Výhody randenia zo športovcom? Nuž myslím, že to je hlavne o tých voľných lístkoch. Každý kto je dobrý v tom čo robí môže získať vstupenky na akýkoľvek zápas, hru alebo stretnutie. Nevýhoda? Ak niekto ako ja randí zo športovcom táto výhoda sa rovná nule. O športe nič neviem.
Čo je rozhodne zaujímavé.

Pred 4-rokmi, 22-ma dňami a 9-mi hodinami od dnes:
„Nemôžem ísť predsa s tebou na cvičisko.“bránil som sa kým ma ťahal na trať cez trávnik.
„Prečo nie?“zamykal plecami.
„Nemám sem priepustku.“zasyčal som sa neho keď si nás všimli ostatný športovci na tréningu.
„Ja som tvoja priepustka a preto budeš cvičiť, aby si ma nezahanbil.“robil na mňa veľké oči. Pustil mi ruky a ja som sa prevážil. Dopadol som do trávnik na zadok.
„Andrew!“posťažoval som sa. Chytil som si boľavé miesto, ten dopad na zem celkom bolel.
„To máš zato, že si sa bránil.“zasmial sa.
„Mladý Waver!“ zakričal hrôzostrašne vyzerajúci chlapík v šortkách a krikľavom žltom tričku. Uvidel nás ako stojíme bokom od trate kde už zapálene trénovala hŕstka mužov okolo dvadsať dvoch rokov, tak ako mal aj Andrew.
„Áno?“zavolal k nemu bez ostychu. Ja by som sa na jeho mieste postavil ako vojak a ak by mi povedal aby som pískal pochodovú pesničku tak mu k tomu ako bonus budem aj pochodovať. To je jednoducho neuveriteľne drzí človek.
„Váš manažér mi povedal, že ak nezvládneš dneska 5 kilometrov aspoň pod 14 minút, mám ťa nechať behať celú noc!“varoval ho. Andrew sa usmial.
„A to by ste mi to dovolili?!“zakričal mu späť. Rozprávať sa z diaľky 10-tich metrov je naozaj rozumné.
„Aj celý deň! Rozcvič sa a padaj na trať!“ukázal na bežcov. Pozoroval som ten rozhovor v pohodlí trávy.
„Fajn.“prikývol mu s bezočivým úsmevom. Otočil sa ku mne a ten úsmev mu zostal. O-Ow toto sa mi vôbec nepáči.
„Nie.“povedal som rozhodne.
„Stačí jeden kilometer, povedzme ten posledný?“zdvíhal ma zo zeme.
„Nie ja nechcem bežať, ja to neviem!“zatlačil som sa naspäť do trávy a Andrew sa na mňa pustil. Zaľahol mi telo a podoprel si lakťom tvár. Jeho úsmev mu nemizol s tváre.
„Keď nás niekto uvidí takto v tráve vieš čo si pomyslia?“žmúril na mňa jeho tmavohnedé oči.
„Začnem kričať a budú si myslieť, že ma obťažuješ.“odpovedal som mu na jeho nátlak.
„Hm?.. To by si urobil?“naklonil sa bližšie a pobozkal ma na sánku. Voňal úžasne. Automaticky sa mi pohli ruky a pripútali ma k nemu. Prehrabol som mu prstami havranie vlasy. Oblizol som si pery a on sa zastavil kúsok od nich. Jemne sa obtrel tými jeho.
„Za každých sto metrov jedna pusa.“vdýchol mi jeho dych do úst. Žartuje?! Postavil sa rukami a natiahol si svaly na nohách. Vyjavene som sa ne neho pozeral. „Ideš?“ spýtal sa. Postavil som sa a stopoval ho cestou na dráhu.
„Ale ja behať neviem. Nebehal som od školy. Nezabehnem kilometer! A okrem toho pred všetkými sa strápnim.“hľadal som ako sa z toho vymotať.
„Človek hľadá výhovorky aby to nemusel urobiť.“snažil sa ma poučiť.
„Tak sa to ale nehovorí.“poukázal som sa na jeho chybu.
