Davida prebral prudký boj o kyslík. Nemohol dýchať. Snažil sa otvoriť ústa, ale nedokázal to. Obe pery mal v zovretí pevnej pásky, ktorá bola omotaná až dokola. Skúsil vsať kyslík cez nos, ale kvôli zaschnutej krvi v ňom nedokázal prijať dostatok vzduchu. Bolo mu horúco. Uvedomil si, že už nie je vo svojom betónovom väzení. Zima, ktorá ho budila z každého jeho spánku vystriedalo dusivé teplo. Lialo z neho, srdce mu divoko bilo. Horí. Gary ho musel podpáliť. David sebou ihneď začal škubať. Kolenami, nohami, rukami aj hlavou narážal pri každom trhnutí do tvrdej steny. David cítil ako sa na povrch derie panický záchvat. Jeho hlava kričala: Panebože, on ma pochoval zaživa! Panebože!

Všetko okolo neho príliš horúce a hlučné. Hlavu si položil na podlahu jeho nového väzenia a započúval sa do zvukov, ktoré prichádzali z každej strany. Bol to známy zvuk, ktorý vytvoril v Davidovej hlave obraz veľkého poschodového parkoviska. Vrndžanie motoru, pohyb gumy po lesklom povrchu garáže. Bol si okamžite istý, že leží v kufri. Jeho dych sa ihneď upokojil. Predstava, že by ho pochoval alebo podpálil zaživa bola pre neho viac desivá, ako rozpálený kufor v lete. Práve teraz ho mohol viesť na smrť alebo ho len nechal vyloženého na prudkom slnku, aby sa o neho postaralo. Prekvapujúco ho tento predpoklad desil menej, ako predstava ohňa a nedostatku kyslíku.

David sa pokúsil nohou udierať do boku auta, keď započul Garyho hlas: „Je tu menší problém,“ vyslovil ospravedlňujúcu. Znel až príliš ďaleko a David sa rozhodol nehýbať.

„Počúvam,“ vyslovil druhý, mužský hlas pokojne. David po dlhej dobe počul niečo iného než ticho a zvuky, tóny Garyho rétoriky. Takmer sa rozplakal šťastím. Jeho telo sa chcelo metať, aby na seba upozornil. Cítil prekvapivé nadšenie i keď tušil, že Garyho spoločník v rozhovore ho neprišiel zachrániť.

„Vec sa ma tak šéfe. Viete ako sa pred týždňom stratil ten dvadsať- niečo ročný chalan?“ Gary sa spýtal nervózne. Jeho hlas bol naďalej tlmený, ale zrozumiteľný a to presvedčilo Davida, že stojí blízko kufra.

„Nie,“ odpovedal jednoducho jeho šéf.

„To je vlastne fuk. Celá pointa problému je, že som ... možno... urobil chybu a skončil u mňa v kufri,“ vysvetľoval Gary hmlisto a ukončil svoje priznanie veľmi rýchlo. Nastalo krátke ticho a David sa snažil dýchať, čo najefektívnejšie, aby neodpadol z nedostatku kyslíka a prílišného tepla.

„Nechaj ma si to ujasniť,“ začal pokojne druhý muž, ktorého Gary volal šéf. „Dal som ti jednoduchú úlohu nájsť Davida Reindla a spýtať sa ho čo vie alebo nevie o istých záležitostiach...“

„To posrané priezvisko sa píše ei. Nevedel som, že to je nie je kasické ee! Reendle. To je proste, píčovina!“ skočil mu Gary do reči, aby sa obránil.

„Prepáč, ale mal si pocit, že som skončil?“ opýtal sa ho šéf bez toho, aby na neho zvýšil hlas. David počul pokoj mora v každom slove, ktorý ten muž vyslovil. More, ktoré je na hladine vyrovnané a pod ňou skrýva búrlivú silu, ktorá dokáže zničiť a prevracať obrovské lode.

„Nie.. pane,“ odpovedal Gary priamo a s preukázaním úcty.

