Všade bol chlad. Vzduch bol vlhký, zatuchlý a smrdel po žumpe a výkaloch. David ležal na mokrej zemi a špina zmiešaná s vodou mu premočila letné oblečenie. Táto zmiešanina sa mu dostala aj na vlasy i tvár. Začal sa prebúdzať v bolestivej pozícií. Ruky mal za chrbátom, ramená mu počas bezvedomia stŕpli a začali ho neznesiteľne bolieť. Snažil sa vystrieť, pretočiť, ale nemal dostatok síl. Lícom sa dotýkal betónového podkladu. Povzdychol si. Cítil slabé šteklenie na líci. Mal zviazané oči. Všetky jeho zmysli boli utlmené. Mohol sa spoliehať iba na zvuk. Ten mu ale nič neprezrádzal, mal pocit, že šalie z vlastného strachu. Načúval vlastnému, hlasému dýchaniu. Jeho divoké búšenie srdca mu spôsobovalo bolesť hlavy. Bal sa, že týmto jeho život končí.

„Už si hore?“ ozvalo sa nad ním a David sa trhnutím zľakol. Nepočul ho. Gary. Bol to on. David nemal ani tušenie, že tu neleží sám. Pokiaľ vedel mohol byť práve teraz obklopený tuctom ľudí a ani by o tom nevedel. Vystrašene so sebou začal zmietať. Nechcel tu byť. Ani nevie kde tu vlastne je. Prečo tu vlastne je? Cítil ako ho začína zhltávať frustrácia. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Nerozumel, čo sa deje.

„Prosím,“ vyslovil takmer úplne potichu. Nedostalo sa mu odpovede. V temnote sa snažil nájsť zvuk alebo iné znamenie, ktoré by niečo prezradilo o Garyho pozícií. Vzduch okolo Davida sa rozvíril a na krátky moment cítil viac než len smrad kanálu. Bola to kolínska, ktorú mal Gary včera na ich rande. Na pleci a zviazaných predlaktiach ucítil ruky. Gary s ním trhol a David iba bolestivo zastonal. Náhli pohyb v jeho tele vyvolal nový prúd kŕčov. „Vstaneme,“ prikázal mu Gary. Snažil sa postaviť na nohy. Zdalo sa mu, že bojuje niekoľko minút než našiel silu udržať sa v stoji. Zrazu bol, ale opätovne stiahnutý. Celé telo mu kričalo, že padá a on sa bolestivo strhol. Jeho zviazané ruky nepovolili a on bol pripravený dopadnúť bolestivo na chrbát a ruky. Zozadu kolenami zavadil o tvrdí predmet a vzápätí nasledoval chrbát a zadok.  Gary ho posadil na tvrdú stoličku. Ruky mu nešetrne vykrútil a David iba odhadoval, že ho priviazal k opierke. Nohy mu pritlačil k hranám stoličky z vonka a pevne obviazal nad členkom.

„Tak,“ vydýchol si spokojne Gary. David sa snažil dýchať a nesnažiť sa myslieť, čo sa bude diať. Nevie čo ho čaká a ani si nedokáže predstaviť, či bude schopný prežiť ďalší deň. Nechcel myslieť na to, že urobil chybu. Pokračoval v tichom plači a nenávidel sa za to, že prišiel, čakal a vôbec prijal pozvanie na drink.

Gary sa dotkol látky, ktorou mal zaviazané oči a trhol s ňou. David ucítil ako mu pri tom vytrhol pár dlhších vlasov. Pevne zovrel oči, ale keď chvíľková bolesť prešla znova ich otvoril. Bodalo ho v nich, kvôli bolesti hlavy a plači. David bol ešte stále trochu malátny. Drogu, ktorú mu Gary podal, pravdepodobne do pitia, sa dostávala z jeho systému pomaly. Slzy spôsobovali, že videl okolie rozmazane a nekoherentne. Vedel len, že je obklopený betónom a tmou. Svetlo vstupovalo do priestoru iba vďaka pár umelým lampám inštalovaných na stenách. „Hej,“ ozval sa Gary. „Hej!“ zopakoval hlasnejšie. Chytil Davida pod bradu a prinútil ho dvihnúť k nemu tvár a pozrieť sa na neho. „Dobré ráno,“ pozdravil ho so žiarivým úsmevom. David si všimol, že má na sebe to isté oblečenie v akom prišiel na ich rande. „Môžeme sa porozprávať?“ pýtal sa Davida akoby mal na výber rozhodnúť sa.

