol ďalšej pokute.

Odpil si z červeného vína, ktoré sám vybral a spokojne zahmkal, až som sa usmial.

Veľmi dlho som rozmýšľal kam s ním ísť, bol zjavne zvyknutý na istý štandard ako ja. Včera som sa dokonca pýtal chlapov na stanici, či nepoznajú nejaký slušný podnik. Veliteľ mi odporučil túto reštauráciu, ale hneď sa ma aj spýtal, či som si odložil zimné odmeny, pretože po prinesení účtu ich budem potrebovať.... mal pravdu.

„Tak,“ vytrhol ma Adam z myšlienok.

Odsunul tanier s kúskom nedojedeného mäsa bokom, oprel sa lakťami o stôl a podoprel si bradu. „Pardon, ale bol som naozaj hladný, vstal som chvíľu predtým, než sme sa mali stretnúť, nestihol som ani raňajky, iba kávu, bez tej nefungujem,“ usmial sa na mňa.

Obočie mi trochu poskočilo v prekvapení – vyzdvihol som ho o štvrtej poobede.

„Ďalší divoký večer?“

Pokrčil ramenami. „Ako sa to vezme. Bol som síce v meste, ale s klientom. Zastavil sa pre svoje objednané auto a tak nejako som sa s ním dal do reči a predal som mu k tomu aj Cabriolet. Šli sme to zapiť a trochu sa to pretiahlo, ale ten obchod stál za to.“

„Vediete dosť búrlivý život.“

„Búrlivý?“ zopakoval prekvapene a následne sa usmial. „Búrlivý v porovnaní s kým?“

Cynicky som sa usmial – iste, v porovnaní so mnou.

Z chuti sa zasmial.

„Nemyslite si, nie  je to tak vždy,“ povedal mi prekvapivo úprimným tónom hlasu. „Raz sa darí, raz nie. Obchody ako ten včerajší ma nepostretnú často. Bol to zahraničný obchodník, ktorý nevie čo s peniazmi, pre takého je stodesať tisíc kvapka v mori.“

Pri tej sume sa mi pretočili oči....okrem toho Louis nevyzeral na chlapíka, ktorému sa v obchode nedarí. Úspech z neho priam kričal.

„Navyše ten chlapík po mne už nejaký čas ide, takže sa mi ten obchod uzatváral o to ľahšie,“ povedal ledabalo a opäť si odpil.

Prekvapil ma tým výrokom tak, až sa mi pootvorili ústa. Louis skoro vyprskol do pohára s vínom.

Spamätal som sa a ústa zavrel. „Často využívate svoj vzhľad pri práci?“

Mykol plecom. „Každý pracuje s tým, čo má. Nie som nijak extra študovaný, nemám bohatých rodičov ktorý by mi zabezpečili pohodlný flek v kancelárii, tak  sa snažím ako viem.“

„To nemôže byť ťažké, s vašou charizmou.“

Louisove pery sa roztiahli v nádhernom, sladkom úsmeve.

 „Už predtým som na to myslel, ale nebola vhodná príležitosť.  Chcel som sa vás opýtať, čo si o mne myslíte?“

„Čože?“ zasmial som sa. „Toto sa pýtate na prvom rande?“

„To aby som vedel, či sa oplatí prísť aj na druhé,“ žmurkol na mňa.

Hnedé oči mu zasvietili akousi iskričkou.

„Sebavedomý suverén, zrejme trochu rozmaznaný, pohodlný, zvyknutý na to, že ľudia pod vplyvom jeho aury urobia presne to, čo od nich očakáva,“ vysypal som zo seba na jeden nádych.

Potom som prešiel očami po jeho krásnej tvári, po ružových perách, teraz jemne pootvorených  od prekvapenia.

