„Hej Adam, vnímaš ma?“ zakričal známy hlas a zamával mu pred očami. Adam sa strhol, lebo naozaj nevnímal. Zahľadel sa na kolegu ktorý ho oslovil a chabo sa usmial.

„Prepáč, zamyslel som sa. Čo si hovoril?“ spýtal sa zdvorilo a pokúšal sa tváriť čo najnormálnejšie.

„Pýtal som sa či už máš tie papiere, to po prvé. A po druhé, či máš dnes po práci niečo naplánované.“ Oznámil mu Hal a oprel sa o stôl.

„Papiere mám,“ povedal Adam a podal mu ich, „a k tomu druhému, nie nemám. Prečo?“

„Tak či by sme niekam neskočili. Na neskorý obed a možno na pohárik?“ usmial sa zvodne a drzo sa k nemu naklonil. Adam, sediaci na kolieskovej stoličke, sa podvedome odsunul. Nemusel byť génius aby vedel že ho balí. Ale na jeho smolu už povedal že nič nemá, takže by bolo blbé odmietnuť.

„Dobre, môžeme.“ Odpovedal neochotne. Hal síce bol milý chlapík, ale... . Ale nič. Bol pekný, vtipný a celkom chytrý. No Adam vôbec nemal náladu niekam chodiť. Po prvé, neustále myslel na toho zelenookého muža s tým najkrajším úsmevom na svete. Elas, muž z lesa. Adam už prestal veriť že je len sen. A po druhé, polovicu tela mal zelenú a zlatú! Začalo to na tej párty minulý víkend. Najprv mal zelenkavé len žily na rukách, ale teraz ich bolo vidieť aj na hrudi, bruchu a nohách. Tam síce len slabo, ale aj tak. A k tomu mu ramená a hruď pokryli zelené a zlaté pásiky poprepletané ako popínavé rastliny. Tá zelená aj naozaj bola tvarovaná do rastlín, ako šľahúne s listami sa omotávali okolo jeho svalnatých ramien a prechádzali na hruď, až k srdcu. A tie zlaté ako stužky sa medzi nimi prepletali. Pripomínalo to tetovanie a ako také to nevyzeralo zle, ale že sa to na Adamovi zjavilo len tak, nebol z toho moc nadšený. Tu sa dialo niečo nadprirodzené.

„Tak ideme?“ spýtal sa nadšene Hal a doslova Adama poháňal. Už skončili a pracovníci unikali z kancelárií do svojich domovov. Adam nevrlo nasledoval rozradosteného Hala a rozmýšľal kde v sebe berie toľko energie. Nebolo tajomstvo že sa Adam Halovi páči. Neustále ho niekam pozýval, ale Adam sa z toho väčšinou šikovne vykrútil. Dnes však naozaj nemal náladu na výhovorky, tak proste prehryzol neochotu a nasledoval ho.

Skončili v menšej reštaurácií kde si dali ten neskorý obed, alebo skôr už večeru. Hal stále niečo rozprával a našťastie sa moc nevypytoval. Adam ho počúval na pol ucha a venoval sa jedlu, len občas niečo zamrmlal aby dal najavo že akože vníma. Ani by sa neprebral z apatie, keby nezacítil ako mu Hal pohladil ruku. Zdvihol na neho pohľad, ale Hal sa tváril že sa len natiahol po soľničku. Apaticky si ho prezrel a pokračoval v jedle. Elasovi sa aj tak nevyrovná.

Konečne sa pohli a vyšli na ulicu. „S tebou dnes nie je žiadna sranda.“ Zachechtal sa Hal kým kráčali k autám.

„Som nejaký unavený.“ Vyhovoril sa Adama v duchu otrávene zavrčal. „Vďaka za večeru, ale už asi pôjdem domov.“

„Nechceš ísť na pohárik? Ten by ťa prebral.“ Skúšal Hal. Viditeľne nebol nadšený z Adamovej neochoty.

„Zajtra predsa ideme do práce.“ Pripomenul Adam nevrlo. „A necítim sa moc dobre. Vážne už pôjdem.“

Hal sa nadychoval že bude protestovať, ale Adamov výraz ho umlčal. Skleslo sa rozlúčil a odišiel. Adam si unavene pošúchal tvár a naskočil do auta.

