Díval som sa na Kristiána ako tam na tej stolične spí, možno len driemal neviem. Mal som chuť sa pohnúť, dotknúť sa ho a prezrieť si ho či je v poriadku, pohľad mi ale padol na jeho ruky. Kĺby mal zodraté do krvi, ani si ich neošetril. Pokúsil som sa pohnúť, ale paplón bol ťažký a ťažko sa s ním manipulovalo. Sedel som tam a díval som sa na neho, ako tam tak spí a rozmýšľal že čo urobím. Začal som sa pomaly sunúť na kraj postele z úmyslom, postaviť a ošetriť mu rany. Už som bol na konci postele, keď som zaregistroval pohyb na stoličke, ale ako som sa otočil, Kristián bol stále v rovnakej pozícii. Spustil som nohy z postele, opatrne sa postavil a pokúsil sa dostať do kúpeľne, ktorú som zahliadol z postele. Keď som sa dostal konečne do kúpeľne vzal som do rúk malý kýblik, handričku a dezinfekčné mydlo. Pomaly som sa odpajdal späť k posteli, kýblik som položil na zem, posadil sa na posteľ pred Kristiána a vzal jeho ruku do tej svojej. Pozrel som si jeho odreté hánky, nebol som s toho nadšený, predsa len sa pobil so svojim najlepším kamarátom.

       

          Vzal som do rúk handričku a opatrne som začal zmývať jeho krv a špinu z hánok. Potom som ju namydlil a pokračoval v umývaní. Občas jeho ruka trhla, ale sústredil som sa hlavne na to aby ich mal čisté. Umyl som jednu ruku, vzal do rúk druhú a zopakoval postup znova. Uložil som handričku do kýblika, kde plávala spolu so špinavou vodou. Posunul som sa zase o kúsok ďalej, z úmyslom postaviť sa, ale nohy moje telo neuniesli a začal som klesať. Čakal som že dopadnem na kolená, ale zem sa nepriblížila, jediné čo som ucítil boli ruky. Zdvihol som hlavu a díval som sa Kristiánovi do jeho modrých očí, ktoré žiarili. Pridŕžal ma okolo pása, jeho ruky hriali, dlane som cítil všade kde sa dalo, nečakal som reakciu svojho tela, že to bude až také rozpálené, horúce, nepoddajné. Dívali sme sa na seba hodnú chvíľu, ani jeden z nás neprehovoril. Kristián sa zadíval na moje telo, až po jeho pohľade som si uvedomil, že mám na sebe len tričko a svoje boxerky, tričko mi určite nepatrilo, to mi bolo veľké. Cítil som ako mi červeň stúpa do tváre. Odvrátil som tvár niekde inde len aby som sa mu nemusel dívať do očí, v ktorých mu hrali iskierky.

„ Čo sa deje Denny?“ – opýtal sa Kristián.

A pokračoval :

„ Bojíš sa ma? Po tom čo som sa pobil s Tiborom? Máš pocit že sa ma musíš báť, keď si videl aký sa zo mňa stáva stoj, ktorý nevie vypnúť? A svojho súpera zabije?“

„  Nebojím sa ťa, zachránil si ma. Neviem čo by sa stalo ak by si nezasiahol, je mi len ľúto že si sa to dozvedel." - povedal som mu a odvrátil tvár od neho ešte ďalej.

Jeho ruka sa na mojom páse pohľad, pomaly šla hore a potom zrazu zmizla, chcel som sa pozrieť, že kam, ale ani som nemusel. Jeho prsty sa opatrne dotkli mojej tváre a otočil moju hlavu k nemu. Díval sa na mňa tými svojimi hlbokými modrými očami, palcom mi prechádzal po tvarí a do tela mi vysielal elektrické výboje. Jeho palec sa zastavil na mojich perách, sledoval som jeho oči ako sa zastavil na tom istom mieste, ako palec. Zdvihol pohľad od mojich pier a zadíval sa mi do očí. Čakal na moje povolenie, nechcel tlačiť na pílu potom čo sa odohralo. Jemne som pohol mihalnicami, oči sa mi privreli a znova otvorili. To sa už jeho hlava pohybovala smerom ku mne. Začínal som horieť nedočkavosťou, moje telo reagovalo samo od seba a približovalo sa k  nemu aby mu vyšlo v ústrety.

Pery sme mali kúsok od seba, cítil som jeho dych, videl som čierne bodky v jeho očiach, dúhovky sa mu menili od pomalého žiaru cez vzrušenie až po páľavu. Privrel som oči, chcel som si jeho - náš - prvý bozk vychutnať všetkým čo som mal k dispozícii. Keď tu zrazu nás vyrušili.

