Deň kedy som si myslel, že som o všetko prišiel? Deň kedy som skoro v myšlienkach pochoval aj človeka, ktorého milujem? Vtedy som sa naozaj bál. Bolo to hrozné. Myslím, že v ten deň som pochopil niekoľko vecí naraz a začal vnímať svet okolo mňa a Andrewa inak.

Pred 3-rokmi, 35-timi dňami a 21 hodinami od dnes:
Zobudil ma telefón. Svetlo z displeja ma oslepovalo oči. Neznáme číslo. Kto mi volá o, zažmúril som na hodiny, ktoré som mal na mobile, pred piatou ráno. Zdvihol som z čistej zvedavosti.
„Ak to počká do rána tak vás zažalujem.“vyhŕkol som prvý. Zatvoril som oči a ľahol si späť na vankúš.
„Ste Samuel Tavish?“spýtal sa ma ženský hlas.
„Áno..“vzdychol som unavene.
„Paciet 45, Andrew Waver, napísal vaše číslo na kontakt pre prípad, že by so niečo stalo.“vysvetľovala mi. Srdce mi vynechalo úder. Čo?! V hlave sa mi premietli všetky scenáre od vraždy po samovraždu.
„S-ste v poriadku? ...TEDA.. ten pacient, Andrew je v poriadku?“koktal som sa. Ruky som mal ako kusy ľadu.
„Mal nehodu na motorke...“
„Ale je v poriadku?! V ktorej je nemocnici?!“prestal som akosi racionálne uvažovať a kričal na sestričku.
„Upokojte sa. Je u neho lekár a práve volám z Nemocnice svätého Antona. Viete kde sa to nachádza?“odpovedala mi na všetky možné otázky čo som jej stihol položiť a ja som si za tedy stihol vziať kľúče, mobil som hľadal ale došlo mi, že telefonujem a bundu. Zavrel som sa pred bytom.
„Nie.“uvedomil som si.
„Môžem vám vysvetliť ako sa k nám dostať z centra.“snažila sa mi pomôcť. To by bolo zbytočné. Začalo mi byť chladno na nohy. Zabudol som sa obuť. Ahm.... zhlboka som sa nadýchol. Mysli! Tri sekundy som mlčal a ona tiež.
„Vezmem si taxík.“vyriešil som jeden problém. „Ďakujem za všetko.“poďakoval som. Milo mi odpovedala a spojenie sa prerušilo. Bol som prinútený sa vrátiť do bytu. Na bočnej strane mojej starej skrine som lepil všetky taxislužby podľa ich najlepšej služby (najrýchlejšia, najlacnejšia a tak)Vytočil som najrýchlejšiu a počkal na dispečera. Ozvala sa, žena a ja som jej vysvetlil základné informácie. Oznámila mi, že by mal byť pred bytovkou približne za sedem minút. Prezliekol som sa, obul sa a vyraboval šuplíky aby som mal pri sebe hotovosť. O šesť minút som sa triasol v zime. Bolo to takmer zohrané až na tých pár sekúnd o čo vodič meškal. Naskočil som.
„Dobré ráno, ste Samuel Tavish.“ spýtal sa kým sme sa začali rozbiehať.
„Áno. Chcel by som ísť do nemocnice svätého Antona. Koľko to bude asi trvať?“pokladal som otázky znova ja.
„Mohli by sme tam byť za desať minút, ale aj skôr.“ odpovedal mi profesionálne. Zmieril som sa z desiatimi minútami ale pokoj mi to nedonieslo. Mobil som stále dookolo zapínal aby som sa pozrel na čas. Zaseklo sa to na štvrtej minúte. Nervózne som si poklepal nohou. Keď je u neho doktor, znamená to,že to nieje nič vážne a bude v poriadku alebo je to dosť vážne a musí s ním prejsť ďalšie možnosti. Vošli sme do areálu nemocnice. Nápis jej svietil teplou bielou. Taxikár zastavil
„Sme tu. Bude to osem eúr a šesťdesiat centov.“oznámil mi. Očami som hľadal vchod na pohotovosť a zároveň vyberal jednu z bankoviek čo som vylovil zo zásuvky. Podal som mu celú desiatku. Nechal mu ju a poďakoval. K nemocnici viedla len jedna cesta nieje možné aby som to skazil. Jazdiť taxíkmi sa stalo pre mňa prirodzeným a hlavne bezpečným riešením. Pobehol som si. Dvere sa odsúvali príliš pomaly a tak som sa prešmykol bokom aby som bol vnútri o niečo rýchlejšie. Dlhá chodba a žiadna recepcia. Kde je tu pohotovosť? Nezdalo sa, že by tu niekto vôbec bol. Po chvíli panického blúdenia som nakoniec dospel k bodu, ktorý som hľadal. Vošiel som bočným vchodom a malá recepcia pre pohotovosť bola vsunutá pri druhom vchode naboku oproti lekárni. Z úľavou som sa jej prehodil cez pult.