„Dôležité je, že si to pochopil.“obdaril ma úsmevom. Áno, rozhodne. Zašiel za trénerom a chvíľu sa s ním o niečom bavil. Ja som sa radšej rozhodol stáť dostatočne ďaleko od nich. Okolo mňa prebehol bežec po perfektnom povrchu. Farbu to malo ako Antuka ale keď som sa na to tak pozeral, skupenstvo bolo trochu iné. Vyzeralo to skôr ako špongiový betón . Mal som nutkanie dotknúť sa toho povrchu. „Nad čím premýšľaš?“ prekvapil ma. Približuje sa ako vrah. Naťahoval si predné stehenné svaly, tým, že si nohu natiahol dozadu a pritlačil k chrbátu.
„Z čoho je vytvorený tento krvavooranžový kruh z dráhy?“
„Toto je z Conipuru.“odpovedal mi. O niečom takom som ani nepočul. „Natiahni si nohy.“prikázal mi.
„Čo si mám?“
„Ponaťahuj si svaly inak zajtra umrieš.“dodal konkrétne aj s dôvodom. Urobil som to. Poviem si: Idem do toho pretože chcem vedieť či ešte zvládnem niečo ubehnúť, ale úprimne si myslím (niekde tam vzadu v mozgu), že ide skôr o tie bozky ak si to správne prepočítam za jeden kilometer mám … 10 bozkov. Dúfam, že aspoň za to budú stáť. Bežci čo bežali doteraz prestali a začali si ukľudňovať svaly. Postavil sa na bielu čiaru a ja som sa postavil hneď vedľa neho.
„Práva noha pred čiaru, ukazovák a palec na čiaru, zadok hore.“ naznačoval mi pomali a ja som opisoval podľa neho. Nech už sa strápnim alebo nie, tak jedno je isté: Budem prvý nebežecký amatér, ktorý si zabehá so šampiónom a k tomu na jeho vlastnom „detskom ihrisku.“ Jeho tréner zrazu pristúpil k dráhe a nastavil stopky.
„Na môj povel! Štart!“ zakričal. Andrew sa rozbehol dopredu z vážnou tvárou ako kôň na dostihoch. Ja som si pripadal ako chlapec na základnej škole, na hodine telesnej výchovy. Sprvu mi to bolo vtipné ale potom už ani nie. Andrew behal veľmi rýchlo čo ma prekvapovalo, neznižoval svoju rýchlosti iba stupňoval. Po nejakom čase ma začalo pichať v boku. Pre atlétov a šprintérov som musel vyzerať naozaj komicky. Tréner odpískal Andrewovi posledných pár metrov a ja som dúfal, že som kvôtu jedného kilometru zvládol. Pretože ma obchádzala smrť. Hodil som sa vyčerpane o zem a Andrew dokonalo odbehol svoju normu. Vyhrieval som si chrbát a snažil sa chytiť dych. Vstrebával som vitamín D. Presviedčal som sa, že nemám infarkt a všetko je v pohode. Som smädný a bolia ma nohy. Zostala mi zima lebo slnko zmizlo. Otvoril som oči. Andrew nadomnou stál a zjavne predpokladal, že takto dopadnem. Potláčal úsmev.
„V poriadku?“spýtal sa.
„Bežíš ako dostihový kôň.“posťažoval som sa mu bez dychu.
„Chceš vedieť koľko si odbehol metrov?“
„Podľa toho ako sa cítim, aj 10 000.“Podal mi ruku a pomohol mi posadiť sa.
„Podľa toho kde si sa zložil by to malo byť približne niečo vyše 2,5 kilometra.“oznámil mi. Zdvihol som víťazne ruky. Jo! Šťastný tanec a nakoniec dopad na teplí Conipur. „Máš hroznú kondičku.“povedal mi úprimne.
„No zato ty mi dĺžiš 25 bozkov, ak sa nemýlim.“
„Sľub je sľub. Zvládol som päť kilometrov za 13-násť minút a päťdesiatosem sekúnd. Takže mám voľno, môžeš si ich dneska vybrať, ale až po tom čo sa osprchuješ.“
Na druhý deň som nevstal z postele.

Súčasnosť:
Aj napriek tomu, že si sústavne pripomínam aby som bol v pokoji to akosi nefunguje. Vidím to takto: Mám obavy byť na fotke s mojim manželom iba preto, že by to nebolo moc dobré. Vidím na Andrewovi, že bojuje so spoločnosť a to je plný optimizmu. Strach, že by som nebol prijatý spoločnosťou ako perfektná osoba k nemu je úplne racionálny. Za tú dobu čo je šťastne ženatý si určite predstavia niekoho úspešného a dokonalého a ja som nebol ani jedno. Nikto ma neskenoval pohľadom a nezdalo sa, že by som bol sledovaný. Pokojne som si teda nastúpil do autobusu a nahovoril si aby som to nateraz nechal byť. Andrew to vždy zvládol a ja verím, že mu to vyjde aj tento krát. Aspoň dúfam.