Pozeral sa na Garyho s hrôzou v očiach. Bol k nemu sklonený a tváril sa rovnako šarmantne ako včera. Rozdielom je, že ho omámil a zviazal niekde v kanáloch, kde ho asi nikto nenájde. David zadržal dych, ale ten sa opätovne dostal skrz jeho pery ako hlasný vzlyk. Sklonil tvár k svojmu lonu.  Umrie.

„Ale noták. Nie je to až tak zlé,“ snažil sa ho povzbudiť Gary. Kľakol si pred Davidove nohy a naďalej sa snažil zachytiť jeho pohľad. „Potrebujem iba informácie. Nič viac,“ vysvetlil mu jasne a rozhodne. David bol stále zmätený, ale čím ďalej tým viac.

„Informácie?“ zopakoval.

„Počul si správne. Informácie. Ty mi povieš, čo chcem vedieť a ja ťa pustím,“ vysvetľoval mu Gary pomaly a zrozumiteľne.

„Aké informácie?“ opýtal sa David. Nie je vôbec zaujímavý, nepozná nikoho dôležitého, aké môže vlastniť informácie?

„Začnime tvojimi rodičmi. Čo ty na to?“ navrhol Gary a postavil sa. David sa zatváril zmätene. Prečo by sa na nich pýtal? „Predtým než odpovieš. Musím ťa upozorniť, že nemám rád lži. Berú mi čas a ja som veľmi zamestnaný muž, chápeš?“ upozornil Davida, ktorý ihneď prikývol. Prečo by mu klamal. Nechce zomrieť. „Keď ale budem mať pocit, že mrháš s mojim časom, budem nútený ti ublížiť,“ dodal vzápätí. David trhane vydýchol.

„Nebudem klamať,“ sľúbil David. Gary sa usmial.

„Si veľmi chytrý, mladý muž,“ pochválil ho a zo zadného vrecka si vytiahol rukavice. Natiahol si obe na ruky a začal si ich popravovať.

„Takže tvoji rodičia, David. Ako sa majú?“ položil mu otázku, ale nepozrel sa na neho. Naďalej sa zaujímal o to, aby mu rukavice dokonalo sedeli na prstoch. David potlačil vzlyk. Nepremýšľal nad tým aké je divné odpovedať na vyslovenú otázku. 

„Moja mama zomrela, keď som mal desať a otca som nikdy nepoznal. Vychovala ma teta. Ja naviem...“ odpovedal najlepšie ako vedel a vtedy ucítil, tvrdú ranu do tváre. David zalapal zo šoku a bolesti po dychu. Nikdy nezažil podobný pocit. Bolesť, ktorú spôsobila Garyho pravačka sa menila na pulzujúcu, páliacu ranu.

„Vidíš a je to tu. Milujem ten pocit, keď môžem zbiť človeka,“ povzdychol si Gary a dotkol sa Davidovej tváre. Natočil ju k tej jeho. V Davidových očiach sa zrkadlilo zahmlené zmetenie, ale dokázal vnímať Garyho úsmev. „Skúsime to ešte raz. Ako – sa – majú - tvoji - rodičia?“ zopakoval mu otázku ešte pomalšie a držal mu tvár na mieste. David vedel, že je pripravený ho znova udrieť. Ramená sa mu začali nekontrolovateľne triasť. Plakal. Povedal pravdu, tak ako bolo od neho očakávané a predsa ho udrel. Akú hľadá odpoveď? „David,“ oslovil ho netrpezlivo Gary a potriasol mu s tvárou, aby sa na neho znova pozrel. „Hej.“

„Moja... moja mama je mŕtva,“ povedal mu pomedzi slzy. Nasledovala ďalšia rada s Davidovým výkrikom zúfalstva. 

