Sunieheave

Zdvihla som svoju tašku a prešla za Frankom do bytu.

„Obývačka s kuchyňou.“ ukázal rukou pred seba. „Kúpeľňa.“ kývol rukou na dvere vpravo. „A hneď vedľa je hosťovská izba. Dočasne tvoja.“

Poobzerala som sa po príjemnom drevenom interiéry kombinovanom s krémovým nábytkom.

„No...rozhodne si nežiješ zle.“ povedala som.

„Vstávam skoro ráno a chodím domov až takto večer. Je mi jedno, čo budeš za ten čas robiť, ale naťahaj mi sem žiadnych z tvojich kumpánov.“

„O to sa nemusíš báť. Mám tušenie, že moja popularita v partii klesla dosť hlboko.“ alebo aspoň klesne, ak som Billyho nezabila. A keďže sa mi nechce ísť sedieť práve za takého hajzla dúfala som, že predsa len žije.

„Dole je obchod s potravinami a...“

„To je jedno.“ skočila som mu do reči. „Ako som už povedala, potrebuje sa stratiť. Nebudem chodiť von, ani len do obchodu.“

Pristúpil ku mne a rukou mi trochu zdvihol bradu. Okamžite som mu ju odstrčila.

„Nebudem sa pýtať čo sa stalo.“ kývol hlavou na červené odtlačky na mojom hrdle. „Ani prečo sa skrývaš. Zaujíma ma len tvoj sľub.“

Prešla som si rukou po podliatinách a usmiala sa.

„Isteže. Ale skôr než začnem prezraď mi, ako si využil to Jeremyho číslo?“

Sadol si na gauč.

„Nijako extra. Poslal som mu sms aby mi vedel zavolať, keby chcel.“

Prisadla som si k nemu. Ak si myslí, že mu to uverím, je blázon. To by som nemohla vedieť aký si je sám sebou istý a ako rád sa s ľuďmi hrá.

„Franko ak chceš, aby mi môj zámer dohodiť ti ho vyšiel, neklam mi. Čo si mu napísal?“

Povytiahol jedno obočie a chvíľu na mňa len bez slova hľadel.

„Napísal som mu, že ak dostane chuť na ďalšie kolo, nech mi zavolá a ja mu poviem, kam má prísť.“ povedal napokon.

Ako šľapka na telefóne, pomyslela som si.

„Franko otázkou je, čo vlastne od Jerryho chceš.“ použila som vetu, ktorou mi kedysi Monica prehovárala do duše. Teraz mi to pripadalo ako pred sto rokmi.

„Ako to myslíš?“ zamračil sa.

„No chceš od neho sex? Alebo vzťah?“

Opäť ostal ticho.

„Chcem všetko.“ povedal smrteľne vážne.

„Fajn, tak potom si sa zachoval ako totálny kretén. Ale nevadí, skúsim to ešte nejako napraviť.“ postavila som sa a schytila svoju tašku. „Hneď zajtra sa do toho pustím.“ prešla som do izby.

„Sunny.“ oslovil ma.

Zvedavo som sa naňho pozrela.

„Ak tu chceš bývať, musíš mi prestať nadávať.“ povedal.

Z chuti som sa zasmiala a zabuchla sa v izbe.

Jeremy

Ráno mi nachystanie do školy trvalo dlhšie než obvykle.

Nespal som dokopy ani štyri hodiny, prepadali ma myšlienky a nezodpovedané otázky, odháňal som spomienky na minulosť a popritom všetkom som sa snažil nájsť polohu na spanie, pri ktorej by môj zadok a kríže aspoň na chvíľu prestali bolieť. Ani ráno to nebolo o nič lepšie, obliekol som si voľné nohavice a sveter, cestu v MHD som radšej prestál.

Nebyť toho, že si v škole losujeme projekty na praktickú skúšku by som sa na to vykašľal. Cítil som sa ako zbitý pes a môj odraz v zrkadle v ktorom na mňa hľadela moja bledá tvár s tmavými kruhmi pod očami ma v tom len utvrdzoval.

