Čoho som sa zo začiatku bál? Andrew bol veľmi vážny a aj napriek tomu, že som sa tomu rozhovoru vyhýbal tak dlho ako len šlo. Nemohol som zabrániť jeho túžbam a prosbám.

Pred 1-rokom, 205-dňami a 2-hodinami:
„Konečne!“vzdychol. Natiahol si ubolené svaly. Cesta autobusom bola dlhá aj na mňa. O čo horšie pre mňa, celý čas som trpel. Vôbec to nebol dobrý nápad. Neviem prečo som sa nechal presvedčiť jeho sladkými rečičkami. Kedy som mu tak hlúpo podľahol? Pozrel sa ku mne a zasmial sa. „Čo je to s tebou?“
„Nemôžem uveriť, že som sa na to dal.“zašomral som. Vodič vybral naše tašky z kufra.
„Robíš si srandu! Toto je pre mňa tan najdôležitejší deň.“zvolal. Zobral mi moju tašku z rúk. „Dal si im vedieť, že prídem aj ja?“spýtal sa šťastný ako psík.
„Oh. No.“vzdychol som vyčerpane. Tak som sa chcel tomuto vyhnúť. Som tak nervózny, že musím ísť znova ne vecko. Počkali sme si na ďalší autobus, ktorí nás zoberie domov. Ku mne domov. K mojim rodičom. Rodičom. Znova som vzdychol a Andrew vpíjal každý detail z cesty. Nič som mu o nich nepovedal a on stále naliehal, že sa s nimi chce stretnúť. Prečo? Otočil som sa k nemu a on sa stále jemne usmieval. Prečo sa chceš stretnúť s mojimi rodičmi? Akoby mi mohla stačiť odpoveď: „Si môj priateľ. Chcem ich stretnúť a poznať.“ Mal som mu to povedať hneď v tedy. Vystúpili sme na zastávke a kráčali k nášmu domu. Videl som ho už z diaľky. Niet cesty späť. Možno by som ho mohol ešte varovať. Zachytil som ho za ruku.
„Andrew?“ oslovil som ho nesmelo. Otočil ku mne tvár.
„Možno by som ti mal povedať... Nie skôr varovať. Vieš,“zastavil som ho v ceste. Už zostali len dva metre.
„Oni sú trošku....“snažil som sa to dopovedať.
„Ááá! Keith! Náš syn! Je doma!.. Keith!“začala kričať moja matka. Bál som sa otočiť. Ale urobil som to už len kvôli vyjavenému Andrewovmu pohľadu. Mama mala na sebe tričko s potlačou Andrewovej tváre a energeticky mávala. Len to nie! Ako vždy nesklamala.
„Výstredný.“dopovedal som potichu. Andrew sa pobavene zasmial.
„Dobrý! Ja som Andrew.“ podal mojej matke ruku a ona ho napriek tomu zovrela v náručí.
„Tak rada ťa poznávam, Andrew.“ tancovala s ním na mieste. Za matkou sa zjavil otec. Stál ako stĺp.
„Vitaj doma.“usmial sa na mňa a ja som mu vrátil úsmev. Boli ako oheň a voda. Vzali sa mladý pretože mama otehotnela. Nikdy som nevidel medzi nimi krivdu za to čo sa stalo.
„Som tak šťastná , že si sa vrátil a priviedol aj svojho priateľa. Od vtedy čo si zavolal som sa nemohla dočkať.“rozprávala vzrušene. Hanbil som sa. Andrew sa však široko usmieval a nechal sa ovládať mojou matkou. Zničene som si vydýchol. Otec ma objal na privítanie.
„Tvoja mama sa nechala trochu uniesť ale som si istý, že bude v poriadku.“ubezpečoval ma. Necítim to tak.
„Nevymyslela niečo divné, že nie?“odtiahol som sa aby som videl v jeho tvári prvotnú reakciu na otázku. Očami švihol do boku. Ach bože! Rozbehol som sa k domu kde sa mi s ním stratila z očí. „Mama!“vbehol som do domu. Nad dverami visel nápis: Vitajte. Počul som ako mama horlivo vysvetľuje nejakú historku a Andrew sa smeje. To nie! Vbehol som do kuchyne vo chvíli keď mu moja matka podávala fotku z kôpky ktorú si pečlivo pripravila, (ako inak). Vrhol som sa k stolu a v momente ako sa fotka dotkla povrchu stola som hu zakryl dlaňou. Mama na mňa zagánila a ja som jej ten pohľad vrátil.
