„Daj mi viac.“ Hlesol Adam, zvíjajúc sa pod telom roztúženého muža. Cítil jeho prsty v sebe a trhol sebou keď mu narazil na prostatu. No zrazu ich vytiahol a Adama takmer zakňučal pre tú neznesiteľnú prázdnotu. Ale zacítil vôňu kvetov a v sekunde bol tak plný ako nikdy. Slastne vykríkol a celý sa napol. Muž chvíľu počkal, nech si Adam zvykne a začal zbesilo prirážať. Stony oboch mužov sa odrážali medzi stromami. Vtom muž divo zareval a Adam pocítil neskutočné teplo, ktoré ho naplnilo až po okraj. Rozlialo sa mu po celom tele, priniesla mu pocit aký ešte necítil. Adam sa zviezol na chladný kameň a pozrel do tých zelených očí.

Adam sa strhol ako zasiahnutý elektrickým prúdom a prudko sa posadil. Bol doma. Znovu si ľahol do perín a až vtedy si uvedomil bolestivú erekciu, uväznenú v boxerkách v ktorých spal. Toto sa mu dialo celý týždeň. Vždy ten istý sen, o mužovi so zelenými očami a tom najlepšom sexe aký kedy mal. A ráno bol potom nadržaný ako fena. Vzdychol, zhodil zo seba perinu a stiahol si boxerky. Zasykol keď sa látka obtrela o jeho vzrušenie, ktoré reagovalo aj na ten jednoduchý dotyk. Pevne zovrel svoj stuhnutý penis a začal prechádzať po celej dĺžke. Myseľ mu naplnil obraz tých zelených očí, tak divokých a predsa zvláštne nežných. Napol sa ak luk a za tlmeného výkriku vyvrcholil. Biela tekutina mu postriekala brucho. Adam sa omámene rozvalil do perín a ako zhypnotizovaný civel do stropu. Sladká prázdnota mu zahnala myšlienky a dopriala pár minút pokoja. Napokon sa však dal do pohybu a vzal z nočného stolíka vreckovky, ktorými sa poutieral.

O pol hodinu už znudene žuval sendvič čo si pripravil na raňajky. Už sa stihol osprchovať a teraz premýšľal čo dnes bude robiť. Bola nedeľa a nemusel nikam ísť. Ale asi ostane doma, lebo bol nadržaný a nechcel si urobiť hanbu. Aj v sprche si ho ešte dvakrát vyhonil, lebo myšlienka na tie opakujúce sa sny ho zakaždým vzrušila.

Dialo sa mu to od minulého víkendu, čo sa zobudil na lavičke na verande chaty. Musel tam zaspať, ale bol by prisahal že išiel do lesa. Auto sa mu pokazilo a vedel že kúsok ďalej je ďalšia chata, kde by mali byť nejaký turisti. Chcel ich poprosiť o pomoc, ale potom si pamätal už len stromy a ďalej nič. Nevedel či do toho lesa naozaj išiel, alebo sa mu to len snívalo. Isté však je že ten deň sa poobede ukázal jeho najlepší priateľ, ktorý je aj majiteľom tej chaty a vzal ho späť do mesta.

Zo zamyslenia ho vytrhlo vyzváňanie mobilu. Pozrel na číslo a uškrnul sa. My o vlku...

„No čau Adam, čo porábaš?“ ozval sa veselý hlas hneď ako to Adam zdvihol.

„Nič moc, nudím sa.“ Odvetil Adam. „Ale že voláš tak skoro, predpokladám že si niečo vymyslel a chceš ma do toho zapojiť, však Nicky?“ dodal maznavo a lenivo sa natiahol ako mačka. Nicka poznal prakticky od narodenia. Vedel čo od neho čakať.

„Vidno že ma poznáš.“ Zasmial sa Nick, keď sa v pozadí ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla. „Adam, počkaj sekundu, musím niekoho poriadne zdrbať.“ Povedal sladko a začal po komsi revať. Adam sa zachichotal a radšej odtiahol mobil od ucha, lebo Nick vrieskal moc nahlas. Kým čakal, rýchlo dojedol raňajky.

„No už som tu.“ Ozval sa po chvíli znova Nickov sladký hlas. Vôbec neznel akoby pred chvíľou kričal. „Prepáč, ale niektorý moji zamestnanci sú hrozné polená.“ Zašvitoril a Adam mohol doslova cítiť ten úškrn. „Ale k tomu prečo volám. Vtáčiky mi zaštebotali, že v meste je nejaká VIP párty. A mne sa na ňu podarili zohnať lístky, tak či by si so mnou nešiel.“

„No to si píš.“ Potešil sa Adam a náhlivo prešiel do svojej izby. „Kedy to bude?“

„Začína hneď po západe slnka, takže medzi deviatom a desiatou. Dovtedy by sme mohli pobehať po meste.“

„A kto ešte ide?“ zaujímal sa Adam.

