„Adam?“ hlesol pán lesa a prekvapene pozeral na príchodiaceho. Mal pocit že sníva. Tak dlho sa pre tohto človeka trápil, a on tu teraz stál a v tvári mal radosť a úľavu.

„Elas.“ Šepol Adam a jemne sa usmial. „Ty si prišiel.“ Vydýchol v neuverení a podvedome k nemu urobil krok. „Naozaj si tu.“ Pokračoval a urobil pár ďalších krokov. „Si ozajstný.“

„Pamätáš si ma.“ Vydýchol Elas a skôr konštatoval ako sa pýtal. V údive hľadel na smrteľníka, ktorý mu vtom padol do náruče. Pán lesa stuhol, nechávajúc sa objímať. „Vrátil si sa.“ Šepol Elas a ovinul ruky okolo Adamovho tela. Tuho ho k sebe pritisol, vdychujúc jeho vôňu. Zelenému mužovi sa nahrnuli slzy do očí. Toľko na neho myslel, toľko spomínal, a teraz bol tu. Cítil sa akoby mu z pliec spadlo bremeno, o ktorom ani nevedel že ho mal. Zamiloval sa do Adama, aj keď to bol človek, aj keď by ho nemal milovať, aj keď pre neho ostal prekliaty.

Adam si vtedy akoby niečo uvedomil a zamrzol. Odtiahol sa od Elas a postavil sa pol metra od neho. Zeleného muža jeho náhla neprítomnosť doslova zabolela, ale pre istotu mlčal. „Ehm, no ja...,“ koktal Adam a nervózne prešliapol, „prepáč, ja len... .“ Nedopovedal, červenajúc sa pozrel do zeme a zahryzol si do jazyka. Elas ho chápal, hoci donedávna pre neho ľudské emócie boli príliš vzdialené. Stretli sa len raz, aj to ho Elas v podstate znásilnil, potom sa dva týždne nevideli a napokon sa na seba vrhli ako dávno stratený snúbenci.

„Viem.“ Šepol pán lesa a pozrel na Adama so smutným úsmevom. „Za to vtedy sa ospravedlňujem, ako aj za všetky následky. A odpusť mi aj to čo poviem, ale Adam, tak hrozne si mi chýbal.“ Vzlykol a po líci mu stiekla slza. Tak hrozne ľutoval, že ho vtedy tak zneužil. Mohol ho uspať ešte vtedy keď ho len uvidel. Zobudil by sa s presvedčením že to bol len sen. Ale on ho vtiahol na to miesto plné mágie a urobil to čo urobil. A teraz obaja museli niesť následky, nech boli akékoľvek. Elas si totiž stále nebol stopercentne istý, čo všetko to malo priniesť.

„Aj ty si mi chýbal,“ zamrmlal Adam a Elas od prekvapenia vypleštil oči. „Ani nevieš ako,“ pokračoval človek a zelený muž ho ohromene počúval, „každú noc sa mi o tebe zdalo. Myslel som že je to len sen, ale potom som si spomenul na tvoje meno. To ma presvedčilo, hoci potom toho bolo viac.“ Zasmial sa trpko a rozopol si košeľu. Elasovi padol zrak na spletitý vzor na Adamovej hrudi, ktorý sa mu ako zeleno zlaté tetovanie ťahal od srdca cez prsia a kľúčne kosti až na ramená. Elas až zabudol zavrieť ústa od prekvapenia.

„Predpokladám že netušíš čo to znamená.“ Skonštatoval Elas a naklonil sa aby lepšie videl. Adam pokrútil hlavou, že naozaj netuší. „To je, no...“ nedokončil, celý sčervenel a radšej ustúpil do tieňa aby Adam nevidel jeho výraz. To tetovanie je totiž symbol lesa. Zjaví sa iba na človeku, ktorého si nejaká lesná bytosť označila za svojho. Elas si nebol vedomí že by mu to dal, hoci aura toho vzoru bola nepochybne jeho. Horšia stránka toho bola, že tak komplikovaný vzor sa zjavil iba pri fakt hlbokom a intímnom vzťahu, ktorý zákonite bude trvať večne.

„No?“ vyzval ho Adam, netrpezlivo čakajúc na odpoveď.