„Som Samuel Tavih,“ predstavil som sa a žena očividne nemala žiadne tušenia. „Môj priateľ, hm, kamarát.“ opravil som sa. „Mal nehodu na motorke.“vykladal som za tedy čo ona sústredene čakala na informáciu ktorú tak nutne potrebuje. Bojoval som a netušil čo to je. „Bol som uvedený v kontaktoch pre prípad zranenia.“ hrali sme sa na uhádni na čo myslím.
„Meno pacienta.“pomohla mi stručne a konečne sme prestali hrať túto frašku.
„Andrew Waver.“vyslovil som jeho meno a zaliala ma vlna strachu. Čo ak vysloví je mi to ľúto alebo niečo také.
Iba nadvihla obočie. Zjavne ho poznala. „Druhé poschodie oddelenie Traumatológie, tam už vám povedia.“ ukázala mi ktorým smerom to tam zvládnem. Schody boli vyznačené modrou šípkou a tak sa stačilo pohybovať po nej. Zapieral som sa do kolien aby som zvládol schody po dvoch. Po pravej ruke chodba so zamknutými dverami a po ľavej osvetlená miestnosť. Chváľabohu len jedna možnosť. Čakáreň bola prázdna a dvere zatvorené. Zazvonil som.
„Áno?“ozvala sa sestra z reproduktoru. Stlačil som gombík vedľa zvončeka.
„Som Samuel Tavish, prišiel som za Andrewom Waverom.“dúfal som, že táto informácia postačí. Dvere šťukli a ja som bol vpustený dnu. Panika vo mne rástla. Pred dverami už stála sestrička s tvárou ako dievčatko.
„Hovorili sme spolu pred chvíľou.“usmiala sa a ja som jej zo zdvorilosti podal ruku. „Zavediem vás za ním.“oznámila mi. Bola pokojná a ja som teda čerpal energiu. Začal som sa potiť. Z toho pachu ma začali prenasledovať bolesti brucha. Nervózne som si zohrieval ľadové ruky. Izba 45. sestrička zastavila a otvorila mi dvere. Prikývla na mňa sprisahanecky. Chcel by som sa zvrtnúť a ujsť lenže tá možnosť tu nieje. Kým si nie som úplne istý, že je v poriadku. Vošiel som a dal si dole bundu. Chcelo to odvahu pozrieť sa k nemu. Ležal v posteli a hral sa na mobile hry. Bol tu sám. Lôžko mal čo najďalej od vchodu. Na tvári mal zalepené zranenia a nohu spevnenú do niečoho čierneho. Ja sa zbláznim! Povedal som si, že nebudem robiť scénu a nerozplačem sa. Neurobím to. Zdvihol ku mne zrak a jeho oči sa rozžiarili.
„Sam.“odložil vedľa seba mobil. „Prišiel si.“potešil sa. Do úsmevu mi nebolo. Preložil som si bundu cez jeho posteľ a sadol. Potreboval som to.
„Prečo si ma uviedol ako kontakt?“spýtal som sa ho. Čo si dočerta myslel, jazdiť tak skoro ráno na motorke!?
„Chcel som vedieť ako rýchlo prídeš.“odpovedal mi pobavene. Aha! Vôbec ho nič z tohto netrápy? Pokoj.
„Zavolaj svojmu manažérovi.“ navrhol som mu pokojne. Privrel oči a hodil si hlavu na vankúš. Ako to, že to vôbec neberie vážne! Tvári sa ako keby som ho otrávil. Natiahol som sa cez neho a vzal mu telefón.
„Sam!“chňapol po mňa. Odsunul som sa od postele a odišiel počas jeho výkrikov na mňa, na chodbu. Je to hlupák! A k tomu bez selského rozumu! Palcom som prechádzal jeho kontakty a obraz aj ruky sa mi roztriasli. Dočerta! Má niečo z nohou! Práve mi to celé došlo. Prečo je tak nerozvážny! Oprel som sa o stenu. Konečne sa mi podarilo vyhľadať Johna. Nikdy som sa s ním nestretol a toto bude aj prvý krát čo sa budeme rozprávať priamo. Neteší ma to. Mám pocit, že ho už takmer poznám kvôli Andrewovmu rozprávaniu.
