Jeremy

Sedel som v autobuse smerom k ulici Loombard. Tú ulicu som poznal veľmi dobre, preliezli sme ju s Amy hore – dole.

Bol som nervózny. Nohou som dupkal o podlahu tak intenzívne, až mi babka ktorá vedla mňa sedela venovala škaredý pohľad a radšej si odsadla. Nemohol som si ale pomôcť.

Odkedy som odišiel od Franka dával som si myšlienky dokopy. Podla toho, čo mi povedal, si po celý čas myslel, že som ho podviedol a to práve s ňou. Nech som sa na to pozeral akokoľvek, vychádzalo mi z toho jedine to, že celé je to vlastne moja vina.

S Frankom sme sa dohodli ešte v počiatkoch nášho vzťahu – ak sa to dá tak nazvať, že nikomu nič nepovieme. Ale keď to vyplávalo na verejnosť myslel som si, že tá dohoda už neplatí. Potreboval som sa o všetkom s niekym porozprávať, tak som sa, logicky, obrátil na moju najlepšiu kamošku. Porozprával som jej o všetkom a to naozaj detailne. A ona to z neviem akého dôvodu použila proti mne.

V repráku sa ozvala moja zastávka a ja som bol vážne rád, že vystupujem a zamestnám nohy. Rozhodol som sa ísť k Amy osobne aj napriek tomu, že mi nezdvíhala telefón. Otvoril som nízku bránku a zaklopal na dvere. Nič. Tak som to skúsil znovu, ale odpovedalo mi len ticho. Napriek tomu som tam postával a vytrvalo vyklopkával. Potreboval som odpovede, lebo mi asi vybuchne mozog z toho ako pracuje na plné obrátky. Ale mal som smolu, nikto zjavne nie je doma.

Sadol som si na verandový schodík a chytil do ruky telefón. Chystal som sa znovu ju vytočiť, keď mi dolu na obrazovke blikol facebook. Rachol som sa dlaňou do hlavy. Že ma to nenapadlo skôr!

Rozklikol som si účet a zistil, že Amy je online. Ihneď som jej napísal.

„Čav, si tu?“

„Ahoj :) No, sedím v aute s tabletom a nudím sa smerom na rodinnú oslavu.“

„Potrebujem sa s tebou porozprávať.“ napísal som a zadržal dych. Tri bodky napovedali, že píše.

„???“

„O Frankovi...“ odpovedal som jej.

„Zasa si bol s ním?“

„Hej.“

„A?“

„Amy preči si mu pivedala, že sme spolu spali?“ písal som to tak rýchlo, až som mal preklepy, ale v tejto chvíli ma to trápilo najmenej. Dúfal som, že po toľkých rokoch bude mať v sebe aspoň toľko, že mi odpíše. A nemýlil som sa.

„Kvôli nej.“

Skoro mi vypadol mobil z ruky.

„Nahovorila ťa Sunny?“ teda...vedel som, že na mňa zanevrela, ale že by to hnala až do takého extrému...

„Nie.“

Civel som na tie tri písmenká.

„???“ poslal som teraz ja.

„Ona je pre mňa dokonalá. Milujem ju a obdivujem.“

Tak teraz mi padla sánka.

„Ty si lesba?“ napísal som v šoku.

„LOL“ dostal som odpoveď. Ale potom...

„Sunny je úžasná.“ písala ďalej. „Celý svoj život som ju obdivovala a túžila byť ako ona. Pri štyroch bratoch bola pre mňa ako maják so sesterským svetlom. Vždy som ju veľmi milovala. Prepáč Jeremy, ale viac ako teba.“

Zízal som na jej správu a vstrebával každé slovo. To nemyslí vážne!

„Ale my dvaja sme ako brat a sestra!“ napísal som jej.