„Včera sme zaspali?“ zasmial sa vodič.
„Tak trochu.“ pripustil som. Moje miesto niekto zabral a tak som radšej zostal stáť blízko toho miesta aby som zachytil kedy vystúpiť. Všetko prebehlo bez problémov. ID ma pustila dnu a kolegovia boli znova príjemný. Nemal som žiadny odkaz a tak som si zišiel do skladu skontrolovať zásielku skôr než ju znova prepošlú. Obklopený počítaním som tam strávil dve hodiny. Dal som si pauzu na kávu, skontroloval si hovori a správy.
„Dnes už na čas?“hrkol som kávou a takmer sa ňou oblial. Dočerta!
„Áno.“snažil som sa odhadnúť kam dopadla aby som ohodnotil škody. Šéf.
„Máš zlé myšlienky, keď sa tak ľakáš?“ spýtal sa pobavene. Stavil by som sa, že už vie o tom čo sa okolo nás deje. Viem si ho predstaviť ako zbiera každú informáciu a mne a Andrewovi.(Tvorí si ten strašidelný fotoalbum). Prebehli mi po chrbáte zimomriavky. To je fakt strašidelné.
„Ani nie.“odvetil som mu a trochu sa odsunul z jeho blízkosti.
„Včera som ťa akosi nemohol ani raz zastihnúť.“vyčítal mi.
„No áno,“natiahol som. „Trochu ťažký deň. Zaspal som a tak. Prepáčte.“trochu som sa uklonil a zase sa snažil vypariť. Zapípal mi v ruke mobil. Správa od Andrewa.
„Ah! To je zo skladu vraj to chcú poslať.“rýchlo som sa otočil a vydal sa smerom ku skladu. Až pri schodisku mi došlo, že som išiel opačným smerom. Vrátil som sa. Stále tam stál. Ukázal som za neho. „Je to vlastne tadiaľ.“ nervózne som sa zasmial a prikrčený som okolo neho prešiel.
Keď som si bol istý, že som prešiel dosť ďaleko aby ma nevidel tak som zrýchlil svoj krok a zavrel sa v sklade. Všetko som urobil úplne úmyselne a pri plnom vedomí. Otvoril som si správu od Andrewa. “Dobre som si zabehal a tvoj odkaz ma príjemne prekvapil.“ poslal mi link na nejaké športové aktuality. Bežal na bežeckej dráhe s odomňa popísaným tričkom a s teniskami kde mu svietili cudzie šnúrky. Prišlo mi to strašne vtipné. Očami som si prečítal o čom je táto aktualita. Ako inak písalo sa o jeho móde, ktorá odkazovala na mňa. Nazvali ma milujúcim manželom, ktorý chcel pobaviť svet veľkosťou svojej lásky. Rovnako tak tam padlo veľa otázok o mojom pôvode a identite. Pochopil som, že to je zlé a týmto trestom som na seba strhol ešte viac pozornosti. Som pripravený postaviť sa vedľa neho a povedať:“Som jeho manžel.“? Ja to neviem, netuším či to dokážem. Začal som odpisovať ale niekto vošiel a tak som to na moment odložil.
„Prišli sme pre dodávku,“pozrel sa do papierov. „na chladiče. Sme tu správne?“ dvaja muži vošli zadom ako vždy keď sa malo prísť pre objednávku.
„Áno, zavolám vám kolegyňu s ktorou ste sa dohadovali.“oznámil som im aby trpezlivo čakali. Zavolal som jej cez vlastný mobil aby som ich nestratil z očí. Zdvihla.
„Ahoj, robila si objednávku s chladičmi?“
“Áno“potvrdila.
„Tak ich tu máš. Poď si ich vybaviť.“s tým som zložil. Počkal som kým príde a ja som sa vrátil k svojmu počítaniu. Potom som si zašiel na obed. Napísal svoj výsledok a ignoroval pozvánku do šéfovej kancelárie tak dlho ako to len šlo. O dve hodiny som sa postavil od stola. Keďže som to nemohol dlhšie odsúvať, kráčal som k nemu ako zbitý pes.