„To je symbol, že... že si sa intímne spojil s nadprirodzeným tvorom.“ Povedal Elas zjednodušenú verziu pravého významu a radšej od toho vzoru odtrhol oči. Vedomie že jeho značka je na Adamovom tele ho tááák rozpálila, až rastliny okolo neho začali schnúť. Stálo ho všetko sebazaprenie, aby sa na neho proste nevrhol. Sústredil sa na ďalšie viditeľné zmeny na Adamovi. Všimol si široký zelený prameň v jeho hodvábnych blond vlasoch, ktorý očividne nebol nafarbený. Jemná žilová kresba na jeho silných pažiach bola zelenkavá. A hnedé oči nabrali sýtejší čokoládový odtieň, ako aj pár zlatých fliačikov. Toto plus magické tetovanie boli našťastie jediné viditeľné zmeny. Ale boli tu aj niečo iné. Elas cítil ako sa jeho pôvodne ľudská aura zmenila. Odrážala divokú silu prírodu, tak ako pri Elasovi, no iba z polovice. Tá druhá polka bola stále ľudská. A zmenila sa aj jeho vôňa. Elas ako nadprirodzený mal veľmi silné zmysli, a pamätali sa ako Adam vtedy voňal. Cítil z neho kávu, papier a mätu. Teraz tam bola len tá mäta, spolu so silnou vôňou zemi po daždi. No bez ohľadu na zmeny, bol pre Elasa Adam ten najkrajší tvor na svete, absolútne dokonalý.

Adamovi sa líca zafarbili krvou, ale viac ho zaujala iná časť odpovede. „S nadprirodzeným tvorom?“ spýtal sa takmer nemo a placho na neho pozrel. Elas prikývol. „Aj vtedy v noci. Nikto nevyzeral ako človek.“ Konštatoval Adam, stratený v myšlienkach.

„Lebo nikto z nich nie je človek. Ani ja nie.“ Povedal Elas a čakal na reakciu.

„Čo si zač?“ spýtal sa Adam po chvíli. „Elf?“

Elas sa zachechtal. „Nie elf, ja som niečo viac. Som zelený muž. Rastlinný duch, ochranca prírody a vodca všetkých tunajších tvorov. Či už obyčajných, alebo zázračných. Som pán tohto lesa, kráľ Elas Virider z Faunusových lesov.“ Povedal a hrdo sa vypäl, pôsobiac čo najviac autoritatívne. Adam na neho hľadel s priam posvätnou úctou. „A som aj ten idiot, čo sa bezhlavo zamiloval do smrteľníka a tým preklial samého seba.“ Dodal trpko a vstúpil do mesačného svetla.

„Počkať, nebol si zelený?“ zarazil sa Adam a nedôverčivo si ho prezrel.

„Nie si jediný, na ktorom sa náš úlet podpísal.“ Zaškľabil sa Elas neveselo a poukazoval sa mu zo všetkých strán. Pán lesa na tom bol v podstate horšie ako Adam. Jemu sa zmenila len časť tela, ale na Elasovi neostal ani milimeter pôvodnej zelenej kože, celý bol bledoružový ako človek. Aj zelené oči mal teraz čisto ľudské. Stále však bol rovnako nádherný ako vtedy, ibaže teraz by si ho každý pomýlil s človekom. Keď sa mu to stalo, vyvolal v lese všeobecnú paniku, a teraz sa doslova musel pred všetkými ukrývať.

Adam na neho civel s otvorenými ústami, keď mu niečo došlo. „Počkať, počkať, zamiloval?“ vypískol a s pohľadom prekvapeného šteňaťa si ho premeral.

„Páni, to ti trvalo.“ Zazubil sa Elas a vykročil k nemu. „A áno, zamiloval. Môj druh pozná len lásku na prvý pohľad, inak sa zamilovať nedokážeme.“

„A... ale, veď...,“ koktal Adam a poplašene ustupoval pred blížiacim sa Elasom.

„Ale čo? Pozri čo som kvôli tebe podstúpil. Ty síce tiež, ale s tým sa dá niečo robiť. Ja takto ostanem asi navždy. A nehovor že tiež ku mne niečo necítiš. Čo potom teda bolo to: „Aj ty si mi chýbal, ani nevieš ako. Každú noc sa mi o tebe zdalo.“ ?“

Adam zastal, bojujúc s množstvom emócií. Pozrel na Elasa, ktorý sa usmial tak sladko, až neodolal. „Ach do pekla.“ Zavrčal Adam a vrhol sa Elasovi okolo krku, tisnúc svoje pery k tým jeho. Pán lesa ho privinul k sebe a opätoval mu bozk, vkladajúc do toho všetku túžbu čo sa v ňom za tie dva týždne nazbierala. Až teraz naplno pocítil, ako príšerne mu chýbal. Doloval z toho bozku všetko čo mohol, jazykom plienil Adamove ústa a vyžíval sa v teple jeho tela. Išlo to tisíckrát lepšie ako čakal. Elas si predstavoval že potrvá najmenej rok kým sa znovu stretnú, a aj keby nie, veril že Adam sa ho bude báť, bude kričať a z celého srdce nenávidieť. Ale toto bolo viac ako sa odvážil dúfať. Plný eufórie zvalil Adama do mäkkej trávy a zvliekol mu rozopnutú košeľu.

