Kristián sa na mňa díval ako na jedlo, veľmi chutné jedlo ak mám byť presný. Igorovi preskakoval pohľad na Kika a späť na mňa. Nevládal som sa pozrieť Kristiánovi do tváre, nechcel som sa pred ním úplne rozpustiť, len s pohľadu čo uvidím v jeho očiach. Bál som sa toho čo by som tam mohol vidieť. Od zúrivosti, cez nenávisť až po chuť zožrať ma. Nečakane Kristián odo mňa odstúpil, ruky, pomaly spúšťal po pri mojom tele, nepatrne sa ma dotkol a v tom momente som vedel že je to tu zas. Presne tak ako to bolo s Tiborom. Spomenul som si ako som sa s ním zoznámil, keby veci v tom čase boli iné, zmenené bol by som teraz s Kristiánom alebo by som opakoval to čo sa stalo v minulosti, teda to že som sa dal do kopy s Tiborom a na Kristiána by som musel zabudnúť, ale teraz tu stál predo mnou, taký, v inom svetle, v takom v akom som ho ešte nevidel. Bolo jedno že som sa rozišiel s Tiborom, moja nová výzva lásky, nová možná láska stála teraz predo mnou a ja som nevedel čo skorej. Bolo mi jedno že sa jedná o najlepšieho priateľa môjho ex, bolo jedno že ku mne nič necítili a bolo mi úplne jedno čo sa bude diať ďalej, ako sa to všetko vyvinie a ktorým smerom.

„Ďakujem ti že si ho zaviezol domov Igor, teraz to preberám ja.“ – povedal Kristián.

Nevedel som či mám skákať od radosti, že Kristián tu so mnou zostane a bude mi robiť spoločnosť, alebo či sa mám hanbiť, že sa teším že so mnou zostane o niečo dlhšie.  Srdce mi vyskočilo do krku, keď som si predstavil, že mi je poskytnutá útecha po tom čo som dnes zažil, ale to som nečakal že srdce opustí moje telo, potom čo som sa zahľadel do Kristiánových očí. Igor sa len usmial svojim krivým úsmevom, viacej vlastne ani urobiť nemohol po tom výprasku čo mu Kristián uštedril nasadol do auta a naštartoval. Stiahol okienko u spolujazdca a zakýval prstom na mňa nech idem bližšie, nemal som dôvod prečo mu nedôverovať tak som šiel, veď ma doviezol domou, nič za to nechcel a ešte dostal i výprask. Naklonil som sa do okienka a čakal čo mi chce Igor povedať.

„Počuj, vyzeráš ako ženská, ale ak sa o teba zaujímajú toľký, budeš asi klasa. Prajem ti veľa šťastia, budeš ho potrebovať.“

S týmto sa natiahol, schmatol ma za krk a pritiahol si ma ešte viacej do auta. Nemal som šancu sa nejako brániť, hlavne som to nečakal. Na perách som ucítil jeho pery a jeho dych, nemal som sa ako brániť. O bože, bože, to snáď nie je pravda. Tak rýchlo ako ma chytil za krk ma i pustil, pozrel sa cez moje plece na Kristiána, nemal som odvahu sa tam pozrieť, bál som sa toho pohľadu, ktorý by som tam mohol vidieť. Tých možností významu toho pohľadu by bolo priveľa a dnes by som to asi nedal. Kristián zdvihol ruku na pozdrav a Igor sa smykom otočil a odfrčal preč. Čo bežalo Kristiánovi v hlave to som netušil, čakal som nejaký výbuch ale nič sa nedialo. Pomaly som sa otočil k nemu čelom.

„Prepáč, “ – povedal Kristián - „nevedel som že by mohol niečo také spraviť, ale vedel veľmi dobre ako budem reagovať preto som to nechal i tak. Za autom sa mi bežať nechce a už i tak dostal výprask.“

Stál vedľa mňa a díval sa za autom, ktoré už nebolo vidieť ani v diaľke. Ja som svoj pohľad stočil smerom k domu, kde som zdieľal domácnosť s mojou podrazáckou sestrou. Cítil som sa priveľmi špinavý aby som rozmýšľal, že vedľa koho stojím a ako sa musí dotyčný cítiť.