Mal odostreté žalúzie a tak som predstieral úsmev. On mi vrátil nefalšovaný. Ako obvykle som sa schoval za prsteň na mojej ruke. Zaklopal som na dvere len zo zdvorilosti. Mával na mňa nech vstúpim. Zdržoval som čas vo všetko čo sa dalo.
„Mám pre teba nejakú prácu.“oznámil mi. To je dobre. Prikývol som, že chápem. Postavil sa od stola a to som nechápal. Uhol som sa mu z jeho trasy a on prešiel k žalúziám. Zastrel ich. Ten zvuk keď o seba klepli sa mi zaryl do mozgu.
„Chcem by som súkromie, dúfam, že ti to nevadí.“prešiel okolo mňa k svojmu stolu a ja som sa cítil ako okolo krúžiaceho tigra. Musím sa uvoľniť. Je to len blbý pocit. Vždy sa drží aspoň meter odomňa.
„Nie, vôbec.“prinútil som sa mu dať odpovedať.
„Taktiež som sa chcel porozprávať o niečom súkromnom.“ukázal k svojmu stolu na kreslo. „Nechceš s posadiť?“ navrhol mi.
„Vlastne ani nie. Rád postojím.“snažil som sa vyznieť dosť silno vzhľadom k tomu, že ma všetko na ňom znova začalo znervózňovať. Chcem si prestať nahovárať, že to neroví ale akosi to nejde. Skúsil som svoj exorcizmus na satana a znova mu nenápadne naznačil, že mám prsteň. Usmial sa a vzdal to s kreslom. Zdá sa mi to alebo je zrazu akýsi imúnny.
„Valal mi manažér tvojho manžela pretože sa bál či ťa nevyhliadli novinári. Vraj si nieje istý čo všetko už vedia.“začal hovoriť. Prečo nezavolal mne keď má na mňa číslo? „Mal by si byť opatrný ak nechceš aby sa prevalilo vaše manželstvo.“dopovedal. Opieral sa o svoj stôl a prekrížil si nohy. „Chápem, že je to pre teba veľmi zložitá a nepríjemná situácia a chcel by som aby si pochopil, že nech sa stane čokoľvek budem na tvojej strane. Podržím ťa.“hovoril mi ako pri kázaní v kostole. Hm..dobre....tak...
„Ďakujem.“vyslovil som netušiac kam vlastne miery. Stiahol som sa o niečo ďalej. Tá jeho aura ma topila v jeho hormónoch. Všimol si to.
„Spravil som ti niekedy niečo, že predomnou zámerne utekáš a vyhýbaš sa mi?“naklonil hlavu. Toto bola vlastne nátlaková otázka ak poviem čokoľvek dostal ma do kúta. Rozhodne by som sa mal postaviť za pravdu a tak som sa rozhodol, že by som mohol zabiť dve muchy jednou ranou. Možno zistím, že to bolo celé nedorozumenie a budeme sa na tom dlho baviť.
„Viete, ako by som to mal povedať... Ide o to, že mi pripadá akoby ste bol ku mne až moc...no...otvorený? Som váš zamestnanec ale občas cítim akoby ste ma, prepáčte mi za to, ale chceli dostať do postele.“snažil som sa to čo najjemnejšie a njlepšie podať. Nesmelo som sa zasmial a dúfal,že sa rozosmeje a zaprie to. Nesmial sa.
„Chcem ťa pretiahnúť v tom sa nemýliš.“ vyslovil tvrdo to bolo po prvýkrát od vedy čo ho poznám. Nikdy som nevidel túto jeho tvár. Mávol som nad ním rukou. Na toho asi nahovoril Andrew.
„Vy len žartujete.“usmieval som sa. Jeho tvár sa nemenila. Alebo nie? „Však?“ chytal som sa posledného stebla. Som stratený. Ak je to pravda v tom prípade táto aura okolo neho nezmizne.
„Nie. V posledných rokoch už ani neviem čo to znamená.“potvrdil moje doterajšie myšlienky. Čo mám robiť? Nemyslel som si, že by mi to povedal do očí. „Cítiš sa nepríjemne?“ odhadol ma.
„Trošku.“mykol som hlavou.
„To je zaujímavé. Celý čas sa schovávaš za svojho Andrewa a mňa to už začína celkom štvať. Nevadí ti, že ťa tají pred svetom?“ začal zvyšovať hlas a ja som začal chápať vážnosť situácie v ktorej som sa ocitol.