David počúval krátke klopkanie na plechu nad ním. „Takže, keď otvorím tento kufor, čo v ňom nájdem?“ zaujímal sa Garyho šéf. Nastala tichá odmlka. Ani jeden z mužov nič nehovoril a David iba odhadoval, že medzi nimi prebieha nejaký druh neverbálnej komunikácie.

„Telo,“ vyslovil Gary zrazu trochu podráždene. Jeho šéf mu na to odpovedal takmer okamžite so slovami: „Bastard. Prikázal som ti niekoho uniesť?“

„Nie, ale...“

„Nie,“ prerušil Garyho. „Povedal som ti, aby si zistil, čo vie a ty si namiesto toho uniesol nesprávneho človeka,“ hrešilo ho jeho pokojnou výškou a rytmom v hlase.

„Bola to chyba,“ priznal Gary, ale s tónom, ktorý naznačoval, že ho uráža šéfov prístup k celému pochybeniu.

„Ktorá leží v tvojom kufri. Tvoje špatné rozhodnutie je problémom o ktorý sa postaráš,“ pokračoval jeho šéf v karhavej atmosfére.

„To je to. Potrebujem poradiť,“ zvýšil Gary jeho hlas. Nutnosť v ňom poslala skrz Davidove telo slabé pnutie. Nechcel, aby o jeho živote rozhodoval ďalší človek. Toto bolo ďalším úkazom, ako stratil úplnú kontrolu nad vlastným osudom.

„Dbaj na to, aby nikto nič nepočul, nevidel a nepovedal,“ varoval šéf Garyho priam naučenou automatickosťou. Šramot, ktorý vypovedal o pohybe sa dostal do Davidovho povedomia. Jeden z mužov odchádzal.   

„Uhm,“ vyslovil Gary, aby upútal šéfovu pozornosť ešte na chvíľu. „Môžeš mi aspoň naznačiť do ktorého smeru si predstavuješ, aby som to vyriešil? Hovoríme tu o vražde, alebo skôr niečo viac...“ pýtal sa ďalej.

David sa nenadýchol a vzduch mu uviazol v krku. Garyho slová nim prešli ako smrteľná čepeľ. Nemal k Davidovi ani štipku citu. Bol to predmet, ktorý zodvihol na ulici, ale neposlúžil mu. Ľudský život, ktorý nič neznamenal.

„Príde ti to vtipné?“ ozvala sa otázka druhého muža. „V tvojom kufri leží človek, ktorý dopláca na tvoju hlúpu chybu prváka. Je to tvoj omyl a tvoja zodpovednosť. Chcem aby si sa o to postaral ešte dnes. Rozumieme si?“ Muž po prvý krát porušil pokojnosť v jeho hlase. Nezvýšil hlas, zrýchlil tempo v akom rozprával. Skrátil vzdialenosť, ktorú zatiaľ stihol nabrať. Kufor, ale aj priestor za ním sa ponoril do ticha.

„Áno, pane,“ odpovedal Gary s potlačenou zlosťou. David nehybne ležal v kufri a snažil sa nevydať ani hláska. Obmedzil každý jeden proces na minimum od dýchania a po premýšľanie. Trvalo nejaký čas než sa ozvalo Garyho hlasné: „Kurva!“  a silný náraz do auta. David sa zľakol z náhleho výbuchu zlosti. Ak doteraz veril, že sa stal Garyho hračkou, dnes pochopil, že je ešte niečím horším – chybou, ktorá sa nikdy nemala stať a ktorej nebude nikdy odpustené.

Látka, ktorá mu zväzovala oči začala vlhnúť tichými slzami. David vedel, že má právo na zúrivosť a nenávisť. Istým spôsobom to cítil, ale jeho duch bol už dávno zlomený. Ležal vo vlastných slzách a moči. Gary pre neho predstavoval nočnú moru, jeho najväčší strach. Nenávisť, ktorú k nemu David prechovával sa nedokázala vyrovnať zlosti a nenávisti, ktorú mal k nemu Gary.