„Andrew?“zdvihol unudene ale bolo mi jasné, že ten tón bol lebo spal. Zrazu sa bojím prehovoriť. Noták! Ako mu mám oznámiť, že jeho športovec si urobil niečo z nohou?
„Nie.“ozval som sa. „Tu Sam... Andrew mal nehodu a zranil si nohu.“vysvetľoval som mu a on trpezlivo počúval. „Neviem o aké zranenie ide a možno by ste chceli hovoriť z lekármi a-a-alebo tak.“stále som hovoril a on ma neprerušil.
„V ktorej ste nemocnici?“spýtal sa pevne.
„Svätého Antona.“odpovedal som a on položil. Zostal som stáť na chodbe a nešiel dnu. Nie, nechcel som ísť dnu. Musím sa vzchopiť ak ma uviedol ako kontakt asi chce aby som pri ňom stál. Predsa len aj on musí mať strach, možno to nedáva najavo ale je to bežec a jeho nohy ho živia. Vošiel som.
„Bál som sa, že sa už nevrátiš.“ usmial sa smutne. Konečne vyjadroval aspoň niečo z jeho vnútra.
„Kiež by.“ podal som mu telefón. „Čo si si preboha myslel?“pokarhal som ho. Neviem či prevažuje viacej strach alebo hnev.
„Zlomil som si ju naschvál aby si sa o mňa mohol starať.“pomaznal sa a hral sa s mojimi prstami na ruke.
„Toto nieje vtipné. Je to vážne?“spýtal som sa ho. Odhalil znova svoju ubolenú tvár.
„Mám zlomenú fibulu, teda ihlicu a prasklinu v kolene.“odpovedal mi vážne. „Nieje to nebezpečné.“povzbudil ma akoby som tu bol bežcom ja. „Musím sa k tomu postaviť športovo a všetko bude v poriadku“ Mlčal som. Ako to dočerta robí. Sedel som s ním pri posteli a nehovorili sme, proste sme čerpali silu zo svojej blízkosti.
„Andrew!“zavolal od dverí jeho manažér.
„John!“vrátil mu Andrew s otvorenou náručou a šťastným úsmevom. John sa usmieval. Som v tejto miestnosti jediný kto to zranenie berie vážne a je mu z toho do plaču?
Od toho dňa som už nebol len niekto ale dakto. Pomohol som mu postaviť sa na nohy. Cez tie najdlhšie dva mesiace som videl z Andrewa viac ako za celé dni čo sme spolu chodili. Bez behu sa cítil menejcenný a vedieť o týchto emóciách ma presvedčilo, že ho milujem aj z jeho chybami. Ukázal mi ako moc ma potrebuje aj keď mi to nikdy nepovie. O ďalší mesiac po vyliečený vyhral svoju ďalšiu zlatú medailu.

Súčasnosť:
Poučil som sa. Keď ho začne bolieť noha moje pocity a priority nie sú dôležité. Hlavné je aby vedel, že chcem vidieť jeho bojovnosť. Nikdy na hlas nepovie ako moc ho trápy čo sa mu stalo a ani nepripustí, že si to nedokáže odpustiť. A kvôli tomuto sa nesmie dozvedieť o tom čo sa včera stalo. Manžel športovec je na hlavnom mieste a ja sa o neho znova s láskou postarám. Vošiel som do izby a on si skrčil nohu aby to predomnou skryl.
„Unavený?“spýtal som sa ho. Musím ísť na neho pomaly.
„Trochu.“vzdychol. Nepozrel sa ku mne. Posadil som sa k nemu a vzal si jeho ruku aby som si s ním preplietol prsty. Obtrel som sa o jeho plece. Hlavu hore, Sam. Buď optimista. Potrebuješ ho rovnako ako on teba.
„Tak ma napadlo. Mohli by sme si ísť spolu zacvičiť?“spýtal som sa opatrne. Periférne sa na mňa pozrel. Konečne reakcia.
„Nerád cvičíš.“upozornil ma.
„Ale ty tvrdíš, že je to zdravé.“oponoval som mu. Akosi sa naše repliky vymenili. On hľadal výhovorku a ja dôvod.