Školu som napoly prespal, prehadzoval som sa na stoličke v zadnom rade. Prečo musí byť losovanie až na poslednej prednáške?

Perom som iba škrtal v zošite. Nevnímal som skoro nič z celého dňa, všetku zostávajúcu energiu som vrážal do svojho myslenia a sebaovládania. Nemyslieť na Franka, nemyslieť na sex s ním, ignorovať trasúci sa žalúdok, potiace sa ruky a zahnať tú zlú predtuchu. Všetko toto dávalo riadne zabrať.

„Bože, to je strašná nuda.“ naklonil sa ku mne spolužiak Virgil. „Aj tak je nám to na dve veci, kedy sa asi dopracujeme k réžii?“

Pozrel som na plátno kde sme mali premietané poznámky.

„My sa bavíme o réžii?“ spýtal som sa nechápavo.

Virgil sa zasmial.

„Si akosi mimo, nie? A toto je čo?“

Ukázal na moje dočervena odrané prsty.

„Nič.“ rýchlo som ich schoval. To som mal za to, že som nechtami ryl do stromu. Prsty ma pálili už v sprche, ale oproti iným mojim bolestiam to bolo zanedbateľné.

„Počuj, Cathrin by chcela skúsiť dvojité rande a chcela, aby som sa spýtal teba s Melanie.“

Pozrel som naňho. „Ja už s Melanie nechodím.“ povedal som smutne.

„Vážne? Tak to ma mrzí kamoš, teraz aspoň chápem, prečo vyzeráš ako vyzeráš.“

Potľapkal ma po pleci a nechal tak. V duchu som sa usmial. To dievča mi pomáha dokonca ja po našom rozchode.

Minúty sa vliekli, ale predsa len som sa dočkal poslednej prednášky.

„Hru, ktorú si vylosujete budete mať za úlohu nacvičiť. Keďže nie všetci z vás majú skúsenosti s réžiou, mohli ste postrehnúť, že sme sa vám ju v priebehu dnešného dňa snažili priblížiť. Už podľa toho ste si mohli domyslieť, čoho sa bude losovanie týkať.“

Triedna profesorka obchádzala každého z nás s malým sáčkom s papierikmi. Všetci sme si po jednom vytiahli. Na tom mojom stálo:

W. Shakespeare – Rómeo a Júlia, spracovanie s mládežou vo veku 16 – 18 rokov

No to hádam nie. Rómeo a Júlia!? Nič gíčovejšie som už vychytiť nemohol. Nie je nič horšie ako nacvičovať predstavenie, ktoré všetci videli už aspoň desaťkrát a teda ho budú porovnávať so všetkými ostatnými spracovaniami.

„Vidím, že si mal šťastnú ruku.“ zastavila sa pri mne profesorka.

Odfrkol som si. „Čo znamená to spracovanie s mládežou?“ spýtal som sa.

„Máme dohodu so strednou aj základnou školou. Podľa vekovej kategórie vám bude pridelená trieda s ktorou v rámci hodín budete nacvičovať a tak sa zároveň pripravovať na záverečnú skúšku z praxe.“

„Máme dohodu aj so starobincom?“ spýtal sa jej Virgil. „Mám nacvičovať Dona Juana so seniormi od 55 do 65 rokov.“

„Máš ťažšiu úlohu, ale...“

Prestal som ju počúvať a znovu pozrel na svoj papierik. V meste máme len jednu strednú školu a nemám práve chuť sa na ňu vracať. Prežil som si tam toho dosť.

Skrčil som papierik v ruke a v duchu nadával. To som radšej mohol zostať doma. Vo vrecku mi zavibroval mobil, otrávene som ho vytiahol. Sms z neznámeho čísla. Klikol som na otvoriť a mobil mi s buchotom vypadol z ruky. Všetky oči sa obrátili ku mne.