David počul tlmené cvaknutie dverí pri otváraní a hlasné zabuchnutie. Nasledovalo naštartovanie. Gary začal prudko cúvať a Davidove telo bolo hádzané podľa Garyho prudkého šoférovania. Teplo, ktoré ho doteraz dusilo, pri dunivej jazde trochu povolilo a on mohol dýchať trochu voľnejšie. David si uvedomil, že je ako ryba, ktorú vyplavilo. Snaží sa dýchať, prudko naberá vzduch do pľúc, ale ten sa tam udrží iba sekundu. Leží bezmocne a čaká na pomoc alebo milosť.   

Gary cestoval s Davidom v kufri nejakú dobu. Prúd času David vnímal i vďaka zmene teploty. Slnko zapadalo a kufor zostal vyhrievaný už len jeho telesnou teplotou, spolu s tou z poobedného slnka. Auto zastalo a zvuk motora utíchol. David cítil po celkom tele vibrácie, ktoré nevedel vysvetliť. To, čo považoval za vibrácie bola v skutočnosti triaška jeho tela, ktorú nedokázal ovládať. Bol príliš dehydratovaný a rozpálený. Srdce mu prudko bilo a snažilo sa pracovať pod tak silným tlakom.

Gary vystúpil z auta a David precitol v myšlienkach iba natoľko, aby vedel, že dnes sa o jeho osude a živote navždy rozhodne. Čakal, že sa kufor na aute každú chvíľu otvorí a Gary ho zbije, strelí alebo uškrtí k smrti. Kroky zneli na boku auta a približovali smerom k nemu. Zastali.

Kufor sa so slabým doprovodom zvuku otvoril a Davidove telo objal vlažný, motorový vzduch. Nevládal sa pohnúť ani reagovať. Bol mu vydaný napospas.

„Vieš,“ vyslovil Gary potichu. Poloha auta sa trochu zmenila, zdalo sa, že si Gary sadol na kraj kufra. I napriek tomu, že ho David nevidel, cítil jeho kolínsku. „Nebude to trvať dlho a ty umrieš. Nejedol si a úprimne si celkom dosť dehydratovaný. Zajtra hlásia vysoké teploty. Nemusíš sa báť, možnože stratíš vedomie ešte skôr než príde na rad horúčava. Alebo sa k tomu aspoň modli. Úprimne, užil som si to, ale nastal čas sa rozísť,“ rozlúčil sa s ním Gary pomocou tichého monológu v ktorom nebolo počuť žiadne emócie.

David sa pokúsil prehovoriť, nabrať posledné sily. Jeho osobnosť zostala v úplnom rozpoltení. Jedna časť v ňom mala obrovský strach umrieť a druhá ďakovala bohu, že ukončuje jeho ponižovanie a trápenie. Obe tieto časti ale dúfali v možnosť rýchlej smrti. Gary vstal z kraja kufru a auto sa znova vrátilo do normálnej polohy. David nasal nosom čo najviac vzduchu a pokúsil sa kričať, jedinou odozvou mu bolo hlasné zabuchnutie kufra a odchádzajúce kroky.

Nedoprial mu to.

David zostal uväznený v malom priestore, kde ho obklopovala iba tma. Umrie. David kričal, ale jeho bolestivé výkriky bolesti a volania pomoci zanikali v tlmené nerozoznateľné zvuky. Bol odsúdený umrieť sám. Nikto ho nemal objaviť až do momentu, kedy sa z neho stane iba nafúknutá mŕtvola.

Jeho výkriky pomaly ustali do slabých, nerozoznateľných vzdychov, ktoré neskôr vymenili plytké, slabé nádychy. Bol až príliš unavený a tak sa tomu poddal. Pomyslel si, že v najlepšom prípade sa už nepreberie.



Davidova myseľ bola zahalená a neistá. V jeho predstavách alebo možno halucináciách cítil v nose studený, nočný vietor. Naposledy ho dýchal pred tým, než ho Gary zavrel do betónovej miestnosti a teraz si nebol istý, či to nie je iba výmysel jeho pomätenej mysle. Studený, vlhký betón, ktorý mu tak dlho robil spoločnosť jeho myseľ často pretvárala na iné miesta.