„Hm?.. Nemusíš ísť dnes do práce?“zaujímal sa.
„Vzal som si voľno. Chcel by som byť dnes s tebou.“vypýtam povolenie neskôr.
„Tak zrazu?“
„Nemôže mi byť smutno?“
„Zamnou?“
„Za tebou.“prisvedčil som a on sa na mňa otočil. Skenoval ma svojimi očami. Proste mi to povedz.
„Opäť ma bolí noha.“priznal sa konečne. Usmial som sa a trochu som sa postavil aby som ho za jeho čestnosť odmenil bozkom. Jemne som sa perami dotkol jeho spánku a pošteklil ho nosom.
„Ja to viem.“priznal som sa mu na oplátku. „Mám na to nos.“
„Ale to cvičenie somnou platí, nie?“uisťoval sa. Zovrel mi ruku pevnejšie v dlani.
„Ak ťa to poteší.“prisvedčil som mu plný nadšenia z dnešného plánu. Neklamal som a netváril sa, že ma to teší. Dni keď som s ním strávil viac hodín bolo veľmi málo a ešte menej dní som s ním cvičil. Tieto chvíle keď som vždy takmer vypustil dušu boli pre mňa intímne už len pre ich jedinečnosť.
„Zavolám teda na dráhu aby sme ju mali pre seba.“oznámil mi. Jeho nálada stúpla. Postavil sa a po pár krívajúcich krokoch sa vydal do kúpeľne. Dnes mu nepoviem. Nesmie to vedieť aspoň kým mu nebude opäť dobre. Byť obťažovaný a vydieraný už neznie ani len ako vtip. Zatlačil som to do úzadia a zapol funkčnosť záložného zdroja.
Zbalili sme veci oddelene. Ja som zobral jedlo a pitie (Neviem ako dlho tam budeme.) a Andrew balil všetko čo sme potrebovali na tréning. Nakoniec som do tašky pridal nejaké veci v prípade potreby prvej pomoci. Vzal si odomňa kľúče od jeho auta. Na sekundu sa zháčil na niečo si spomenul.
„Tie pneumatiky ti dám nafúkať zajtra a budeme na krytej dráhe aby sme nezaujali média.“dve informácie v jednej rýchlej vete. Bol cítiť z neho život. Ten Andrewov nefalšovaný farebný prúd energie.
„Súhlasím.“prikývol som mu. Odchádzali sme z garáže presne v čas kedy opúšťa dom aby si dal ľahký ranný beh.
Na krytej dráhe som ešte nebol. Viem, že ju pred nedávnom otvorili pretože tam bol Andrew na otváracej ceremónii. Keď si na to tak pomyslím vlastne sme celkom smutný pár. Viem čo robí ale nevidím to a ani pri nemom v tedy nestojím. Jeho aktivity sú síce ťažké na čas ale naozaj ma začína trápiť, že s ním netrávim aspoň tie dôležité udalosti. Raz doniesol domov veľmi významnú cenu a on mi povedal, že za ňu vďačí aj mne, ale ja som nespravil vôbec nič. V časoch ako je tento túžim aby som sa neskrýval. Tieto myšlienky ma však priniesli znova k včerajšku a ja prestávam myslieť na to aké by to bolo stáť počas pretekov pri ňom. Možno aj tieto detaily prispeli k tomu, že sa začíname nudiť a potom nenávidieť. Optimizmus, optimizmus a optimizmus...Nahodil som úsmev.
„Tááákže, Andrew. Čo mi ukážeš dnes?“ spýtal som sa ho. Ťukol ku mne pohľadom.
„Plný života, hm? Len si to pamätaj než sa hodíš na zem, že už nevládzeš.“pripomenul mi.
„Oh! To by si nebol ty.“ predstieral som urazeného.
„Dobre vieš, čo si myslím o tvojej kondícii.“
„Tak umriem predčasne. Stačí keď ťa predtým trochu potrápim.“pohladil som mu chrbát ruky na ručnej páke a on ju otočil. Vložil som si ju do jeho dlane. Bol to rovnaký šteklivý pocit ako keď sme začali randiť. Svrbela ma ruka a prestupoval ten pocit až do končekov prstov na nohe. Hm, to je tak príjemné. „Ešte než tam budeme. Rozmýšľal som nad tým čo keby som sa chodil pozrieť aspoň na tvoje súťaže?“spýtal som sa nesmelo. Už tak dlho som to chcel urobiť ale vedel som čo si o tom myslí.
