„Hlava, ramená, kolená, palce, kolená, palce, kolená, palce, hlava.....“, spieval som to už asi siedmi krát a môjmu synovcovi to stále nestačilo. Bavil sa na mojej neschopnosti poriadneho predklonu. Hra, pri ktorej spievate a ukazujete na jednotlivé časti tela bola jeho najobľúbenejšia, viem to. Tak isto ako viem, že jeho najobľúbenejší farba je zelená, najobľúbenejšia rozprávka je Maša a Medveď, neznáša spolužiaka zo škôlky, ktorý mu stále kradne hračky, a veľa ďalších vecí. Viem to, pretože som s ním prakticky každý a celý deň. Nemám vlastné deti a ani ženu a tak pomáham mojej sestre sa o neho starať.

 

Sestra je jediná z mojej rodiny kto na mňa nepozerá cez prsty. Rodičia sa za mňa hanbia, pretože verím v nadprirodzené veci, kúzla, nadprirodzené zvieratá a podobne. Keď som bol dieťa všetkým to prišlo zlaté, no keď ma to neprechádzalo ani v puberte rodina sa za mňa začala hanbiť a dnes sa ku mne ani nepriznávajú. Sestra stála vždy pri mne. Stála pri mne keď som zistil, že som gay, keď sa so mnou rozišiel môj prvý priateľ, keď ma môj druhý priateľ hnusne využil a tak isto stála pri mne aj keď som sa rozhodol, že už nikdy nebudem mať žiaden vzťah. Nahradila mi matku v časoch keď som to potreboval najviac, nahradila mi kamarátku keď som to potreboval najviac, sestru keď som to potreboval a tak isto bola aj osoba, ktorej som sa mohol vyplakať na rameno. Všetko mi povedala na rovinu a ja som jej za to do dnes veľmi vďačný.

 

Sestra nikdy nemala problém nájsť si chlapa. Už od základnej stále s niekým chodila a popri tom mala na prste namotaných ďalších desiatich keby to náhodou nevyšlo. Tak to mala až do strednej. Ako druháčka na strednej pracovala v bare ako čašníčka a tam stretla Mareka. Bohatého, žiadaného a sexy Mareka. Tak mi to oznámila po prví krát. Martina mala nos na chlapov a tento krát jej vravel, že bude rovnako obdarený v nohaviciach ako v peňaženke. Nebola zlatokopka, iba si bola vedomá svojich “predností“ rovnako aj “zadností“ a vedela to dokonale využiť. Vravela niečo o tom že mu vyliala Martiny medzi nohy a hneď sa podujala osušiť ho. Skončila samozrejme na vecku s Marekom zarazeným až v jej čreve. Zasa: takto mi to popisovala ona.

 

 Po štyroch rokoch čo spolu chodili ju Marek požiadal o ruku. Na svadobnej noci otehotnela a o deväť mesiacov nato porodila malého Viktora. Keďže musela Mareka prezentovať na každej akcii kde boli kamery, a tých bolo teda dosť, tak na Viktora nemala veľmi čas. Nie žeby bola zlá matka, trávila s Viktorom každú voľnú chvíľu.......ale buďme ku sebe úprimný, nebolo ich toľko koľko by bolo treba. A preto som tu bol ja. Sľúbil som jej, že vychovám malého Viktora najlepšie ako budem vedieť.

 

Na začiatku som chodieval Viktora strážiť každý deň, no to sa nám neosvedčilo a tak som sa nasťahoval ku Martine a Marekovi. Keď je Viktor v škôlke ja som v škole, poobede idem po neho do škôlky a beriem ho domov. Tam sa hráme a máme pokoj celý deň. Musím povedať, že sa moja výchova darí skvele. Viktor je slušný, zakaždým povie prosím, ďakujem, nikdy nenadáva, nebije sa a nie je rozmaznaný. No.....má len 4 roky takže uvidíme čo bude v puberte.

 

„Čo si dáte ne večeru??“ kričí sestra u kuchyne. Pozriem sa na Viktora, vidím na ňom jasnú odpoveď.

„Tri, dva jedna.......palacinky!!!“ zakričíme zborovo. Sestra sa len zasmeje a mi ďalej pozeráme nejakú reality show čo ide v telke.

„Som doma,“ ozve sa z chodby mužský hlas do prevádzaný zvukom dopadajúcich kľúčov.

