Z úst som vypustil obláčiky pary a pretrel si spotené čelo. Hugiho bar mal dnes akciu a hemžilo sa to tu ľuďmi. Posadil som sa na jeden z košov a vystrel unavené nohy. Na túto uličku som nemal dobré spomienky. Striasol som sa nad tou predstavou. Ešte pár minút som si posedel a znovu som sa vrátil do ruchu.

 

„ Ďakujem vám ľudia. Dnes ste boli skvelí.“

Všetci sme zdvihli ruky a radostne zakričali na koniec namáhavej smeny. Akcia sa pretiahla o dve hodiny a ja som už umieral. Nemohol som sa dočkať, kedy vypadnem z baru. Bolo niečo po tretej a škola sa mi začínala o deviatej. Ráno budem zničený. Povykladal som posledné stoličky a nahlásil si koniec. Rýchlo som si pobral všetky veci a vyšiel von. Dnes som išiel predným vchodom. Nemal som odvahu odísť zadným. Po dnešnom obťažovaní môjho zadku zákazníkmi som z toho nemal dobrý pocit. Plus som mal pocit, že ma niekto sledoval. Počas celého večera som sa obzeral cez rameno.

Po chrbte mi prebehol mráz a rýchlo som sa otočil. Znova ten pocit, že ma niekto sleduje. A znovu tam nik nebol. Začínal som byť paranoidný.

Po troch uliciach som si všimol čierne auto, ktoré išlo popri krajnici. Sleduje ma ? Pokrútil som hlavou. Musí sa mi to zdať. Trochu som zrýchlil krok a zašiel za roh. Aké prekvapenie bolo, keď auto zabočilo tiež. To musela byť len náhoda. Po niekoľkých uliciach som bol presvedčený, že ma auto sleduje. Musel som sa ich nejako zbaviť. O niekoľko ulíc ďalej je vstup do metra. Musím sa tam dostať, a to rýchlo! Dal som si mobil k uchu a tváril sa, že telefonujem. Kde tu som pobehol. Auto sa prispôsobovalo môjmu tempu. Musel som sa ich nejako zbaviť. Pred sebou som uvidel otvorený bar. Vošiel som dnu a cez okno som sledoval auto ako zastalo na chodníku. Naozaj ma sledovali. Predieral som sa pomedzi ľudí dozadu k záchodom. Plánoval som preliezť oknom von do uličky. Vošiel som do poslednej kabínky pri stene, ktorá mala z bočnej strany okno. Otvoril som ho a vyskočil von.V drepe som kráčal popri stene a vykukol spoza rohu. Dvere auta sa otvorili , dvaja chlapi v čiernych tričkách vyšli von a vošli do baru. Kvôli čiernym oknám som nevedel, koľko ich tam ešte je. Nechcel som to ani vedieť. Teraz som mal príležitosť utiecť. Nesmel som strácať čas. Viac som utiahol pútka na ruksaku a rozbehol sa. Po ceste som vrážal do ľudí a odstrkoval ich. Vbehol som do metra a na poslednú chvíľu nastúpil. Zohol som sa v páse a lapal dych. Metro sa pohlo a dvaja chlapíci dobehli na nástupište. Dúfal som, že si ma len s niekým splietli.

 

 

„ Beníííí!“

West ma objal zozadu okolo krku a vtisol mi hlasnú pusu na ucho. Zaškeril som sa nad tým zvukom a odtiahol hlavu na stranu. West mi toto robil zakaždým, keď sme sa stretli.

„ Dnes vyzeráš ako zoschnuté avokádo. Čiže hrozne. Čo sa deje?“

„ V bare sme mali akciu a tá trvala dlhšie než sa plánovalo. Som vyčerpaný.“

Napil som sa vody a kráčal som s Westom cez kampus na ďalšiu hodinu. Aj keď bola ešte len jar, slnko nepríjemne pálilo.

Do prednáškovej siene sme vošli ako poslední a onedlho začala hodina. Snažil som sa zmierniť to nepríjemné pulzovanie v mojej hlave. Táto noc bola stresujúca. Keď som sa v noci dostal domov, zaspal som od únavy skoro okamžite. Nestihol som si nastaviť budík a zaspal som, k tomu mi včerajší beh znova rozdráždil zadok a bolel ako čert. Nič horšie sa už ani stať nemohlo.