„Poď, odprevadím ťa k vchodovým dverám a musíme sa porozprávať o tom čo sa dnes stalo. Nie je možné aby si prestal chodiť s Tiborom. “ – povedal Kristián. „To sa ti ani trochu nepodobá. Muselo to byť niečo veľmi vážne, keď Tibor pristúpil na to aby ťa domov odviezol Igor.“

Rozmýšľal som nad tým či mu to mám povedať, ale i tak sa to dozvie, musím mu to povedať postupne, ja sám si to musím v hlave urovnať. Kristián sa pohol smerom k vchodovým dverám nášho domu, ale keď zistil, že za ním nejdem, otočil sa späť ku mne a vrátil sa. Nehýbal som sa, bál som sa čo i len pohnúť, bál som sa toho že v momente ako sa pohnem sa celý zosypem a na mojom mieste zostane len prach – HANDRA – ktorou som sa stal. HANDROU, ktorou som bol a nevedel som o tom že niekto si zo mňa robí posmech, HANDROU do ktorej sa potom utierali, HANDROU, ktorá nebola na nič dobrá, len na to aby sa ňou zatrela špina a aby to vyzeralo že špina nikdy nebola súčasťou danej situácie. Kristián ku mne pristúpil, stál pri mne celkom blízko, cítil som teplo, ktoré z neho sálalo. Natiahol ruku k mojej tvári a zotrel mi slzy z líc, ktoré sa mi tam objavili. Ani som si neuvedomil, že plačem, že plačem pre niečo čo som nemohol ovplyvniť. Ako sa tam tie slzy dostali, veď neplakal som od základnej školy čo som sa pobil, tak prečo plačem teraz? Rozmýšľal som, ale dôvodov bolo zrazu veľmi veľa a nevedel som si ani jeden z nich vybrať, ktorý by to spustil.

Spustil som hlavu dole, aby som sa nemohol dívať do tých krásnych očí, ktoré mi ponúkali útechu, cítil som ako sa mi celé telo trasie v neviditeľnej zime. Kristián ku mne pristúpil, chvíľku nerozhodne pri mne postával, z jeho tela prúdilo mojim smerom teplo, teplo, ktoré som potreboval ako už dlho nie. Po dlhšom váhaní, ktoré mi pripadalo ak večnosť, ku mne Kristián pristúpil ešte bližšie a objal ma. Stál som v jeho mocnom objatí ako handrová bábika bez citu, figurína, ktorá začala pociťovať teplo len tým že pri nej stál niekto kto je žeravý viacej ako pec.

„Povez mi čo sa stalo, povedz mi to nech ťa môžem utešiť, takto ako treba aby si sa cítil šťastný.“ – prehovoril Kristián do môjho ucha.

Jeho pery i dych som cítil, ako keby do mňa udrela elektrina vysokého napätia. Zavrtel som hlavou, moje vlasy sa obtreli o jeho pery a časť tváre, stále som krútil hlavou.

„Nie, nie, nie, nie, nie.“ – stále som opakoval dokola.

„Ššššš, nič sa nedeje, ak to nechceš povedať nemusíš, ale neviem ti potom pomôcť.“ – odpovedal mi Kristián.

Nemohol som mu to povedať, proste nemohol. Ešte ja sám som to nestrávil. Ako by som potom o tom mohol povedať ďalšej osobe? Kristián ma ešte pevnejšie zovrel vo svojom náručí a držal ma, nechal nech sa trasiem v jeho osobnom teple, ktoré mi predával od seba. Bradu si oprel o moju hlavu a sledoval všetko čo sa dialo za mojim chrbtom. Nič nevravel, len tam so mnou bol – bol tu pre mňa, nič za to nechcel.

