Každého som sa snažil presvedčiť o svojom šťastí a spokojnosti 24 hodinovým úsmevom a neukazovaním sĺz, ktoré sa mi drali do očí. Cítil som sa tak prázdny, tak bez emócií. Prečo? Sám som nevedel asi som sa tak narodil, tak že nikam nepatrím. To čo som dosiahol, môj byt, kariéra, čo je to keď je človek sám. Miloval som ticho, miloval som kvapky dažďa, miloval som vôňu starých kníh. Ach, áno, s láskou som hladil obal knihy. Znovu som utiekol do toho sveta, možno som už na to trochu starý, ale moja prvá láska, ten odvážny mušketier, ktorý ma nikdy nesklamal a vždy mi poskytol útechu v samote mal dôležité miesto v mojom živote. Zamiloval som sa do neho na prvé čítanie, tie city, ktoré vo mne dokázal vyvolať tento iba autorovými ťahmi pera načrtnutý mladý muž a jeho dobrodružstvá a pevné priateľstvo s druhmi, vo mne nevzbudil žiaden tvor z mäsa a kostí. Moje srdce sa zdalo mŕtve okolitému svetu, nikto nedokázal preniknúť cez tú pozlátku úspešnej kariéry, a toho „mne je samému dobre, tak mi to vyhovuje.“ Každý si myslel, žije si dobre, vyzerá dobre, má sa fajn. Mnohí mi závideli ale iba ten jeden odvážlivec v tichu môjho bytu, v bezpečí pred zvedavými pohľadmi, pri pohári vína dokázal to studené mŕtve srdce prinútiť tĺcť. Tie chladné oči iskriť a dychtivo hltať každý riadok. Ach, prečo nie si skutočný? Smutný úsmev mi skrivil pery. V minulosti som počúval slová: „Prečo nie si otvorenejší, nemôžeš byť taký uzavretý, ty prvý musíš ukázať ľuďom, že o nich máš záujem.“ Len som sa nad tým pousmial, veď ja som predsa nemal záujem. Znovu sa nechať využiť? Naletieť na falošné priateľstvá, všetka tá pretvárka ma už dávno unavila. Ale on je tu, moja dávna láska. V bezpečí ticha, v náručí starých stránok som mohol naozaj žiť. Nemusel som sa báť a mohol som sa stať odvážnym a snívať a najviac zo všetkého nemusel som sa báť milovať. Vtedy som nebol opustený, bol tu môj francúzsky mušketier. Ani neviem kedy som zaspal a moje sny naplnili romantické dobrodružstvá s ním.

Poznáte tie dni, keď je lepšie nevstať z postele. Toto bol jeden z nich. Ráno môj chevrolet jednoducho odmietol naštartovať. V daždi som sa musel spoľahnúť na autobus a samozrejme prudký vietor ma zbavil dáždniku. Premočený som sa konečne dostal do kancelárie a mohol si prezliecť mokré šaty. Vždy som mal v práci náhradný oblek a košeľu. Na jednaniach s klientmi našej spoločnosti, som musel vyzerať reprezentatívne. Na stretnutie som stihol dobehnúť včas, našťastie som si podklady prešiel už včera tak som vedel čoho sa toto bude týkať. Čo som však nečakal bol írsky vlkodav v našej zasadačke. Dych sa mi zadrhol v hrdle a na čelo vystúpili kropaje potu. „No tak ovládaj sa, nič ti nespraví,“ presviedčal som sa v duchu. Ale ani to nedokázalo zabrániť miernemu trasu rúk, ktoré prezrádzali pod akým stresom sa nachádzam. Tá ženská sa musela zblázniť, ako to mohla dovoliť? Bojím sa psov, moje nohy i bok ešte stále nesú stopy po zuboch tých beštií. Spotené dlane som otrel do nohavíc, nasadil som neutrálny výraz profesionálna a podal som ruku našej klientke.

„Dobrý deň, slečna Simonsová,“ pozdravil som zdvorilo a zo všetkých síl som sa snažil nevnímať ňufák chlpatej beštie vrazený v mojom rozkroku.

