Niekoľko nasledujúcich hodín chlapci len sedeli u Travisa a v tichosti sa rozprávali. Stále o sebe vedeli len málo, tak sa chceli o tom druhom dozvedieť čo najviac. Keď už bolo niečo po dvanástej a oboch už chytal hlad, ozvalo sa volanie.

„Chlapci! Poďte sa najesť!“ zavolal na nich Robert tým svojim veselým hlasom a Travis sebou trhol.

„A je to tu,“ hlesol nenadšene Travis a nahodil výraz vojaka vstupujúceho na bojové pole. Mike sa na ňom zachechtal, čo jeho milenec ohodnotil nesúhlasným pohľadom. „Smeješ sa, ale ver mi, ja svojich otcov poznám. To predtým bol slabý odvar.“

„Neboj sa toľko, nebude to také zlé,“ upokojoval ho Mike, keď sa vtom aj on zamračil. „Len škoda, že som sa nemohol slušnejšie obliecť. Dokonca ani nemám svoje veci, ale tvoje.“

„Och, to zas netrápi mňa, moji otcovia si na niečo také nepotrpia. Ale už vidím, ako otec robí poznámky na fakt, že ide o moje veci. Urgh,“ striasol sa Travis a vstal. Natiahol ruku k Mikovi, ktorý ju prijal a spoločne zbehli dolu do jedálne.

Keď tak vstúpili ruka v ruke, Robert ktorý ich uvidel sa hneď celý rozžiaril. „No konečne ste tu, poďte, usaďte sa!“ vyzval ich hneď a ukázal na dve miesta pri stole, kde už bolo prestrené striebrom a porcelánom. Stôl bol plný všemožného jedla, až Mike nechápal, ako to mohli tak rýchlo pripraviť. Vtedy prišiel z kuchyne aj Tom, nesúc fľašu vína a šampanské. Mike len tak pomimo registroval, že Travis mal s tým oblečením pravdu. Obaja boli v domácom. A mal aj pravdu v tom, že Robert bude mať pár poznámok.

„Och Mike, nie je to oblečenie Travisovo?“ zazubil sa Robert, za čo ho Tom plesol po hlave.

„Je. Váš syn mi ho láskavo požičal,“ vrátil mu úškrn Mike a usadil sa k Travisovi.

„Presne ako jeho otec,“ zapojil sa Tom, ktorý sa so svojím manželom usadil oproti chlapcom. „Keď sme boli mladý, okrem jeho vecí som prakticky nič iné nenosil.“

„Lebo si bol príliš lenivý, aby si si kúpil vlastné. To som ťa mal nechať chodiť nahého?“ ohradil sa Robert s jasne pobaveným výrazom.

„Ja a lenivý?! Ty si mi vzal všetky moje veci a donútil nosiť iba tvoje. Vraj nech každý vie, že som iba tvoj,“ vrátil mu Tom so zloženými rukami, ale aj on bol pobavený. Travis sa zas tváril, že by sa najradšej prepadol pod zem.

„Oci, tati, to stačí!“ zahriakol ich Travis a zahanbene si ukryl tvár v dlaniach.

„Och, nie, nie, my len začíname,“ zazubil sa Robert, ale na Travisovo šťastie s ním Tom nesúhlasil.

„Nie Robert, mladý má pravdu. Poďme jesť, necháme si to na potom,“ povedal Tom a mávol rukou nad jedlom. „Mike, pokojne si vezmi čokoľvek chceš, nemusíš sa hanbiť,“ povzbudil ho a tak sa dali do jedla.

 

„Takže chlapci,“ začal počas jedla Tom, „ako ste sa vlastne stretli? Kedy ste zistili, že ste spriaznené duše?“

„Minulý piatok,“ odvetil Travis, ale ďalej to nechcel rozvíjať. Tak sa toho ujal Mike.

„Bolo to v škole, po telesnej v šatni,“ začal atlét a Travis po ňom hodil ustrašený pohľad. Mike sa však na neho upokojujúco usmial a pokračoval. „Náhodou sme sa dostali dosť blízko seba a zrazu sa to stalo. Bol to šok, lebo dovtedy sme sa nejak extra nebavili. Chvíľu trvalo, kým sme si to spolu vysporiadali, ale už je to tak ako to má byť.“ S tým natiahol ruku a preplietol si prsty s Travisom. Robert sa široko usmial a hrane si zotrel neexistujúcu slzu dojatia.