„Pane...“ skúsil sa zastaviť tsunami, bolo to márne. Postavil sa.
„Keby si sa aspoň popremýšľal čo ti môžem poskytnúť ja a čo on. S ním predsa nemôžeš byť šťastný.“ približoval sa ku mne a ja som sa rozhodol nechať ho vyzúriť sa. „Myslel som, že si počkám a jednoducho si ma všimneš ale ty stále vidíš iba jeho. Je naozaj až tak úžasný, že si ani nevšimneš čo všetko pre teba robím?“ zachytil ma za ramená a ja som mu uhýbal pohľadom. „Neuveriteľné. Som si istý, že ak by si mal znova možnosť vybrať si pochopil by si fakty a vybral by si si mňa. Dám ti teda túto možnosť.“ pevne ma zvieral a mne prestala prúdiť krv do rúk. Bolestivo som sa ho snažil si dať dole z tela.
„O čom to hovoríte?!“nechápal som ho. Porušil môj telesný priestor a bolo mi to nepríjemné. Nechcel som jeho dotyky. „Pustite ma, prosím.“ posnažil som sa nechať si pokojnú tvár. Uvoľnil mi ruky zo zovretia ale nepustil.
„Zavolám do novín a poviem im všetko na čo sa spýtajú a pár vecí prilepším“ odpovedal mi na predošlú otázku. Stretli sa nám oči a ja som v nich videl, že ho zúfalstvo naozaj núti urobiť to.
„To-to nemôžete.“zvolal som na neho ale jeho myseľ sa nevyjasnila.
„V tom prípade ma nechaj sa ťa dotýkať.“dal mi nemožný návrh. Akoby som ho mohol splniť?!
„Vaše dotyku sú mi nepríjemné.“vyslovil som. Jeho oči stmavli.
„Ak chceš aby to bolo tak ako doteraz. Urobíš to. Ak sa toľko nestaráš o svoj osobný život čo by si urobil pre jeho kariéru.“začal sa mi vyhrážať. Prudko som trhol svojimi rukami. Čo to do neho vošlo!? Nepodarilo sa mi ho zabaviť sa. Držal ma v rukách ako väzňa.
„Som tvoj šéf. Môžem zariadiť aby si stúpal ale aj padol. Ak nie si ochotný splniť tak jednoduchú požiadavku priprav sa, že ťa zničím.“stupňoval na mňa tlak. Prečo sa tak zrazu správa. Dal som mu niekdy najavo, že by som ho chcel? Kde som urobil chybu? Ako to môžem zastaviť? Začal som sa naozaj báť.
„Prečo mi to zrazu robíte?“snažil som sa nájsť odpovede. Naštvane sa usmial.
„Prečo? Prečo nie. Bol som k tebe milý a nefungovalo to. Zdá sa, že nemám príliš na výber.“začal ma tlačiť do rohu jeho kancelárie. Bol silnejší ako ja. Stačilo mu pár krokov a mal ma tam kde chcel. Telom ma úplne zatlačil a ja som cítil jeho telesné teplo a pach. Točila sa mi z jeho parfúmu hlava. Nebol vôbec ako Andrew. Všetko na nich sa líšilo. Sprudka som začal dýchať. Ruky som sa snažil pretlačiť k telu a odtlačiť ho.
„Pustite ma.“požiadal som ho. Držal som svoj strach na uzde. Nohou mi zatlačil tie moje a uvoľnil si ruku. Zachytil mi košeľu a prudko ju vytrhol aby odhalil aspoň kúsok z môjho tela. Bože to nie! Viem, že mu silou nemôžem odporovať. Napadla ma len jedna možnosť. Zavolať o pomoc. Položil mi dlaň na brucho a začal ju ohmatávať. Prudko som sebou trhol. „POM...“zareagoval a prikryl mi rukou ústa. „..hmpf.“ Stretli sa nám oči.
„Pokojne.“vyslovil milo. „Chcem sa ťa iba dotýkať. Nič ti nespravím.“šepkal pokojne. Kiež by som tomu tak veril. Na chvíľu povolil tlak na moje uväznené ruky tým, že sa trochu odtiahol. Boleli ma zápästia z toho ako mi ich pritlačil. Využil som tu príležitosť a silou mu zaútočil na prsty a by mi pustil ústa. Stiahol si kravatu.