Pomerne úspešná speváčka mi opätovala pozdrav a zaujímala sa: „Tak môžeme vyriešiť tie komplikácie? Totižto odlietam za 4 hodiny a ešte nemám opatrovateľa tuto pre Alfíka.“

„Samozrejme, prosím posaďte sa,“ poukázal som na jednu zo stoličiek.

„Takže toto, toto a toto sme prepísali kompletne, a tu sme doplnili ešte dodatky, súhlasíte s tým?“ poukázal som na miesta v zmluve, ktorých sa to týkalo.

Medzitým ako som čakal na odpoveď od slečny Simonsovej si tá jej sivá beštia zmyslela prísť ku mne a zložiť hlavu na moje kolená. Trhane som sa nadýchol a neodvažoval som sa ani pohnúť.

Žiarivo sa na mňa usmiala: „Výborne, kde to mám podpísať?“

„Eh...no...Tu...ešte sem... a sem,“ podarilo sa mi zo seba dostať.

„Nech ten pes zmizne, nech ten pes zmizne, nech ten pes zmizne,“ opakoval som si v duchu ako zaklínadlo ale bohužiaľ, veci ako zázraky sa stávajú iba v rozprávkach. Môj deň, neopováž sa vstať z postele, pokračoval ďalej a menil sa v nočnú moru. Konečne sa ťažká hlava zdvihla a ja som cítil akúsi vlhkosť na nohaviciach. Len to nie, nech to nie sú sliny, prosím. Samozrejme, žiadne božstvo nevypočulo moju zúfalú prosbu a na čiernych nohaviciach sa mi skvel oslintaný vlhký fľak. Psisko si spokojne odfúklo a ľahko si mi k nohám.

Potešená speváčka vstala a mne nezostalo nič iné ako nasledovať jej príklad, podala mi ruku a zároveň mi vrazila do nej vodidlo so slovami: „Vidím, že si vás Alfík obľúbil, postarajte sa o neho.“

Skôr ako som stihol protestovať proti tejto nespravodlivosti sa vyrútila zo zasadačky a namiesto nej sa tam zjavila moja šéfka. Výraz plný nepochopenia a neviery na mojej tvári pôsobil priam nepatrične. Prekvapene som zamrkal a snažil sa prísť na to čo sa práve stalo a prečo v ruke zvieram vodidlo na konci ktorého je hrozivo sa tváriaca potvora.

Poľakane som uskočil, keď sa vlhký jazyk otrel o moju ruku. Zacíti som čosi vlhké na nohavici, keď som sa pozrel skamenel som hrôzou, ten pes mi normálne očúral nohu a spôsobil výbuch smiechu u mojich spolupracovníkov a mojej nadriadenej. Zahanbene som sklopil zrak a cítil som horúčosť a červeň, ktoré mi stúpali do tváre.

„Výborne Aligieri, vyriešili ste všetky problémy s touto klientkou, požadovala od nás aby sme vyriešili problém s jej psom, takže máte na zvyšok týždňa voľno a odveďte to zviera z mojej budovy,“ nekompromisne prenesený príkaz.

„Rozumiem,“ pochopil som, že nemá zmysel odporovať.

Rezignovane som opustil budovu a vykročil do dažďa s tým tvorom, ktorý ma nasledoval. No nasledoval len chvíľku, potom sa strhol boj o to, na ktorú stranu vlastne pôjdeme. Nakoniec beštia uvidela niečo lákavé a rozhodla sa uvláčiť ma k smrti. Alfík prudko trhol vodidlom, strhol ma na zem a vôbec ho nezaujímalo, že ma za sebou vlečie cez kaluže a blato. Zastavil až pred nejakým obchodom. Zdvihol som sa nadávajúc, celý mokrý, špinavý a môj oblek bol úplne zničený.

„Ty ohavná beštia, to robíš naschvál?“ zrúkol som na psa.

Frustrovane som si rukou prešiel po tvári a tým so po nej rozmazal ešte viac blata.

„Ste v poriadku?“ spýtal sa ma akýsi mladík medzi záchvatmi smiechu.