„Ste fascinujúci,“ vydýchol som na záver. „Ešte nikdy, nikto ma k sebe tak neťahal ako vy.“

Hnedé dúhovky mu zmizli pod čiernymi zreničkami, ktoré sa rozrušením rozšírili a pod pohľadom mojich prižmúrených očí sa Louis trochu začervenal.

Odkašľal si do mierne napätého ticha a natiahol sa po pohár.

„Takže, nabudúce rande vyberám miesto ja,“  povedal svojim typickým hlasom. Potom sa na mňa pozrel ponad okraj pohára.

„A myslím, že by sme si mali potykať.“

 

Tretie rande....

 

„Na ZOO je ešte zima,“ posťažoval si Adam už niekoľký krát. Premeral som si ho – v tesných, modrých rifliach a bordovej látkovej bunde, ako sa snaží schovať odhalený krk za okrasný golier béžovej košele.

„To je nápad, obliecť sa takto na koniec februára,“ pokrútil som hlavou. Venoval mi za to mierne podmračený pohľad.

„Keby som vedel, že sa plánuješ takto prechádzať, obliekol by som sa podobne ako ty.“

„Neviem si ťa predstaviť v takomto oblečení,“ zasmial som sa a vytiahol si zips svojej športovej, zateplenej bundy vyššie ku krku.

„Čo si myslíš,  v čom doma chodím? Normálne natiahnem tepláky a mikinu.“

„Neuverím, kým neuvidím.“

Prekrížil si ruky na hrudníku v snahe zohriať sa vlastným teplom a dosť neochotne vyšliapaval kopec, na konci ktorého boli výbehy nosorožcov, vlkov a emu.

„Prečo vlastne zoo?“ spýtal sa po chvíľke.

„Chcel si, aby som ti ukázal moje najobľúbenejšie​ miesto.“

„Áno,“ mávol rukou, „ale prečo zoo? Prečo nie...neviem, napríklad strelnica?“

Z boku som sa na neho pozrel. „To by sa ti páčilo viac, však?“

Koketne sa usmial. „Nepopieram, dopĺňalo by to tvoj celkový, trochu tajomný imidž.“

Rozosmial som sa. „Ja mám tajomný imidž?“ spýtal som sa ho neveriacky.

„Vysoký muž v tmavo modrej uniforme, s uhľovo čiernymi vlasmi a tmavo zelenými očami, na boku pripevnená služobná zbraň, verne oddaný svojej policajnej profesii....“

Zastavil som a asi dvadsať sekúnd som na neho iba hľadel a rozmýšľal, či to myslel vážne. Keď som v jeho tvári nevidel nič iné, iba úprimný záujem, začal som sa smiať tak, až ma v páse zlomilo ako vreckový nožík.

„Toto nemôžeš myslieť vážne, Adam!“ pretrel som si oči od prívalu sĺz smiechu a pristúpil som k nemu. „Toto bola moja najnepresnejšia definícia, akú som kedy počul.“

„Čo konkrétne by na nej malo byť nepresné?“

„Tak za prvé,“ chytil som ho za lakeť a popostrčil vpred, aby sme napredovali. „Rozhodne nie som – a nikdy som nebol – naprosto oddaný svojej práci. Rozdávať pokuty a riešiť malichernosti ako vrieskajúcich bezdomovcov, či pripitých tínedžerov, to je pre mňa mrhanie časom.“

„Prečo si teda šiel k polícii?“

Vzdychol som si. „Chcel som byť vyšetrovateľom, či detektívom! To by bolo...ale najskôr vyšetrovateľom, to je v mojom rebríčku momentálne najbližší cieľ. Už mám podanú žiadosť, čakám na vyjadrenie.“

„Kedy sa ho dočkáš?“

Pokrčil som ramenami. „Čakám už tri mesiace, ale príliš veľké nádeje tomu nedávam. No rozhodne sa nemienim vzdať, nechce sa mi do konca života riešiť parkovanie,“ usmial som sa na neho.