„ BUM! PLESK! BUM! TRESK!"

Zaskučal som a cítil som že Kristián je rovnako nespokojný ako ja. Obaja sme otvorili oči a v tom momente sa rozleteli dvere. Kristián sa ani nenamáhal schovať svoju nechuť k človeku, ktorý stal medzi dverami.

„ To ťa neučili ako sa máš správať? Uvedomuješ si že nie si u seba doma, ale u mňa?" - otočil sa na toho čo nás vyrušil.

Pomaly som otočil hlavu, aby som si pozrel človeka, na ktorého je Kristián mierne nasratý, že nás vyrušil. Keby mi vtedy niekto povedal, že tam bude stáť táto osoba, tak by som mu to nikdy neuveril. Pohľad mi klesol na Kristána, ktorý ma stále pridŕžal jednou rukou a druhú mal položenú na mojej tvári, presne na tom istom mieste, kde bola i pred pár sekunda keď sme sa chceli pobozkať. Pokúsil som sa tvár si oslobodiť, ale Kristián mi jemne ale rozhodne držal tvár ďalej. Ignorujúc človeka medzi dverami sa otočil hlavou na mňa, pozrel na moje pery, do oči a potom späť na človeka medzi dverami.

„ Ďakujem, ti že si mi ošetril ruky, teraz sa prosím vráť do postele. V pravom šaflíku v nočnom stolíku sú nejaké tabletky, proti bolesti. Daj si dve, lebo hlava ťa ešte bude pár dni bolieť kým to prestane."

Pozrel som na neho nechápavo, že ako prišiel na to že ma bolí hlava, ale hneď ako som sa do jeho očí zadíval, som pochopil. Snažil sa ma chrániť, aby som s toho vyšiel ako ten čo má čistú hlavu a štít, a nie ako ten čo zneužíva situáciu, tak ako sa to hodí len jemu.

„ Oki, dám si ich, ale idem ešte s týmto do kúpeľne." - ukázal som na kýblik s vodou

„ Dobre, ale potom sa vráť do postele a odpočiň si, neskorej ti pošlem jedlo aby si sa mohol najesť a nabrať sily. Budeš mi toho musieť veľa vysvetliť."

Kristián sa zdvihol so stoličky a zamieril k dverám, počkal som až sa zavrú a až potom som si sadol na postele. Nohy mi vypovedali službu. Čo sa to tu stalo? Začal som uvažovať. Vážne som sa chystal Kika pobozkať?

-----

Medzi tým za dverami....

„ To nemáš nič lepšie na práci len ma špehovať? Alebo mi povedz pravdu alebo vypadni!" - oboril sa Kristián.

„ To snáď nemyslíš vážne?! Ja ťa tu načapem ako sa tlačíš tej vyžly do postele len chvíľku potom čo si sa pobil a nie len tak z niekým, že?!"

„ Kto ti volal? Nebodaj Tibor, alebo Aďa? Je to tak?" - rozkrikoval sa Kristián.

„ Keď to musíš vedieť, tak Tibor teraz nemá možnosť veľmi komunikovať, vyzerá to že má opuchnutú sánku, ľahký otras mozgu. Aďa je vystrašená, že čo keď si ho zabil a tak ďalej." - odvetil mu.

„ Jeho jediné šťastie je to že ma Denis zastavil ináč by som ho zabil a túto debatu by sme teraz v tomto momente neriešili drahý Igor. Keby som ho zabil, už ma dávno majú poliši, už len preto aby som ochránil Denisa. Takže ak toto je to čo si mi chcel povedať, tak naša debata je u konca a ja sa idem postarať o svojho hosťa."

„Ty mu hovoríš HOSŤ? Veď si si ho nasťahoval do SVOJEJ POSTELE a nie do hosťovskej. Neviem na čo sa tu hráš, ale mal by si vyložiť karty na stôl a povedať to Tiborovi že sa o neho zaujímaš aby sa toto znova neopakovalo."

