„Ááááááá,“ ozývalo sa po celom dome hneď z rána. To sa zobudil chlapec spiaci vo svojej posteli s cudzím človekom. Ten sa iba pomrvil a otočil sa na druhý bok.

„Kto ste?“ rozkrikoval sa mladík.

„Buď už ticho,“ zafrflal si Ares.

„Ale... smiem vedieť kto ste?“ zopakoval svoju otázku už trocha tichšie. Ares si len povzdychol a otočil sa na druhý bok. Až teraz si všimol, že vyzerá viac ženskejšie ako si myslel.

„Ja som....“ začal Ares no v tom mu do toho zazvonil nepríjemný tón budíka. Ares až podskočil na posteli od laku. Neveriacky pozeral na hraciu  krabičku a potom sa jej opatrne dotkol. Tá zrazu prestala hrať. Ares si ju zobral do ruky a s úžasom si ju obzeral. Usilovne  hľadal toho človiečika čo tam vyhráva, no nič nenašiel. Naozaj by mal častejšie sledovať ľudí. Ani si nevšimol, že majú niečo takéto.

„To je budík a vy ste?“ zopakoval svoju otázku už trochu nahnevaný mladík.

„Načo máte niečo také?“ opýtal sa ho Ares. Vôbec netušil načo je ľuďom otravná hracia krabička.

„Aby som nezaspal do školy. A už vám nič nepoviem dokiaľ mi nepoviete kto ste,“ urazil sa mladík a založil si ruky na prsiach. Teraz sedel na zemi plne odhodlaný nevydať ani hlásku pokiaľ mu nepovie kto je a, čo tu robí. Ares si zasa povzdychol a položil budík na stolík.

„Som Ares, boh vojny, odplaty a tak ďalej,“ vysvetlil mu s nie veľkým záujmom. Chlapec na neho iba zazeral.

„No tak fajn a teraz mi skúste povedať pravdu,“ zasmial sa. Ares nevychádzal z údivu. Toto bol jediný človek, ktorý ním takto opovrhoval a to sa mu nepáčilo. Božskou rýchlosťou sa zjavil pred chlapcom a pritlačil ho ku stene.

„Ako si dovoľuješ takto so mnou rozprávať, som Ares, som boh, som tvoj boh a ty sa so mnou nebudeš takto rozprávať, rozumel si?“ posledné slová mu zašepkal do ucha. Chlapec nevychádzal z údivu. Toto, čo práve videl by nedokázal spraviť normálny človek. Ares sa od neho odlepil a on sa zošuchol po stene až na zem.

„Takže vy ste naozaj boh?“ opýtal sa neveriacky. Ares sa zasa posadil na posteľ a prikývol.

„Prečo tu ste?“ pokračoval chlapec s otázkami. Ares si ľahol na posteľ a zavrel oči.

„Zeus ma vyhodil z Olympu aby som sa naučil, čo je to milovať a byť milovaný,“ oznámil mu sucho.

„No tak to nebude ťažké s vaším vzhľadom,“ chlapcovi stúpla červeň do tváre a ak aby to skryl vybral sa ku skrini po oblečenie.

„No Zeus mi spolu s Afroditou mi vybavili aby som nebol pre ženy atraktívny a taktiež mi zablokovali silu a nechali mi iba malú časť, ktorá mi poskytuje nesmrteľnosť, no nie ne zraniteľnosť, super silu a super rýchlosť.“ Teraz už oblečený chlapec sa postavil ku posteli a začal skladať perinu. Ares sa postavil aby mu nezavadzal a sadol si do kresla.

„A prečo ste tu, u mňa doma?“ nechápal chlapec.

„Povedali mi, že tu bude človek, ktorý mi má pomôcť prísť na tú  vec s láskou,“ preložil si nohu cez nohu a zamyslel s nad tým či je táto osoba tá pravá. Nevyzerá ako odborník na ženské srdcia.

„A to mám byť ako ja?“ horko sa zasmial a čakal, že mu Ares povie, že si z neho robí srandu no namiesto toho mu Ares na  otázku iba prikývol.

„A ako to mám asi dokázať?“ zasa niečo nechápal a začalo ho to rozčuľovať.

„Mňa sa nepýtaj, pýtaj sa tých dvoch, čo to vymysleli. No ale pre začiatok by mi stačilo ak by si mi povedal ako sa voláš.“

„Som Andreas, ale všetci ma volajú Andrej,“ Ares sa začal nehorázne smiať. Andrej mal od zlosti celú tvár červenú nevedel prečo sa smeje a nevedel, čo má na to povedať.

„Čo je na tom také smiešne?“ Ares si utrel slzy, ktoré sa mu od smiechu kotúľali po lícach.

„Vieš, Andreas pochádza zo slova Andreios a vieš, čo znamená Andreios?“ Andrej iba pokrútil hlavou.

„Samozrejme že nie, znamená to niečo ako mužný teda inými slovami niečo ako udatný, nebojácny. Už chápeš, čo je na tom vtipné?“ Andrej sa pozrel do veľkého zrkadla visiaceho na stene. Uvidel tam presný opak toho čo znamenalo to meno. Uvidel tam malého, chudého a krehkého chlapca, ktorý vyzeral skôr ako dievča.