„Varujem ťa.“držal som svoju trápnu momentku v zovretí. Mama mi položila svoju ruku na moju a neprestávala ma prebodávať pohľadom. „Ak neprestaneš odídem“periférne som si všimol Andrewa. Pozoroval nás. „-me.“dokončil som slovo. Usmiala sa a vykrútila mi ruku. „Tu je ta fotka.“podala ju spokojne Andrewovi a ja som zúfalo vzdychol. Snažil som sa nájsť oporu u otca ten sa iba pohľadom ospravedlnil a nechal ma v tom. Toto vôbec nemá význam. Celý čas si štebotali a príjemne sa bavili. (Na môj účet!) Hodil som si naštvane veci do izby. Ak sa Andrew dnes večer o niečo pokúsi, rozbijem mu tvár, zato, že sa spolčil s mojou matkou. Veď on sa príde mazliť! Nemôžem pochopiť prečo ma k tomuto tak nútil.
Teda nevedel som pochopiť, na čo toto všetko bolo dobré. Stretnúť sa s mojimi rodičmi. Ani mi to nemalo byť jasné až do dňa kedy kľačal predomnou a ja som mu nepovedal: „Áno, isteže, áno.“ … Pochopil som, že je hrozne staromódny. Nuž aspoň, že to požehnanie dostal.

Vydesene som si prekryl dlaňou ústa. To nie! Čo som to povedal! Andrew ma skúmal očami a hruď sa mu divoko zdvíhala. Jeho oči ma stále hrôzostrašne prebodávali. Zamračil sa.
„ČO?!“vykríkol. Nie! Nemal to vedieť! Odvrátil som pohľad ale stretol som sa s Johnovým. Musím odísť. Nestačil som urobiť krok a Andrew ma chytil. „Povedal si práve: Turney sa ma pokúša pretiahnúť?“ spýtal sa.
„Nie, ja..“zajachtal som. Zaznamenal som pohyb. John sa postavil od stola a zmenil pozíciu. Pravdepodobne aby na nás lepšie videl.
„NIE?!“zreval. Privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Odvrátil pohľad k Johnovi. „Počul si čo povedal?“spýtal sa ho pevne a vrátil sa k mojej tvári. Roztrasene som prehltol.
„Celkom dobre.“pripustil John. Andrew prikývol.
„Budeš, prosím ťa, taký láskavý a zopakuješ mi to?“poprosil ho až zúrivým pokojom v ktorom ma utápal.
„Nie.“poprosil som Johna aj keď to nemalo cenu. Položil si vedľa nás na pult pivo.
„Turney sa ma pokúša pretiahnúť.“parafrázoval ma nezaujato. Sklopil som svoje oči k naším nohám. Ako by som sa mu mohol pozrieť do tváre?
„ČO TO....?!“ zatriasol ma. „Mrzí ma to.“zašepkal som. Bola to pravda. Nemal som žiadne právo postaviť sa jeho hnevu.
„Myslím, že teraz je vhodná doba zapojiť sa a navrhnúť aby sme si situáciu prebrali v pokoji.“zapojil sa diplomaticky John. Atmosféra hustla. Andrew zo mňa zložil ruky.
„V poriadku.“vydýchol a odtiahol sa akoby cvičil zvládanie zlosti. Prešiel k stolu a hlasno si sadal. „Čakám.“ zavrčal. John ma požiadal aby som si sadol. Zaváhal som iba pretože moje miesto bolo pri Andrewovi. Posadil som sa.
„Preberieme to ako dospelý ľudia.... Predpokladám, že sa už o niečo pokúsil.“sadol si oproti aby na nás perfektne videl. „Je to tak?“vyžadoval nenútene odpoveď.
„Áno.“vzdychol som a Andrew vedľa mňa buchol dlaňami o stôl. Stŕpol som a odolával pozrieť sa k nemu.
„Andrew, sme dospelý.“ pokarhal ho pokojne.
„Prečo si nič nepovedal? Ako dlho to už trvá?“zapojil sa nepokojný a naštvaný Andrew. Prežmurkal som slzy aby sa nepredrali na povrch.