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad a už vôbec nie teraz.“ prezradil mi to čo mi bolo jasné.
„Ja som to aj premyslel. Nešiel by som ako tvoj manžel ako obyčajný divák. Sedel by som ďalej a nikto by nevedel, že patríme k sebe.“ len mi. A ja by som si znova pripadal ako potrebný.
„Načo by to bolo dobré ak by som ťa nevidel. Viem, že by si ma chcel podporiť ale, bol by som ešte viac v strese pretože by si sa mohol stratiť. To nie. Rozhodne.“ zamietol. Isteže ma napadlo či to nerobí iba preto, že nie som naozaj dosť dobrý pre manželstvo s ním a on mi to len nechce povedať. Súhlasím aby som nebol pod tlakom medií ale ide naozaj iba o to? Prikývol som.
„Dobre. V poriadku, chápem to.“uzavrel som v sebe to sklamanie. Prišlo mi to ako celkom dobrý plán.
„Naozaj?“ nadvihol obočie a pozrel sa ku mne. Nebudem to kaziť. Bolí ho noha.
„Iste. Milujem ťa a ak si myslíš, že je to zlí nápad. Tak je to zlí nápad.“presviedčal som ho.
„Ó, aký to chápajúci a milujúci manžel.“zaspieval s úsmevom. Zaparkoval pred dosť veľkou budovou. Zašiel do garáži a zaparkoval na jeho vlastnom mieste s menom.
„Budova je zatvorená takže sa nemusíš ničoho báť.“ubezpečil ma. Vedel som, že si môžem byť istý už len pretože on je. Z tašky si vybral šiltačku a nasadil jednu mne a jednu jemu.
„Len pre istotu.“oznámil mi. Pustili sme si ruky a každý vystúpili na svoju stranu. Vybral z kufra tašku s mojimi vecami.
„Tade.“ukázal k dverám po mojej strane. „Myslím, že budeme potrebovať kartu.“ prešiel okolo mňa ja som sa vydal za ním. Dvere boli zamknuté na kartu, ale Andrew nesklamal a tú svoju mal. Pustil ma prvého. Ešte stále trochu kríval. Neviem či som si vymyslel rozumnú vec. Prešli sme až do šatní a tam som sledoval každodenný Andrewov rituál.
Prezliekol sa a akoby počul hrať hudbu si v pohupoch zaviazal šnúrky. Mlčky som to pozoroval. Nebudem sa smiať. Napravil si svoje krátke nohavice na beh a otočil sa ku mne. Nemôžem si pomôcť a proste sa rozosmejem. „Vždy tak tancuješ pri zaviazovaní šnúrok?“smial som sa. Urobil ku mne tanečný útok a spieval falošne:
„Louder, louder. And we'll run for our lives. I can hardly speak I understand, why you can't raise your voice to say.“ sklonil sa k mojim nohám a skontroloval mi šnúrky. Už som tu pesničku predtým počul. Snow Patrol- Run.
„Prečo práve tento verš?“spýtal som sa ho. Zatváril sa akoby to bola ťažká otázka. Nadýchol sa sykavo pomedzi zuby.
„Pretože to celkom vystihuje beh keď súťažíš. Ľudia sú hlasitý a keď sa rozbehneš povzbudzujú ťa hlasnejšie a hlasnejšie. Bežíš o život a v tedy nemáš dych aby si čokoľvek povedal. Preto ten verš.“naklonil hlavu. V jeho rovine to bolo hrozne romantické. Neubránil som sa a pobozkal ho. Narušil som jeho rutinu. Pripútal som sa k nemu bližšie a predlžoval túto chvíľu. Netuším komu tento deň má viac pomôcť, mne alebo Andrewovi? Prerušil nás môj mobil. Neodbytne sa medzi nás votrel. Andrew sa odtiahol a ja som zatajil dych aby mi neznel tak vzrušene keď príjmem hovor. Pozoroval ma. Pozrel som na displej a zháčil som sa. Volal mi šéf. Andrew si všimol to zaváhanie a nadvihol sa aby videl kto mi volá. Obdaril som ho úsmevom a zdvihol hovor. Nemal som príliš na výber. Akoby som mu vysvetlil?
„Áno?“ozval som sa. „pane.“dodal som o niečo nepokojnejšie. Andrew sa posadil vedľa mňa a masíroval si boľavú nohu.