„Ach, to je tak sladké,“ vzdychol Robert a obrátil sa na svojho manžela. „Pripomína mi to, ako sme sa stretli mi dvaja. Pamätáš, Tom?“

„Pamätám,“ odvetil Tom so zasneným úsmevom. „Ale teraz nespomínaj nás dvoch, chlapci určite nechcú počúvať reči dvoch starcov,“ zasmial sa a obrátil sa späť na svojho syna a jeho spriazneného.

„Takže chlapci, otázka len tak pomimo. Predpokladám, že do školy v najbližšej dobe nezavítate.“ Tomovo zdanlivo vážny výraz bol podfarbený jasným pobavením. Robert sa búrlivo rozosmial a s nadšením udrel do stola.

„Uhádol si,“ potvrdil Travis.

„Ha! To je môj chlapec!“ zvolal Robert nadšene a ťapol si s Travisom. Vyslúžil si však od Toma úder do ramena.

„Stále ho učíš len to zlé,“ hundral Tom, ale v skutočnosti sa nehneval. „A ty, mladá muž,“ obrátil sa na Travisa, „tento raz ti to ešte odpustím, lebo predsa, pri spriaznených ide o veľkú vec. Ale v budúcnosti nech sa to neopakuje.“

„Jasné tati,“ prikývol Travis, ale Mike si všimol ten úškrn.

 

Obed pokračoval a Mike sa dozvedel niekoľko vecí o Travisovi a jeho rodine. Roberta volal Travis otec a Toma tati. Mal miernu alergie na včely, ktorú zdedil po Robertovi. Hrá basketbal a vo voľnom čase kreslí komiksy. Tento bod ho zaujal a vymámil z kompletne červeného Travisa sľub, že mu ich ukáže. Najviac ho však prekvapilo, keď sa dozvedel, že Travis jazdí motokros a už vyhral niekoľko pretekov.

„To si mi prečo nepovedal?“ zaujímal sa Mike, hľadiac na mierne nervózneho Travisa.

„Nebola na to príležitosť,“ odvetil Travis ospravedlňujúco. „Ale ak chceš, rád ti to niekedy ukážem.“

„To rozhodne ukážeš,“ usmial sa Mike. „Rád sa pozriem.“

„Ale priprav sa Mike, bude to dosť stresujúce,“ zapojil sa Robert. „Niežeby som nebol rád, že mu to tak ide, ale umieram od strachu vždy keď na ten pekelný stroj nasadne,“ pokračoval a nepekne sa na svojho syna zamračil. „Už niekoľkokrát sa dolámal a aspoň tri krát bol dlhodobo hospitalizovaný. Za chvíľu z neho kompletne zošediviem.“

„Oci, prosím ťa, nemôžeš sa stále toľko báť!“ ohradil sa Travis, ktorému to však nebolo celkom jedno.

„Prepáč Travis, ale musím s ním súhlasiť,“ ozval sa Tom. „Jediný dôvod, prečo sme ti to ešte nezakázali je, že motokros tak hrozne miluješ, a že nás vždy nejak dokážeš uprosiť. Nehovorím, ide ti to vynikajúco a sme na teba pyšný. Len chceme, aby si bol opatrný.“

„Vždy som opatrný. Teda, väčšinou,“ pripustil Travis tak trochu zahanbene, zatiaľ čo pod stolom prepletal prsty s Mikom.

„K tomu sa radšej nevyjadrujem,“ skonštatoval Robert. „Ale nekazme si náladu, dnes by sme mali oslavovať! Mike, chceš počuť nejakú tú historku o svojom priateľovi?“

„Veľmi rád,“ zaškľabil sa Mike a vrátil Travisovi štuchanec, ktorý od neho utŕžil.

„Výborne! No poviem ti, náš Travis bol od mala hrozný divoch. Ako malý mi pravidelne spôsoboval jeden infarkt za druhým. Keď mal päť, v škôlke sa hrali na skrývačku a keďže ich vychovávateľka neustrážila, rozliezli sa po celej budove. No a náš mladý dostal nápad, že sa ukryje na streche,“ pri tom vyčítavo pozrel na Travisa, ktorý si celý čas ukrýval tvár v dlaniach. „Školník vtedy zabudol zamknúť dvere, ktorými sa tam dalo dostať. Travis sa usadil na samý okraj a spokojný sám so sebou hompáľal nohami na okraji vyše šesťmetrovej výšky. Samozrejme ho tam nikto nenašiel a ostal tam, až kým sme po neho neprišiel. Bol presne nad vchodom, takže som ho okamžite zbadal. Keby ma Tom nedržal, tak okamžite skolabujem. No Travis si nás tiež všimol a celý nadšený chcel ísť hneď za nami. No a neskočil?!“ Mike sebou trhol a zhrozene pozrel na Travisa. Robert len krútil hlavou a pokračoval. „Rovno k zemi. V sekunde som sa rozbehol a vďaka Bohu mi padol rovno do náručia. Nič sa mu nestalo a celý nadšený tlieskal tými malými ručičkami, ale ja som z neho bol mesiac na práškoch. A do tej škôlky som ho už viac nepustil.“