Odnikadiaľ sa vyrútilo auto a šmykom pri nás zastalo, do nôh ma udreli kamienky s cesty, ktoré odleteli od kolies. Plne nás svetlá osvecovali, ani som si neuvedomil že je taká tma. Nevnímal som nič, len som sa začal triasť ešte viacej, chcel som zostať v náručí mocných rúk, ktoré by ma ochránili, ale vedel som že toto si musím vybojovať sám, musím sa tomu postaviť čelom, kým na to ešte mám odvahu a silu. Odvahu a silu čeliť zúrivosti veľkosti býka. Počul som plesknutie dverí, ako sa silou dopadli na svoje pôvodne miesto. Kristián ma už neobjímal, nemal som jeho telesné teplo, ktoré ma chránilo pred zimou ktorú som pociťoval. Zdvihol som pohľad a stretol sa zo zúrivým Tiborovým pohľadom, ktorý prepaľoval mňa i Kristiána. Kristián mu pohľad vracal späť rovnakou silou ako ju Tibor vysielal k nemu, vytrhol mu ruku zo zovretia a postavil sa pre do mňa.  Tibor bol naštvaný, ale bolo mi to jedno.

Opäť som stál na chodbe pred dverami, kde si to Tibor s Aďou užili a kde padlo, kto je otcom dieťaťa, ktoré nosí. Dieťa za ktoré som bol ochotný sa biť aby moja sestra nebola považovaná za flandru – kurvu, ktorá ide s každým. Ale už bolo neskoro, bol som len HANDRA o ktorú sa Tibor utieral po tom čo skončil u Adi a ich radovánkach. Zrazu to celé začalo dávať zmysel, to čo som si predtým nikdy nevšimol, alebo skorej nechcel som si to všimnúť. Vysvetľovalo to, že prečo bol Tibor u nás, keď ja som ešte nebol doma, prečo sa jeho vôňa a chuť menili pri našom bozkávaní. To všetko len preto, že už si spoju dávku sexu vybral, vybral si ju s mojou sestrou, ktorá sa nebránila a vyspala sa s chalanom, ktorý tvrdil že miluje jej brata. Z myšlienok ma vytrhlo Tiborové vrieskanie.

„Ako sa opovažuješ ho tu objímať, keď vieš, že je môj?! A ty na neho nemáš žiadne právo! Kto si, že sa medzi náš pletieš!“

Kristián na neho pozrel, mňa stále držal za svojim telom a blokoval Tiborovi prístup ku mne.

„Pokiaľ som dobre počul, od spoľahlivého zdroja, tak Denis sa s tebou rozišiel. S toho vyplýva, že je medzi vami koniec. A to že mu robím podporu na tom nie je nič zlé, alebo áno?“- opýtal sa ho.

Pri slovnom spojení „od spoľahlivého zdroja“ som sa zadíval na auto a až vtedy som si uvedomil, že vedľa šoféra na sedadle spolujazdca sedí  moja sestra. Kristián si mikol rukou aby si ju vyslobodil, z Tiborovho zovretia a otočil sa mu chrbtom a čelom ku mne. Zohol hlavu a pobozkal ma na hlavu, videl som ako sa Tiborovi rozšírili nozdry ako býkovi tesne pred útokom, ale tak rýchlo ako sa Kristián zohol k mojej hlave tak sa i narovnal. Na Tibora sa ani nepozrel, obišiel ho popri aute, nebol od nás viacej ako na dva kroky, otočil sa a vrátil sa späť.

„Ak by si mal Denis problém a chcel sa porozprávať, tak daj vedieť, som tu pre teba a rád si ťa vypočujem nech je to čokoľvek.“

S týmito slovami sa druhý krát otočil a odkráčal do tmy, kam som ho nemohol nasledovať, pretože môj boj stál predo mnou a bol zúrivejší ako nikdy predtým. Schmatol ma za ruky a pritiahol si ma k telu.

„Čo si tu do pekla robil s Kristiánom, pokiaľ si dobre spomínam tak ťa mal Igor odviesť domov! Ale nie?! Ty sa tu túliš k môjmu najlepšiemu priateľovi vyše dvoch hodín a vôbec ti nevadí že ste na ulici a môže vás ktokoľvek vidieť?!“

Tibor ma zvieral pri silno, cítil som ako sa mi na rukách tvoria modriny a podliatiny s toho ako pevne až zúrivo ma drží. Pokúsil som sa mu vymaniť, ale keď to nešlo po dobrom, použil som chvaty aby som sa oslobodil.