„Mám to brať tak, že sa mi vyhýbaš?“spýtal sa hrozivo. Očami som zablúdil k manželovi. Nepočúval.
„Nie isteže nie. Zajtra prídem.“vyrábal som si rakvu.
„Je Andrew niekde blízko teba?“domyslel si asi podľa môjho hlasu.
„Áno.“
„Fajn. Strhnem ti deň dovolenky a zajtra sa porozprávame. Rozmýšľaj nad podnetmi čo som ti dal a ak sa zajtra neukážeš sklamem ťa, ak vieš na čo narážam.“varoval ma. Zničí mňa a aj Andrewa cez tu najväčšiu ľudskú zbraň čo svet má. Média a ľudská verejnosť.
„Viem.“nechal som sa zastrašovať.
„Tak zajtra v práci, Sam.“prepol na svoj milý hlas a zložil. Prehltol som náhlu horkosť v ústach.
„Stalo sa niečo?“pozoroval ma Andrew. Pozrel som sa mu k nohám.
„Nie.“pokýval som hlavou. Pomôž mi, prosím, Andrew. „Čo tvoja noha?“rozpiľoval som sa.
„Lepšie. Bolí ale ujde to. Môžeme ísť?“spýtal sa ma.
„ We'll run for our lives, nie?“
„Presne a ty doslovne.“zavtipkoval na môj účet.
„Baví ťa to až tak moc?“
„Hrozne!“zasmial sa a v prázdnej chodbe sa to pekne rozľahlo. Pokýval som nad ním hlavou.
Rozcvička trvala roky a stratil som pri nej polovicu svojej energie, predtým než sme skutočne začali behať. Keď som ho pozoroval začínam si myslieť, že mám boľavú nohu ja. Pripravujem si v hlave plán ako sa z toho vyvliecť a pritom chcem pokračovať. Nenávidím sa!
„Andrew.“vydýchol som unavene. „Daj mi chvíľu, vidíš, že nedýcham, že áno?“ naznačoval som mu rukami, že mi neprúdi kyslík do pľúc. Usmial sa a pripažil ruky keď dopadol spojenými nohami na zem. Skákali sme takto už asi pätnásť minút a ak som si myslel, že je to málo doniesol ťažké kvádre ktoré mi siahali trochu nad kolená. Umiestnil ich meter tridsať do radu a skákal naň, medzi ne a znova na ďalší hore a potom medzi. Nohy sa mi triasli. Ja by som tie kvádre využil na sedenie a nie na skákanie.
„Hop, hop, hop.“určoval mi rytmus.
„Prosím ťa, zabi ma.“ otočil som sa k nemu. Usmial sa. Srdce mi vynechávalo.
„Mám ťažkú a náročnú prácu.“vyslovil. Neskočil som medzi kváder ale na neho. „Porušuješ pravidlá tréningu.“pokarhal ma. Zoskočil som z neho.
„Chcem ťa vidieť skákať cez prekážky.“oznámil som mu to a on si mal rozhodnúť či mi to splní alebo nie.
„Keď mi bude lepšie.“vyhovoril sa. “Obmedzuje sa pretože sa bojí. Nie pretože by to nezvládol. Bude sa to stávať často.“ Tak to popísal doktor. Vysvetľoval, že zranenie ktoré sa mu stalo nieje ani tak nebezpečné pre jeho telo ako pre jeho myseľ. To čo ho bude bolieť sú poškodené nervy a kosť zostane citlivá na počasie to však neznamená, že bude menej funkčnejšia. Po kompletnej rehabilitácii to bude skoro ako predtým to čo mu bude brániť je spomienka.
„Tak budem skákať ja!“oznámil som mu pevne. Skrivil neveriacky tvár. „Chceš mi na to niečo povedať?“
„Iba toľko, že prekážky sú vysoké 106,7 centimetra. Prekážok je celkom 10 a prvá z nich je umiestnená vo vzdialenosti 13,72 metrov od štartovnej čiary. Ďalších 9 prekážok je umiestnených s rozostupom 9,14 metra a cieľová čiara se nachádza 14,02 metra od poslednej prekážky. Toto je beh na 110 metrov.“popísal mi scenériu druhej polky dráhy.
„Takže ma to necháš urobiť?“vyzvedal som. 106,7 centimetra to neskočím. Ja blázon!
„Áno.“prikývol pobavene. Chce to vidieť? Bude to mať.
„Ale potom skočíš ty!“rozkázal som mu.
