Ziona mi povedala, že mám ísť ku najväčšiemu stromu v sekcii 3J. Sú to sekcií záhrad podľa toho, z ktorého si vesmíru. Počet stromov v nich sa rovná percentuálnemu zastúpeniu mágie na mojej planéte, takže......by tam malo byť veľmi málo stromov. Počas cesty ku 3J sme prešli okolo niekoľkých preplnených sekcií......zaujímalo by ma ako to na tých planétach vyzerá. Konečne som to našiel, mal som pravdu v celej sekcii boli iba dva stromy a to vrátane toho obrovského. Fakt bol obrovský, predstavte si strom vysoký ako 12 poschodový panelák s kmeňom hrubým ako spodok tých veľkých komínov pri továrňach a liany, ktoré visia od koruny skoro až úplne po zem. No proste nádhera. Prišiel som ku nemu a zbadal som malí otvor ako v bankomate, došlo mi, že tam ide karta a tak som ju tam aj strčil. Po chvíli mi to kartu vrátilo naspäť a mi sme boli na záhrade sestrinho domu. Pozrel som sa na hodinky.....18:30 dnes by tu mala byť skoro čo znamená, že nejako okolo siedmej, to znamená, že mám polhodinu nato vymyslieť ako jej poviem o Petrovi.......Peter........Peter. Ako tak na neho pozerám nejako mi to ku nemu nesedí, predsa len je to magický „tvor“ nemalo by tomu odpovedať aj jeho meno? No nič nad tým popremýšľam neskôr. Vybral som sa do domu a Peter ma nasledoval. Doma som ho posadil na gauč a rozhodol sa mu nájsť nejaké oblečenie. Zobral som jedno Marekové tričko, pretože to moje by mu bolo na sto percent mále, a podal som mu ho. On na to iba pozeral....ach, mohlo mi dôjsť, že nebude vedieť, čo s tým. Prišiel som ku nemu a zobral mu tričko z rúk, nejako sa mi podarilo mu ho navliecť no bolo to na nič, bolo mu aspoň o číslo menšie. Akurát som mu ho dával dole keď som počul kľúče vo dverách. Rýchlo som hodil tričko spolu s Petrom do skrine a sadol si na gauč. „Som doma!“ zakričala z chodby.

„Ahoj,“

„Kde máš Viktorka?“ no do riti Viktor!!! JA SOM ZABUDOL NA VIKTORA!!! Okamžite som sa postavil a vystrelil z domu.....určite niekde sedí na chodníku pred škôlkou, chudáčik jeden. Dobehol som ku škôlke v rekordnom čase. Mal som pravdu Viktorko tam sedel a plakal.

„Viktor,“ zašepkal som. On ma počul, pozrel sa na mňa a ešte viac sa rozplakal. „Prepáč mi to,“ neznášam keď kvôli mne plače. Prišiel som ku nemu a objal ho. Viktorko plakal a plakal až nakoniec zaspal. Zobral som ho na ruky a odniesol domov.

„To si snáď robíš srandu!“ znelo moje privítanie. „Ako si mohol zabudnúť moje dieťa!“ to už stála priamo oproti mne.

„Ja ti to vysvetlím len prosím nekrič.“ Hneď ako si všimla, že malí spí tak stíchla no jej vražedný pohľad nezmizol. Prišla ku mne a zobrala Viktorka, odišla s ním do jeho izby. Ja som s i s povzdychom sadol na gauč a pustil telku, ešte že dnes Marek nepríde. Asi o pätnásť minút prišla Martina dole a sadla si ku mne.

„Tak vrav, čo také dôležité si mal, že si zabudol na moje dieťa.“ nevedel som kde mám začať.

„No tak.....asi tomu nebudeš veriť ale.....“ povedal som jej celý príbeh. Ona pozorne počúvala a ani raz mi neskočila do reči. Sem tam s tvárila ako keby mi neverila no niekedy zasa vypleštila oči od úžasu.

„Samo vieš, že sa ťa za každým zastanem, a taktiež vieš, že mi nevadí, že veríš na tieto veci ale toto už nie je normálne. Začína sa ti to miešať to tvojho osobného života a zabúdaš na svoje povinnosti, “  neverí mi. No ako inak, kto by mi veril keby som mu povedal a tom, že som robil prijímačky na kúzelnícku školu v inom vesmíre a vyvolal som si ochrancu......POČKAŤ! Okamžite som vystrelil do spálne otvoril som dvere od skrine a pustil som Petra von....fakt mu musím vymyslieť lepšie meno.