Bola mu zima.

„Áno, to som ja. Musím ťa požiadať o láskavosť? Príď do starého sektoru,“ rozprával chladný, pokojný hlas do mobilu. „Budem tam za dvadsať minút,“ dodal muž nakoniec. „Tak poďme,“ povzdychol si muž. 

David zrazu stratil orientáciu a mal pocit, že sa húpe v teplom objatí. Vánok ho hladil po nahom tele a on si na chvíľu dovolil byť pokojný, bez strachu a v bezpečí.

Každý príbeh hovorí o smrti inak, ale veľa ľudí ju opisuje ako pokojný, bezstarostný spánok v ktorom už nie je nič dôležité. David, ale cítil ťažobu malátnosť a nechuť. Pri každom pokuse pohnúť telom narazil na odmietavú reakciu svalov. Cítil sa akoby mal celé tele napuchnuté. Jeho myseľ sa snažila prebrať. Jednu sekundu v hlave držal nejakú myšlienku a na druhú mu prekĺzla pomedzi prsty. Príliš rýchlo zabudol. Zdalo sa mu, že tu je niečo dôležité. V krku sa mu usadil nepríjemný pocit. Než si spomenul, vedel, že je niečo zle. Koža na tele ho pálila a v ústach mal vypriahnuté.

Gary.

Jeho tvár sa vynorila Davidovi v hlave a v záplave obrazov sledoval zmenu jeho mimiky. Jeho myseľ sa začala vyjasňovať a odhaľovala mu všetko, čo sa tlačilo na povrch. Prudko zalapal po dychu. Slzy strachu mu začali stekať po tvári v rovnakom čase, ako mu začalo hučať v hlave. Skôr než si toho bol vedomí, začal kričať. Všade naokolo neho bola tma. Žalúdok mu stiahlo a do hrdla sa mu drala kyselina. Bude zvracať.

„Hej, hej!“ zavolal niekto mocným, hlbokým hlasom. Davida zrazu oslepilo svetlo. Prudko stisol oči a okamžite sa snažil skryť si tvár aj telo pred útokom. „David,“ oslovil ho hlas, ktorý bol pre neho povedomí. Jeho myseľ si odmietala spomenúť. Pod uvoľnenými rukami si skrýval tvár a bradou sa takmer dotýkal kolien. Prudko dýchal a začal v mysli počítať. Po zaznení jeho mena už nenasledovali žiadne slová, iba tichý zvuk prechádzania po miestnosti. Tiché škrípanie nahradilo ešte tichšie zacvaknutie. Nech už s ním bol v miestnosti ktokoľvek odišiel. David ešte chvíľu počítal. Jeho myseľ začala byť trochu zmätená. Strach pomaly nahradzoval nepokoj na ktorého podnet si nedokázal spomenúť. Až keď  sa úplne upokojil začal prijímať podnety, ktoré si predtým neuvedomil. Ležal schúlený v posteli. Mal na sebe veľké, bavlnené pyžamo. Keď otvoril oči všimol si biele obväzy na oboch rukách až po zápästia. Ťažkopádne zovrel ruku v päsť a znova ju uvoľnil. Pohľad na jeho ruky ho nečakane rozplakal. Neveril, že bude tak rád za obraz pohybujúcich sa prstov pred jeho očami. Chrbátom ruky si utrel slzy. Na tvári zavadil o gázu. Celé jeho telo bolo ošetrené a čisté. Otočil tvár k zdroju svetla a zažmúril oči. Bola to lampa. Okrem nej nebolo na stolíku nič. Obrátil pohľad na jemne osvetlenú miestnosť. Prešiel očami jednoduchý šatník. Vlastne všetko v tejto izbe bolo jednoduché a neosobné. David uprel pohľad na dvere a potom na svoje nohy. Okolo členku mal hrubý čierny náramok, ktorý pravidelne blikal na zeleno. Roztriasol sa. Otočil hlavu k svetlu a natiahol k nemu ruku. Nedočiahol naň, a tak sa iba díval, až kým ho úplne neoslepilo.