„Ocííí,“ skríkne Viktor a rozbehne sa do chodby.

„Ale, koho to tu máme, zasa si nám vyrástol, však ma za chvíľu prerastieš.“

„Je rovnaký ako včera,“ podotknem vo dverách.

„To by si nebol ty keby si mu nezadupal ego až pod čiernu zem,“ ozve sa moja sestra spoza mňa. Viktor sa len zasmeje a už sa driape ocovi na ruky. Marek si ho vyloží na krk a prejde s ním do obývačky.

„Čo bolo v škôlke??“

„Nič, Tomáš mi zasa zobral autíčko ale ja som si išiel po druhé a hral som sa na druhej strane triedy,“ vychvaľoval sa Viktor. Inak neviem či som sa zmienil ale, Viktor na druháka v škôlke rozpráva ako niektorý druháci na základnej škole. Bude to asi tým, že nezaspí keď mu neprečítam ja jednu rozprávku a potom jednu on mne. Ta druhá časť trvá trocha dlhšie a tak číta iba tie kde je viac obrázkov ako textu. Polovicu textu si domyslí a druhú polovicu skomolí a tak mame o zábavu postarané na celý ďalší deň.

„Šikovný chlapec, tak dúfam, že to takto aj zostane. Hlavne nezabúdaj, že byť sa nie je pekné. A ty Samuel, čo bolo v škole??“

„Nič zaujímavé, alebo chceš vedieť čo sme dnes brali na patológii??“ Marek neznáša tému smrť, a už vôbec nie rozoberanie mŕtvych a tak ho s tým rád podpichujem. Martina sa len pousmeje spoza šporáku a Marek na mňa hodí vražedný pohľad.

„Nie vďaka, zaobídem sa aj bez tejto informácie,“ podotkne a už sa vyberá ku Martine. Veľmi obľubujú dlhé a veľmi výrazné maznanie sa po príchode.

„Viem čo bude nasledovať, choďte do obývačky my tie palacinky dokončíme,“ odstrčím Martinu od šporáku a zoberiem panvicu. Obaja sa odoberú do obývačka a ja s Viktorom sa pustíme do prípravy palaciniek. Ja ich pečiem a napĺňam a on ich pocukruje. Keď máme palacinky hotové ideme do obývačky aj s tanierom naloženým asi tridsiatimi palacinkami. Zvyšok večera pozeráme telku, jeme palacinky a smejeme sa. Potom sa ideme umyť, ja prečítam rozprávku Viktorovi a potom Viktor mne a ideme spať.

 

„Dobré ráno spachtoš, vstávame lebo bude Tomáš prvý v škôlke a vezme ti všetky hračky,“ táto veta ho dostatočne prebudí a on už stojí pri umývadle a snaží sa dosiahnuť na svoju kefku.

„Počkaj podám ti ju,“ natiahnem sa po kefku a podám ju Viktorovi.

„Ďakujem.“

„Nemáš začo,“ usmejem sa dám mu na ňu kefku. Viktor si začne čistiť zuby a ja si zatiaľ spravím niečo s tým na hlave. Vlasy po lopatky si zviažem do vysokého copu a tvár ešte raz opláchnem studenou vodou. Nedvihnem Viktora aby mohol vypľuť pastu do umývadla a podám mu pohár s vodou aby si vypláchol ústa.

„Zajtra máš narodeniny, čo by si chcel??“

„Nič,“ odpovie neprítomne.

„Akože nič? Deti v tvojom veku stále niečo chcú.“

„Hmm....možno nejakú knižku.“

„Ako to, že si taký vyspelý??“

„Čo znamená vyspelý??“

„To je keď rozmýšľaš ako dospelí človek,“ vysvetlím mu a sledujem ako mu pomaly niečo v hlave začína pracovať, chvíľu len tak neprítomne hladí do dvierok od skrinky s odutými líčkami. Zrazu sa mu rozžiaria oči a vybehne z kúpeľne. Letí do spálne a kričí: „Mamí ja som dospelý, mamí,“ otvorí dvere a skočí medzi nich do postele. „Mami,“ snaží sa prebudiť Martinu. Tá s vypätím všetkých svalov rozlepí oči a spýtavo sa na neho pozrie.

„Čo sa deje zlatíčko,“ dobehol som do spálne a zistil som, že je neskoro. Martina je príliš skoro hore na to aby bola príjemná. To si zasa odskáčem.