„O-o-o.“nepáčilo sa mu moje jednanie. Pustil mi ústa a prehodil kravatu okolo mojich ubolených zápästí a stiahol ju. V ten istý moment som sa pokúsil znova zavolať. Tušil to a strčil mi jazyk do úst. Bol slizký. Chutil po horkej káve a karamelových sušienkach. Naplo ma. Pevne som zovrel ústa a on sa zasmial. „Nedokážeš prijať ani len môj bozk?“pýtal sa to zranene aj keď obaja sme vedel, že on tu nieje ten zranený a oklamaný. Zvrtol ma k stene a pritlačil ma na ňu tvárou. Telom som si mliaždil zviazané ruky. Úplne ma odzbrojil. Pravou rukou mi znova držal ústa a ja som sa mu vrtel aby to nemal také ľahké. Zdalo sa, že u to vôbec neprekáža. Obtieral sa o mňa svojim telom a ja som cítil, že je vzrušený. Dýchal mi na krk a mne sa to hnusilo. Rukou mi drsne hladil zadok. Nech už prestane! Zvieralo mi žalúdok. Jeho ruka sa stratila z môjho tela a ja som nevedel čo môžem očakávať. Vyhrnul mi košeľu až po hrudník. Čo chce urobiť? Snažil som sa na to prísť a zmietal sa aby som aspoň niečo vedel. Bojím sa, že sa ma pokúsi znásilniť v kancelárii kde je za niekoľko centimetrovou sklenenou stenou plno ľudí. Nič som nevidel. Oprel sa o moje plece čelom. Zacítil som pach sexu a došlo mi čo robí. Masturboval. Hlavu som zrazu mal dutú a ozývalo sami v nej iba: nie, nie, nie. Prosím, nie. Priblížil sa a potom si začal špičku svojho penisu trieť o môj holí chrbát. Potichu vzrušene vzdychal. Cítil som iba teplo. Vzdychol a telo na mojom chrbáte sa zväčšilo. Vyvrcholil. Zatajil som dych. Nech je koniec. Trhane sa nadýchol a ja som počul ako si blízko môjho ucha oblizol mľaskavo pery. Zavrel som oči. Hruď sa mi divoko zvierala. Pomaly ma začal uvoľňovať.
„Chcel som tak veľa?“usmial sa a zhrnul mi košeľu. Stále som ho cítil na svojom chrbáte. Pustil mi ústa a ja som sa nimi nadýchol. Okolo sa stále znášal jeho pach ale tentokrát sa zmiešal s jeho orgazmom. Prudko som ho od seba odstrčil. Urobil krok dozadu a schoval si svoj úd do gatí. Odvrátil som od neho znechutene pohľad. „Sam,“oslovil ma zachytil ma za ruky. Najprv som sa zľakol, že mu to nestačilo ale on mi začal odviazovať ruky.
Držal som v sebe slzy, ktoré vo mne vyvolali jeho konanie. „nezabúdaj čo som ti povedal. Ak teda netúžiš aby som neurobil niečo horšie ako nevinné dotýkanie.“
„Nevinné dotýkanie?! Ste nechutný. Toto vám neprejde! “ zakričal som. Napriahol sa, že ma udrie ale zastavil sa. Vyzývavo sa usmial.
„Chceš sa niekomu posťažovať? Dotoho! Kto by ti veril. Toto je moja firma a moji ľudia. Nemáš šancu. Povieš to Andrewovi? Som zvedavý či by bol užasnutý mojím rozprávaním v novinách o tom aké to bolo úžasné mať sex s
manželom bežeckej hviezdy.“jeho hlas ma rezal cez kožu a v jeho očiach som videl samotného démona.
„Nemali sme sex!“vyvrátil som jeho vyhrážanie.