„A za druhé,“ pokračoval som a odbočil cestičkou k malému stánku. „neznášam svoju služobnú zbraň. Je to stará, ošúchaná pištoľ, ktorá mierne zanáša doľava. To je dôvod, prečo netriafam presne stred terčov na streleckých skúškach, nie to, že som zlý strelec, ako tvrdia,“ žmurkol som na Adama.

„Aj by som sa pochybovačne usmial, ale zamrzli mi svaly na tvári,“ skonštatoval a definitívne vzdal pokusy zakryť si krk mierne čipkovaným golierom.

Otočil som sa k mužovi, ktorý prekladal krabice z auta do obchodu.

„Ahoj Tomi,“ pozdravil som ho a podal mu ruku.

„Ahoj Tobias,“ opätoval mi stisk. „Dlhšie som ťa tu nevidel, bol si maród?“

„Nie, iba trochu zaneprázdnený.“

„Iste,“ kývol hlavou k Adamovi, „je mi to jasné.“

„Počuj, máš tu ešte tie veľké vlajky so zvieratami?“

„Samo sebou,“ vošiel do obchodu. „Aké zviera by si chcel?“ zakričal na mňa z vnútra.

Hodil som očkom po Adamovi, ktorý viac než nám venoval pozornosť mrazivým obláčikom, ktoré vydychoval.

„Leva,“ povedal som pri pohľade na jeho zlaté vlasy.

„Deväť eur,“ podával mi zabalený balíček. Poďakoval som mu a rozlúčil sa.

„Poď, už to nie je ďaleko,“ povzbudil som Adama a pokračoval v ceste.

„Neodpovedal si mi,“ dobehol ma a prispôsobil sa môjmu kroku – s miernym skackaním, snažiac sa rozprúdiť si krv. „Prečo zoo?“

Zamyslel som sa. „Neprivádza ťa niekedy ľudská debilita na pokraj šialenstva?“

„Neustále,“ odpovedal mi takmer okamžite.

Zasmial som sa. „Vieš, pri mojej práci stále stretávam ľudí a jednám s nimi. Tá pretvárka  mi začala ísť hore krkom už dávno. Opovrhujem tými falošnými historkami a klamstvami, pretvarovaním, ktoré sú v ľudskom správaní na každodennom poriadku. Zvieratá sú iné.“

Konečne sme vyšli hore na kopec a uzreli sme ohrady. Pustil som sa k nosorožcom, ktorých ohrady zívali v tomto mrazivom počasí prázdnotou.

„Nepretvarujú sa. Neklamú. Nerád sem chodím keď je zoo otvorená. Vidieť, ako sú zvieratá zo všetkých tých ľudí nervózne, ako radi by tu neboli, ako veľmi ich obťažujeme.  Nemôžu sa správať prirodzene, pretože ich tu stále niekto vyrušuje. Ale teraz,“ obišli sme prázdne výbehy a zahľadel som sa na plot, ktorý vyhradzoval ďalší výbeh, „im nebráni nič a nikto, aby sa skutočne prejavili,“ pozrel som sa na Adama, ktorý ma zaujato počúval.

„Moji obľúbenci,“ ukázal som ruku k plotu.

Adam pozrel kam ukazujem a bez slova sa vybral vpred.

„Vlci?“ prečítal ceduľku.

Usmial som sa. „Áno.“

„Prečo vlci?“ neznel veľmi nadšene.

„Ja neviem, proste...sú to skvelý lovci, majú vo svorke jasnú hierarchiu, ktorú všetci rešpektujú a preto perfektne fungujú, starajú sa jeden o druhého. Sú verný svojej svorke a ochraňujú všetkých jej členov – starých, rovnako ako mladých. Proste...“ zahľadel som sa do diaľky, kde behali štyria krásny, sivý kanadský vlci. „Máme sa od nich čo učiť.“

Pozrel som sa na Adama. „Čo je?“ prekvapene som hľadel na mierny úsmev na jeho perách, s mierne naklonenou hlavou, ako ma pozoroval.