-----

Počul som ako sa za dverami dohadujú, neušlo mi že Igor povedal "do svojej postele",  poobzeral som sa po izbe a skutočne. Hosťovská izba určite vyzerá ináč ako táto... Na stene boli plagáty, na nočnom stolíku, bol pohár vody nachystaný asi pre mňa. Ináč bola izba zariadená vkusne, veľa poličiek s knihami, skriňa s oblečením, vlastná kúpeľňa a toaleta pripojená k izbe. Opatrne som sa otočil smerom k posteli, že poslúchnem to čo mi povedal Kristián aby som si dal lieky proti bolesti a potom si pospal. Skutočne som to mal v pláne, ale ako sa vybral k posteli, všimol som si kýblik, ktorý som ešte neodniesol do kúpeľne ako som chcel. Zohol som sa po neho a pomalými krokmi som sa vybral tým smerom. Kúpeľňové dvere boli len kúsok od tých vchodových, preto som mohol počuť časť rozhovoru

„ ... čo sa medzi nimi stalo ti hovoriť nebudem, som len účastníkom ktorý to ukončil. Ak chceš vedieť pravdu bude ti ju musieť povedať Tibor, ja ti ju hovoriť nebudem. V tomto momente stojím na Denisovej strane, nech sa deje čo sa deje."

Pozeral som na dvere ako obarený. Neveril som vlastným ušiam, že Kristián sa postavil na moju stranu a nie na Tiborovu.

„Prečo mi to nechceš povedať?" - ozval sa Tibor.

„ Prečo by som i mal, už som ti povedal, teba sa to netýka, nemáš právo o tom vedieť! Ak to chceš vedieť opýtaj sa Tibora. Ja k tomu nemám čo dodať." - odvetil Kristián.

Zbieral som odvahu na to aby som otvoril dvere a niečo povedal, zrazu zostalo na druhej strene ticho, bál som sa že som zostal v dome sám a tak som rýchlo otvoril dvere, že sa pozriem na to čo sa deje.

Predo mnou sa objavil Kristiánov chrbát, stál tak aby cez neho nikto nemohol prejsť za mnou do izby. Pri zavŕzganí dvier, pootočí hlavu a začal na mňa zle pozerať.

„ Ďakujem ti, Kiko, ale myslím, že tú pravdu asi zvládnem povedať." - pozrel som sa mu do oči a prehovoril.

„ Ak mu chceš niečo povedať, tak jedine teraz, nepustím ťa von z izby, ale ani jeho do izby." - nenamáhal sa to ani ďalej vysvetliť Kristián.

„ Dobre chápem, na to čo poviem je jedno ako to bude."

Dotkol som sa jeho chrbta aby som aspoň končekmi prstov cítil tu jeho nezdolnú energiu, ktorá zaplavovala jeho telo. Hneď ako som pocítil dotyk - mojich prstov a jeho chrbtu - roztriasli sa mi kolená a musel som sa oprieť aby som  nepadol. Chcel som ho podliezť, ale jeho ruka klesla nižšie, takže mi v tom zabránila. Pozrel som sa na ruku a potom na jeho profil tváre. Ani sval sa mu nepohol na tvári a tak isto sa odmietal pohnúť i on. Cez jeho ruku som sa zadíval na Igora, dlaň som pritlačil o jeho chrbát aby plocha bola väčšia pri tom čo som sa chystal povedať. Igor na mňa len zazeral a čakal čo zo mňa vypadne.

„ Neviem, kde by som začal, ale myslím že od začiatku to bude ideálne."

Igor na mňa otrávene pozrel a pohol sa smerom ku mne, Kristián samozrejme tiež, zabránil mu výhľad na mňa.

„ Igor na to zabudni. Bližšie ťa k nemu nepustím."

Igor zdvihol ruky na znak ústupu a posunul sa na pôvodne miesto, to iste urobil i Kristián. Nechápal som čo sa tu deje, ale trochu som bol i Kristiánovi za to vďačný.

„ Aby si dostal teda vysvetlenie, prečo sa asi toto stalo, ti môžem ponúknuť iba časť vysvetlenia a to môjho. " - zdvihol som ruku lebo som videl, že to chcel Igor okomentovať.

„ Nemôžem ti povedať niečo o čom neviem, môžem ti to povedať iba z môjho pohľadu. Mal som menšiu hádku s Tiborom, začalo to tým večierkom s ktorého si ma viezol. Dozvedel som sa niečo čo som sa dozvedieť nemal. Aby sa mi Tibor pomstil za to čo som počul, urobil to čo urobil. Dnes ráno som mal pracovne stretnutie na ktorom sa zúčastnil i Kristián, takže si nemôžeš myslieť  že si to  vymýšľam a myslieť si že som ho podviedol. Ja takú povahu nemám, to zvládajú iný. Nakoľko bol Kristián so mnou Tibor ho kontaktoval, lebo ma hľadal. Potom čo ma Kristián odviezol domov a vypočul si nepekne veci o mne, Aďi a Tiborovi, sa s Tiborom pobil. Dôvod prečo prestal Tibora mlátiť, ti musí povedať on sám. Tak ďaleko nevidím do jeho hlavy. Potom si pamätám len to že som sa prebral v tejto izbe a tesne predtým ako si prišiel som Kristiánovi umýval hánky od zaschnutej krvi. Ak chceš počuť inú verziu, musí ti ju chcieť Kristián povedať sám a tak isto i Tibor a Aďa."