„Bratov mám veľa. A ty...myslel si si, že o tebe a Frankovi neviem? Nezabudol si náhodou, že ťa poznám celý život? Viem v tebe dokonale čítať. Hneď od začiatku som o vás dvoch vedela, iba som tomu hneď nechcela uveriť. Ale ja...“

Zvieral som mobil tak silno, až sa mi začali potiť dlane, tak som si ich roztrasene utrel do rifiel. Myšlienky mi vírili a jediné na čo som mohol myslieť som jej aj napísal.

„Ako si mohla?“

Ihneď naskočili tri behajúce bodky.

„Ja?“ písala. „A čo ty? Nemohla som uveriť vlastným očiam keď som videla čo robíš. A potom si začal chodiť s hlavou previnilo sklonenou a Sunny sa po škole zasa premávala ako zoombie. Bolo mi jasné, že sa o vás dozvedela. A potom raz večer som ju videla ako sa oblizuje s akýmsi dlhovlasým chlapíkom. Opretá o motorku sa nechala obchytkávať ako nejaká lacná štetka! Tak hlboko klesla...všetky moje presvedčenia o nej...jej povesť...všetko čo Sunny robilo Sunny bolo preč. Preto si si to zaslúžil. Obaja ste si to zaslúžili!“

Mal som toho dosť, už som nechcel vedieť nič iné, ale ona neprestávala písať akoby to zo seba potrebovala dostať von a ja som zasa nedokázal prestať čítať.

„Pamätáš sa na ten deň, keď sa to o vás dvoch prevalilo?“

Isteže si na to pamätám. Neviem na to zabudnúť nech sa snažím ako chcem.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Včera si ku mne sadli rodičia na vážny rozhovor.“ prevrátil Franko oči. „A dopadlo to tak, že otcovi praskli nervy.“ ukázal na svoje rozrazené obočie a zasmial sa.

Nechápal som ako sa môže smiať. Boli sme zašitý pri zadnej školskej stene, v prítmí vysokých stromov, obkolesený kríkmi. Bola to naša skrýša, chodili sme sem počas školy vždy keď sme chceli byť sami.

„Franko.“ naklonil som sa k nemu a pobozkal mu ranu na obočí. Pohladil ma po vlasoch.

„Je to v poriadku, veď onedlho sa zbalia a vypadnú.“

Stiahol si ma a pohodlne usadil do svojho lona. Jeho náruč mi bola bezpečným útočiskom a útechou.

„Ani naši síce neprejavili pochopenie, ale aspoň ma nikdy neudreli.“

Stisol ma. „Ja som pár rán dostal, ale vraj to boli také výchovné.“ znovu sa zasmial, ale tentoraz smutne. Nevedel som čo mu na to mám povedať, tak som sa trochu pomrvil plne si uvedomujúc na akých miestach to pocíti. Jemne sa mu zasekol dych a mne sa po tvári rozlial spokojný úsmev.

Jazykom mi prebehol po chrupavke ucha, po mojej sánke až k perám. Nepobozkal ma hneď, najskôr mi uvolnil kravatu, ale len natoľko, aby mi mohol rozopnúť dva gombíky a prebehnúť mi prstami po kľúčnej kosti, až potom mi venoval hlboký bozk pri ktorom ma okamžite zalialo teplo. To, že som stvrdol skoro okamžite mi nebolo trápne len preto, lebo som cez svoje nohavice cítil, že on je na tom rovnako. Otočil som sa k nemu a vplietol mu prsty do vlasov. Pritiahol som si ho k sebe keď ma zo zadu do hlavy niečo udrelo. Zjaukol som a otočil sa. Stretol som sa s troma pármi očí – moji starší spolužiaci.

„Ale no fuj!“ odpľul si jeden z nich.

„Čo sa tváriš tak vyplašene? Prišli sme skôr než ti ho tam stihol strčiť?“ spýtal sa posmešne druhý.

Tretí sa tváril znechutene a znovu do mňa niečo hodil, tentokrát trafil moje rameno – bol to kameň.