„Pusti!“

Bočným pohľadom som sa pozrel na miesto kde som posledný krát videl Kristiána a otočil som sa smerom k dverám, že konečne pôjdem domov, ale veľmi som sa mýlil. Tiborové ruky ma schmatli ohromnou silou, ktorá ma donútila vydať z úst „Auuuu“ ale i tak ma nepustil.

„Tibor! Pusti ho! Neubližuj mu! – vrieskala Aďa.

„Nepustím ho, potrebujem sa s ním porozprávať a očividne to po dobrom nepôjde.“ – odvetil jej Tibor.

Vzal jej kľúče od domu, odomkol a hodil jej ich. So mnou na pleci sa vybral priamo do mojej izby, ktorá bola na druhom poschodí úplne vzadu, s Aďou sme mali samostatnú spoločnú kúpeľňu.  Ja z jednej strany, ona z druhej  strany, takže súkromie by sa dalo povedať.

Tibor ma hodil na posteľ, z hodil zo seba bundu. Ani som sa nenazdal a ležal na mne. Rukami zvieral tie moje nad mojou hlavou a plienil moje ústa. Nikdy nebol takú surový ako teraz, jedna jeho ruka sa tisla na moje nohavice, šmátral mi kade tade, pod sveter a košeľu a späť na zips. Nedával mi čas niečo cítiť, bol som uväznený pod jeho telom. Zrazu začali na dvere dopadať rany.

„Tibor! Pusti ho! Neubližuj mu! Veď sa môžete porozprávať i normálne! Počuješ ma?!“ – Aďa zbesilo búchala na moje dvere.

Kúpeľňa bola vždy zamknutá aby sme vedeli kto je tam, ak som mal zavreté dvere ja, tak Aďa mohla byť v kúpeľni a opačne. Ak mala zavreté dvere ona, mohol som ísť dnu ja, ale pred večierkom tam bola ona a ja som mal zamknuté dvere. Nie že by nám vadilo sa vidieť nahých, ale zvykli sme si. Keď sa prevalilo že som gay tak Aďa to vzala celkom dobre a zhodli sme sa na tom že nahota nám nevadí.

„Tibor! Pusti ho! Ak budeš pokračovať zavolám Kikovi!“ – kričala Aďa cez dvere.

Mohla si vrieskať za dverami koľko chcela, nemohol som jej odpovedať Tibor bol stále nalepený na mojich ústach. Postupne ma vyzliekal, nezostalo na mne nič, košeľa i nohavice boli dole, zhodené na zemi spolu s jeho vecami. Na sebe som nemal nič iné ale jeho, boxerky odleteli niekde mimo môj dohľad.

„Tibi, pusti ma! Prečo to musí byť takto surové?“ – snažil som sa ho mierniť.

Nemalo to ale cenu, celou silou ma pridŕžal o posteľ, bozkával mi celé telo, hrýzol citlivé miesta, cítil som jeho penis ako sa o ma obtiera. Bože, toto sa mi protiví, je príliš skúsený a nemôžem mu zabudnúť že spal s mojou sestrou. Prosím pomôž mi nejakým spôsobom. Prosil som Boha, kohokoľvek ale nič sa nedialo, rany na dvere už dávno prestali dopadať. Tibor sa premiestnil a vzal moj penis do úst, prsty strkal do mojej dierky a skúšal či už som. Nemohol som sa uvoľniť, nemohol, nešlo to. Vedel som že teraz ma znásilni ako ženskú, veľmi  ľahkú ženskú. Naklonil sa na do mnou, cítil som jeho penis pri vchode do mojej dierky.

„A teraz konečne zistím, ako chutíš ty malý bastard!“ – šplechol mi Tibor do tváre.

Zatlačil svojim penisom o moju dierku a začal do nej silou prenikať.