„Noták! Nie je to tak ťažká otázka. Naozaj tu chceš stráviť celý deň? Pretože ja ti viac než rád vyhoviem.“

David sedel priviazaný na stoličke. Po tvári mu stekali prvé kvapky krvi a miešali sa s bordelom, ktorý sa na neho nalepil ešte na zemi. Rany na tvári ho štípali a pálili. Bál sa prehovoriť. Nechcel utrpieť ďalšiu ranu do tváre. Pevne zovrel pery. Nedokázal udržať svoje slzy. Mohol iba dúfať, že mu Gary uverí. „Hovorím pravdu. Prisahám, že hovorím pravdu,“ vyslovil nešťastne.  Na čo nasledoval úder do brucha. David stratil kyslík z pľúc a zalapal po novom. Nádych, ale spôsobil, že mu zostalo na vracanie. Žalúdok sa mu bolestivo obrátil a hrdlo mu zaplnila kyselina. Naplo ho. Gary ho rýchlo chytil za ústa a zaklonil mu hlavu dozadu.

 „Možno je to pre teba príliš komplikovaná otázka. Skúsime niečo iné?“ opýtal sa ho priateľsky zatiaľ, čo ho dusil rukou a David musel prehĺtať vlastné zvratky, aby sa nich neudusil.

„Od koho majú dodávku?“ položil ďalšiu otázku, ale David ani teraz nevedel, čo má odpovedať. Nepoznal odpovede na jeho otázky. Nevedel, čo od neho chce.

„Neviem,“ vyslovil lapajúcim dychom David, keď mu uvoľnil ústa. Pravda Garymu nestačila a tak opätovne Davida udrel. Tento rytmus bol nekonečný a trval večnosť. David sa opätovne snažil nájsť pravidlá ku Garyho hre a odpovedať na jeho otázky, ale naďalej dostával opakovane rany do rebier, tváre, brucha až kým neomdlel od bolesti zo všetkých úderov a čerstvých rán, ktoré mu Gary spôsobil.

Davidovi sa podarilo prebrať na chlad a bolesť, ktorá zaplavovala celú jeho tvár. Rebrá bo boleli pre každom nádychu. Bolo mu na zvracanie a potreboval nutne na vecko. Stále sedel priviazaný k stoličke a znova bol zbavený zraku. Bál sa prehovoriť. Načúval zvukom jeho väzenia a snažil sa rozlíšiť i tie najtichšie zvuky. Srdce mu bilo v ušiach od strachu, keď po prvý krát zavolal: „Haló?“ Načúval zvukom priestoru a otáčal ubolene hlavu, aby lepšie počul. „Haló. Je tu niekto?“ zavolal hlasnejšie. „HALÓ!“ zakričal plný beznádeje. „Prosím. Prosím! Pomôžete mi niekto. PROSÍM!“ Vykrikoval opakovane, ale nedostával žiadnu odozvu. Netušil ako dlho vykrikoval do prázdna prosby o pomoc. Vedel len, že nikto mu na ňu neodpovedal. Prestal až kým neprišiel o hlasivky. V ústach mal úplne sucho, bol smädný a na jedlo sa rozhodol radšej nemyslieť.

Čas trávil striedaním spánku a vedomia, ale čím dlhšie bol sám, tým väčší strach sa v ňom tvoril. Obával sa, že sa Gary vráti a bude pokračovať tam kde skončil, ale zároveň sa bál, že tu je odsúdený zomrieť na hlad a smäd. Táto rozpoltenosť spôsobila úplnú paralýzu jeho myšlienok. Točil sa v začarovanom kruhu.

Dlhú dobu mu robil spoločnosť v tichu jeho vlastných dych, ale to sa zmenilo keď počul hlasné šúchanie železných dverí po betóne a ich zatváranie. David zmeravel.