Nie je doma. Nie je v nemocnici. Nie je nikdy kde to pozná.

Do tela sa mu vracala pulzujúca bolesť. Bodlo ho na rebrách a on sa otočil na chrbát. Bol príliš unavený myslieť na útek. Gary tu nie je, a tak sa David presviedčal, že si môže dovoliť trochu oddychu. Len na pár minút.

Ozvalo sa slabé cvaknutie a David ihneď roztvoril unavené oči. Zavadil pohľadom o vysokú postavu ženy. Veľmi pomaly sa približovala k posteli, akoby sa bála, že sa dá David na útek ako malé, vystrašené zviera. Jedine David vedel, že to nebolo možné.  Nedokázal svoje telo dostatočne ovládať. Bol hore možno tridsať minút, ale to ho vyčerpalo, ako by mal za sebou dlhú túru po hore.

„David, správne?“ spýtala sa ho tichým hlasom. David na nej udržoval pohľad, ale zároveň sa snažil nezaspať. Mala silné rysy a tenké pery. V bordových vlasoch po plecia jej tvár vynikla, ale zdala sa neprimerane prísna. „Musíš mať bolesti. Dám ti niečo, čo ti pomôže, áno?“ položila mu ďalšiu otázku keď stála takmer v strede postele. Mala pravdu mal bolesti, ale nechcel žiadne drogy. Musí si zachovať jasnú myseľ, aby mohol nájsť cestu preč. Malátne pokýval nesúhlasne hlavou. „Nechcem ti ublížiť, ale pomôcť,“ povedala mu. V jednej ruke zvierala úzku injekciu a druhú k nemu natiahla. Odtiahol od nej trup a lakťami sa nadvihol, aby medzi nimi zväčšil priestor, ktorý neustále znižovala. „David,“ oslovila ho pevne, keď videla, že nebude spolupracovať. Zachytila ho za ruku a pritlačila ihlu na jeho tenkú kožu. David k nej obrátil vydesený pohľad. Nedokázal dostatočne rýchlo reagovať.

Pozeral sa jej priamo do očí. Usmiala sa a uisťujúco vyslovila: „Všetko bude v poriadku. Poddaj sa tomu.“

Srdce mu divoko udrelo do hrudného koša. Panika s ktorou sa prebúdzal ho začala opätovne pohlcovať. Neznáma žena pozorovala zmenu výrazu na Davidovej tvári. Tá zrkadlila čistú hrôzu. Na pár sekúnd si opätovne spomenul na dôvod, prečo tu nie je v bezpečí, ale potom ho zaplavila temnota.  

„David.“ Predieralo sa do jeho podvedomia. Zdalo sa mu, že ho volá Sandra. „David,“ oslovil ho druhý krát a on otvoril oči. Napriek tomu, že sa ešte len preberal bol stále neuveriteľne unavený. Oči mu zaklipkali a zastali na šatníku. Díval sa na ten jednoduchý kus nábytku akoby ho hypnotizoval.

„Musíš sa najesť,“ povedala žena sediaca vedľa jeho postele. Nebola to Sandra kto ho volal, ale neznáma žena, ktorá mu dala dávku sedatív po ktorej znova zaspal. „David,“ prehovorila na neho opatrne. David klipkal očami.  Keď sa chcel pokúsiť uniknúť, zastavila ho. Bol v pasci. „Musíš sa najesť. Si príliš slabý,“ povedala mu. David hodil na krátko pohľad na misku v jej rukách, ale nedôverčivo odvrátil oči na druhú stranu. Nechcel od nej potravu. Kto vie? Možno v nej zmiešala ďalšie látky. Nechcel riskovať, že ho znova omámi. „Nebudeš jesť?“ spýtala sa ho. Práve teraz túžil iba po bezstarostnom spánku. Bol príšerne unavený. Zároveň, ale nemohol spať. Nevedel kde je a prečo tu je? Na kraji jeho mysle sa vytvárala nejasná myšlienka, ale on ju nedokázal sformovať.