Natisol som sa ešte viac na Franka a tisol ho k sebe akoby som chcel, aby ho oni nevideli, ani sám neviem prečo.

„Choďte preč!“ povedal som, ale znelo to slabošsky dokonca aj mne samému. Vybuchli smiechom.

„Počuli ste slečinku?“ ozval sa ten s kameňom a znovu natiahol ruku k hodu.

„Ak to hodíš, dolámem ti ruky.“ povedal Franko ľadovým tónom a uprel na nich svoje sivé oči. Dalo sa vidieť, ako všetci stuhli.

„Franko?“ neveriacky naňho vytriešťal oči ten prvý. „Ale...ty a Sunny...“

„Tak ty omrdávaš oboch?“ povedal tretí.

Franko ma jemne odsotil a postavil sa.

„Do toho ťa je veľké hovno. A radšej vyadnite.“

A oni naozaj odišli! Nemohol som uveriť, že sa vzdali tak ľahko. Okej, Franko mal dosť silnú reputáciu a nikto sa s ním nechcel zapliesť do bitky, ale aj tak – veď boli traja na jedného, keďže mňa iba ťažko počítať ako posilu. Bol som veľmi rád, že to nechali tak.

Ibaže nenechali. Ešte v ten deň to vedela celá škola a na ďalší deň už celé mesto.

Jeremy prebral sestre priateľa, je to obyčajný perverzný buzerat čo si to s ním rozdáva v škole a vôbec mu nevadí, že mu ho do zadku strká niekto, kto predtým obrábal jeho sestru.

Ľudia a ich upravené polopravdy. To, čo prišlo potom, bolo dosť ťažké, ale Franko ma chránil. Okrem narážok sa ma nikto ani nedotkol.

Ale keď odišiel....schytal som viac úderov než boxovacie vrece.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Na niečo také sa nezabúda.“ napísal som jej.

„To som bola ja.“

„Čože?“

„Ja som tým chalanom povedala, že ak chcú vidieť niečo naozaj nechutné, nech idú k tomu vášmu hniezdočku. Vždy keď ste obaja zmizli vedela som, že ste tam. A vedela som aj, aké typy sú tí chalani a ako zareagujú.“

Postavil som sa a zostal stáť v akomsi zamrznutom obrannom pologeste.

„Ty...“ napísal som jej. „Ty! Nemáš ani predstavu aké peklo som mal zo života!“

Zmocnil sa ma hnev a ruka s mobilom sa mi roztriasla, najradšej by som ho hodil o zem, ale viem, že to ničomu nepomôže. Amy by to nijako neublížilo a v tejto chvíli som po ničom inom netúžil, než aby sa jej vrátil aspoň zlomok z toho čím som si musel prejsť ja.

Nadýchol som sa a skúsil upokojiť nervy.

„Vieš, Jerry,“ písala, „aj tak je veľmi zaujímavé, že mi Franko uveril. Veľmi som tomu, že naozaj odíde neverila. Nemyslíš si, že už to samo o sebe vypovedá veľa o vašom vzťahu?“

Hnev bol späť.

„Čo ty vieš o našich životoch!?“ reval som na telefón akoby ma mohla počuť. „Pre teba to bolo zrútenie presvedčenia!? Ale pre nás sa jednalo o náš ďalší život! Všetko mohlo byť inak, on by neodišiel a ja...“ neovládol som sa a teraz už naozaj hodil mobil o zem. Sledoval som ako sa roztrieštil o betón, baterka letela na jednu stranu, kryt na druhú a veľký dotykový display praskol.

Stál som tam a ťažko oddychoval. Keď sa mi skľudnil dych pozbieral som všetky časti môjho telefónu a vypadol odtiaľ. Vedel som iste, že na toto miesto už nikdy nechcem vkročiť. A rovnako som aj vedel, že zajtra na ceste za Billym sa musím s Frankom porozprávať.