„Ale to nikto okrem nás neviem.“zašepkal nebezpečne. Nechal ma uvoľniť sa z jeho zavretia. Nasilu som si potiahol už takmer rozmotanú kravatu z rúk a hodil mu ju. Čo mi naháňalo ešte viac strach bol fakt, že mi ukázal pravdu. Nemohol som proti nemu bojovať. Nie sám. Vybehol som z jeho kancelárie a roztrasene som sa vydal smerom kde nebolo tak veľa ľudí. Nahlas som sa nadychoval aby som neplakal pred ľudmi. Zaujal ich môj vzhľad ale určite menej ako keby ma videl plakať. Ocitol som sa pred záchodmi. Zavrel som sa v jednom z nich a na malí moment prestal bojovať. Plakal som zo strachu. Bol som vydesený z toho čo sa stalo a nedokázal som to spracovať. Mobil ma tlačil na stehne. Uvedomil som si, že som vlastne zabudol odpísať Andrewovi. Utrel som si slzy a dvoma hlbokými nádychmi a výdychmi som sa prinútil prestať plakať. To zvládnem. Palce sa mi na dotykovej klávesnici triasli. Hanbil som sa za to čo sa stalo a vlastne ani nevediem ako mu môžem odpísať so zašpineným chrbátom od spermii. Očami som prešiel pár našich minulých správ a to ma prinútilo napísať iba: “Milujem ťa.“ Ďakujem Bohu, že ma nemôže vidieť. Znova na mňa doľahol prúd plaču. Nedokázal som sa nejakú dobu ukľudniť a ani som si nebol istý či sa mi to podarilo keď som odchádzal domov. V hlave mi to stále viselo. Nastúpil som na autobus domov a než bol čas vystúpiť mi došlo, že vlastne neviem či sa môžem vrátiť domov. Zostalo mi ešte horšie. Vytiahol som si mobil a vytočil manažérove číslo. To číslo bolo na jeho osobný mobil takže ho zdvíhal dvadsaťštyri hodín denne.
„Áno? Samuel.“zdvihol ma profesionálne. Isteže vedel kto to je.
„Môžem sa vrátiť domov?“spýtal som sa ho.
„Pohádali ste sa snáď, že sa to pýtaš mňa?“bolo jasné aj napriek monotónnosti v jeho hlase, že sa baví.
„Nechcem ho vyrušovať. Môžem?“snažil som sa čo najskôr ukončiť tento rozhovor.
„Isteže môžeš. Drel som celý deň aby si...“zrušil som ho. Bolo čas vystúpiť. Malátne som stúpal ulicou. Bez života si odomkol dvere a skopol si topánky hneď pri dverách. Telo ma začalo nepríjemne svrbieť. Zahodil som tašku a oblek si znechutene strhol z tela. Kúpal som sa takmer hodinu a ani po takej dobe som ten pocit nevymazal. Vystrekol som do vzduchu trochu Andrewovho parfúmu a ľahol si na jeho časť postele. Potreboval som utešiť ale vedel som, že to sa nestane. Potrebujem sa zbaviť plnej hlavy a tak sa rozhodnem zamestnať si v prvom rade telo. Vypracem chladničku a pretriedim jej obsah. Pozbieram v telocvični Andrewove prádlo a z toho mála sa pokúsim urobiť kôpku na pranie. Ožehlím, čo zostalo pokrčené aj zo sušičky. Pretriedil som obsah zeleninového skladu a vyleštil kúpeľňu od stropu po dlážku. Vyhýbal som sa miestu kde som sa vyzliekol ale nakoniec mi aj tak nezostane iná možnosť. Rozhodol som sa vyhodiť tú košeľu čo som mal na sebe do koša. Už hu nechcem nikdy vidieť a už vôbec nie obliecť. Po pol druhej som nedokázal dlhšie čakať na Andrewa a išiel si ľahnúť. Spal som v jeho polovici postele a práve to spôsobilo, že som počul jeho príchod hlboko v noci. Nechal ma tak a ľahol si vedľa mňa. Smrdel cigaretami ale nevyhodil som ho umyť sa bol som rád, že sa vrátil.
Zobudil som sa ešte pred Andrewom čo sa často nestáva. Pozbieral okolo postele jeho veci a hodil ich do koša na prádlo. Zišiel som si spraviť niečo jesť. V dome bolo ticho a začal som sa rýchlo nudiť. Nedojedol som. Potichu som sa zakrádal do spálne aby som ho zobudil. Zastal som. Andrew sedel sklesnuto na kraji postele. Automaticky mi oči padli k jeho nohám. Prebodla ma bolesť vidieť ho takto. Viem čo sa stalo. Pravú nohu mal vystretú pred sebou a masíroval si ju od kolena po stred lýtka. Nepatrne sa mu chvela. Pozoroval som ho od dverí. Pozrel sa von oknom a zhlboka dýchal. Bolí ho noha. Občas príde deň kedy ani optimista nevie nájsť na tomto svete nič krásne. Kedysi som veril, že Andrew také dni nemá. To bolo kedysi.