„Jeremy ak to nie je životne dôležité, odlož si to, prosím, na neskôr.“ povedala profesorka.

Prikývol som, ale mobil som neodložil. Pod stolom som sa znovu pozrel na jeho display a čítal:

JERRY, AK SI SA UŽ DAL PO VČERAJŠKU DOKOPY, URČITE SI TO ZOPAKUJEŠ ROVNAKO RÁD, AKO JA. KEĎ ŤA PRESTANE BAVIŤ BYŤ HRDÝ, ZAVOLAJ A PREDVEĎ MI ĎALŠIE ŤAHY, KTORÉ SI SA NAUČIL. TVOJ F. :)

No to snáď...odkiaľ má Franko moje číslo? V zozname nie som a nemám ho ani nikde na webe. Tak ako, došľaka? S nervami som mobil zaklapol a hodil si ho do tašky.

Všetci okolo sa začali dvíhať. Nekonečný deň konečne skončil, ale ja som zostal primrznute sedieť ďalej. Žalúdok sa mi roztriasol.

Určite si to zopakuješ rovnako rád ako ja...nie! To, čo sa stalo včera...

Priložil som si dlane k ušiam aby som vnímal len svoje myšlienky a vedel si ich utriediť. Ten chalan je ako čarodejník. Zistil si moje číslo, ako, to mi zostáva záhadou. Nikto z mojich známych by mu ho nedal. A použil slová, ktoré mi ešte dlho dokázali hrať v hlave. Rovnaké to bolo aj pri našom prvom bozku, keď mi povedal, že som výnimočnejší než hocaká baba. Alebo vtedy, keď sme sa prvýkrát milovali...keď ma presviedčal, že ma miluje....

„Čo tu robíš?“

Strhol som sa na hlas vedľa mňa – Amy. Vydýchol som úľavou, že ma našla skôr, než som sa začal utápať v spomienkach.

„Trápim sa.“ položil som si hlavu na lavicu.

„Jeremy, si ok?“ starostlivo mi položila ruku na rameno. „Včera som si písala s Melanie.“

Pozrel som sa na svoju najlepšiu kamarátku. Bola nízka, mala modré oči a krátke zlaté kučeravé vlasy. Kamarátime sa od škôlky, keď som si zobral jej obľúbenú hračku a ona sa rozplakala.

Tejto osobe som veril najviac na svete, mohol som jej povedať všetko.

„Nie Amy, nie som ok. Franko sa vrátil a včera som s ním spal.“

Akoby som tými slovami pretrhol neviditeľnú hrádzu. Moje city sa rozvalili do celého môjho tela. Moja láska k Frankovi, šok z toho, že ho opäť vidím ako aj tá odporná radosť, ktorú som si nechcel pripustiť. Z očí sa mi spustili slzy a radšej som si tvár skryl rukami. Cítil som sa znovu ako ten 16 -ročný oklamaný chalan.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Všetci si o nás šepkajú.“ povedal som smutne.

Sedel som na posteli v hotelovej izbe. Zamestnanci nás po takom častom navštevovaní už poznali po mene. A vždy nám dávali tú istú izbu.

Franko sa ku mne natiahol a zozadu ma objal.

„Nech si šepkajú, nech si kľudne aj kričia. Je mi to jedno.“ vtisol mi pusu pod ušný lalôčik a ja som potichu vzdychol. Jedna z mojich najcitlivejších zón.

„Ale Franko...tvoji rodičia povedali, že idete preč. Že tvoj otec dostal prácu...“

„Ako si povedal, dostal ju môj otec. A čo? Internáty predsa existujú. Jerry!“

Pustil ma a otočil si ma k sebe. „Ty vari chceš, aby som odišiel?“ spýtal sa ma.

„Čože? Nie! Milujem ťa!“ vyhŕkol som okamžite. Usmial sa.

„Aj ja teba, tak už to konečne pochop.“ naklonil sa bližšie ku mne. „Ja nikam nejdem.“ povedal dôrazne a pomaly.