„Ako sa má dnes moje rande?“ opýtal sa šťastne Gary. David zmeravel na celom tele. Dych sa mu zrýchlil a v hrdle sa mu vytvorila guča. Je to ďalší test, aby ho mohol udrieť. „Mlčíme?“ podpichol Davida slovne. Nasledoval slabé cinknutie a David tušil, že položil na zem niečo kovové. Oči ho začali páliť, rozplakal sa. Gary mu práve vtedy stiahol z tváre pásku na oči. David rýchlo zažmúril. I to málo svetla, ktoré tu bolo ho bolestivo rezalo. Kvôli opuchnutým lícam a viečkam takmer nevidel.  

„Budeme pokračovať?“ postavil sa mu do výhľadu Gary so širokým úsmevom. Smradľavú miestnosť zapĺňalo jeho čisté voňavé oblečenie a kolínska. David sa chcel radšej zadusiť ako prijať úľavu nad novou vôňou. Pevne zovrel zuby. Kiež by chápal, čo od neho chce.

„Nič ti nepoviem. Chcem ísť na vecko!“ vykríkol tak hlasno ako to so schraplaveným hlasom išlo. Gary stiahol kútiky úst dole a zdvihol uznanlivo obočie.

„Vieš čo? S tým je malý problém. Ty mi aj nič nehovoríš, takže ťa vlastne môžem mlátiť ďalej a tým aspoň niečo získam,“ odpovedal Gary s nezáujmom a otočil sa Davidovi chrbtom. „Kde som...“ premýšľal nahlas a obzeral sa po malej miestnosti. Zrazu zbadal, čo hľadal a vydal sa k tomu. David využil tú krátku chvíľu a skontroloval nie len svoje telo aj okolitý priestor. Celé jeho oblečenie bolo od krvi a blata. Na nohách mal škrabance aj tmavé modriny. Oči mu dopadli na bok stoličky a on si všimol kovový predmet, ktorý cinkol o betón, keď ho tam Gary položil. Bola to dlhá čierna palica s kovovými hrotmi na konci. Gary zrazu prešiel skrz jeho cieľ sústredenia a on na neho dvihol pohľad.

„Vzhľadom na to ako sa nám to prvé rande vydarilo som na teba celú noc myslel a došlo mi, že ťa nemôžem stále len biť. Nemôžem si dovoliť ťa nehodou zabiť. Tak ma napadlo, čím ti rozviazať jazyk,“ sklonil k zemi. Mal nasadené rukavice z minula a dvihol čiarnu tyčku s hlasným: „ta-dá!“ „Dnes si užijeme veľa zábavy s elektrinou,“ vyslovil nadšene. David sa zhrozene pozrel na tejzer pre veľký dobytok v jeho rukách.

„Prosím,“ zašomral s trasľavým výdychom. „Áno, David?“ sklonil sa bližšie, aby zrozumiteľne počul jeho slová.  David zo seba nedokázal vydať žiadne slová, mlčky plakal. Gary mu utrel rukavicami tvár a David iba privrel oči nad bolesť, ktorú mu spôsoboval dotyk na dobitej tvári. „Dokonca to má výhodu. Nepočítal som, že sa naše rande tak pretiahne, a tak som nedomyslel tú vec s veckom. ALE, táto vecička ti určite pomôže. Uľaví sa ti. To mi ver,“ hýčkal ho Gary tichými slovami.

„Nie,“ vydýchol David. „Prosím nie,“ žiadal David s hlbokým plačom.

„Chcel si ísť na vecko a zrazu to neplatí?“ predstieral Gary zmetenie a rozčúlenie. Hral sa s ním. Gary sa zasmial nad výrazom, ktorý videl na Davidovej tvári. Ustúpil o krok dozadu. „Povedz mi odkiaľ má tvoja rodina dodávky a ja ti nechám tvoju hrdosť. Možno ti donesiem niečo najedenie,“ navrhol Gary.  David sebou zúfalo zašklbal a vydal hrdelný zvuk. „Nech poviem čokoľvek neuveríš mi!“ vykríkol frustrovane. Snažil sa hrať podľa jeho pravidiel a povedať mu pravdu, ale on ju nechcel počuť. Dnes už nemá silu hrať jeho hru.