„Bolí ma noha nebudem skákať.“zamietol môj návrh.
„Išiel by si dnes cvičiť keby som nešiel z tebou?“
„Nie.“odpovedal mi úprimne.
„Noha ťa síce bolí ale je to len výhovorka pre slabochov, nie?“premýšľal som jeho slovami. Keď to vzdá dnes zajtra to bude pokračovať a nakoniec bude mať strach, že nieje dosť dobrý.
„Nazývaš svojho utrápeného a unaveného manžela, slabochom?“zaujímal sa.
„Ale kdeže. Skočíš?“prižmúril som oči.
„Fajn.“vzdal to. „Dotoho, skáč.“založil si ruky na hruď a mykol hlavou k prekážkam. Toto nedám ale pre jeho dobro, skočím. Postavil som sa na štartovnú čiaru a zaujal postoj. Zamával som mu. Tváril sa vážne. Si myslí, že to nedám, čo? Tak sa pozeraj! Rozbehol som sa, skutočne som dostal strach skočiť bez techniky a možnosti návratu. Skočil som tri, zhodil som tri a pod štvrtou som skončil. Poškriabal som si dlane. Ak po mojom výkone nebude skákať, zabijem ho!
„Si v poriadku?!“zavolal na mňa. Prakticky ku mne bežal.
„Znamená to, že skočíš?“spýtal som sa ho. Stál nadomnou kým som si prášil ruky.
„Nechápem na čo robíš takúto blbosť.“karhal ma.
„Pretože mám strach, že sa bojíš aj ty. Nechcem aby si prestal byť optimistom. Vidím ako ťa ta noha trápy a preto urobím všetko aby si na ňu nemyslel. Ak to znamená skok cez tieto, hnusné, prekážky tak ich skočím, pre teba. Bolí ma vidieť ťa smutného a ešte hrošie keď sa tváriš, že nie si.“počúval môj výlev.
„Skočím.“odpovedal mi na to všetko. „Tento krát skočím ja pre teba a aby si vedel. Nieje to tak zlé ako si myslíš, máš pravdu mám trochu pokazenú náladu ale nie tak aby som skončil kariéru.“zabavil sa na mne. Asi som to trochu prifarbil. Napravil po mne prekážky. Ustúpil som mu z dráhy a on prešiel na začiatok. Jeho tvár sa zmenila. Zatvoril oči, zhlboka sa nadýchol a uvoľnil si svaly. Rozbehol sa rýchlo dopredu a zdolával jednu prekážku za druhou. Raz sa dotkol jednej z nich a ona sa ozvala do prázdneho priestoru. Preskočil poslednú a prešiel plynulo do cieľa kde som ho už čakal. „No? Čo ty na to?“ spýtal sa udýchane. V skutočnosti som mal zmiešané pocity, ale hlavne som sa cítil hrdý akoby som videl pretekať vlastné dieťa.
„Ako som si myslel, naozaj skáčeš ako klokan.“podpichol som ho.
„Snažíš sa ma naštvať?“rozbehol sa ku mne. Snažil som sa mu vyhnúť ale bol rýchlejší a hlavne silnejší. Stiahol ma k zemi. Vytiahol mi ruky za lakte nad hlavu, uvoľnil som si nohy. Pevnejšie sa ku mne primkol. Skenoval ma pohľadom, vracal som mu to rovnakou intenzitou. Silno do mňa narazil bokmi a ja som ho zovrel nohami.
„Sme na dráhe.“pripomenul som mu. Vzrušene. „Som v prirodzenom prostredí.“mykol plecami. „Ako zviera.“ rozšíril oči. „RAWR“napodobil šelmu.