„Mami, ja som dospelý, konečne môžem pozerať filmy kde je to číslo v krúžku hore v rohu,“ vysvetľuje celý natešený. Marek vyprskne smiechom a ja sa ku nemu pridám. Martina najprv nechápe no nakoniec jej to dôjde a začne sa smiať aj ona. Po dôkladnom vysvetlení toho čo sa vlastne stalo , sa oblečiem a idem aj s Viktorom do škôlky.

„Tak a čo sme si vraveli??“ opýtam sa ho pred dverami jeho triedy.

„Nehádať sa, múdrejší ustúpi,“ usmejem sa na neho, dám mu pusu na čelo a šupnem ho do triedy, posledný krát mu zamávam a vyberiem sa do školy. Po ceste si vyberiem svoju obľúbenú knihu. No teda niekoľko sto papierov v koženej väzbe. Podarilo sa mi získať rukopis už nežijúceho spisovateľa. Sedím na zastávke a čítam keď sa zrazu zdvihne vietor a jedna strana mi uletí. Nie som ochotný vzdať sa ani jednej strany a tak utekám za ňou. Papier vletí do nejakého zarasteného dvora a preletí zopár kríkov. Na konci sa zachytí na jednom z nich. Predieram sa kríkmi, už už ho mám keď sa zasa dvihne vietor a papier letí cez už perfektne upravenú záhradu, na ktorej konci je nejaká veľká budova. Papier sa znesie na trávnik, vezmem si ho a chcem sa čim skôr vrátiť, každú chvíľu mi ide autobus. Otočím sa no za mnou už nie sú kríky iba pokosený trávnik a niekoľko ľudí sediacich na ňom. Zrazu hneď vedľa mňa vyrastie dub, neďaleko ďalší. Po celom pozemku vyrastali stromy, kríky, kvety, niekde sa stavali fontánky inde lavičky. Nakoniec tu bolo aj zopár jazierok, mostíkov, lámp, spleť chodníkov, niekoľko ďalších budov. Ostal som len s úžasom civieť na to všetko okolo seba. Nechápal som čo sa to deje, no jedno som vedel.....toto je mágia.

„Ty si Samuel??“ ozval sa za mnou neznámy mužský hlas.

„Em....áno, som to ja.“

„Poď už na teba čakajú.“ Chytil ma za lakeť a ťahal ma do tej najväčšej budovy čo tu bola. Dnuka to vyzeralo ako škola z Harryho Pottera len modernejšie. Ťahal ma chodbami, akákoľvek snaha zapamätať si cestu bola márna, po čase som zistil, že chodby sa menia. Steny sa pohybujú a tak to robí šancu zapamätania si cesty ešte menšou ako nulovou. Nakoniec zastavil pred veľkými drevenými dverami.

„Takže, buď po tichu, sadni si na prvé voľné miesto, ktoré nájdeš, a ani sa nepokúšaj opisovať.“ Vychrlil na mňa všetky tieto pravidlá a surovo ma vtlačil do miestnosti. Miestnosť bola cela biela. Vyzerala ako trieda na mojej škole len omnoho väčšia. Sadol som si vedľa jednej baby asi v siedmej lavici od zadu. Na lavici sa mi zrazu zjavil, papier a pero. Na papieri bolo niečo načmárané a tak som to nevedel absolútne prečítať. Srdce mi bilo ako o závod, mal som pocit ako keby mi malo každú chvíľu vyskočiť z hrude a zatancovať si na tom papieri. Ťažko sa mi dýchalo potili si mi ruky.

„Ukľudni sa, nádych, výdych....“ zašepkala baba vedľa mňa. Bol som v takom strese, že keby mi povedala postav sa a vyzleč sa tak to urobím. Poslúchol som ju a zopár krát som sa nadýchol a vydýchol. Srdce sa upokojilo a dlane vyschli. Pozrel som sa na papier. Písmo na ňom bolo dokonale úhľadné a tak som vedel všetko prečítať. Otázky boli primitívne a tak som všetko vedel. Po nejakej dobe papier a pero zmizli. Všetci sa postavili a vyšli von. Ja som vyšiel ako posledný. Vo dverách ma chytil pár rúk a zatiahol za roh.

„Ty nie si odtiaľ, však?“ bola to ta baba čo vedľa mňa sedela.