O pätnásť minút bol doma. Zmorený rozrazil dvere, vošiel do svojho skromného bytu a zamkol za sebou. Pôvodne bol rád že je konečne sám, ale vtedy ho rozbolela hlava a to mu totálne zničilo náladu. Zhodil zo seba oblek a len v trenkách prešiel do kuchyne. Vzal si pivo z chladničky, vošiel do obývačky a zvalil sa na gauč. Otvoril plechovku, zapol si telku a schuti sa napil. No ledva sa mu horký nápoj dostal do úst, hrdlo sa mu stiahlo, žalúdok sa vzpriečil a telom mu prešiel kŕč. Adam odhodil plechovku a rozbehol sa do kúpeľne. Ani sa nenazdal a skláňal sa nad záchodom a dávil aj včerajšie raňajky. To pivo sa muselo pokaziť, lebo niečo tak odporné ešte v ústach nemal. Myšlienka že by si ho ešte niekedy dal vyvolala ďalšiu protestnú reakciu jeho žalúdka. A to ho tak zbožňoval.

Adam sa opatrne pozviechal, trasúc sa ako osika. Toto sa mu ešte nikdy nestalo. Tak zle mu ešte nebolo. Znechutene si vypláchol ústa a opláchol si tvár. S povzdychom sa narovnal a pozrel do zrkadla. Ten pohľad ho zamrazil. To zeleno-zlaté tetovanie stále mal, ale to ho neprekvapilo, hoci sa zdalo že sa trošku rozšírilo. V blonďavých vlasoch mal široký zelený prameň, ťahajúci sa od stredu k ľavému spánku. Akoby si ich nafarbil, hoci ešte pred pol hodinou tam tú zelené nemal. Zbadal aj niekoľko tenkých zlatistých pramienkov, ale pre prirodzenú blond to nebolo moc vidieť. Adam na to zhrozene hľadel, celý sa chvejúc. Ale po asi minúte sa v ňom zdvihla žlč.

„Tak toto nie!“ zasyčal a vybehol z kúpeľne. Hodil na seba prvé oblečenie čo mu prišlo pod ruku, vybehol z bytu, nasadol do auta a už frčal preč z mesta. O asi hodinu neskôr odbočil na poľnú cestu, cez ktorú vošiel do hustého lesa. Zastal až pred veľkou chatou postavenou z dreva, kde strávil ten víkend, kedy sa toto všetko začalo. Vystúpil a poobzeral sa.

Už bola noc. Hviezdy žiarili na oblohe, spolu s mesačným kosákom, ktorých svetlo ledva prenikli cez hustú spleť konárov. Povieval chladný vietor, šveholiac v konároch stromov, nesúc zo sebou vône lesa a cvrlikanie cvrčkov. V diaľke zahúkala sova. Adam zhlboka vdýchol čistý lesný vzduch a vykročil medzi stromy.

Ticho kráčajúc sa predieral húštinou a po pamäti išiel vpred. Čím hlbšie bol v lese, tým viac sa mu vyjasňovali spomienky. Čím viac spomienok mal, tým menej sa ho držal hnev. A čím menej sa hneval, tým viac sa začínal báť. Už nie tak náružlivo kráčal, až napokon zastal. Znova sa rozhliadol a uvedomil si kde je. Stál na tej lúke, kde ho stretol. Nechápal, ako sa sem dostal tak rýchlo, ale pre množstvo doterajších podivností to nerozoberal.

„Elas.“ Vyslovil Adam ticho, no aj ten šepot v sekunde umlčal všetky zvuky lesa. Ostalo ticho, až príliš strašidelné ticho. „Elas!“ zvolal už hlasnejšie, privolávajúc ho. „Elas!!!“ zakričal do tretice, v duchu prosiac aby ho počul.

Náhle ticho preťal šuchot. Húština sa rozostúpila a vtom na lúke stál ten, ktorého Adam volal. Elas sa na Adama vyjavene pozrel a v očiach sa mu zjavila nádej. „Adam?“