Rozmýšľali ste niekedy o tom, aký ste vlastne maličký a bezvýznamný? Že vaša existencia predstavuje niečo menej ako 0,000000013% z okolo takmer osem miliardovej populácie? Smiešne malé percento, však? A aj tak si myslíme, že sme niečo. Snažíme sa dosiahnúť úspech, aby  nás svet obdivoval. No, aká je percentuálna šanca, že to tak bude? Neskutočne maličká.  Nie, nie som pesimista, len som si zložil ružové okuliare a čelil pravde.

Už druhý raz som zakopol o  šnúrky na teniskách, ktoré sa mi počas behu  rozviazali, preto poletovali na všetky strany. Pred sebou som videl stanicu, pridal som do behu aj napriek svojej únave. Dnes som mal dôležitú skušku, a tak som si nemohol dovoliť meškať na  vlak. Halou sa začal ozývať ženský hlas, ktorý hlásil, že vlak bude o chvíľu odchádzať. Odstrkával som od seba ľudí a priebežne sa ospravedlňoval. Bože, ľudia sú neskutočne pomalí. Vybehol som po schodoch na nástupište 5 a v poslednej chvíli naskočil do vlaku predtým, než sa dvere zatvorili. Prehol som sa v páse a snažil sa chytiť stratený dych. Krútilo s ami v hlave a nohy mi išli od vyčerpania odpadnúť. Nechcel som však ostať dlho pri vlakových záchodoch , tak som si išiel najsť nejaké miesto.Na moju smolu bolo všetko obsadené. Veď sa ani nečudujem, je piatok. Prešiel som skoro celý vlak.Nemal som veľkú nádej, kedže ľudia postávali na chodbách.  Zúfalo som si povzdychol a pozrel sa do posledného kupé.Usmialo sa na mňa šťastie, boli tam voľné miesta. Sedel tam iba jeden chlap.... aaaa máme dovôd, prečo tam nik nesedel. Bolesť nôh bola však silnejšia, a tak som sa prinútil otvoriť dvere.

„Máte tu voľné?“ 

Chlap neodpovedal, ba sa ani nepohol. Možno spí? Čo najtichšie som za sebou zatvoril dvere a sadol si na druhý koniec sedačky.Cítil som sa naozaj nepríjemne. Z toho chlapa išiel strach. Bodaj by aj nie. Mal čierne vlasy, miestami poprepletané červenými pramienkami.Po holých rukách sa mu plazili tetovania. Všase po tvári mal strieborné piercingy. Čierne oblečenie  a dobitá tvár len podtrhli vzhľad delikventa. Nemal by som však súdiť ľudí podľa vzhľadu.

Prekrížil som si ruky na hrudi a zatvoril oči. Bol som neskutočne uťahaný.Minulú noc som veľa nenaspal.

„Pane....pane!“

Čo to je? Pošúchal som si oči a pozrel sa smerom, odkiaľ prichádzal hlas.

„ Kontrola cestovných lístkov.“

Vo dverách kupé stál vlakvedúci.  

„ Och, áno. Hneď to bude.“

Začal som sa prehrabovať v taške.Kde som si len nechal penaženku? Prehľadal som svoje vrecká a nič. Cítil som na sebe pohľad vlakvedúceho.Ešte raz som sa pozrel do tašky a potom rezignovane vydýchol.Nie je tu. Čo budem robiť? Čo budem robiť robiť bez peňaženky?Potrebujem sa dostať na skúšku!

„ Pán vlakvedúci, prepáčte ale nemám peňaženku. V nej som mal lístok, prisahám! Meškal som na vlak, tak som sa ponáhľal! Musela mi niekde vypadnúť!“

„Pane, chápem vašu situáciu, ale musíte pochopiť aj moje postavenie.Nemôžem vás tu len tak nechať, keď som nevidel lístok. Je mi ľúto, ale budete si musieť vystúpiť.“

„ To nemôžem! Dnes mám skúšku, a keď ju nestihnem, budem opakovať ročník! Nesmiem meškať!Prosím! Dám vám na mňa kontakt a určite by som to nejako vyriešil. Prosím!“

Začal som pociťovať nevoľnosť. Toto na nemohlo stať. Nie teraz!

„ Je mi ľúto . Na najbližšej zastávke musíte vystúpiť.Prosím, pobaľte si veci a poďte so mnou.“

„ Ale ja naozaj nemôžem! Ani  si nemám za čo kúpiť nový lístok!“

Začala vo mne narastať panika. Ak zmeškám skúšku, prídem o celé štipendium! Aj tak tto mám už nahnuté!