Díval som sa na Igora, ten len vstal z kresla postavil sa ku Kristiánovi a poplácal ho po pleci. S týmto gestom zamieril preč. Díval som sa na neho. Nemal som odvahu pozrieť sa na Kristiána, na jeho nasraný výraz. Keď sa dlho nič nedialo, pozrel som sa tým smerom. Díval sa na dvere na opačnej strane kade Igor odišiel. Ruku som pomaly spustil z jeho chrbta s úmyslom vrátiť sa do izby, ani som ju riadne nespustil a už ma za ňu držal Kristián. Čakal som že si ju prehodí cez rameno, alebo niečo, ale on ma za ňu len držal.

Držal ju a díval sa na mňa. Oči mu žiarili, piercing sa ligotal vo svetle lustru. Nevedel som kam z očami, díval som sa na naše spojené ruky, na jeho prsty, na jeho piercing, len nie je mu do očí. Pustil mi ruku , chvíľu som stal na zemi a po chvíle už nie. Ruky mi samé vyleteli do vzduchu ako som sa zľakol. Kristián ma chytil do náručia a jazdil mi očami po tvári, aby skontroloval či som v poriadku. Ruky som mu položil okolo krku aby som nepadol a získal späť stratenú rovnováhu, až neskoro som si uvedomil svoju chybu.

Kristián vykročil so mnou v náručí do izby, položil ma na posteľ. Čakal som že sa na mňa vrhne, ale on si len sadol na posteľ, vybral so šaflíka lieky, vybral dve tabletky, ktoré mi podal do ruky, následne mi podal pohár vody. Lieky som riadne zapil a díval som sa na neho. Mal som chuť zdvihnúť paplón a požiadať ho aby vliezol do postele ku mne, ale nakoniec som si to rozmyslel.

,, Odpočiň si, ja budem späť vo vedľajšej izbe. Ak budeš niečo potrebovať zakrič a ja prídem." - povedal mi.

Usmial som sa na neho, viacej som zo seba bohužiaľ nedostal, oči sa mi zatvárali, až som nakoniec zaspal úplne.

Po nejakej dobe som sa zobudil, čakal som že budem v izbe sám, na moje prekvapenie som tam sám teda určite nebol. Otočil som sa na posteli a zadíval som sa na spolu ležiaceho v posteli. Na perinách mi spal Kristián. Vlasy mal porozsadzované kam až moje oko dovidelo, oblečené mal triko a rifle a pohodlne si odfukoval. Asi mal tiež náročný deň. Pozrel som sa na nástenné hodiny a začudoval som sa že som prespal väčšiu časť dňa a teraz bola noc. Pohol som sa s úmyslom Kristiána zakryť aby neochorel, ale svoj úmysel som nedokončil. Jeho mocná ruka sa omotala okolo mňa ako druhá koža a pritiahla si ma k sebe. V tom momente moje telo začalo protestovať, čo keď sa zobudí a bude presne taký ako bol Tibor. Telo bojovalo s myšlienkami, trhalo mi telo na kusy, keď som zacítil ako sa jeho ruka pohla a pohla sa i tvár.

„ Nevrť sa toľko, miláčku. Chcem spať hoci netvrdím že by som si nedal povedať, ale som moc unavený na hocijakú akciu. Myslel som že sa vyspím vedľa, ale zistil som že je mi smutno tak som sa vrátil." - odvetil Kristián.

Ani som nemukol, tým že si ma pritiahol k sebe, som jasne cítil ako sa mi niečo tlačí medzi nohy a bol som si na betón istý že koleno to nie je. Chvíľku som ležal a rozmýšľal nad tým čo povedal, v prvom rade ma zarazilo že mi povedal miláčku a v druhom prípade, že sa vrátil, lebo mu bolo smutno. Ale za čím mu bolo smutno, to som nepochopil. Za izbou, za posteľou, alebo za niečím iným. Potom mi konečne svitlo. On myslel mňa?! Zostal som taký zarazený, že prečo práve ja, keď ma toľko urážal pred Tiborom, spoločnými "priateľmi", Igorom a ostatnými. Chcel to utajiť, neviem, ale niečo na tom určite bolo. Oči sa mi zatvárali a myšlienky mi utekali do snov a do toho príjemného tepla ktoré ma obklopovalo. Povedal som si že zajtra je ideálny deň na premietanie takýchto myšlienok, ale nie skorej ako si to s Kristiánom vysvetlíme.