„Len my dvaja, aj tak sme spolu už dlho nič nepodnikli.“

„To neberieš ani Tobyho?“ divil sa blonďáčik. Nick bez svojho manžela nechodil prakticky nikam.

„Nie, išiel na víkend k rodičom. Ja som kvôli práci nemohol ísť, veď vieš že teraz prestavujeme a mal by som na to dohliadnuť.“

Adam zamrmlal že chápe. Nikdy by to nepriznal, ale trochu Nickovi závidel. Tak úžasného partnera nájde málokto. Milovali sa tak veľmi, až to bolo nepochopiteľné. Ani jeden pomaly nedokázal ani dýchať bez toho druhého. Adam túžil po tom, aby aj jeho niekto tak miloval. Síce nie až tak fanaticky, ale aspoň tak intenzívne.

Rýchlo potriasol hlavou aby zahnal tie myšlienky a znova sa venoval Nickovi. „Dobre, kedy sa stretneme?“

„Za hodinku som u teba.“ Oznámil mu Nick veselo, ale ozval sa ďalší rachot. „To snáť nemyslia vážne!“ zavrčal a zložil. Adam sa zachechtal a začal sa obliekať.

„Tak čo povieš?“ zahučal Nick nahlas, aby prekričal hudbu. Adam sa len uškrnul, lebo nemal záujem si vykričať hlasivky. S Nickom behali po meste, až zakotvili v nákupnom centre. Nick si pokupoval kopec handier a množstvo blbostí. Bol v tomto ešte horší ako dievča. Adam ho čakal v malej kaviarni a cez výklad sledoval ako jeho priateľ ako strela pobehuje po obchodoch. Potom to všetko zaniesli do Nickovho a Tobyho bytu a nakoniec sa ocitli na očakávanej párty. Adamovi dostalo už to ako sa sem dalo dostať. Museli zísť do metra, po koľajniciach prejsť na odstavenú trasu a cez dieru v stene prejsť do akéhosi skladu. Tam po schodoch zišli ešte nižšie a ocitli sa pred zamrežovanými dverami, ktoré strážila dvojica strážnikov. Nick im celý vysmiaty ukázal lístky a vtiahol Adama dnu. Objavili sa v obrovskej miestnosti plnej ľudí. Hrala tu zremixovaná hudba a svetlá tu preblikávali v odtieňoch modrej, zelenej a fialovej. Na opačnom konci miestnosti stál luxusný barový pult s nápojmi o ktorých Adam ešte nikdy nepočul. Na jednej strane bola vyvýšená plošina s množstvom mäkkých pohoviek a kresiel a boli tam dvere zakryté červeným závesom. Na pódiu sa predvádzali ženy a muži v lesklých kostýmčekoch, ktoré zakrývali akurát to najnutnejšie. Niektorý z hostí hodil jednému zo striptérov ruličku bankoviek. Ten vzal peniaze, strčil si ich do zelených jocksov (asi zle vyskloňované)a namieril si to s ním za ten červený záves.

Adam už mal v sebe pár pohárikov, ale krotil sa. Bavil sa, ale niečo mu tu vadilo. Nevedel však prísť na to, čo je zle. Vtom zacítil bodavú bolesť v podbrušku, pre ktorú sa bolestne prehol v páse. Nick si to však nevšimol, skončil pri bare. Adam syčal od bolesti a potácal sa k záchodom. Napokon sa tam dostal a oprel sa o umývadlo. Predychával odznievajúcu bolesť a pozrel sa na seba do zrkadla. Nevyzeral inak, len unavene... , počkať, to vždy mal v očiach zlaté škvrny?

Trhane sa nadýchol a naklonil sa k tomu reflexnému sklu. Jeho nevýrazné hnedé oči sa zmenili, mali jasnejšiu farbu, ako oriešková čokoláda, a zdobilo ich niekoľko fliačkov farby roztaveného zlata. Pošúchal si oči, dúfajúc že je to len očný klam, ale stále to tam bolo. A všimol si ešte niečo. Keď sa zahľadel na svoje ruky, zbadal že vystupujúce žily už nemá modré, ale pod kožou sa črtali v tmavej zelenej.

„Ja som Elas, ale predpokladám že do rána na to zabudneš.“

Adam sa strhol, stratený v spomienkach. Elas, tak sa ten zelenooký volal. Žeby to predsa len nebol sen?