„David, David. Si klamár a s nimi je to ťažšie. Rodičia príliš dobre nevychovali. Mali ťa naučiť, že klamať sa nemá a pomáhať inými je správne,“ pokarhal ho Gary pobavený z vlastného prístupu.

„Ja neviem čo odomňa chceš! Moja mama je mŕtva a môjho otca som nikdy nepoznal. Neviem o akých dodávkach hovoríš! Nikto koho poznám také autá nevlastní! Prosím! “ rozprával David zúfalo.

„Stále ten istý príbeh, hm?“ opýtal sa ho Gary sklamane a otočil v rukách čiarnu tyčku. „Dal som ti na výber,“ vyslovil obviňujúco a priložil hrot na Davidove stehno. Zatlačil.

Davidovým telom prešila bolestivý prudká bolesť. Všetky svaly v tele sa mu napli. Zuby mu hlasno cvakli a on cítil ako sa mu v ústach tvorí pachuť železa. Trvalo to len sekundu, ale jeho svaly sa spínali ešte niekoľko ďalších sekúnd. Nemohol dýchať. Cítil ako sa mu telom rozlialo teplo a stekalo po jeho lýtkach dole. David sa znova rozplakal plný poníženia.

„Ohó!“ zvolal Gary pobavene a ustúpil. „Fungovalo to dokonale,“ jasal ďalej. David zvesil hlavu a zostával na stoličke iba vďaka zviazaným rukám.

„Nič neviem,“ vyslovil potichu, ale dosť nahlas aby ho mohol Gary počuť. „Nič neviem,“ zapakoval znova i keď mu nebola položená ďalšia otázka. „Nič neviem,“ pokračoval. Po niekoľkých útokoch silného elektrického kopanca David nedokázal prosiť ani kričať. Jeho telo sa napínalo. Z úst mu vytekali sliny a z očí slzy. Dokola opakoval to isté na všetko, čo sa ho Gary pýtal. Dokonca ani nevedel aké otázky mu pokladá, ale na tom nezáležalo. Pamätá si, že ho niekoľko krát udrel a nútil ho sústrediť sa, ale David to nedokázal. Jediná vec bola jasná, dnešok bol s Garym kratší ako ostatné dni. David sa naučil, že keď ho nechá ublížiť mu, skončí skôr než ho úplne zlomí alebo zabije.

Z ďalšieho vyslobodzujúceho, bezsenného spánku bol David vytrhnutý pichľavou zimou, ktorá prestupovala celým jeho telom. Pritiahol si nohy k bruchu a skrčil hlavu, čo najbližšie k nohám. Ležal na chladnej zemi. Kožu mal ľadovú a odretú z drapľavého betónu. Ruky i členky mal stále zviazané. I tento krát sa prebudil bez zraku, ale úplne nahý. Cítil každý závan vetra na koži a kamienok pod sebou. Nepamätá sa kedy mu vzal oblečenie, ale David to prijal iba ako jedno z ďalších ponížení, ktoré na neho Gary pripravil v jeho najslabšom momente. Chcel sa pohnúť a uvoľniť si tlak na ruky, ale celé jeho telo bolo v kŕči akoby bol stále pod elektrickým prúdom. V hlave mu dunelo a žalúdok sa mu začal

nekontrolovateľne dvíhať. Už aj tak jednoduchá činnosť ako dýchanie mu robila problémy.

Rozhodol sa, že bude dobré ak si na chvíľu oddýchne. Zavrel oči a skúsil si predstaviť, že tu nie je. Snažil sa zabudnúť na nepohodlie, na Garyho tvár, ale aj všetko to mučenie, ktorému ho vystavil. David sa snažil premeniť tlmené kvapkanie odpadu na šum vody, chlad na teplo a tmu na oslepujúce svetlo. Na niekoľko minút si spomenul na Sandru, tetu a premýšľal, čo asi robia. Snažil sa v mysli uniknúť a nestratiť zdravý rozum.