„Neviem kde som a tak ani neviem či som odtiaľ,“ odpovedal som jej.

„Jasné, povedz mi, z akej si planéty?“

„Prečo by som ti to mal povedať? Veď ťa ani nepoznám.“

„Ja som Ziona. Tak vrav.“

„Ja som Samuel, som z planéty Zem,“ odpovedal som na jej otázku.

„Vedela som to. Teraz hlavne nezačni panikáriť. Nie si na svojej planéte a nie si dokonca ani vo svojom vesmíre.“ Srdce mi vyskočilo až do krku a celého ma oblial pot.

„Akoto?? Kde som?“

„Si vo vesmíre Miax. Vesmír mágie. Mágia je v každom vesmíre, len všade je v inom množstve. Miax je vesmír kde mágia vznikla. Ten váš vesmír je najmladší a preto obsahuje najmenej mágie, je najďalej od Miaxu.“ Vysvetľovala to všetko pomaly a kľudne, asi aby ma ešte viac nevystrašila.

„Ako som sa sem dostal?“

„Kúzlo. Bol si sem privolaný ako potencionálny mág. Toto boli testy prispôsobené vesmíru, z ktorého sme prišli. Toto je škola kúzel Syndriana. Ak si testom prešiel dostaneš právo tu študovať. Ak nie, vymažú ti pamäť a vrátia ťa späť.“

„Aha.....milujem mágiu ale......nemôžem tu zostať. Musím sa starať o svojho synovca, nemôžem mu to spraviť, nemôžem ho tam nechať.“

„Kľud, odtiaľto sa dá dostať. Ak ťa príjmu dostaneš svoju kartu študenta, v škole sú dvere cez ktoré sa dostaneš do akéhokoľvek vesmíru.“ Táto informácia bola zatiaľ najlepšia, ktorú som v živote počul. Ak ma príjmu môžem študovať mágiu a zároveň sa môj osobný život zmení minimálne.

„Tak poď musíme ísť do rozhodovej miestnosti, tam sa o tebe rozhodne.“ Ziona sa otočila a vybrala sa cez chodby. Dobehol som ju lebo som vedel, že sám by som sa stratil a ona vyzerala, že sa tu dosť dobre orientuje.

 

Vošli sme do rozhodovej miestnosti, hneď za dverami sme sa museli rozdeliť. Boli tam dvoje dvere, jedny pre ženy a druhé pre mužov. Vošiel som do dverí pre ženy a tam bolo niekoľko ďalších dverí s rôznymi nápismi. Na dverách úplne napravo bolo Miax. Pochopil som že s to tu delí podľa vesmírov no nevedel som ako sa volá ten náš. Zrazu vošiel niekto cez dvere za mnou. Bol to tmavší chalan s drsným výrazom.

„Em....môžem sa opýtať?? Neviem kam mám ísť. Nikdy som o názve nášho vesmíru nepočul a tak neviem, ktoré dvere sú pre mňa.“ Chalan iba pretočil očami a pokračoval vo svojej ceste. Pred dverami s nápisom Hinoma sa zastavil a otočil sa na mňa.

„Miax je najstarší vesmír, potom Siveta, Sanora, Hinoma, Jita a najmladší ešte svoje meno nemá.“ Otočil sa a vošiel do tých svojich. Takže žiadne meno. Prišiel som ku dverám úplne naľavo. Až teraz som si všimol že nemajú nápis. Otvoril som ich a vošiel som dnu. Ďalšie dvere.....to snáď nie. Prečítal som si názvy. Boli to názvy planiet. Mars, Jupiter.....Zem. Dvere neboli podľa poradia no mňa osobne to netrápilo. Vošiel som cez dvere Zem do bielej miestnosti s jedným stolom a piatimi soličkami. Sedeli tam nejaký traja muži a dve ženy.

„Dobrý deň pán Vitto. My sme komisia pred, ktorou musíte obhájiť svoju mágiu. Postúpili ste z teoretickej časti prijímacích skúšok do tej praktickej. Predveďte nám nejaké kúzlo prosím.“ Kúzlo? Aké kúzlo? Vôbec nechápem čo po mne ten chlap chce.

„Chcem po vás aby ste nám ukázali, čo viete.“

On mi číta myšlienky??