„Ty si vlastne trochu melancholický romantik, nie?“

„Ah,“ jeho slová ma zaskočili. „Určite viac než tajomný policajt oddaný svojej profesii,“ otočil som balíček s vlajkou, ktorý som kúpil a začal ho rozbaľovať.

„Ako to, že sem smieš hocikedy prísť? Myslel som si, že zoo má otvorené až od mája.“

„Moja sestra tu pracuje ako vedúca ošetrovateľov, tak mám isté výhody.“

„Chápem,“ zatiahol. „Život je o konexiách, hm?“

„Tak ma napadlo,“ zdvihol som oči od rozbaľovania balíčka, „aké je tvoje obľúbené zviera?“

Adam sa na mňa rýchlo pozrel, oči sa mu mierne rozšírili, no pohľad odvrátil rýchlejšie, než som to celé stihol vstrebať.

„To ti nepoviem,“ vyhlásil rázne.

„Prečo?“

„Lebo sa budeš smiať.“

„Ale no tak, je nám snáď deväť?“ konečne som vyslobodil obsah balíčka.

„Prechádzame sa uprostred zimy po zoo, zatiaľ čo deväťročný chlapci sedia doma pri počítačoch,“ povedal s miernou dávkou cynizmu zmiešanou s istou dávkou pobavenia. „Tak neviem, kto z nás je na tom...“ zarazil sa.

Dvoma krokmi som bol tesne pri ňom, jeho hlava končila niekde pri mojom nose, do ktorého udrela povedomá, korenisto – cédrová vôňa.

„Veru neviem, kto z nás je na tom lepšie,“ povedal som tichým hlasom – ani sám neviem, prečo som odrazu takmer šepkal.

Adam sa na mňa pozeral s hlavou  zaklonenou dozadu. Usmial som sa na neho.

„Pre teba,“ omotal som mu vlajku okolo odhaleného krku ako šál, „aby si mi nezmrzol.“

Zapravil som konce vlajky do jeho bundy a uistil sa, že mu nikde neostalo ani kúsok odhalenej, opálenej pokožky.

Sledoval moje počínanie tými svojimi krásne vykrojenými očami – mali tvar mandlí.

Sklonil som sa a pobozkal ho. Neprotestoval.

Pery mal mäkké, trochu studené, no teraz, vďaka starostlivosti môjho jazyka sa postupne zohrievali – rovnako ako on.

Cítil som, ako mi položil ruky na ramená a sám bozk prehĺbil – bol šikovný.

Jemne som ho uhryzol do spodnej pery a až po poriadne dlhom preskúmaní jeho úst som sa odtiahol.

Zachvel som sa z toho, ako sa mrazivý vzduch dotkol mojich rozhorúčených pier.

Adam mal trochu privreté oči a zjavne aj on ešte vstrebával chuť nášho prvého bozku.

Usmial som sa, keď si ukazováčik pravej ruky priložil k mierne opuchnutým perám.

Pohladil som ho po líci. „Tak aké je tvoje obľúbené zviera?“

Pozeral pred seba a chvíľu neodpovedal. Potom vydýchol: „Páv.“

Uznávam, nesmial som sa iba s vypätím všetkých svojich síl.....

 

Piate rande....

 

„Mami, prečo mi voláš? Vravel som ti, že mám rande..“

„Iba som chcela vedieť, aké bolo to víno, čo som ti odporučila.“

„Dobré,“ trochu podráždene som vyštekol do telefónu.

„Nemusíš byť hneď nervózny, hádam som ti prednejšia než nejaký cudzí chlap. Hoci, uznávam, neviem o tom, že by si si k sebe niekedy niekoho pozval na večeru. Asi ti na ňom dosť záleží.“

Vykukol som z kuchyne do obývačky, kde sedel Adam za okrúhlym, dreveným stolom a poctivo sa snažil skonzumovať niečo, čo som navaril a pôvodne to mal byť kohút v omáčke z červeného vína, ale vyšlo z toho niečo, ako kúsok mäsa plávajúci v červenom víne – variť som príliš nevedel.