„Martina toto je ten ochranca, o ktorom som ti vravel.“

„Čo to má znamenať? To nie je možné.......čo robí u nás doma?“

„No musí niekde predsa bývať.“ Podotkol som a sadol som si naspäť ku nej na gauč. Chvíľu na neho iba nemo civela a on zasa na ňu. Nedalo mi a tak som im musel do toho skočiť. „Ja viem, že je to čudné, ja osobne do teraz tomu neverím ale stalo sa to.....je tu a ja sa o neho musím postarať. Teda po pravde by sa mal starať on o mňa ale nevyzerá, že by bol toho schopný.“

„A to ho nemôžeš jednoducho odvolať napríklad ako nejakého pokémona?“

„No neviem o tom, jediné čo viem, je to, že ho môžem privolať ak by sa stratil.“

„No ja neviem, ako by som to vysvetlila Marekovi?“

„Tak napríklad, že je to náš bratranec a nemá kde bývať.“

„To by mu radšej našiel byt.....ale.....“ zasa to robí, neznášam keď urobí tieto dramatické pauzy.

„Ale čo?“

„No keby sme povedali, že je to tvoj priateľ tak by tu ostať mohol.“

„Nie, nie, nie.....to nemôžeme.“

„Prečo by sme nemohli?“ nechápavo na mňa pozrela. On ako keby vycítil o čo sa jedná a tiež sa na mňa pozrel pohľadom: prečo by som nemohol?

„No jednoducho nie!“

„Ale no ták, je pekný a je......no je pekný.“ Očividne nevedela prísť na nič iné čo by mu pridávalo kladné body ani sa jej nečudujem...... „Chceš aby tu ostal?“

„Jasné, že hej.“

„Tak to musíme spraviť po mojom.“

„Ale veď to nám nikdy neuverí, veď nevie ani Ň po slovensky a navyše nevie ani čo je posteľ a nie to ešte aby prežil vo vašom ultra modernom dome. “

„No tak máš týždeň aby si ho naučil aspoň základy. A zajtra sa ide na nákupy. Nemôže sa tu promenádovať holí.“

„Má na sebe tú handru,“ Maťa na mňa krivo pozrela a tresla ma vankúšom. Tým sa spútala vankúšová vojna, na ktorú sa Peter iba prizeral......teda do chvíle než ma Maťa tresla tak silno až som spadol na zem a tresol si hlavu a gauč, v tej chvíli už držal Martinu vo vzduchu a s výrazom schopným zabíjať ju pritlačil o stenu.

„Nie, pusti ju!“ kričal som no on ma nepočúval, žeby jazyková bariéra? Postavil som sa zo zeme a dobehol ku nim. Chytil som mu ruku a snažil som sa ju odtiahnuť skôr než ju zabije no nešlo mi to. Našťastie to pochopil a po chvíli ju pustil sám.

„A ďalšia podmienka......musí sa naučiť nezabiť každého kto sa ťa dotkne.“ Dychčala Tina na zemi. Nesmelo som prikývol a odviedol ho do mojej izby. Postavil som sa pred posteľ a ukázal som na ňu.

„Posteľ, tu spať,“ nenapadlo ma ako inak mu vysvetliť, že tu sa spí ale očividne to fungovalo, pretože si hneď ľahol a prikryl sa. Pripomínal mi malé dieťa. Teraz sa musím starať ešte aj o neho....no s bohom. Pomaly som odchádzal z izby keď sa ozvalo: „posteľ“, bolo to trocha krkolomné ale vyslovil to asi nebude iba pekný ale aj inteligentný. Opakoval si to ešte aj keď som zatváral dvere a odchádzal ku schodom, má dosť prenikavý hlas. V obývačke som narazil na Martinu, sedela na gauči a šúchala si krk.

„Prepáč“

Ráno som sa zobudil na nepríjemný tón budíka, musím odniesť Viktora do škôlky. Postavil som sa z gauča a vybral som sa do kúpeľne urobiť rannú hygienu. Keď som si doumýval zuby v kúpeľni sa objavil Peter, to meno ma už štve. Bolo by veľmi divné keby som ho volal P [pí], asi áno. Nemôžem mu dať meno pre človeka, pretože sa pre neho nehodí a zasa ani pre zviera pretože keby som ho vola napríklad Beny tak by som sa cítil ako keby to bol pes.