Žena sa náhle zdvihla a vyslovila prísne: „Prídem keď si to premyslíš.“ Jej sľub dodržala, prišla ešte asi zo štyri rázy, ale David v každom jednom prípade odmietol. Žena sa stávala viac a viac frustrovaná a David čím ďalej tým viac hladný. Nedokázal sa prinútiť prijať jej jedlo. Nedôveroval jej. V momente keď umieral bol takmer slobodný, ale teraz musí začať bojovať od začiatku. Mal by byť vďačný za záchranu, ale on to nedokázal. Bol vystrašený. Celé telo a podvedomie mu vravelo, že nedokáže uniknúť. Zamyslel sa nad tou ženou a snažil si spomenúť na udalosti predtým než vošla do izby. Znova. David mal pocit, že zabudol na niečo dôležité. Nedokázal si spomenúť. Jediné na čo narážal pri snahe utriediť jeho myseľ, bola žalúdok zvierajúca hrôza. Cítil, že ak nemôže uniknúť zaživa, bude radšej mŕtvy.

David pozoroval bez života mihotanie denného svetla na stenách izby. Dvere do izby sa po niekoľký krát otvorili, ale tento krát zostali pootvorené. Žena, ktorá sem dnes prichádzala celý deň zostala na rozmedzí prahu. David počul ako niekomu potichu vysvetľuje: „...na tom lepšie. Jeho rany sa začali celiť. Antibiotiká aj roztok zabrali. Inak, ako hovorím, je z najhoršieho vonku. Neobávam sa ani tak jeho fyzického stavu. Ten sa do pár týždňov úplne spraví. Problémom bude jeho psychika. Je zlomený a naposledy mal takmer dva panické záchvaty behom hodiny. Celý deň odmieta jesť. Nemôžem do neho dostať jedlo násilím.“

„Pusť ma dnu,“ požiadal ju mužský hlas rozhodne. Dvere sa začali otvárať a David znova odvrátil tvár. Cítil sa vydesený. Objal sa rukami a sklopil oči, aby sa na návštevníkov nemusel dívať.

David periférne vnímal, ako obaja zastali pri posteli. Každý zaujal jednu zo strán a Davidov pohľad sa stretol s mužovým. Stál vzpriamene a ruky mal letmo prekrížené na hrudi. Jednou rukou sa dotýkal hustej, gaštanovej brady. Okolo očí mal slabšie vrásky. Vlasy mal na bokoch vyholené na krátko, ale  vrch mu v primeraných prameňoch držali dovrchu a krútili sa. David si uvedomil, že je pozorovaný a okamžite odvrátil pohľad a zovrel oči. Pevne zovrel zuby. Tá hrôza sa vracala späť. Jeho telo sa opätovne schúlilo do kĺbka a začalo triasť. Skryl si tvár do dlaní. Zhlboka sa nadýchol a snažil sa potlačiť to bolestivé nutkanie rozplakať sa. Oči ho pálili, pľúca sa mu bolestivo stiahli a pery sa mu začali nekontrolovateľne triasť. Snažil sa zadržať dych.

„Nie je hlúpy,“ prehovoril muž pokojným hlasom. „Vie, že nie je zachránený,“ vysvetlil žene nespúšťajúc pohľad z Davida.

David si spomenul.  

„Počul a spomína si na môj hlas,“ dodal muž. 

Než žena prehovorila na muža, sa David začal topiť v pokojnom mori, ktoré ho sťahovalo a dusilo jeho mocou.

„Šéfe?“ spýtala sa zmätene žena.  

David nebol zachránený. Bolo iba postarané o omyl, ktorý Gary nebol schopný dostatočne vyriešiť.

„Zase urobil chybu,“ odvetil žene a sklonil sa k plačúcemu Davidovi. „Zavolaj mu, že tu je niečo, čo chcem aby videl, ale nič mu neprezrádzaj,“ požiadal ženu jeho morským hlasom a tónom.