„Áno, čítam.“

„Aha, no viete ja neviem kúzla.“

„Ale viete. Teoretická časť skúšok je tiež o mágii aj keď si to tak neuvedomujete. Museli ste použiť mágiu aby ste vedeli prečítať ten text a tak isto ten papier a pero. Miesto kde ste sedeli bolo začarované rovnako ako všetky ostatné. To miesto vydolovalo mágiu skrytú hlboko vo vás a pomocou nej vám vyčarovalo papier a pero. “ Starší černoch sa postavil a prešiel až ku mne.

„Keďže ste z tak mladého vesmíru ani sa vám nečudujem. Vy máte právo na našu pomoc. Teraz vám uvoľním mágiu hlboko vo vás a uvidíme aký máte potenciál.“ Chytil mi rukami hlavu a zavrel oči. Cítil som ako prechádza jeho teplo z rúk do mojej hlavy až niekam do mozgu.

„Hotovo, teraz zavrite oči a urobte čo uznáte za vhodné.“ Počúvol som ho. Zavrel som oči a zhlboka som sa nadýchol. Moja ruka začala pracovať sama. Začal som kresliť do vzduchu, každý pohyb ktorí som rukou urobil, nechal za sebou červenú čiaru. Nakreslil som štvorec do neho kruh a nakoniec som to cele prekrížil dvoma čiarami. Znak ostal visieť vo vzduchu, pritlačil som na neho dlaň a povedal som: „Isinime sanu no, isinime sanu si, Isinime sanu da, isinime sanu mi. Príď medzi nás!“ Znak zmizol a namiesto neho som sa dotýkal, nejakého tela. Pozorne som si ho prezrel. Dlhé vlasy, čierne, svaly kam oko dohliadlo, asi o hlavu a pol vyšší. Na sebe mal len nejakú látku, ktorá mala nahradiť nohavice. Stál ku mne chrbtom a tak som mu nevidel do tváre no aj to mi stačilo.

„Takže vyvolávač,“ ozval sa černoch.

„Čože? Čo je to vyvolávač?“

„Je to osoba, ktorá ovláda druh mágie zvaný vyvolávanie. Ide o to, že mate schopnosť vyvolať, osobu, zviera alebo vec podľa vlastnej potreby. Pri prvom vyvolávaní je to väčšinou zviera, ktoré sa následne stáva ochrancom daného čarodeja, no......nechápem prečo ste dostali človeka.“ Pri slove ochranca, sa postava predo mnou pomaly otočila a tak som si ju mohol prehliadnuť aj z predu. Nemýlil som sa, svaly mal vážne všade, látka síce zahaľovala to čo mala no obrysy jeho mužnosti boli viac ako viditeľné, a že to bolo mužstvo. Pomaly som si prezeral od svalnatých nôh, cez látku, brucho, hruď až po tvár. Bol nádherný. Čierne oči ako uhlíky, tenké pery zomknuté do pevnej čiary, nos síce nemal najrovnejší, vyzeral ako po zlomenine, no dokonale do podtrhovalo jeho dokonalosť. Malá jazva na obočí a znamienko na lícnej kosti. Samá dokonalosť.

„Pane bože,“ ozvalo sa spoza stola. Opatrne som sa vyklonil aby som cez tú dokonalosť videl čo sa deje. Černoch civel do nejakej knihy a ústa mal dokorán.

„Čo sa deje?“

„Prepáčte, dovoľte mi to vysvetliť. Jedná sa o jedinečný úkaz. Naozaj ste vyvolávač a vyvolali ste svojho ochrancu. Tento ochranca pochádza z inej dimenzie, ktorú doposiaľ nikto neobjavil. Človeka ako ochrancu dostávajú iba jedinečný čarodejníci. Väčšina čarodejov dokáže byť zameraná iba na jednu vec. Vyvolávanie, fyzikálne kúzla, psychické kúzla a podobne. No vy.....vy môžete ovládať všetko. Váž ochranca pôsobí ako schránka. Schránka na silu, ktorá vám umožňuje dokázať takmer čokoľvek. Ste takzvaný Hybridný čarodej. Keď sa niekde narodí Hybridný čarodej v dimenzii X sa narodí jeden tento ochranca. V kocke, ste spolu prepojený. Váš ochranca je teraz  skoro ako batoľa, nevie našu reč, nevie naše zvyky, nevie vlastne skoro nič až na veci, pre ktoré vznikol. Ochraňovať vás.“ Takže som s týmto stelesnením sexepílu, dokonalosti, a neodolateľnosti prepojený. Výborne a moje rozhodnutie o ukončení vzťahov je v keli.