„Andrew mňa to strašne mrzí. Nechcel som aby ...“
„Aby čo? Aby som sa to dozvedel? Vieš vôbec v akej situácii si sa ocitol? Ospravedlňuješ sa? Si snáď úplne blbý?!“ zvyšoval hlas.
„Andrew, prosím ťa.“ zahriakol ho John. Otočil sa ku mne so súcitným pohľadom, ktorý mohol byť jednoznačne hraný. Napriek tomu som mu veril.
„Školák vie, že sexuálne obťažovanie je závažný zločin rovnako ako znásilnenie.“ oznámil mi John ako hlupákovi.
„Ja som nemohol!“pokúsil som sa ubrániť.
„Ako to nemohol?“zaujímal sa ďalej. Odvážil som sa na malý pohľad k Andrewovi. Zamračil sa.
„No to ma POSER!?“ zavolal ako by mi to videl napísané v tvári. „On sa ti vyhrážal.“ povedal neveriacky.
„Čím?“snažil sa nájsť ďalšie odpovede John. Ak im všetko poviem skončí to? Odpustí mi to?
„Chcel nás odhaliť v novinách. Povedal, že ak nespravím o čo ma požiada vymyslí si nejakú historku a predá ju.“ spovedal som sa. Aj napriek tomu, že som sa cítil zneúctene a bez štipky sebavedomia, túžil som aby mi pomohli.
„Akú historku?“ John sa natiahol po moju ruku aby som sa na neho znova sústredil.
„Že som s ním podviedol Andrewa.“odpovedal som zahanbene.
„TEN..“ Andrew vyskočil a chystal sa vypustiť prúd nadávok.
„ANDREW!“ schladil ho očami John.
„Urobil ti niečo?“prepichli ma pohľadom. Ako by som mu mohol povedať niečo také. Nejde ani o to čo mi spravil on ako o to čo som spravil ja jemu. Zrazu s nedokážem pochopiť ako som to dokázal spraviť. Prakticky som ho podviedol.
„NIE!“ vykríkol som akoby som dúfal, že tak tomu budem môcť uveriť aj ja. Andrew ma zachytil.
„Samuel!“ varoval ma.
„Prepáč.“ pozrel som sa k nemu a vytrhol si od neho ruku. Nechcem sa o tom baviť. Vedel som, že cez Andrewa neprejdem a tak som prešiel okolo John a zavrel sa v spálni. Nebolo to tak, že by ma znásilnil. Ale ja som mu pomáhal. Nebránil som sa. Prišlo mi zle. Zabudol som dýchať. Posadil som sa a snažil sa chytiť dych. Išlo to len ťažko. Akoby som si vybil dych.
Dvere zadržali návštevníka. „Sam!“ zavolal Andrew cez ne. „Otvor dvere.“ požiadal ma pokojnejšie.
„Bola to moja chyba a mňa to mrzí.“povedal som mu cez dvere. Nastalo ticho a ja som si začal myslieť, že odišiel.
„Otvor tie dvere.“ zopakoval výraznejšie. „Prosím.“dodal. V hlave mi vírilo viac vecí a ja viem, že musí byť všetko prediskutované. Odomkol som mu a on takmer okamžite otvoril dvere. Zovrel mi tvár.
„Ublížil ti?“ spýtal sa nepokojne. Ako ho môžem tak sklamať. Začal mi utierať slzy. Ak by tam neprišiel John vyspal by som sa sním. Nezaslúžim si aby ma zachránil. Zachytil som si prsteň a Andrew to videl. Táto situácia tu už bola a obaja sme vedeli čo to znamená. Pevne zovrel sánku a celou váhou ma zatlačil k posteli. Prevrátil ma na ňu.
„Nech ťa to nenapadne!“precedil cez zuby.
„Nezaslúžim si ťa.“ Zovrel mi ruku s obrúčkou.
„Čo sa stalo. Povedz mi to.“vystrel sa a posadil sa na mňa.
„Ak by dnes neprišiel John, vyspal by som sa sním.“ vyslovil som čo ma trápilo. Chvíľu sa na mňa pozeral a potom sa nasilu zasmial.
„Blázniš? Ten kretén ťa vydiera a ty sa cítiš previnilo?“ Prekvapene som ho pozoroval. Zosadol a pomohol mi posadiť sa.