Adam prelomil bozk a lapal po dychu. Jeho telo ochotne vychádzalo Elasovi v ústrety, akoby si už dávno zvyklo. Adam vzrušene zasykol, keď sa Elas vyzývavo obtrel o jeho lono a pritisol sa ešte bližšie k nemu. „Teraz prosím nežnejšie.“ Zašepkal mu do ucha a následne ho zľahka uhryzol do lalôčika. Elas zostra nasal vzduch a pár ťahmi ho zbavil šiat. Následne sa vydvihol a zahľadel sa na tú nádheru pod sebou.

„Hmm, tak na tento pohľad si ľahko zvyknem.“ Zapriadol Elas, kochajúc sa pohľadom na svojho milenca. Zalizujúc sa ako mačka sa k nemu sklonil a zľahka ho pobozkal nad srdcom, presne do stredu zeleného tetovania. Adam sa napol, vyžívajúc sa v Elasovej pozornosti. Pán lesa však netušil, že tým bozkom to všetko len definitívne spečatil. Ale aj keby vedel, bolo by mu to jedno. Jazykom a perami ochutnával Adamovu rozpálenú kožu, zanechávajúc za sebou vlhkú cestičku. Pomaly a dôkladne obkreslil každý sval, berúc si daň za tie týždne samoty a žiaľu. Keď sa až nebezpečne priblížil k jeho vzrušeniu, Adamove prsty sa zaplietli do Elasovych tmavých vlasov a pritiahli ho späť hore. Pán lesa sa mu pozrel do očí a venoval mu dlhý bozk, zatiaľ čo rukou mu zľahka kĺzal späť dole. Pevne zovrel jeho erekciu, na čo sa Adam od neho odtrhol a vzrušene vykríkol. Elas sa zazubil a znovu ho pobozkal.

„Hhh... nenaťahuj... to!“ zasyčal Adam, keď Elas až bolestne pomaly hladil jeho vzrušenie.

„Aký netrpezlivý.“ Zasmial sa veselo pán lesa, ale vyhovel mu. Skĺzol nižšie a vzal do úst jeho horký penis. Adam vzrušene vykríkol a zaryl prsty do zeme. Elas ho tak ako vtedy privádzal do šialenej blaženosti, dávajúc do toho všetko. Adam sa napol ako luk a búrlivo vyvrcholil. Elas spokojne prehltol dávku horúcej tekutiny, slanej aj sladkej zároveň. Dychčiaci Adam sa uvelebil v mäkkej tráve, ale očividne stále nemal dosť. Pritiahol Elasa bližšie k sebe a zahákol mu prsty o len nohavíc.

„Ja som tu nahý, a ty si ešte oblečený? Užaj s tým dole.“ Zavrčal Adam panovačne a strhol zo zeleného muža nohavice, čím uvoľnil jeho bolestne tvrdú erekciu. Elasovi sa až zastavil dych v očakávaní. Prebral iniciatívu a venoval Adamovi ďalší bozk, dlhý a vášnivý. Keď sa ich pery oddelili, Elas tak ako vtedy strhol zo svojej koruny malú kvetinku, rozdrvil ju v dlani a jej nektárom si potrel stuhnutý penis. Ibaže teraz si pár kvapiek nechal na prstoch a zľahka potrel Adamovu nedočkavú dierku. Vzápätí do neho vkĺzol hneď dvoma prstami a zľahka ho pripravoval na vpád niečoho väčšieho. Adam sa už dávno neovládal, ako bábka sa skrúcal pod Elasovymi prstami, netrpezlivo žiadajúc viac. Aj jeho hrdosť bola razom tuhá ako skala. Keď sa Elas presvedčil že je Adam pripravený, vytiahol prsty a okamžite ich nahradil svojím bolestne tvrdým penisom. Adam sťažka vydýchol a sám začal hýbať panvu, vychádzajúc mu v ústrety. Elas začal pomaly prirážať, postupne zvyšujúc tempo. Jednou rukou sa zaprel do zeme a druhou pracoval na Adamovej opätovnej erekcií. Netrvalo dlho a zareval ako rozdráždené zviera. Vyvrcholili spoločne, k Elasovmu revu sa pridal aj Adamov výkrik, ktorý hádam počuli až v meste. Zvalili sa vedľa seba do trávy, predychávajúc všetku tú rozkoš.

Kto vie ako dlho tam len tak ležali, raz hladkajúc toho druhého, raz sa bozkávajúc. Napokon sa Adam vydvihol a pozrel na Elasa s takou láskou, až sa pán lesa išiel roztopiť od šťastia. „Takže čo teraz s nami bude?“ spýtal sa veselo a pozorne si Elasa prezeral.