„Áno mami, prišla si na to. A dnes mi už, prosím ťa, nevolaj.“

„Dobre, ale iba ak mi sľúbiš, že ak vám to dnes klapne, dovedieš ho na  večeru aj k nám.“

Eh...moja mama a jej vydieracie metódy. Dobre vedela, že chcem mať pokoj, ale bola zvedavá na muža, s ktorým chodím už mesiac a dokonca som bol ochotný navliecť sa do zástery a aj za hrozby podpálenia kuchyne som zapol sporák.

Od ôsmej mi volala dvakrát na mobil a keď som si ho vypol, prešla na skype. Tak som ju nakoniec zdvihol.

„Fajn, sľubujem a teraz už čau.“

„Ahoj,“ pozdravila ma zvesela, spokojná sama so sebou a zložila.

Vydýchol som, aby som sa upokojil a s ospravedlnením si sadol vedľa Adama.

„To nič, chápem, aj ja mám mamu.“

Prikývol som a pozrel na jeho porciu – mal zjedenú takmer polovicu.

„Chutí ti?“ spýtal som sa.

„Mhm, tá chuť je...“ zjavne hľadal slovo, ktorým by ma neurazil.

„Neopakovateľná?“ doplnil som ho so smiechom.

„Nie, vážne je to dobré,“ vložil si do úst ďalšie sústo. „Vlastne,“ oprel sa vedľa mňa, „ty si prvý chlap, ktorý pre mňa navaril. Nie len objednal donášku, ale vážne chytil do ruky varechu a varil.“

Venoval som mu krivý úškľabok. „Ani neviem, či to mám brať ako lichôtku.“

Natiahol som sa za pohárom vína a očami pritom behal po Adamovi.

Prišiel v čiernych rifliach pekne zladených so sivou košeľou na ktorej mal hráškovo zelenú vestu. Skoro ma prekotilo keď si vyzliekol kabát, ale...jemu to...proste pasovalo.

„Oh, prepáč!“ Adamovi z taniera vyletel kúsok mäsa, ktorý sa asi pol minúty pokúšal odkrojiť a vletel mi rovno medzi nohy.

Natiahol sa a zobral si ho späť na tanier, jemne ošuchnúc dlaň o moju vnútornú stranu stehna.

Napli sa mi hádam všetky svaly v tele – od nášho rande v zoo som sa s ním bozkával pomerne často a moje telo túžilo po niečom viac.

Ale...

„Jaro, ty si pätnásť rokov ženatý,“ oslovil som kolegu, „povedz, ako dlho si čakal, kým si zviedol manželku?“

Prekvapene sa na mňa pozrel, potom sa zasmial. „Odvážil som sa až na jedenástom rande.“

„Čože!? To nemôžeš myslieť vážne,“ to moje telo nevydrží, už na poslednom rande, keď som sa perami prebil na Adamovu šiju, iba veľmi ťažko som sa ovládol.

Jaro pokrčil ramenami. „Ak to myslíš vážne, nie je kam sa ponáhľať. Aj keď u mňa to bola aj nervozita z toho, že manželka bola vtedy panna a ja som bol jej prvý.“

Prikývol som. „To chápem, veľké očakávania.“

Adam ale panic nie je – ani omylom. Obávam sa, že sa na neho vrhnem každým dňom. Ale nechcem to pokaziť, cítil som sa s ním prekvapivo dobre, nemusel som sa na nič hrať a miloval som, ako mi napĺňal dni smiechom a dobrou náladou.