„Andrew,“chcel som namietať.
„Myslíš niekedy vôbec na seba. Je ti úplne jedno čo by s tebou robil, hlavne nech ochrániš moju spoločenskú povesť? Naozaj si ten najväčší blbec, ktorého poznám.“rozčuľoval sa. Vdýchol aby znova nepodľahol hnevu a sadol si ku mne. „Vieš prečo som sa tak naštval?“ spýtal sa pokojne.
„Klamal som ťa a nechal sa zneužívať.“odpovedal som mu.
„Nie.“zamietol hlasno. „Pretože som to nevidel tak jasne. Žijem s tebou, milujem sa s tebou, jem , spím a napriek tomu som si to nevšimol alebo lepšie, nič s tým neurobil už na začiatku.“povedal mi.
„Nevedel si to.“skočil som mu do reči. Otočil ku mne pohľad.
„Ó, ale áno vedel alebo aspoň tušil. Lenže ja som to ignoroval. Tento krát to len tak nenechám. Nevrátiš sa tam..“začal sa znova rozčuľovať.
„Musím, ak neprídem zavolá do novín.“zastavil som ho. Zasekol sa.
„Stále ťa trápia média?“spýtal sa nahnevane. „Neuveriteľné.“ usmial sa na mňa. „Vieš prečo som si ťa vzal?“ nečakane zmenil tému. Zaskočilo ma to. „Si ten najhoršie športovo vzdelaný človek akého poznám, milujem to. Vidieť ten úžasný pohľad keď ma vidíš skákať mi stále trhá srdce. Povedal som si: „NO, áno chcem aby ma tak pozoroval celý môj život.“ Lenže mne došlo, že keď si ťa vezmem svet sa o tom dozvie a zrazu budeš musieť poznať iných ľudí, iných športovcov a šport zrazu bude v každom tvojom dni. Čo ak stratíš ten pohľad? Nahovoril som ťa na to aby sme to držali v tajnosti iba zo sebeckosti. Vieš čo je horšie? V moment keď som si uvedomil, že ťa milujem mi došla ešte jedna vec. Vždy som kvôli behu žil ale zrazu som kvôli behu dýchal a vďaka tebe žil. Desí ma to a zároveň napĺňa.“ povedal mi medzi očami. Na krátky moment ma úplne umlčal.
„Milujem ťa.“
„Ja to viem.“naklonil sa ku mne a objal ma. „Zajtra všetko vyriešim. Nenechaj aby sa ťa ešte niekedy dotkol. Dobre?“ prikazoval mi to s pevným pohľadom. Prikývol som.“Chcem aby si vedel, že nech sa stalo čokoľvek nemôžem ťa zo to nenávidieť tak sa netýraj. Rozprávaj sa somnou. Viem, že sa v poslednom čase nudíme a preto si robíme naprieky ale to neznamená, že ťa milujem menej.“
„Vlastne som sa bál, že mi neodpustíš.“vzdychol som.
„Prečo? Nehnevám sa, teda nie na teba. Môžem veriť, že si v poriadku?“
„Popravde ani neviem, mám pocit, že to čo ma na tom najviac dostalo je, že ma ponížil. Nečakal som, že by bol skutočne schopný urobiť niečo také.“
„Sklamaný z toho, že je tvoj šéf totálny pičus?“ poznamenal ironicky. Nevšímal som si to.
„Nieje to tak. Nikdy nebol zlým človekom a mňa mrzí, že som ho prinútil ním byť.“
„Zase to robíš a obviňuješ sa. Bol to on kto ti ublížil a na tom sa bohužiaľ nič nezmení, aj napriek tomu ako moc by som si to želal. Mimoto ak by naozaj bol tak dobrou osobou, nikdy by sa k tomu neznížil.“snažil sa ma rozveseliť. Načúval som mu. „Mali by sme sa hádať asi častejšie aby sme sa mohli o sebe dozvedieť viac.“ dodal ironicky.
„Nie som si celkom istý či to bola hádka.“ poznamenal som.