„No čo asi, začneme spolu oficiálne chodiť.“ Usmial sa Elas a pritiahol si Adama na hruď. „Aj tak už vieš o nadprirodzených tvoroch, takže opustiť ťa už nemôžem. Inak, prekvapuje ma ako ľahko si to vzal.“

Adam sa zachechtal. „Ver mi, ja som zažil už dosť podivností. Len tak ma niečo nerozhodí.“ Povedal a pobozkal ho. „Len som zvedavý, ako vysvetlím rodičom, že randím s kráľom lesa.“ Dodal veselo, keď ho čosi napadlo. „Počkať, ak chodím s kráľom, tiež to zo mňa robí kráľa, nie?“

Elas sa až rozosmial nad tým jeho nadšeným výrazom. „No v podstate áno, si teraz druhý pán lesa.“ Prikývol pobavene a tuho ho objal. „Ale som zvedavý, ako to vezmú naši poddaný.“ Zamračil sa, ibaže teraz sa zasmial Adam.

„Neboj, spoločne to zvládneme.“ Ubezpečil ho a znova ho pobozkal. Po chvíli sa však odtrhol. „Len ťa poprosím, nedá sa s týmto niečo robiť?“ spýtal sa, ukazujúc na svoju zelenú kožu a vlasy. „Ja budem musieť ísť do práce a fakt neviem ako to vysvetlím.“

Elas sa uškrnul a postrapatil mu vlasy. Zelené pramene zmizli a znova ich mal blond. Následne ho pobozkal na obe zápästia a zelený žily boli opäť modré. No pri pohľade na tetovanie na hrudi mu myklo kútikmi úst. „Ostatné viem odstrániť, ale s týmto neviem urobiť nič. Toto je znak toho čo sa stalo. V tých čiarach sa ukrýva všetko čo som ti dal. Ostane ti to navždy.“

Adam vzdychol, ale napodiv nezosmutnel. „A čo, aspoň to bude znak toho že patríme k sebe.“ Usmial sa a Elas sa fakt musel premáhať, aby mu neprezradil že to naozaj je ten znak. A má v sebe omnoho viac. „Ale čo urobíme s tebou?“ zaujímal sa Adam a pohľadom prešiel po jeho ľudskej koži.

„Tým sa netráp, mne nevadí byť takýto. Aj keď...“ odmlčal sa a zamyslene zvraštil obočie. „Mohol by som vyzerať podobne ako ty.“ Dokončil a kývol na vzor na jeho hrudi.

„Ako?“ spýtal sa Adam, ale miesto odpovede sa mu Elas prisal na pery. Len trošku nabudil svoje schopnosti a vytiahol z Adama prebytočnú silu čo v ňom nechal. Tú, ktorú pre neho vtedy obetoval. Adam zalapal po dychu, lebo mohol cítiť ako z neho niečo uniká. Ale podvedome vedel že mu to nepatrí, preto zaťal zuby a držal. Elasovi vtom na hrudi ožila zelená a zlatá, prepletala sa ako klbko hadov, až vytvorili rovnaký vzor ako mal Adam. Pleť mu mierne ozelenela, ale stále bol zameniteľný s človekom. No aj ten kúsok mu stačil. Oddelil sa od Adama a spokojne vydýchol v náhlej spokojnosti. Pozrel na svojho milenca a cez telo mu preletel strach.

„Prepáč, prepáč, prepáč.“ Šepkal a pevne ho zovrel v náručí. Adam vyzeral že ho to bolelo a bol zrazu moc bledý.

„T... to nič.“ Zamrmlal Adam a ochotne sa oprel o svojho milenca. „Ak ti to pomohlo, stálo mi to za to.“

„Pomôcť pomohlo, ale nechcem aby si pre mňa trpel.“ Nesúhlasil Elas a pobozkal ho do vlasov.

„Netrep, toto nebolo žiadne utrpenie. Ale aj keby ma mali mučiť, pre teba to ochotne podstúpim.“ Odporoval Adam tvrdohlavo a založil si ruky v bok. Elas nad ním len pokrútil hlavou, ale viac sa nehádal. Videl že by to nikam neviedlo.

„Ty môj hrdina.“ Podpichol Elas Adama a daroval mu ďalší bozk. „Ostaneš tu so mnou?  Ukážem ti svet o ktorom sa ti ani nesnívalo.“ Šepol Elas horko a modlil sa aby súhlasil.

„Ostanem.“ Usmial sa Adam. „Aspoň ťa lepšie spoznám a dám si od všetkého pár dní voľna.“

Elas sa šťastne zasmial a znovu spojil ich pery. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem...“ šeptal pomedzi bozky, zvierajúc ho tak pevne, akoby mu chcel dolámať kosti. Adam sa pobavene uchechtol a nechal sa ním rozmaznávať. Ostali tam ležať, na lúke plnej kvetov, a iba mesiac s hviezdami na nich z výšky dohliadali, kým znovu nesvitlo ráno.