Vzdychol som si. Nezostáva nič iné, len ešte chvíľu počkať. Možno po tej večeri... schválne som ho pozval k sebe -  ovládnem sa a spravíme si pekný večer – ale bez sexu. Aby videl, že to s ním myslím vážne...

Vybavujúc si tieto slová som len pevnejšie stisol pohár s vínom a odpil si dlhý dúšok.

„Čo si sa to predtým pýtal?“ otočil sa na mňa. Svetlo zo sviečky horiacej na stole sa mu pekne odrazilo v očiach a dodávalo im mierne čokoládový nádych.

Znovu som si odpil a skúsil mozog zamerať na našu konverzáciu.

„Pýtal som sa na tvojich rodičov. Louis nie je veľmi slovenské meno.“

Zasmial sa a trpezlivo sa otočil späť k svojmu tanieru.

„Moja mama je Talianka. Býva v Bibione, v malom meste žijúcom turizmom. Pracuje tam v jednom z troch luxusných obchodov. To ona ma zásobuje šatstvom. Keby som si to mal všetko kupovať, neuživil by som sa.“

Pousmial som sa. „Áno, zo všetkých tvojich šiat priam kričí kvalita. Je mi jasné, že neboli lacné. A rozhodne nie sú....“

„Bežné?“ doplnil ma tento krát on. „Iste, rozumiem. Už od začiatku si všímam tie pohľady ľudí, ale nič nenarobím, cítim sa v tých šatách ako vo svojej druhej koži.“

Sledoval som, ako sa mu po dlhej chvíli podarilo odkrojiť si ďalší kus mäsa, povytieral ním z taniera omáčku, ktorá mu stekala z vidličky a on ju šikovne zachytil jazykom. Zasekol sa mi v hrdle dych...

„Je to vlastne dosť obyčajný príbeh. Otec je kamionista,  bol služobne v Bibione keď stretol moju mamu – mala len devätnásť rokov a moji starý rodičia neboli veľmi nadšený z toho, že si začala s cudzincom. Ale, ku podivu, im to vydržalo a o tri roky sa zobrali,“ zasmial sa. „Otcove priezvisko je Čičman, čo bolo pre moju matku nevysloviteľné. A tak – ako ona sama hovorí – za pomoci svojich krásnych očí a dvadsať dva ročného tela ho presvedčila, aby si on zmenil meno na Louis, aby ona nemusela byť Čičmanová.“

„A ako si sa dostal späť na Slovensko?“

Trochu pokrčil plecami. „Keď som mal dva roky otca povýšili na zástupcu riaditeľa v jednej pobočke v Nitre, tak sa sem presťahovali. Ale často sme chodili do Talianska.“

Trošku si odfúkol a definitívne odložil príbor. „Som sýty,“ s jemným úsmevom sa ku mne naklonil a vtisol mi pusu do ľavého kútika úst. „Ďakujem ti veľmi pekne.“

Očami som bez slova lietal po jeho tvári a snažil spomenúť si, prečo že ho teraz nemám vyložiť na stôl a pomilovať.

Po asi pol minúte Adamovi trochu poklesol úsmev a odtiahol sa odo mňa. Namiesto mojich úst si k svojim perám priložil pohár vína a hltavo sa napil.

Zažmurkal som a dobre si uvedomujúc mierne trápne ticho som rozmýšľal, čím by som ho prerušil.

Adam sa zrazu prudko zdvihol, až som na stoličke mierne nadskočil a vybral sa na obhliadku mojej obývačky.

„Toto je čo?“ ukázal s úsmevom na jednu z mojich fotiek. Vstal som a šiel za ním.

Usmial som sa keď som si všimol na ktorú ukazuje.

„Ukončenie policajnej akadémie a prijatie do zboru,“ vysvetlil som mu, hľadiac na svoje mladšie ja, pyšne stojace v uniforme medzi mojimi rodičmi.

„A toto je kto?“ ukázal na ďalšiu fotku.