„Tak ako tak, už na to nemysli. Ja to vypustím z hlavy a ty musíš tiež. Neopováž sa niečo takéto ešte niekedy zatajiť..... Oddýchni si, pôjdem zapracovať na nejakom pláne aj keď je dúfam jasné, že v jeho firme si skončil.“ oznámil mi pevnejší hlasom. Bolo mi to jasné. Vlastne som svoju prácu stratil už niekedy dávno možno v čase kedy sa môj šéf zamiloval. Mlčky odišiel a nechal ma v izbe. Je naštvaný to je mi jasné . Pokoj, ktorý predomnou udržuje je určený len pre mňa aby som sa cítil lepšie. Lenže toto je stále aj môj boj, v ktorom som už niekoľko krát prehral. Začal som podľa jeho inštrukcii oddychovať. Ležanie v posteli ma nechávalo nekľudným. Ako toto skončí a čo všetko budem musieť s Andrewom obetovať? Začal na mňa prichádzať spánok.
Zobudil som sa na dotyk až vtedy mi došlo, že som zaspal. Trochu som sa zasekol v predstavách, že ma mohol navštíviť nezvaný hosť. Prvotný pocit bol nesprávny, bol to Andrew. Netuším koľko je hodín ale musí byť už hlboko v noci.
„Zobudil som ťa?“zašepkal akoby sa bál, že prebudíme ešte niekoho iného.
„Nie.“ otočil som sa tvárou k nemu. Oči sa mi snažili rýchlo privyknúť. „Koľko je hodín?“ spýtal som sa ho kým sa ukladal do postele až blízko ku mne.
„Už bolo po polnoci.“vzdychol unavene. Povolil som mu vstúpiť do môjho intímneho priestoru. „Čo si robil tak dlho?“ pritúlil sa ku mne. „Zväčša pracoval.“ ukladal sa do spánku a ja som sa rozhodol už ho ďalej nespovedať. To znamená, že riešil tak dlho čo bude ďalej? Zovrel ma a ja som sa takmer nemohol nadýchnuť. Dotklo sa ma to.
Som rád, že nás to nerozdelilo ale skôr o niečo priblížilo.
Nestával som ani keď mi to budík nariadil. Andrew to nevydržal prvý, natiahol sa cezomňa na stolík a vypol ho.
„Sam?“ nadvihol sa aby na mňa videl. Konečne sa mi uvoľnili pľúca. Vedel som to. Musím ísť do práce aj keď pre nič, aspoň odovzdať výpoveď. Nechcem tam ísť celým svojím telom i srdcom. Otvoril som oči. Bol celkom blízko. Toto bola ta jedná z chvíľ kedy sa pári začnú bozkávať. Vzdychol som si a prevalil sa cez jeho ruku na nohy. „Stačí aby si odovzdal výpoveď. Nenechaj sa zastrašovať. Musíš to zvládnuť aspoň dve hodiny. Skús sa mu vyhnúť.“ hovoril mi. Obliekal som sa. Neviem čo si pripravil.
„A ak na to príde, že to vieš a narozpráva hlúposti médiám?“ spýtal som sa cestou do kuchyne.
„To už mám domyslené len chcem byť o krok vpred. Ak to bude chcieť urobiť. Nechaj ho. Hlavne sa mu vyhýbaj.“ chodil za mnou. Meškal som. Otočil som sa na neho.
„Bude to v poriadku?“spýtal som sa.
„Áno.“odvetil. Naozaj bude všetko v poriadku. Tak ako predtým? Neviem čo môžem očakávať. Ako zapracoval na jeho pláne? Rýchlim krokom som prešiel k zastávke. Dobehol som stratený čas. Odviezol sa do práce a hral divadielko, akože je všetko ako predtým. Prešiel som k svojmu stolu. Pozdravil sa s kolegami nepatrne som si vyhádzal stolík a čakal kedy ma odhalí a bude pokračovať v jeho vydieraní. Prišiel neskôr než obvykle. Spisoval som nejaké poznámky k obchodu a skrčil som sa k stolu aby si ma nevšimol. Bolo to márne ale aspoň som sa o to pokúsil. Pozoroval ma jastrabími očami za tedy čo ja som sa sústredil neurobiť hlúpu chybu a otočiť sa k nemu. Nenechal ma zavolať a ani mi nič neposlal. Bol odmeraný a ja si nie som istý či je to dobrá alebo zlá správa. Varoval ma, že dnes urobí konečný krok a to mi drásalo nervy.
Po obede som si všimol ako ku mne zamieril.