Hodil ma do perín, vrhol sa mi na pery a rukami ma začal vyzliekať. Nechal som ho, nech si somnou robí čo chce, pomáhal som mu s gombíkmi, kľakol som si na štyri a užíval si pocit, ako jeho mužnosť do mňa vniká, ako sa otiera o steny môjho konečníka a ako mi vráža do prostaty.

Dovolil som mu všetko, čo len chcel.

A dva dni na to som sa dozvedel, že odletel.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Akože vrátil?“ Amy si sadla vedľa mňa. „A povedal niečo?“

Pokrútil som hlavou a rukami sa snažil vysušiť si slzy. „Iba toľko, že tu dostal stáž. Inak nič. Ani nebolo kedy, chcel som, aby odišiel.“

„A ty si s ním...“

Nedokázal som sa na ňu pozrieť, iba som prikývol.

„To sa dá pochopiť Jerry, bol si rozhodený z rozchodu s Melanie. To preto si mu podľahol.“

Ako rád by som tomu veril. Ale dobre som vedel, že to tak nie je.

„A o tom, prečo odišiel, nevravel nič?“ spýtala sa. Jej trasúci hlas ma prekvapil.

Pozrel som sa na ňu. Mala rozšírené zreničky.

„Nie, prečo?“

„Ja len...prekvapuje ma, že si sa nepýtal.“ sklopila oči. „Ja by som sa spýtala.“ zašepkala.

„Aký by to malo význam Amy? Po piatich rokoch?“

Sedeli sme tam bez slova asi hodinu. Aj napriek tomu mi to pomohlo. Pri odchode ma Amy silno objala, usmiala sa na mňa a mne to akoby vlialo sily.

Doma som sa osprchoval a psychicky zničený si ľahol už o pol siedmej spať. Potreboval som vypnúť, potreboval som na nič nemyslieť.

Zo spánku ma vytrhli vibrácie. Pozrel som sa na budík na mojom stolíku: 23:35.

Kto mi volá o tomto čase? Vyškriabal som sa na nohy a zalovil v taške. Keď som videl, že mi volá sestra, hneď som bol hore.

„Sunny?“ priložil som si mobil k uchu.

„Ahoj Jerry.“

Bola milá. A to bolo divné.

„Stalo sa niečo?“

„No...hej, tak trochu potrebujem pomôcť.“

„Si v poriadku? Billy ťa udrel? Prisahám, že zabijem toho hajzla...“

„Nie, upokoj sa, už sa zrejme stalo.“ prerušila ma.

Zostalo napäté ticho.

„Čože?“ spýtal som sa.

„Nebudem to riešiť po telefóne.“ povedala netrpezlivo.

„Kde si? Hneď po teba prídem.“

„Nie, to nie je potrebné. Som v bezpečí. Človeka u ktorého som teraz nikto z mojej partie nepozná, takže ma nemajú ako nájsť, ale budem potrebovať pomoc.“

„Sunny, iba povedz, čo potrebuješ.“ srdce sa mi rozbúchalo akoby som bežal maratón.

„Prídeš zajtra na adresu Willowsova 30? Poznáš to?“

„Nájdem to.“ povedal som okamžite.

„Fajn, ale ak by sa ťa niekto pýtal, nič o mne nevieš. Nehovor kde som ani našim, ani Billymu, ani nikomu, jasné? Je to dôležité Jerry.“

Jej hlas znel tak zúfalo. A zároveň tak ľudsky, ako predtým, kedysi dávno.

„Rozumiem Sunny, môžeš sa na mňa spoľahnúť, zajtra ráno som tam.“

„Nie ráno, o šiestej večer, dobre?“

Prekvapila ma. „No dobre, tak o šiestej.“

„Zatiaľ sa maj.“ a zložila.

Vypol som mobil a chvíľu naň zíral. Obavy o moju sestru sa ma zmocňovali čoraz viac.