„ Ben, dostavte sa do mojej kancelárie hneď po hodine.“

„ Áno, pane!“

Po prednáške som si zbalil všetky veci a pobral sa za profesorom do kancelárie.

„ Sadnite si, Ben.“

„Ďakujem, pane.“

Sadol som si do kresla oproti profesorovi.

„ Nebudem okolo toho dlho chodiť. Vyskytol sa problém, Ben, vyzerá to, že vám zrušili štipendium.“

Zostal som nemo civieť na profesora. Musel som zle počuť. Zrušili mi štipendium?!

„Pán profesor, nechápem..“

„ Zdá sa, že sa vyskytla chyba v systéme a vaše meno sa úplne stratilo z databázy. Keďže ste môj pomocník, zaručil som sa za vás. Nebudem rozoberať, čo všetko sa stalo. Poviem iba to, že nové štipendium vám nebude poskytnuté. Pokúšal som sa zistiť dôvod, no nechcú mi odpovedať. Kvôli tomuto problému vám chceli dať uhradiť celé školné za ostatné ročníky. Nemusíte to zaplatiť pod podmienkou, že do mesiaca uhradíte náklady na tento semester. Alebo do týždňa odídete zo školy. Viem o situácií vašej rodiny a neviem či budete schopný všetko zaplatiť. Preto vám poskytujem pomocnú ruku. Zaplatím to za vás pod podmienkou, že mi to všetko splatíte. Mám vás rád, Ben, a nechcem o vás prísť. Ste výborný študent a bola by vás škola.“

Pozeral som sa na profesora prekvapeným výrazom. Databáza? Stratené štipendium? Úhrada ročníkov? Bolo to na mňa veľa.

„ Pán profesor, ako sa to mohlo stratiť! Čo moje známky a skúšky...!“

„ O to sa nemusíte báť, Ben. Náhodou som mal všetky vaše výsledky uložené v počítači, takže som im ich len predložil.“

„ To je skvelé. Ale čo to stipendium! Dostal som ho vtedy a teraz nie?“

„Neviem a nechápem príčinu ich rozhodnutia, Ben. Viac informácií som sa nedozvedel. Musím bežať na ďalšiu prednášku. Popremýšľajte nad mojím návrhom a dajte mi vedieť do troch dní.“

S tým sa profesor postavil a odprevadil ma na chodbu. Moja hlava ešte stále nechcela zobrať, čo počula. Musel som to nejako vybaviť.

 

 

Frustrovane som hodil tašku na zem a zvalil sa na posteľ. Nič som nevybavil. V škole som pobehal všetko, čo sa dalo. Nikto mi neodpovedal alebo nemal čas. Všetko to bolo ako zlý sen. Stále som nemohol uveriť, že som prišiel o štipendium a teraz som sa z toho musel nejako vyhrabať. Nechcel som peniaze od profesora. Chcel som to zvládnuť sám. Chcel som si to zaplatiť vlastnou prácou. Musel som si nájsť dobre platenú brigádu. Bar a rýchle občerstvenie nestačili na pokrytie nákladov. Do misky som si nalial polievku a sadol som si za počítač.Som vďačný susedovi, ktorý nemá zaheslovaný internet. Ťuknem na stránku brigád a pustím sa do hľadania.

Po hodine som mal toho dosť. Nič poriadne som nenašiel. Aj keby som si pridál tretiu brigádu, nedokázal by som to splatiť. Vystrel som si chrbát na posteli a pozeral sa do popraskaného stropu. Mal by som ho opraviť, ale to chce peniaze.

Počítač mi pípnutím oznámil prichádzajúcu správu. Sťažka som sa posadil a otvoril email. Nejaká ponuka brigády. Začal som ju čítať čoraz rýchlejšie. Keď som sa dostal na sumu zárobku za hodinu, oči mi skoro vypadli z hlavy.

„ Sedem eur? Za hodinu? To nie je možné!“

Nočný klub ZENN hľadal roznášača pitia. Síce to bola brigáda po nociach, bola to neskutočne vysoká cena. Musel to byť nejaký podvod.

Vygooglil som si nočný klub ZENN a on naozaj existoval. Na oficiálnej stránke mal vyvesený plagát o hľadaní čašníka! Srdce mi bilo ako o preteky. Pohovor sa mal konať dnes o desiatej! Nesmel som to zmeškať! Musel som dostať tú prácu!