***

Elas sa ani zďaleka nebavil ako Adam. Odkedy ho vtedy vyniesol z lesa, bol ako bez duše. Najprv to nechápal, nevedel prečo sa tak cíti. Ale ako plynul čas, pochopil. Chýbal mu. Nedokázal na toho smrteľníka zabudnúť, nech sa akokoľvek snažil. Bludička mala pravdu. Musí niesť následky. A to také, že sa do neho zamiloval.

„Čo tak smutne, pán môj?“ ozval sa jeden zo satyrov a koketne zavrtel bokmi. Elas sedel na lúke, na tej skale kde zapečatil svoj osud. Nostalgicky hľadel na chladný kameň, a spomínal ako sa zmocnil Adamovho tela. Lesné bytosti chodili okolo neho, ale ani jeden sa ho neodvážil osloviť. Až doteraz.

Zelený muž apaticky zdvihol pohľad na usmiateho satyra, ktorý sa ho očividne pokúšal zviesť. Ibaže Elasa už nemravné gestá lesanov nedokázali vzrušiť. Za čo by inokedy prešukal celú noc, teraz len ignorantsky odvrátil pohľad. „Mám slabú chvíľu.“ Zašepkal takmer nemo, neschopný poriadnej reči. Dokonca to povedal v ľudskej reči.

„S tým vám môžem pomôcť.“ Zazubil sa satyr a drzo sa k nemu naklonil. Rukami mu siahol do lona, ale Elas ho surovo zovrel za zápästia.

„Vypadni!“ zavrčal po ňom a odsotil ho od seba. Prekvapený satyr padol na zadok, zamečal a ušiel. Pán lesa sa znova zahľadel na skalu pod sebou a po líci mu stiekla slza.

Sedel tam až do západu slnka. On však nič nevnímal, stále mal v hlave obraz toho prekrásneho ľudského muža, ktorý si zo sebou odniesol jeho srdce. Až keď do ticha lesa zažiarili svetlušky, prebral sa z omámenia. Smutne skĺzol zo skaly a pobral sa k rieke. Natiahol ruky k vode s úmyslom osviežiť sa, ale stuhol ako socha. Civel na svoje ruky, ktoré už nepokrývala zeleno-zlatistá koža. Mal ich ružovasté, ako človek, s presvitajúcimi modrými žilami. Poplašene sa naklonil nad vodu, aby uvidel svoj odraz a zmocnila sa ho hrôza. Tam síce ešte mal pôvodnú zelenkavú pokožku, ale oči sa mu zmenili. Pôvodne ich mal čisto zelené, bez beľma či zreničiek, proste len dve žiarivozelené gule. Ale teraz tam tú bielu časť mal, ako aj zreničky rozšírené od strachu. Zelené mu zostali len dúhovky.

„Ja som ťa varovala.“ Ozval sa spoza neho dievčenský hlas. Elas sa prudko otočil a zahľadel sa na mihotavú bielovlasú dievčinu.

„Bludička,“ preglgol pán lesa, „už sa so mnou rozprávaš?“ usmial sa v chabom pokuse nadľahčiť situáciu.

„Žarty bokom.“ Zavrčala po ňom. „Síce si ma naštval, ale že si neuškodil priamo mne, nemá zmysel sa na teba hnevať.“ Dodala už nežnejšie a usmiala sa. Elas prekvapene zažmurkal, ale tiež sa usmial. „Ale k veci. Nerada to hovorím, ale asi viem čo sa deje.“

„Čo? Prečo sa mením?“ spýtal sa vystrašene a znova si obzrel svoje ľudské ruky. Až vtedy si všimol, že ľudská farba kože mu siaha tesne nad lakte, kde plynule prechádzala do pôvodnej zelenkavej.

„Lebo si sa zamiloval do smrteľníka.“ Odvetila smutne. „A rozhodne nepomohlo, keď si vtedy stratil kontrolu nad svojimi schopnosťami. Bol si v ňom. Tebe to dalo kus jeho ľudskosti a kto vie čo si ty nechal v ňom. Ale môžem povedať, že keď si ho odnášal, jeho aura sa zmenila na takmer identickú ako je tvoja. Akoby snáď bol druhým pánom lesa. No ako to naozaj je ti fakt nedokážem povedať.“

Elas na ňu dlho hľadel a spracovával čo mu povedala. Ak mu naozaj dal niečo z lesnej mágie... . Musí sa vrátiť. Ale nie len kvôli tomu, potreboval ho aj pre seba. Tak hrozne po ňom túžil, že sa išiel zblázniť od zúfalstva. Musí sa vrátiť. A keď tu bude, urobí čokoľvek aby ho získal.