„Takže to znamená, že som prijatý?“

„To je jediné, čo vás zaujíma?“

„No ešte by ma zaujímalo, že ako sa volá?“

„Meno nemá,  musíte mu ho dať vy. A áno ste prijatý. Kartu dostanete pri východe z budovy.“

„Ďakujem.“

„A ešte niečo, vášmu ochrancovi budú vznikať tetovania podľa toho čo sa naučíte alebo zažijete. Ak zapečatíte váž vzťah na predlaktí by sa mu mala objaviť značka, ktorou ste ho vyvolali. Potom hocikedy keď sa vám stratí, stačí použiť to isté kúzlo a vráti sa späť, neplatí to však na smrť. Preto na neho dávajte pozor.“ Prikývol som a vyšiel som cez von. Cestou späť stačilo prejsť iba cez jedny dvere a bol som opäť na chodbe. Tam ma už čakala Ziona.

„Už som si myslela.......kto je to??“

„Em.....toto? Ešte nemá meno?“

„Čo sa to tam pre boha stalo?“

„No použil som nejaké kúzlo a zjavil sa on, vraj je to môj ochranca.“

„Uvedomuješ si čo si mi práve povedal?“

„Čo?“

„Ty si Hybridný čarodej, vieš čo to je?“

„Niečo mi o tom povedali, inak nevieš ako mám spečatiť náš vzťah?“

„Ty si neskutočný, vieš čo by som dala ja za to byť Hybridom? Ja som len nejaký obyčajný fyzikál.“ Povzdychla si. Vôbec nechápem týmto pomenovaniam. Ale po pravde je mi to jedno. Je toho na mňa akosi priveľa.

„No fajn, a ako to zapečatím?“

„Čo?“

„No nejaký náš vzťah alebo čo.“

„Aha no väčšinou sa to robí bozkom,“ to si zo mňa robí srandu?

„Ešte raz?“

„Bozkom.“

„To ho tu mám akože pobozkať?“

„No mal by si,“ cítil som ako mi tvár zalieva krv. Do riti, nesmiem sa zamilovať, nesmiem. Stále som si to opakoval v hlave. Otočil som sa ku nemu čelom. Kurva, ako sa môžem nezamilovať do niečoho takého? Pomaly som ku nemu podišiel. Nechápavo na mňa pozeral. Bol tak sexy, jedno obočie nedvihnuté. To bola pre mňa väčšia zbraň ako šteňací pohľad, síce pri ňom by ma každá tvár vzrušovala. Stál som pri ňom, musel som vyjsť na špičky aby som dosiahol ku jeho ústam. Jemne som mu pritlačil moje pery na tie jeho. Zrazu sa to celé zvrtlo. Prudko my chytil okolo pásu a dvihol nad zem. Zrazu som mal plné ústa jeho jazyka. Bol v tom vážne skvelý. Cítiť jeho telo na tom mojom......ah. No nemohol som sa zamilovať a tak som to prerušil. Odlepil som sa od neho. On to asi pochopil a položil ma na zem. Chvíľu sme na seba iba tak pozerali. Zrazu sa prudko zviezol na zem, v bolestivom kŕči zvieral svoje predlaktie.

„Čo sa to deje?“

„Značka, značka toho, že patrí tebe.“ Pozeral som na neho ako mu krč pomaly ustupuje. Odkryl predlaktie a mal tam vypálenú značku ktorou som ho privolal. V tom ma napadlo jeho meno.

„Peter“

„Peter?“

„Jeho meno.“

„Čo? To nevymyslíš nič lepšie?“

„Nie, Peter je osoba, ktorú som miloval nadovšetko. On je môj Peter. A ja som jeho Samuel.“

„Och pane bože, ne to až nechutné, také je to sladké.“

„Nie, ja ho nemilujem ako tak, že sex a podobne......zatiaľ.“ Povzdychol som si, vedel som, že dlho odolávať nebudem, ale posnažiť sa o to môžem.

 

Pri východe z budovy som naozaj dostal kartu. A dostali sme možnosť nahlásiť jednu osobu zo svojho sveta, ktorá o tomto bude vedieť. Nahlásil som svoju sestru. Predsa len u nej teraz budeme žiť.