„Ty si strašné dieťa.“zasmial som sa s jeho perami na krku. Nenechal som svoje ruky nečinné a vyhrnul mu tričko. Tie sa mi na jeho telo lepili. Obaja sme boli spotený. Prstom mi natiahol tričko od krku a ja som si ho prevliekol cez hlavu. Zablikal očami. Oblizol som si pery a on ich ochutnal. Presunul som sa rukami na jeho boky a zasunul mu ich do nohavíc. Stiahol som mu ich až pod zadok a uvoľnil jeho penis na slobodu. Hladil som ho a on ma uhryzol do bradavky. Sťahoval mi moje športové nohavice a vzrušoval mi telo. Značky z minula sa zafarbili a boli pripravené zmiznúť. Všimol si to a vyrábal ďalšie. Začal sa odťahovať a úplne ma odhaľoval na prázdnom športovisku. Mal by som sa hanbiť ale ja som bol čímďalej vzrušenejší. Sklonil hlavu do môjho lona a vsal môj penis do úst. Napol som sa a vložil mu ruky do vlasov. Mal ich vlhké. Zovrel som ich. Jeho horúce ústa ma privádzali do šialenstva. Začal som tvrdnúť v jeho ústach a blížil sa k vrcholu. „Andrew.“vzdychol som jeho meno. Musel som sa nadvihnúť na lakťoch aby som ho zastavil. „Už?“spýtal sa ma. „Skoro.“prisvedčil som bez dychu. Musel som si uvoľniť telo aby som sa zbavil toho mučivého pocitu než dosiahnem vrcholu. Nechcel ma nechať tak skoro ísť. Položil si moje nohy na plecia a tým ma trocha zdvihol zo zeme. Predklonil sa na mňa a moje svaly na stehnách sa napli. Natiahol som k nemu ruky a pritiahol si ho k tvári. Hral ma svojim lonom a tlačil ma svojou erekciou. Zložil som si z jeho tváre ruku a zaviedol ho do mňa. Vzdychol som mu do pier. Usmial sa. Opatrne mnou prenikal. Nebol som zas tak pripravený mať sex na dráhe. Pár krát vyskúšal svoje pohyby. Pritiahol som sa nohami k nemu a jemu sa trochu podlomili ruky. „Opatrne“ upozornil ma. To by mali byť moje slová. Zavesil som sa na jeho pery. Začal sa pomaly pohybovať a ja som sa hýbal do jeho rytmu bokmi. „Poď“zašepkal som mu keď som jeho trýznenie nemohol vydržať.
„Ublížim ti.“vzdychol mi svoju odpoveď. Chytil som ju ústami. Nesúhlasne som zavrel hlavou a on prudko dorazil. „Ah!“vykríkol som. Môj hlas sa preniesol celým priestorom. Urobil to znova a mne to na molí moment priviedlo na vrchol.„Ešte raz?“spýtal sa opĺzlo. Začal som sa so sebou hrať.
„Áno.“poprosil som ho. Zachytil ma za stehná aby som mu neskĺzol nižšie a splnil mi moje prianie. Všetky pocity sa nahrnuli a ja som s nimi nebojoval. Prehol som sa a tak dosiahol hlbšie. Vzdychol keď som ho v sebe začal zvierať. Nohy mi skĺzli z jeho pliec a zastavili na jeho predlaktiach. Cítil som jeho chvenie. Páčil sa mu ten zvieravý pocit a ja som mu ho nechcel odobrať. Pritiahol som sa k nemu. „Ľahni si.“prehltol som. Opatrne sa prevážil dozadu tak aby neopustil moje vnútro. Sledoval každý môj pohyb ako začínam vládnuť jeho telu. Naklonil som sa a pridržal sa rukami pevnej plochy pod nami. Nebolo to príjemné ale sex to vynahrádzal. Hýbal som bokmi a on to príjmal. Pootvoril ústa a ja som cítil, že ztvrdol. Už! Dych sa mi zrýchlil a jemu sa spomalil. „Milujem ťa. Naozaj.“vyslovil som. Pevne mi zaryl prsty do bokov. „Sam.“hlas mu zachrípol keď vyslovil moje meno. Svaly na bruchu sa mu napli a on do mňa vyvrcholil. Spomalil som. Nohy sa mi triasli a okrem kolien ma štípali aj poškriabané dlane. Nebolo to zrovna najlepšie miesto na sex. Užívali sme si to posledné doznievanie pocitov, ktorými sme sa obdarili. Prerušil to ticho prvý. „Vyzeral si úžasne ako si povedal: Milujem ťa. Naozaj.“parafrázoval ma. Venoval som mu ironický úsmev a vykrútil mu bradavky. „Au!“ zatlačil mi ruky na jeho hruď aby som s tým prestal. Mykol som na neho obočím. To máš za to. Skenom priestoru sa mi podarilo nájsť svoje nohavice. Vstal som a ohol sa po ne. Zachytil moju ruku. „Čo je to?“spýtal sa zvedavo. Pozrel som sa na čo naráža.„Čo je to?!“zvýšil hlas. Po včerajšej kravate mi zostali na predlaktí malé modriny, ktoré sa sfarbili až keď sa mi ruky poriadne prekrvili. Inštinktívne som si ju ukryl v druhej.