Tušil, že strávil dlhé hodiny sám, Gary neprišiel. Bol príšerne smädný a hladný. Možno ho tu nakoniec nechal umrieť. David sa odhodlal pohnúť prstami na nohách a rukách. Otočil sa viac na chrbát a pritlačil si ruky. Hlavou a plecom sa snažil skoordinovať pohyby tak, aby si mohol dať dole pásku z oči. Nedarilo sa mu. Každý pohyb mu spôsoboval obrovské bolesti. V hlave si vytvoril obraz z pamäti ako miestnosť vyzerá. Vedel, že tu je jediný východ, počul ako ním Gary vchádza. Nájsť ho a pokúsiť sa cezeň dostať bol tak tiež jeho jednou šancou na prežitie. Zoslabenými končatinami sa šúchal po zemi až kým hlavou nezavadil o stenu. Držal sa jej plecom sa šúchal o jej povrch. Snažil sa nájsť akúkoľvek zmenu v textúre steny alebo nerovnosti na nej. Prešiel všetky štyri časti a obišiel dva stĺpy, ktoré sa nachádzali v strede miestnosti, ale nebol úspešný. Snažil sa cítiť každú kúsok blatovej podlahy, ale ani to mu nepomohlo nájsť východ. Jedinú vec na ktorú nedosiahol a nikdy nevidel bol strop. Nechcel plakať, nechcel podľahnúť ďalšej vlne frustrácie. Nádeje, ktoré vznikli v spomienkach na jeho život pred Garym sa pomaly rozpadávali. Nevedel ako dlho to vydrží. Ľahol si na zem a kolenami aj hlavou sa oprel o stenu. Umrie tu. Sám. Garyho rukou. Zatvoril oči a nechal sa uniesť nepokojným spánkom. Prechádzali dlhé hodiny ticha a zimy. Davidove telo sa nekontrolovateľne triaslo. Zuby mu drkotali. Všetky rany na telo ho štípali. Nové pukliny na suchých perách pritláčal k vlhkej stene dúfajúc, že z nej získa aspoň trochu vody. Už nechcel byť sám. Jeho myseľ dokázala myslieť iba na živiny. David pomalý bláznil. Pritláčal tvár k stene a mal pocit, že cíti les. Zhlboka sa nadýchol. Mal chuť na maliny a lesné jahody. Pobozkal chladnú stenu a rozplakal sa pri náhlom uvedomení, že chutí ako nepražené mandle. Začal nekontrolovateľne vzlykať, ale nedokázal plakať. Tichý, takmer neexistujúci hlások v jeho mozgu mu našepkával, že to nie je pravé. Plakal. Vedel, že to nie je pravé. Blúznil. Bola mu zima, bol hladný a smädný. Pomaly umieral. Nechce umrieť sám, nechce umrieť takto.

Trvalo nejaký čas než sa dokázal upokojiť. Pomohlo mu sústrediť sa na niečo iné, a tak začal potichu počítať. Nevnímal na ktorom čísle je, stačilo kým počítal ďalej. Bolo to ako žiť. Musí sa iba znova nadýchnuť. Ešte jeden krát. Druhý krát. Tretí krát.

Miestnosťou zaznelo šúchanie, ktoré považoval David za dvere, ale teraz už vedel, že to dvere nie sú. Možno poklop. Bez sily načúval danému zvuku akoby ani neexistoval a počítal ďalej.

Garyho kroky sa priblížili k Davidovi.

„Zdá sa, že si si to tu bez mňa užíval,“ zasmial sa pobavene a David prestal počítať. Čakal.  „Doniesol som ti malé prekvapenie,“ oznámil mu Gary. David so sebou jemne cukol akoby sa chcel obzrieť. Takmer zabudol, že má zviazané oči. Gary si kľakol a puklo mu v kolene. David vnímal jeho teplo, ktoré sálalo na jeho doteraz holé, podchladené telo.

„Chceš vedieť, čo to je?“ vypytoval sa Davida. Ten slabo prikývol. Urobí všetko len, aby neodišiel. „Dám ti nápovedu,“ vyslovil Gary s neskrývaním nadšením. Skôr než David počul pukanie plastu, zachytil zvuk narážajúcej vody na plast fľaše. David sa takmer okamžite otočil tvárou ku Garymu i keď ho nemohol vidieť. Bol stuhnutý, ale na ničom nezáležalo, iba na zvuku otvárajúcej fľaše v Garyho rukách.