„Ah,“ prešiel som k nemu a ukazoval sprava doľava. „Patrik, Alena, potom ja – ten čo kľačí na zemi, ďalej Aurélia a Marcel,“ sklopil som zrak do jeho spýtavých, hnedých očí. „To som ja s mojimi súrodencami.“

Jemne pootvoril ústa. „Ty máš štyroch súrodencov?“

Prikývol som. „Bolo to veru veselé detstvo.“

„Ja mám jedného brata, žije v Taliansku a je kaderník.“

Takmer som ho oprskal vínom.

„Vážne,“ usmieval sa na mňa, „je starší a keď rodičom oznámil, že sa chce stať kaderníkom očakávali, že to bude on, kto príde s priznaním svojej orientácie.“

„No a?“

„A nič,“ mávol rukou až sa obsah jeho pohára nebezpečne priblížil k okraju. „Má ženu a tretie dieťa na ceste. Takže to ostalo na mne.“

„Ostalo na tebe nesklamať rodičov, že?“

Otočil sa a vyplazil na mňa jazyk. Bol taký rozkošný a tak neskutočne nezapadal do môjho jednoduchého bytu s bielymi stenami, až som si  - aj vďaka silnému vínu – pripadal trochu nereálne, ako v nejakom ružovom sne.

Adam sa z ničoho nič zamračil a zvrtol smerom k môjmu stolu.

„Čo to, pre Boha, počúvame za hudbu?“ naklonil sa k môjmu počítaču.

„Nepáči sa ti?“ stúpol som si kúsok od neho. „Jaromír Nohavica, jeden z ,mojich obľúbencov.“

Trochu pokrčil ústami. „Spieva dosť pesimisticky.“

„Ale kdeže, len musíš radne počúvať. Akú hudbu máš rád ty?“

„Medzi mojich obľúbencov patrí napríklad Pitbull, mám rád energické pesničky na ktoré sa dobre natriasa,“ žmurkol na mňa a sadol si do kresla k počítačovému stolíku.

„Ukáž, čo tu ešte máš?“ stopku pohára držal končekmi prstov a pomocou kolieska na myši prechádzal zoznam mojich skladieb.

A bol to práve on, kto to vo mne celé spustil.

Dopil som práve svoje víno, tak som sa pustil k stolu s tým, že nám dolejem, keď sa z reprákov ozvala tá pesnička.

Pesnička, ktorá mi vždy v žilách varila krv, pretože jej slová mi pripadali ako zhudobnený popis vášne a sexu.

Zatanči, má milá, zatanči pro mé oči,

zatanči a vetkni nůž do mých zad,

ať tvůj šat, má milá, ať tvůj šat na zemi skončí,

ať tvůj šat, má milá, rázem je sňat.

Ako v tranze som sa pozrel na Adama, úplne sústredeného na môj počítač, otáčal medzi prstami pohár s takmer dopitým vínom a svetlo z monitora mu osvetľovalo peknú tvár.

Usmial sa počúvajúc text piesne.

„Toto nie je také zlé...“

Zreničky sa mu rozšírili, keď sa moja postava z ničoho nič nad ním týčila.

Za ruku, v ktorej držal pohár som ho vytiahol na nohy a absolútne dravo som sa mu prisal na pery. Prekvapilo ho to tak, až mu pohár vypadol z ruky a jeho črepiny sa rozleteli po podlahe – no v tej chvíli ma to nezaujímalo.

Drásal so jeho pery a sal mu jazyk silno, až kým ma neuhryzol do pery, načo som sa od neho odtrhol a zacítil v ústach pachuť krvi.

Obaja sme prudko dýchali, Adamov dôkladný účes sa mu mierne rozstrapatil, stál trochu v kŕči, stále prekvapený z môjho náhleho útoku.

Hľadeli sme na seba možno pol minúty, keď sa prvý pohol Adam, oblapil ma rukami okolo krku a pokračoval v bozkoch.