„Porozprávajme sa.“postavil sa k môjmu stolu. Očami mi ukázal kam ho mám nasledovať.
„Dobre.“postavil som sa a nasledoval ho. Toto je posledný krát kedy vojdem do jeho kancelárie.
„O tom čo sa stalo včera...“ začal hneď potom čo zavrel dvere. „Je mi úprimne ľúto čo sa stalo. Nechal som sa uniesť a to nechutným spôsob.“snažil sa mi ospravedlniť. „Dúfam v tvoje pochopenie.“ urobil na mňa psie oči. Tak trochu ma to zaskočilo. Nenapadlo by ma, že sa niečo takéto stane. Pozoroval ma a ja som začal tušiť, že asi dúfa v moju odpoveď. Neviem aká je moja odpoveď. Nedokážem nemyslieť ani zabudnúť ako sa choval.
„Pokúsim sa.“odpovedal som čo najkladnejšie ako som to dokázal. Zostali sme stáť v tichu. „Viete nieje to tak, že by som vás nenávidel proste vám len nedokážem odpustiť.“ Oprel sa o bok stolu kde sme zostali včera. Detailne som skúmal každý jeho pohyb aby mi nič neušlo.
„Chápem to. Vidím, že máš obavy. Nemám v úmysle na teba skočiť. Bola to chyba a ja sa ospravedlňujem aj keď viem, že na to asi ani nemám právo.“ povedal mi pokorne. Nehral to bola to pravda. Zrazu sa cítim kvôli nemu vinne. Nemal by som to robiť. Držal som si pevnú tvár.
„Neviem či chcem veriť všetkému čo mi poviete. Pravdou je, že chcem podať výpoveď.“odvážil som sa na to čo som chcel urobiť už od rána. Mlčky ma pozoroval. Jeho tvár sa nemenila. Nakoniec prešiel k stolu, sadol si a vybral zo stolíka nejaké papiere.
„Chápem. Nebudem ti v tom brániť aj keď ma tvoje rozhodnutie mrzí, už asi nemá cenu presviedčať ťa.“zamával papiermi aby som si ich vzal. Po prvý krát od vtedy čo som vstúpil som sa odvážil znížiť našu vzdialenosť.
Vzal som ich. „Stačí aby si to vypísal.“ vysvetlil mi. „Hneď ako mi to odovzdáš tvoja výpoveď bude platná.“
„Ďakujem.“stále mi to trochu nejde do hlavy. Taký veľký skok v správaní. Vydal som sa na odchod. Je v poriadku aby som sa cítil sklamane a vinne zároveň? Natiahol som sa po dvere ale tie sa otvorili rýchlejšie ako som to urobil ja.
„Pane, nemôžete tam len tak vrhnúť.“započul som rozhorčený hlas sekretára. Zrazil som sa vo dverách s Andrewom. Doslovne som na neho zízal a on sa mi snažil čítať z tváre. Bol som trochu v šoku asi zo všetkého čo sa stalo v priebehu 10 minút, vrátane jeho príchodu. Čo tu robí? Rozhorčene ma obišiel.
„TY!“ ukázal na môjho šéfa. A jaj! Vyšiel k nemu a on sa postavil od stola. „Kto si myslíš, že si?!“ zreval na neho.
„Andrew.“ oslovil som ho.
„Teraz nie.“ zahriakol ma.
„Čo tu robíte?“začal reagovať už aj šéf.
„JA?! Čo ty tu robíš ty, by ma zaujímalo viac. Vieš vôbec čo si dovoľuješ?!“vyštekol.
„Pán, Waver.“zdvihol obrane ruky a tým sa prezradil.
„Myslel som si.“precedil cez zuby. Začal som konať natiahol som sa po Andrewovu ruku ale ta už bola v šéfovej tvári. Bože. Situácia sa na malí moment zastavila. Do kancelárie vošiel sekretár. Ja som odťahoval zúrivého Andrewa a šéf si najprv prstom a potom jazykom zotrel krv z roztrhnutej pery.
„Mám zavolať políciu?“začal konať jeho sekretár. Otočil sa skôr než dostal odpoveď.
„Nie!“ zastavil ho šéf. „To nebude nutné, však nie?“ otočil sa očami k Andrewovi. Uvedomil si, že to by nebolo moc dobré.