„Povedz ááá,“ prikázal mu posmešne. David okamžite otvoril ústa a dúfal, že čoskoro ucíti vodu. Prvý pramienok mu dopadol na tvár. Bolo mu jedno, že ho Gary iba trýzni. Už aj tých pár kvapiek znamenalo pre Davida nádej života. Rýchlo prehĺtal a lapal po ďalšom súste, ktoré už ale neprišlo.

„Máš poslednú šancu,“ vyslovil Gary vzápätí podráždene.

David niekoľko krát zrýchlene nadýchol. Nebál sa bolesti dnes nie. Potreboval viac vody. Nechce sa báť, že ho tu nechá samého umrieť.

„Mal si pravdu,“ zachripel unaveným hlasom. „Všetko ti poviem. Klamal som. Mrzí ma to. Poviem ti všetko, čo budeš chcieť. Všetko!“ sľuboval mu David.

„Tvoji rodičia,“ nadhodil Gary a David sa ihneď chytil jeho slov. „Žijú sú v poriadku a šťastný. Otec aj mama,“ klamal. David bol odhodlaný povedať mu všetko, čo chce počuť.„Kde pracujú?“ položil ďalšiu otázku a David vedel, že sa musí viac snažiť aby mu Gary uveril.

„Dodávkami,“ zachrypel dychtivo. „Pracujú s dodávkami oboja!“ dodal.

„Ako to funguje?“ pokladal mu ďalšie otázky s rozhnevaným tónom. David tušil, že si vedie dobre, lebo ešte neutrpel žiadny úder ani ranu.

„Všetko je to v obchode,“ odpovedal mu a na potvrdenie prikývol hlavou.  

„Akom? Meno, adresu, pracovníci,“ vypočúval ho ďalej. David zostal v pomykove. Nikdy pred ním nespomenul nič s názvom obchodu alebo sa nepýtal na iných ľudí. Cítil ako sa mu usadili v žalúdku kamene. Nevedel odpovedať. „Prečo si zostal mlčať?“ okríkol ho Gary podráždene. David sa snažil vymyslieť prijateľnú lož.

„Zabudol som,“ vyslovil potichu a svaly mu stiahlo v kŕči. Vedel, že to nebude stačiť a Gary bude kvôli jeho neschopnosti nútený ublížiť mu. Slabo vydýchol a roztriasol sa.

„Klameš,“ vyslovil Gary s náhlim pochopením, že sa s ním David doteraz iba zahrával.

„Nie. Nie! Poviem ti všetko. Spomeniem si. Sľubujem, že si spomeniem,“ David začal panikáriť. Gary ho chytil za vlasy a vytiahol ho do sedu. Strhol mu z tváre pásku. David ihneď prižmúril oči a nesnažil sa vidieť. Nechcel vidieť vlastnú realitu.

„Dobre ma počúvaj, ty zkurvysyn. Musíš pochopiť, že na mňa tieto tvoje hry nefungujú. Buď mi povieš, čo vieš alebo umrieš. Tak jednoduché,“ vyhrážal sa v zápale hnevu. David cítil jeho dych na tvári, teplo na tele a kolínsku všade naokolo.  „Poviem ti všetko, čo chceš,“ odpovedal mu roztrasene. Gary ho chytil pevne pod krk a pritlačil. Odoprial Davidovy možnosť na kyslík. Roztvoril oči a snažil sa ho inštinktívne zastaviť. Jeho telo sa vzpieralo a lapalo po kyslíku, ale to vyprovokovalo Garyho ešte väčšmi. Gary spevnil stisk a druhou rukou udrel Davida do tváre. Prvý krát, druhýkrát,  až kým sa mu naďalej neprestal vzpierať.

David bol presvedčený, že to je moment kedy umrie, ale bolesť, ktorá mu nedopriala spánok ho presviedčala o opaku. Garyho ruky ho uvoľnili a on sa skĺzol po stene na podlahu. Kyslík sa mu dostal opätovne do úst, ale začal ho bolestivo škriabať v krku. Rozkašľal sa, čo iba zintenzívnilo bolesť na tvári v hrdle ale i na zbytku tela. Skúsil všetky možnosti, ale neuspel. Gary nechcel počuť pravdu a ani lži. David nechápal, čo iného od neho očakával, než jeho život.