 

 

O desiatej som stál pred vchodom do ZENN. Dlhá rada ľudí stála a čakala, pokiaľ ich vyhadzovač pustí dnu. Na papieri nebolo napísané, kde sa máme hlásiť. Po desiatich minútach som obišiel rad a zamieril si to k hrozivo vyzerajúcemu vyhadzovačovi. Ten sa na mňa zamračil a zohol sa ku mne bližšie. Aj s mojimi 180 cm som bol o dosť nižší.

„ Rad je tamto, zakrslík, vráť sa tam.“

„ Prepáčte, ale na stránke sa písalo, že hľadáte čašníka. Chcel som sa spýtať, kde by som sa mal hlásiť.“

„ O nič takom neviem a teraz sa strať.“

„ Ale..“

Vyhadzovač zdvihol prst na znak 'teraz buď ticho' a chvíľu počúval, čo mu vravia do slúchadla. Premeral si ma a odstúpil na stranu. Otvoril dvere a vpustil ma dnu. Do nosa mi udrela vôňa potu a alkoholu. Vyhadzovač ma nasledoval a viedol ma cez dav do zadných miestností. Vyšli sme po schodoch, kartou otvoril dvere a postrčil ma dnu.

„ Zostaň tu. Za chvíľu ťa zavolajú.“

„ Ďakujem a iní tu...“

Hudba z vonka utíchla. Vyhadzovač odišiel a nechal ma samého stáť v miestnosti. Rozhliadol som sa po miestnosti. Nič v nej nebolo, len ozrudné drevené dvere na druhej strane. Začali sa mi potiť dlane. Začínal som mať z toho nepríjemný pocit. Naozaj nikto nereagoval na tak lákavú ponuku? Alebo už niekoho našli a ostatných poslali domov?

Po niekoľkých minútach sa ozvalo slabé buchnutie a ozrudné dvere sa začali otvárať.

„ Poď dnu!“

Spoza dverí sa ozval silný, hlboký mužský hlas. Vystrel som ramená a odkašľal si. Nesmel som to posrať. Vykročil som a vošiel do miestnosti. Jedna celá stena bola pokrytá obrazovkami, ktoré monitorovali klub. Všetko bolo tmavé a voňalo to cigaretami.

„ Sadni si.“

Sadol som si a môj pohľad konečne padol na chlapa, ktorému patril hlas.

„ Dobrý večer. Volám sa Ben Jack .“

Hlas som mal priškrtený od prekvapenia. To je ten chlap z vlaku!

„ Dobrý večer aj vám, Ben. Môžem vás tak volať?“

Iba som prikývol. Stále som bol prekvapený.

„ Čo tu hľadáš?“

Musel som sa z toho dostať. Toto bola moja šanca.

„ Videl som, že hľadáte čašníka, tak som tu. Tu je môj životopis.“

Chlap z vlaku si ho s mierným úsmevom zobral. Minútu čítal, potom ho položil na stôl.

„ Ste prijatý, Ben. Máte presne to, čo chcem.“

„ Prosím ?“

To ma prijal iba tak? Žiadne otázky ani nič?

„ Začneš pracovať od budúceho pondelka. Plat je sedem eur na hodinu. Samozrejme, keď budeš v druhej pozícií dostaneš oveľa viac.“

„Nechcete najprv počuť o mojich skúsenostiach?“

Prečo by ma hneď prijímal? To nedávalo zmysel.

„ O tvojich skúsenostiach čašníka viem. Na druhú pozíciu skúsenosti nepotrebuješ.“

Potmehúcky sa usmial. Oblial ma studený pot. Druhá pozícia?

„ Neviem, čo myslíte tou druhou pozíciou.“

„ Nevravel som ti?“

Ten chlap sa postavil. Tipol cigaretu o popolník a pomalým krokom obišiel stôl. Prišiel predo mňa. Jednou rukou chytil operadlo a druhou mi zodvihol hlavu. Fúkol mi cigaretový dym do tváre. Musel som zamrkať očami, aby som na neho znovu zaostril. Pozeral som sa do jeho modrých očí a každý nerv som mal napätý od nervozity. Bol to desivý chlap.

„ Budeš moja osobná kurva.“