„Celkovo už do žiadnej škôlky nešiel a Robert ho nechcel pustiť ani do školy,“ doplnil ho Tom. „Ani neviem, ako sa mi ho vtedy podarilo upokojiť.“

„To je teraz jedno,“ pohodil rukou Robert. „Ale najhoršie bolo, že si Travis vôbec neuvedomoval nebezpečenstvo. Niekedy vážne premýšľam, či vôbec má pud sebazáchovy.“

„Nebojte Robert, ja si ho už skrotím,“ zazubil sa Mike a položil ruku na Travisovo plece. Ten na neho len zazrel.

„No to dúfam!“ vyhlásil Robert a napil sa vína. „Ale teraz počúvaj, mám aj pár vtipných historiek.“

 

O pár historiek a pohárov vína neskôr

„A keď som prišiel do kuchyne, Travis sedel na zemi, od hlavy po päty pokrytý medom a múkou, a prakticky všetko bolo ulepené. A keď som sa spýtal, čo to robí, povedal, že chcel upiecť medovníky,“ dokončil Robert ďalšiu historku a s Mikom prepukli do smiechu. Travis medzitým zaliezol pod stôl, kde sa chúlil ako kôpka nešťastia. Tom zaliezol k nemu a pokúšal sa ho rozveseliť. Robert však zaregistroval, že jeho manžel a syn sa vyparili. S Mikom si vymenili veľavravné pohľady a nakukli pod stôl.

„A vy tam čo robíte? Ešte som sa ani nedostal k tomu najlepšiemu,“ zachechtal sa Robert a vytiahol Toma späť k sebe, bozkávajúc ho na líce. Mike zas k sebe pritiahol Travisa a nechal ho, aby si ukryl tvár v jeho hrudi. Atlét ho s jemným smiechom pobozkal do vlasov.

„Fajn, kde som to skončil? Aha, už viem. Takže bolo to keď mal mladý tri roky. Na narodeniny dostal sadu fixiek, ktoré si okamžite zamiloval. Vtedy sme aj zistili, že má talent na kreslenie, lebo keď si raz tak maľoval s Tomom, jeho kresby boli krajšie. Prepáč Tom. Stále ich mám odložené, takže ti ich potom ukážem. Ale k veci. Travisovi vtedy nestačil iba papier, maľoval po každom povrchu na ktorý narazil. Všetky steny v dome sme mali pokreslené. Museli sme to premaľovať, a keď sme mu zakázali to robiť, nahneval sa a pekne sa nám pomstil. Raz sme sa tak s Tomom zobudili, a našli Travisa ako sedí na kraji našej posteli a vyfarbuje omaľovávanku. Hneď sme sa zľakli, či nepočarbal steny, ale nič sme nenašli. Vydýchli sme si, ale nie na dlho. Zistili sme, že mi nezvonil budík a zaspal som do práce. Samozrejme som sa okamžite začal obliekať, preskočil som raňajky a kávu, a o pár minút som už sedel v aute. Ale keď som naprával spätné zrkadlo, uvidel som sa v ňom a zistil, že mi Travis pokreslil tvár ako klaunovi. Nemohol som do práce prísť takto, tak som utekal naspäť a našiel Toma ako naháňa Travisa, lebo aj on bol pokreslený a stihol si to všimnúť. Krpec sa nám však schoval a nemohli sme ho nájsť. Horko ťažko sme zo seba zmyli farbu a do práce som nakoniec nešiel. Travis sa nám skrýval celý deň a až sme sa začínali báť, kde vôbec je. Nakoniec sme ho našťastie našli. Bol zašitý v našej skrini za mojimi oblekmi, kde zaspal. Mal pri sebe svoje fixky a v spánku si nimi omylom počarbal ruky. Bol taký roztomilý, že som sa na neho nemohol hnevať. Vzal som ho do postele a druhý deň som mu povedal, že mu odpúšťam, ale že ak to ešte raz urobí, nedostane celý mesiac zmrzliny. Samozrejme sa toho chytil a viac to nezopakoval.“

„Hej, to si pamätám,“ uškrnul sa Tom. „Bola to vtedy celkom sranda. Mal si sa vidieť, ako si vyzeral,“ škeril sa na Roberta, ktorý mu úškrn vrátil.