„Dobré ráno,“ zasa mi nedošlo, že mi nerozumie. Ale nevadí možno pochopí, že by sa to malo vravieť keď vstaneš. Chcel som okolo neho prejsť do obývačky no trocha ma zarazil......asi by som ho mal naučiť hygiene. Nesmrdel ale bolo z neho cítiť pot a mal mastné vlasy a taktiež zuby, aj keď pochybujem, že kým ten vzduch z tej výšky dôjde sem dolu tak si zachová svoju vôňu. Chytil som ho za ruku a strčil ho do sprchy. „Sprcha, tu sa umyť“, tak asi to nepôjde tak ľahko ako som si myslel. Asi ho budem musieť osprchovať ja. Ale keď ja sa bojím to čo uvidím pod tým kusom látky. Samo spamätaj sa! Si predsa nejaký chlap. Pomaly som sa natiahol ku primitívnemu uzlu na jeho boku a rozviazal som ho. Prečo sa vôbec nebráni?! Pane bože! Keď ten kus latky spadol na zem odhalil niečo čo ma bude sprevádzať v tých naj erotickejších snoch. Jeho penis je obrovský, jeden z ďalších dôvodov prečo sa nezamilovať. Láska obsahuje sex a ja nie som schopný nechať si strčiť niečo také do môjho zadku. Veď ani moje tenké črevo by na to nestačilo. No tak dobre to zasa preháňam ale je vidno, že nie je človek. Trvalo mi riadne dlho kým som od toho odtrhol oči. On na mňa len nemo civel ako by to bolo bežné....chcem umrieť. Pomaly som pustil vodu. Zľakol sa toho, bolo to vidno na tom ako sa cukol, no keď som strčil ruku pod prúd vody ja došlo mu, že sa mu nič nestane. Trvalo mi skoro pól hodinu než som mu našampónoval vlasy. Bránil sa ako o život a to ani nevravím keď sa mu náhodou dostala pena do očí....... No proste, celý čas na mňa len vrčal a zazeral a ja ešte neviem čo. Potom nastala pre mňa najhoršia časť, genitálie. Nemienil som sa s tým piplať a ani som tak nespravil, umyl som ho tam svetelnou rýchlosťou (ale poriadne). Keď som ho doumýval zobral som čistú osušku, že ho utriem no on sa tomu zasa bránil. Uznávam , asi nebol najlepší nápad vyberať práve červenú..... Po asi hodinovom utieraní, sme sa konečne dostali ku umývaniu zubov. Ignoroval som jeho čudné správanie sa (pripisoval som to tomu, že je toho na neho priveľa) a oboznámil som ho s o základmi ústnej hygieny. Keď som otvoril dvere od kúpeľne vyletel ako šialený a pobehoval po celom dome (myslím  to doslova, obehol ho asi 6x). Zrazu sa vo vchodových dverách zjavila Martina. Vtedy sa úplne zarazil. Ako keby niekto stopol film.

„Ahoj. Kde si bola?“ Opýtal som sa ignorujúc fakt, že je NoName (takto som sa ho rozhodol volať pokiaľ mu nevymyslím meno) holý.

„Bola som si odniesť syna do škôlky,“ Ja som na to úplne zabudol. No je pravda, že som sa staral o svoje dieťa.

„Prepáč.“

„To nič. Čo s ním je?“ pýtala sa ma sediac už na gauči. Očividne tiež ignoruje NoNameovu nahosť.

„Neviem, od rána je čudný. Ale asi to bude kvôli tomu, že som ho aj sprchoval aj som ho učil umývať si zuby a základnú hygienu.“

„A naučil si ho aj na WC?“ to ma ani nenapadlo.

„Myslíš, že mystické tvori majú aj takéto potreby?“

„Ako pri tebe do teraz prežilo moje dieťa?“ postavila sa chytila NoName za ruku a ťahala ho do kúpeľne. Doslova ho tam dotiahla, pretože sa bránil aj keď určíte nie najlepšie ako vedel, to by asi neprežila. Zavrela za nimi dvere a ja som ostal sám v obývačke. Celý čas bolo z kúpeľne počuť vrčanie a Tinin krik. Rozhodol som sa ju v to nechať samú.....ona je sekera, ona si poradí. Radšej som sa vybral do kuchyne robiť raňajky.