„Začínate ma už srať! Neverím, že to nemôžete prehliadnúť.“

Narovnal som sa a otočil sa za hlasom. Chlap,ten čo spal, bol teraz hore a uprene pozeral na vlakvedúceho. Mal neskutočne nádhernú farbu očí. Kombinácia aqua-modrej dúhovky so zelenou....sexi.  Vlakvedúci si odkašľal a vystrel ramená.

„Prepáčte, ale nie je.....“

„ Takéto kecy na mňa ani neskúšajte! Pozrite sa na neho.Celý zbledol.Ak vám tu skolabuje, bude to vaša vina. O to sa postarám!“

Hĺbka jeho hlasu bola omamná.Hrubá, hodvábna, melodická, no zároveň chladná a budila rešpekt. Chlap sa naklonil dopredu a lakte si oprel o kolená, čím dal jasne najavo, kto tu má vačšiu moc.

„Ale ja..“

Vlakvedúci sa začal červenať.

„ Nechajte to už tak a odiďte!“ 

Dlho na seba hľadeli. Nakoniec vlakvedúci zareptal na pozdrav a odišiel. Zostal som šokovaný. Naozaj to prehliadne? Otočil som sa za chlapom. Ten bol teraz pohodlne opretý o operadlo a uprene ma sledoval. Po chrbte mi prebehol mráz. Mal naozaj hlboký pohľad, ktorý spôsobil, že som sa cítil úplne odhalený. Začal som sa z neznámej príčiny červenať. Tak takto sa cítil vlakvedúci? Nečudujem sa, že odišiel a nič nenamietal.

„Ehm, ď-ďakujem. Bez teba by som musel vystúpiť.J-ja...“

To bolo čudné. On sa ani nepohol a ja som tu breptal blbosti.Čo som chcel vlastne povedať? Už som mu poďakoval, nie? No, aspoň by som sa mohol predstaviť. Odkašľall som si.

„Ja som Ben.“

Nastavil som ruku na pozdrav. On sa na ňu pozrel a znova presunul pohľad na mňa. Pomaly mi začal upadať úsmev. No vážne, čo s ním je? Už, už som ruku dával preč, keď mi ju chytil a potiahol mi ňou tak, že som preletel celým  kupé a  zrazu som před nám kľačal. Cítil som, ako mi chytil bradu a zaklonil hlavu. Teraz som mal naozaj skvelý výhľad na jeho oči. Naozaj neskutočná farba.

„Serieš ma. Myslíš si, že obyčajné ďakujem bude stačiť? Nerobím veci zadarmo, plus, som naozaj drahý.“

Nechápal som, čo tým myslel.

„ Nechápem...“

Z oboch strán mi zatlačil na sánku, čím ma prinútil otvoriť ústa. Svojím jazykom vkĺzol do mojích úst a začal ním hýbať. Snažil som sa zavrieť ústa, aby nemohol pokračovať. Tým som si však vyslúžil, len to, že mi silnejšie zovrel sánku. Druhou rukou mi chytil lem košele a dršnejšie si ma pritiahol bližšie. Snažil som sa odtlačiť, no bol oveľa silnejší. Svojimi zubami mi narážal na pery a dráždil ich.  Nakoniec sa mi podarilo otočiť hlavu tak, aby som chytil dych.

„Počkaj, ja nem...“  

Drsne ma schmatol za vlasy a obrátil naspäť k sebe. Preboha, čo ten človek robí?A  prečo som mu začal odpovedal na bozk? Prekvapiloma, že som bol vzrušený. Začal mi sať jazyk a ja som vzdychol. Počul som jeho spokojné zabručanie.

Vlak začal spomaľovať a zvonku bolo počuť buchot ľudí, ktorí sa chystali vystupovaťa nastupovať.

Odtiahol sa a nechal ma skĺznuť na zem. Naše sliny vytvorili dlhú lajnu, ktoru sme boli stále spojení. Snažil som sa chytiť dych.  Rukou mi prešiel  po perách, čím zotrel  zvyšky slín.  Vložil si prst do úst a ja som sčervenal.  Spokojne usmial a postavil sa na nohy. Nechápavo som hľadel, ako vytiahol peňaženku a hodil mi zopár bankoviek k nohám. Prešiel ku dverám a na chvíľu zastal.

„ To nie je všetko, Ben. Dlhuješ mi ešte veľa.“

Nemo som zostal civieť na sklenené dvere. Šúchal som si boľavú sánku a snažil sa zastaviť to brnenie na svojich perách.Čo sa to práve stalo?