„Veď som sa aj videl. Ale ty si vyzeral ešte horšie. S tými ružovými hviezdičkami a dúhou si vyzeral ako princezná,“ skonštatoval Robert pobavene. „Ale späť k veci. Mike, náš Travis bol napriek týmto jeho výmyslom vždy veľké zlatíčko. Nikdy nechcel, aby sme chodili do práce. Síce s ním Tom ostával doma až kým nezačal chodiť do škôlky, ale vždy nás chcel oboch pri sebe. Urobil čokoľvek, aby nás udržal doma, alebo aby mohol ísť s nami. Napríklad mi vždy schovával obleky a topánky. Keď som ich aj našiel, zavesil sa mi na nohu a nechal ma pustiť. Bol vždy tak roztomilý! Neraz som skutočne zostal doma, ale do práce som chodiť musel. No a keď začal chodiť do škôlky. Jój, to bol cirkus. Myslel si, že ho tam chceme nechať a celé dni plakal, aby sme ho tam nebrali. Trhalo mi to srdce, preto sme ho tam prihlásili omnoho neskôr, ako mal ísť. Aj tak s tým nebol spokojný, ale keď zistil, že si tam môže nájsť nových kamarátov, začal sa na škôlku tešiť.“

„To si len myslíš,“ ozval sa Travis a konečne sa vysunul zo svojej ulity. „Kamaráti síce boli lákavá predstava, ale ja som viac chcel byť s vami.“

Mike sa musel udržať, aby potešene nezaskučal. Jeho milenec v tom okamihu vyzeral tak rozkošne, až mu to prišlo neuveriteľné.

„Ja viem, ale nakoniec to tam nebolo tak zlé, však? Našiel si si veľa priateľov,“ poznamenal Robert so smutnou nostalgiou, no Travis sa len výsmešne uškrnul.

„Priznávam, priateľov som si našiel. Ale po určitom incidente som sa tam už nevrátil, no nie?“ zaškľabil sa Travis a Robert zbledol.

„Počkať, hovoríš tým to čo si myslím že hovoríš?“ vyjakol mierne vydesene a aj Tom sa zamračil.

„Čo si myslíš že hovorím?“ zazubil sa Travis.

„Ty si z tej strechy skočil schválne!“ zaskučal Robert a vyzeral, že za chvíľu skolabuje.

„Nie, to vôbec nie!“ ohradil sa Travis, zhrozený že ho z toho vôbec podozrieval. „Netušil som, že ma tam už nepustíš. Vtedy som ani netušil, že si môžem ublížiť.“

Robert si viditeľne vydýchol. „Ach, ešte že tak.“

„Ale,“ pokračoval Travis, čím opäť dal svojho otca do pozoru, „pri tvojej vtedajšej reakcii som si čosi uvedomil, a nepopieram, že som ten fakt nevyužil.“

„Myslíš to, že keď mi takmer privodíš infarkt, najbližšie mesiace z teba nespustím pozornosť?“ hádal Robert s napoly zúfalým výrazom.

„Nie,“ usmial sa Travis. „Teda, aj to, ale to nie je to hlavné. Došlo mi, že ma skutočne musíš mať rád, keď sa o mňa tak bojíš.“

Robertovi sa zadrhol dych v hrdle. „Travis. Ty si si myslel, že ťa nemám rád?“

„To som nepovedal. Bol som dieťa a uistenie tohto typu som jednoducho potreboval aj inak, ako slovami.“

„Och zlatko,“ vzlykol Robert a nahol sa cez stôl k Travisovi, ťahajúc ho do náručia. Tom sa pri pohľade na nich ticho chichotal.

„O...oci!“ vyjakol Travis. „Strápňuješ ma!“

Robert ho pustil a zotrel si neexistujúcu slzu. „Zlatíčko, mal si mi o tom povedať skôr! Ako ťa mohlo napadnúť, že by som ťa nemal rád? Si pre mňa celým svetom!“

„Oci!“ vzdychol Travis frustrovane a plesol si rukou po čele. „Nikdy ma to nenapadlo. Ja som to vedel. Ale bola radosť to aj vidieť.“

„Chlapci!“ ozval sa Tom pobavene. „Lásku si môžete vyznávať neskôr, teraz máme iné starosti. Travis, pomôž mi spratať stôl.“

S tým vstal a začal odnášať riady do kuchyne. Travis ho neochotne nasledoval a Mike s Robertom osameli. Starší muž povzdychol a oprel si bradu o dlaň. Následne stočil pohľad na Mika.