„Isteže nie.“odpovedal pokojnejšie. Stále ho však prebodával pohľadom.
„Nechajte nás samých.“požiadal ho. Neochotne odišiel. Otočil ku mne zrak. „Mám to brať tak, že už si sa zveril svojmu manželovi?“spýtal sa ma. Cítil som sa pod tým pohľadom zahanbene akoby som udal spolužiakov. Sklopil som zrak k svojím nohám.
„Je to môj partner. Bola jeho povinnosť povedať mi to.“odpovedal namiesto mňa.
„Trochu ma to sklamalo.“vzdychol si.
„Jedna rana vám bola malo?“nepatrne urobil k nemu ďalší výpad. Stiahol som ho.
„Nechajme to tak. Podal som výpoveď a hneď ako donesiem všetky papiere, bude to platné.“ snažil som sa odtiaľto dostať a ukončiť toto všetko. „Je to pravda?“ hľadal som oporu u šéfa. Dúfam, že aspoň on ma dosť rozumu.
„Nesiem si istý.“ odpovedal Andrewovi do očí. Ale noták. Andrew nadvihol kútik úst a začal sa mu vyhrážať.
„Skončil si.“ položil svoje ruky na stôl oproti nemu. Turney nebral jeho vyhrážky na vedomie a vrátil mu rovnaký úsmev.
„Môžme odísť?“ navrhol som Andrewovi. Turney sa ku mne pozrel.
„Poslúchni svojho pána a sadni k nohe.“ vysmial sa Andrewovi. Privrel som oči. Nech sa ovládne a nereaguje na tak hlúpu pripomienku. Nadvihol pobavene obočie a otočil sa ku mne. Aspoň, že tak. Chcel som odísť dúfajúc, že aj on ale namiesto toho ma pevne zovrel a pobozkal ma, hlboko, prudko. Díval som sa zblízka do jeho tváre. Zašiel mi jazykom do úst a ja som ho od seba odtiahol. Obaja sú úplný kreténi! Naštvane som si utrel pery. Chcem aby to Turney videl. Bolo to najsebeckejšie a najhnusnejšie čo mohol spraviť. Vybral som sa von aj bez neho. Nech sa aj pozabíjajú. Pobalil som si zostávajúce veci a zamieril preč. Dobehol ma.
„Vieš, že si to nemusel spraviť.“ otočil som sa na neho aby videl ako ma to naštvalo. Usmial sa. Zobral mi veci.
„Nemusel, ale on to zjavne potreboval.“odpovedal mi plný energie a entuziazmu. Moji kolegovia začali zisťovať, že sa niečo deje. Okrem toho, že som odchádzal so svojimi vecami som to vylepšil aj Andrewom po svojom boku.
„Teraz sa to asi média dozvedia.“ poznamenal som pri vstupe do výťahu.
„Už to vedia niekoľko hodín.“otočil sa na mňa.
„Čo to?!“zakvílil som.
„Od ráno poskytujem rozhovori a otvorene o tebe hovorím.“ dal si moje veci v krabici na spisy pod pazuchu a vybral si z vrecka mobil. Rozsvietil displeji. Ležal som v posteli a spal som. Zostal som omráčene stáť.
„Toto je tvoja debutová fotka ako môjho partnera.“ usmial sa.
„Robíš si srandu?!“ vytrhol som mu mobil. „To si ma rovno mohol odfotiť na vecku!“
„To je dobrý nápad.“vzal si ho späť. Ja mu naozaj ublížim. Takže už všetci vedia, že som jeho partnerom?
„Je to naozaj správne rozhodnutie?“výťah nás odviezol dole.
„Neviem ale už bolo urobené a ani jeden z nás ho nezmení. Okrem toho Johna asi trafí šľak a za to mi to stojí.“vychádzali sme z budovy.
„Takže to je asi koniec nudy.“vzdychol som si.
„Má to aj lepšiu stránku. Budeme môcť spolu tráviť viac času.“
Ešte mi to príde strašne ďaleko. Čo všetko sa môže stať a aké prekážky prídu netuším lenže za celý čas som sa naučil pár dôležitých vecí. Jednou je vybrať si cestu v živote a tá druhá s kým chcem po tej ceste ísť. Myslím, že svoje rozhodnutie už nechcem zmeniť. Takže navždy?