„Nieeeee, Tiboooooor! Nieeee, bolí to! Prestaaaaaaaň, ubližuješ mi!“

Nepočúval ma, hýbal sa celou svojou silou, krutosťou, celé telo ma bolelo, na tvári som niečo cítil. Otrel som si to niečo z tváre, pozrel som sa na prsty a bola to moja krv. Musel som sa niekedy medzi tým zakusnúť do pery. Pozrel som sa nižšie a videl som, že svoj penis pokrytý spermatom a krvou do mňa zase vrazil silou. Nemal som silu sa brániť, bol som ako tá handrová bábika bez života. Neviem ako dlho to trvalo, koľko krát ma donútil sa urobiť, neviem koľko krát sa urobil on. Jediné čo som vedel, že už s ním nemôžem zostať, musím sa od neho dostať preč, preč aby už na mňa nemohol. Jediné riešenie ktoré ma napadlo bola samovražda, ale na to som si netrúfal. Posledný krát sa vo mne pohol a vyvrcholil vo mne, vytiahol zo mňa celý penis a z neho kvapkalo sperma. Naklonil sa nado mňa, zadíval sami do očí v ktorých som videl len odhodlanie, ktoré sa menilo na niečo iné.

„Už nikdy sa neopováž povedať že sme sa rozišli, skús to a zabijem ťa!“ – povedal mi priamo do očí.

Zodvihol ruku, schmatol ma za bradu a surovo ma pobozkal už i tak na boľavé pery, kusol som ho a vrátil mi to fackou.  Chvíľku na to potriasol hlavou, ako keby ho bolela a pozrel na mňa dole.

„Ježiš, Denis, odpusť mi! Odpusť mi to neviem čo to do mňa vošlo, stratil som trpezlivosť, keď som ťa videl ako sa odo mňa vzďaľuješ, radšej si šiel s Igorom a potom čo som doviezol Aďu, lebo sa o teba bála a ty si bol v Kikovom náručí.“

Stočil som sa do klbka, ľahol si za mňa a túlil sa ku mne. Nemohol som mu nič povedať, priveľmi mnou otriaslo ako so mnou zaobchádzal, nemohol som zo seba striasť odbor voči nemu, nemohol som sa ale ani pohnúť, tak veľmi som sa bál, že by sa znova prebudil tento „zúrivý mód“, dúfal som že ho nikdy nepoužije. Mal som možnosť ho vidieť len raz a úprimne mi to stačilo. Vtedy jeho protivník skončil v nemocnici, z pár zlomenými rebrami, niekoľkými ďalšími zlomeninami a z ľahkým otrasom mozgu. Neviem, prečo sa pobili, ale bol som to ja kto ho upokojoval a stiahol jeho mód na nulu. Teraz sa mi to vrátilo, bohužiaľ.

„Tibor?“ – ozval som sa.

„Áno?“ – odpovedal mi.

Jeho pery som cítil ako vibrácie na mojom krku, ako tam zaboril svoju tvár.

„Mohol by si ma pustiť? Potrebujem zájsť do kúpeľne.“ – odpovedal som mu po pravde.

„Ale, jasné, choď. Ani som si neuvedomil že by si sa chcel umyť. Chceš s tým pomôcť?“ – odpovedal mi a ponúkol mi i pomoc.

„Nie, nie, netreba. Za chvíľu sa vrátim.“ – povedal som mu.

Úprimne som sa triasol už len toho že by tam mal byť so mnou. Čo ak si Aďa užila tiež tento teror? Nie, určite nie. Tie modriny by sa nedali schovať s jej telom a prácou? Nie, ona vyviazla v dobrom stave. Ach, uvedomil som si aké spojenie slov som v mysli použil.

„Ha, ha, au, au.“ – pokúsil som sa o smiech, ale zmenil sa len na bolesť, zabudol som čím so si prešiel.