Zostával nehybne ležať, plne vedomí Garyho prítomnosťou.

„Ešte sme spolu neskončili,“ vyslovil stojac nad Davidovým telom. Ten si bol toho vedomí, ale nemal silu bojovať. Stačí keď zostane dýchať. David sa zhlboka nadýchol a začal bez hlasu počítať od nuly.

Gary mu tento krát už nepoložil žiadnu otázku, vzal si veci a odišiel. David sa dotkol steny, ale nebol schopný sa otočiť. Poklop na jeho väzení sa zatvoril. Zostal tu opätovne sám. Čas sa pre neho stal relatívny pojem a spánok najlepším spoločníkom a halucinácie najhorším nepriateľom. David si uvedomil, že vynecháva čísla ako zaspáva. Odhodlal sa otvoriť oči. Sledoval špinavú zem, ktorá sa leskla vďaka vlhkému blatu. Gary mu ich spätne nezviazal a David odhalil, že sa cíti omnoho triezvejšie. Akoby získal časť duševného zdravia späť za cenu silnejšieho strachu a chuti prežiť. Bol odhodlaný vstať. Takmer cítil ako sa stavia na nohy a hľadá na strope východ. Ozval sa zvuk škrípania a David roztvoril vystrašene oči. Uvedomil si, že stále leží na zemi a zaspal.

„Kurva!“ zreval Gary a kopol do stoličky. David sa ihneď strhol a snažil sa svoje stuhnuté telo ochrániť pred ďalším útokom. David bol tak mimo, že nevedel ako dlho bol preč a ani kedy sa vrátil. Pritiahol si k sebe nohy a sklonil hlavu až k hrudi. Potreboval si skryť tvár do dlaní, ale nebolo to možné. Privrel oči, dúfajúc, že si bude Gary myslieť, že ešte spí. Ticho načúval jeho krokom. Po celej dobe už vedel rozoznať i menšie zvuky, ktoré sa odrážali v miestnosti. Vedel, kde približne stojí keď mu zapukalo v kolene, alebo vždy ako jednou pätou šúchal o betón viac ako druhou. Pevne zovrel zuby a odhodlal sa potlačiť v sebe slzy. Už nevládze. David cítil ako každým dňom stráca silu a vedel, že nepotrvá dlho než ho Gary v zúrivosti zabije alebo nechá umrieť. Vedel, že je to pre neho jediná možnosť ako sa zbaviť toľkej bolesti. Hanbil by sa priznať si, že sa na to teší. Modlil by sa za viac sily, za viac času, za lepšie životné rozhodnutia, ale nič z toho nemá. Jeho budúcnosťou sa stala smrť v betónovom vezení, ktoré je súčasťou kanálov alebo aspoň veľmi blízko.

Kroky sa k nemu rýchlo blížili. David sa roztriasol, ale nesnažil sa utiecť. Nemal kam. David vedel, že čím skôr Gary začne, tým skôr skončí.

Gary si kľakol k Davidovi a chytil guču jeho špinavých vlasov a otočil ho k sebe. David zavrel oči a čakal. Počul šušťanie papieru, ale aj tak sa neodhodlal ukojiť svoju zvedavosť. „Kurva!“ zanadával Gary znova. Uvoľnil zovretie Davidových vlasov a on sa okamžite skrútil do svojej obľúbenej polohy, aby pokračoval v načúvaní Garyho pochodu po malej miestnosti. Šušťanie naďalej pokračovalo, rovnako ako tiché nadávanie. David ho predtým ešte takéhoto nezažil. Cítil, že niečo nešlo podľa Garyho plánu.

„Skurvená výslovnosť. KURVA!“ zreval. David prudko prižmúril oči a čakal na ranu, ktorá nakoniec prišla. Gary ho kopol do tváre a David takmer okamžite stratil vedomie