Polož dlaň, má milá, polož dlaň na má prsa,

polož dlaň nestoudně na moji hruď,

obejmi, má milá, obejmi moje bedra,

obejmi je pevně a mojí buď.

Drobné, zlaté gombíky na veste nemali šancu prežiť po mojom útoku – rozleteli sa po podlahe mojej obývačky. Pokračoval som ďalej a zlatým gombíkom čoskoro robili na podlahe spoločnosť aj čierne z Adamovej košele.

Konečne som odhalil jeho kráse opálenú hruď. V strede, takmer medzi bradavkami som objavil koniec zlatej retiazky – mal na nej zavesený pekne vygravírovaný, zlatý krížik.

Pobral som sa jazykom na prieskum jeho tela, keď to Adamove nohy nevydržali a on sa zviezol na môj hnedý gauč.

Nový den než začne, má milá, nežli začne,

nový den než začne nasyť můj hlad,

zatanči má milá pro moje oči lačné,

zatanči a já budu ti hrát.

Adam mi vytiahol moje modré tričko aspoň tak vysoko, aby dosiahol na svaly na mojom bruchu, zatiaľ čo ja som sa venoval už jeho nohaviciam.

Bozkával som ho a hrýzol. Pamätám si, ako som sa k stolu natiahol po fľaštičku levanduľového oleja a izbu naplnila ťažká vôňa, rovnako ako Adamove vzdychy, keď som si ho začal pripravovať.

Zatanči jako se okolo ohně tančí,

zatanči jako na vodě loď,

zatanči jako to slunce mezi pomeranči,

zatanči a pak ke mně pojď.

Ťahal ma za vlasy a prehýbal sa v páse ako luk. Vychádzal mi nenásytne bedrami naproti, obtočil si nohy okolo mojich bokov, prsty zadrapil do mäkkých vankúšov gauča a nechal sa priviesť k vrcholu takmer bez toho, aby som sa dotkol jeho penisu.

Vyčerpane som klesol vedľa neho, ale na zem , keďže gauč bol pre dvoch chlapov malý.

Cítil som, ako mi stekal pramienok potu medzi lopatkami. Pot sa perlil aj na Adamovom opálenom bruchu. Srdce mi bilo až v sluchách a dych sa pomaly vracal do normálu.

„Pane Bože,“ vydýchol Adam a potom sa začal smiať.

Veru, Pane Bože – veď ja som na neho normálne vrhol!

„Si okej?“ spýtal som sa s obavou v hlase.

Takto ma už dlho, vážne dlho, vášeň neovládla. Až tak, aby som úplne vypol mozog.

„Žartuješ?“ vyprskol smiechom. „Bolo to skvelé.“

Spokojne som sa usmial a konečne telo uvoľnil. Mal pravdu, bolo to skvelé...

„Tobi,“ šepol Adam.

Pozrel som sa na neho, nakláňal sa jemne nad okraj gauča, čierna košeľa mu visela na ramenách, zlatý kríž svietil na opálenej pokožke medzi dvoma vzrušením stojacími bradavkami, po super účese neostala ani stopa – blonďavé vlasy mu stály na všetky strany a neskutočne sexi mu padali do očí.

Naklonil som sa k nemu. „Čo je?“ aj ja som šepkal.

„Som hladný,“ venoval mi šteňací pohľad, až som sa na plné hrdlo rozosmial.

„Vieš, že aj ja? Varenie mi veľmi nejde, hm?“

Posadil sa, opatrne, zjavne skúmal, či som mu na tele nenapáchal nejaké škody.

„Vážim si, že si pre mňa navaril, ale slovné spojenie ,veľmi nejde, je skutočne slabé. Odvážim sa povedať, že šikovnejší veterinár by toho kohúta ešte zachránil...“

Opäť som sa smial, pobozkal ho a objednal pizzu....