 Prešiel som pár krokov k dverám, otvoril som ich do kúpeľne a zavrel za sebou. Pozrel som sa do zrkadla ktoré tam viselo a musel som s oprieť o stenu, aby som nepadol na zem a ešte viacej si neublížil. Moja tvár bola pokrytá spermatom, krvou, menila farbu, mal som natrhnuté obočie. Nepamätal som si že by som si niekde ublížil, ale mohla sa to stať počas toho čo robil Tibor v izbe na mojej posteli. Pomaly som pustil vlažnú vodu, strčil jednu ruku, jednu nohu, potom celé telo. Ako voda na mňa dopadala bolo to ako keby sa mi do tela a kože zabodávali malé nože a ihly aby mi niečo pripomenuli. Díval som sa na stenu pred sebou a prijímal to ako trest. Keď som nad tým trestom rozmýšľal, uvedomil som si že Tibor sa správal úplne normálne ako keby sa nič nestalo.

 Zrazu sa rozrazili dvere, počul som len plesknutie dverí o stenu a nič viacej. Bál som sa pozrieť ktoré dvere to bili. Bál som sa že by to mohol byť Tibor. Záves od sprchy sa odhrnul a ja som sa díval z očí do očí Adi, bola biela ako stena, make-up mala rozmazaný, špirála jej tiekla po lícach. Nezmohla sa ani na slovo, bolo v šoku asi tak ako ja. Prešla pohľadom po mojom tele a potom sa otočila k dverám mojej izby, pohľadom sa zase vrátila k mojim očiam. Zavrtel som hlavou a nechal vodu dopadať na moje telo, nevenoval som jej pozornosť. Prešla k mojim dverám, otvorila ich a nakukla dnu. Znovu ich zavrela a vrátila sa ku mne.

„Zaspal.“ – zašepkala.

Ako by sa bála hovoriť na hlas.

„Asi sa potrebuješ trochu vyspať, poď do mojej izby.“ – pokračovala.

Díval som sa do steny a pokýval som hlavou že ju počujem a že to prijímam. Otočila sa a šla do izby, za chvíľu sa z nej vrátila a doniesla mi čistý župan. Osušil som sa a s jej pomocou som sa obliekol. Pomohla by do spálne, šli sme krok za krokom pomaličky aby ma nič nebolelo. Vošiel som do izby a díval som sa kam by som sa mohol uložiť. Ukázala mi na posteľ, pozrel som sa na ňu s nemou otázkou. Zavrtela hlavou, ako odpoveď mi to stačilo na to aby som sa tam pohol. Zakryla ma a sama si ľahla do postele z druhej strany. Zavrel som oči aby som sa na ňu nemohol dívať, ale sluch som mal stále dobre. Bohužiaľ.

„Denny? Hneváš sa?“ – pýtala sa ma.

Neodpovedal som, nevedel som čo si mám myslieť a čo je povedať.

„Vieš, chcel aby som ti to vysvetliť.“

„Nie, nemusíš. Nechcem vedieť dôvod prečo si spala s mojim frajerom. Ale som rád že ja som si odniesol ten výprask a nie ty. Pretože u teba by sa to zle vysvetľovalo, že?“ – odvetil som jej.    „Teraz  ma nechaj prosím vyspať, potrebujem energiu na zajtra – teda na dnes, akosi  ste zabudli, že sa stretávam z nejakými ľuďmi. A toto bude problém vysvetliť, takže dobru noc.“

Zavrel som oči a pokúsil som sa zaspať. Cítil som ako sa posteľ pohla a Aďa zliezla s postele. Prešla k dverám do kúpeľne, zavrela ich. Do postele sa nevrátila. Započul som ale niečo čo je vyšlo z úst, asi si myslela , že to nepočujem.

„Odpusť mi Denis, nechcela som aby to takto dopadlo, ale ja som sa do Tibora zamilovala hneď ako si ho doniesol domov. Preto sme spolu spali, to dieťa čo nosím pod srdcom je nedorozumenie, ktoré sa nemalo stať.“

S týmito slovami opustila izbu a zavrela dvere. Nevedel som ako dlho som ležal bez hnutia, ale jediné čo bolo v pohybe boli moje oči ktoré vypúšťali na moju tvár slzy, slzy bolesti, slzy sklamania, slzy túžby. Nemohol som pre tú chvíľu nič urobiť. Ako mi tak tiekli slzy do mysle mi skočil obrázok jedného veľmi krásneho vysokého dlhovasého mladého muža.