„S nimi dvoma sa človek nikdy nenudí,“ povzdychol a narovnal sa. „Mike, môžem sa ti s niečím zveriť?“ spýtal sa, čím Mika úprimne prekvapil.

„Samozrejme,“ prisvedčil atlét a podvedome sa naklonil, aby lepšie počul.

„Vieš, pre tú idylku ktorú tu mám som si veľa vecí vytrpel. Hovoril ti Travis, aké medzi nami vzťahy? Myslím biologicky.“

Mike prikývol. „Vy ste Travisov biologický otec a svoju spriaznenú dušu ste našiel až po jeho narodení.“

„Presne tak. Ale pred tým, ako sa to všetko stalo, som si toho dosť prežil.“ Na pár sekúnd sa odmlčal a smutne vzdychol. Potom pokračoval. „Asi by som ti to nemal hovoriť, ale mám pocit, že mi porozumieš. Ak ti to teda nevadí,“ povedal skleslo a Mike súhlasil. Tušil, že skutočne porozumie. Robert sa teda pustil do rozprávania.

„Vieš, ja som nemal najľahšie detstvo. Nebudem ťa zaťažovať detailmi, prejdem k tomu podstatnému. Keď som mal sedemnásť, stretol som dievča. Volala sa Kate. Páčila sa mi a ja som sa páčil jej. Nebola moja spriaznená duša, ale ja som bol unavený z čakania. Vlastne som bol v stave, že som pomaly neveril, že vôbec nejakú spriaznenú dušu mám. A tak sme si to na jednej párty rozdali, ale čosi sa pokazilo. Rozišli sme sa a celé mesiace som ju nevidel. Oslávil som osemnástku a pomaly som na ňu zabúdal, keď sa odrazu objavila na mojom prahu s dieťaťom v ruke. Tvrdila, že je to môj syn, a že si ho musím vziať, lebo ona medzitým našla svoju spriaznenú dušu a odmietala si dieťa nechať. Najprv som jej neveril, ale presvedčil som sa. Krvné testy potvrdili, že je chlapec môj. A práve to poznanie bolo prvým svetlom v mojom živote. Zamiloval som si ho a ochotne ho vzal. Kate sa vyparila a viac som ju nevidel. Ale moji rodičia boli rozzúrený. Vykopli ma z domu zo slovami, nech sa neopovážim niekedy vrátiť. A tak som vzal Travisa a šiel.“ Opäť sa odmlčal, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. „Začiatok nebol ľahký. Našťastie som mal ušetrené nejaké tie peniaze a mohol som si dovoliť podnájom. Moji priatelia mi vtedy dosť pomohli. Nemal som toho veľa, ale mal som Travisa. Jeho jediného som potreboval k životu, ale musel som ho uživiť. Bolo to ťažké, ale nejak som to zvládol. No a vtedy som stretol Toma a môj život sa obrátil o stoosemdesiat stupňov. Toma ani v najmenšom nerozhodilo, že mám dieťa. Nasťahoval nás k sebe a začali sme spolu žiť ako skutočná rodina. Keď mal Travis jeden rok, vzali sme sa a náš život bol kompletný. Odvtedy sme prežili mnohé, dobré aj zlé. A teraz sme tu. Všetko tá námaha za niečo stála. Rozumieš, čo som tým chcel povedať?“

„Rozumiem,“ usmial sa Mike. Skutočne porozumel. Robert hovoril o všetkom, na čom záleží. O tom, pre čo sa oplatí bojovať. Pochopil.

Robert mu úsmev vrátil a vstal. „Chlapče, si mi čím ďalej tým viac sympatický. Nechal by som si ťa tu aj nastálo, ale doma by sa o teba báli. Takže keď k tomu príde, môžeš nás navštíviť kedykoľvek budeš chcieť. Vždy tu budeš mať dvere otvorené.“

„Vďaka Robert,“ zasmial sa Mike, spokojný, že to všetko tak dokonale vyšlo. No jedna vec ho zabolela. Pripomienka jeho rodiny. Jeho sestra, Paula, tá bola skutočne poklad, ale rodičia? Pripomienka, aký prudký kontrast panuje medzi jeho a Travisovov rodinou ho bolela ako čert. Kto vie, čo sa ešte stane?