Vrhol som na neho vraždiaci pohľad: „Vyzerám tak?“

„Poďte, pomôžem vám,“ povedal keď sa upokojil tak, že dokázal rozprávať.

Vzal mi vodidlo z rúk a mňa opatrne viedol za ruku do toho obchodíku. Bol to obchod s potrebami pre zvieratá. Asi to tam tá beštia poznala, pretože nadšene vrtela chvostom.

Mladík s neskrotnými čiernymi vlasmi sa sklonil ku psovi a poškrabkal ho za ušami.

Skontroloval známu a prihovoril sa zvieraťu: „Alfík?“

Pes šťastne štekol a vrhol sa do radostného vítania.

„Čo robí Alfík s vami?“ spýtal sa ma so zvedavou iskrou v hnedých očiach.

Z úst mi unikol frustrovaný povzdych a nešťastne som odpovedal: „Jeho majiteľka dnes odlietala a akosi mi ho nechala na starosť. Ale ja sa týchto zvierat bojím a úprimne nikdy som nemal psa a nemám najmenšie poňatie čo s ním.“

Ani neviem, prečo som to zo seba vysypal a akosi som dúfal, že by ma práve tento muž mohol zachrániť.

A naozaj, nádej prežiarila môj deň, keď som začul jeho slová: „Tak ja vám s ním pomôžem. Som Stanley.“

„Eden, ďakujem,“ predstavil som sa a vyjadril svoju vďačnosť.

„Najskôr musíme dostať Alfíka k tebe domov a potom prinesiem všetky potrebné veci pre zviera,“ hneď mal pripravený plán, „ale ešte predtým ti požičiam niečo na prezlečenie.“

A hneď ma odtiahol do skladu kam nás tá chlpatá katastrofa nasledovala. Podal mi tričko a tepláky. Vďačne som tie veci prijal, aj keď to tričko pevne obopínalo moju hornú polovicu tela, ja by som potreboval tak aspoň o číslo väčšie ale nejak som sa narval aj do tohto.

„Tak poď mám tu auto,“ ako to povedal ho odomkol a naložil psa.

Nadiktoval som mu adresu a o chvíľu nás oboch vyložil pred vchodom do môjho luxusného bytu.

„Ďakujem ti Stanley,“ ešte raz som mu poďakoval, vystúpil som a vzal vodidlo tej chlpatej potvory.

„Večer prídem aj so všetkými potrebnými vecami, zatiaľ mu daj do nejakej misky vodu,“ vydal mi posledné pokyny.

Unavený z celého dňa som šťastne zapadol do svojho bytu, psa som nechal psom, dal som mu vodu a užíval si horúcu sprchu. Keď som vyšiel z kúpeľne zhrozil som sa nad pohromou, ktorú to zviera spravilo. Moje knihy ležali rozžuté na zemi, koberec celý chlpatý, všade sa vznášalo perie z vankúšov. Ďalšie veci ležali rozžuté a oslintané v symfónií, ktorú stvoril ten ničiteľ. Nie toto nemôže byť pravda, celý tento deň je len odporná nočná mora a ja sa preberiem. Nie neprebral som sa. Hrôza na chvíľu ochromila celé moje telo, keď som zbadal chrbát mojej milovanej knihy. Roztrasený som padol na kolená a neveriaco hľadel na vytrhané stránky, roztrhané na kúsky, na ožužlaný obal.

„Nie,“ vydralo sa mi chrapľavo z hrdla a z očí mi vytryskli slzy prúdom.

V tomto stave ma našiel Stanley, keď zaklopal a vošiel do bytu. Chvíľu zostal skamenelo stáť. Pustil na zem veci, čo dovtedy držal v rukách a rozbehol sa ku mne. Pravdepodobne mi niečo hovoril ale ja som nič nevnímal.

„Eden,“ zatriasol mnou, „no tak, čo sa stalo?“

„Všetko zničil,“ vyslovil som pomedzi vzlyky a pritisol si zničenú knihu na hruď.

„No tak poď, musíš sa posadiť,“ pomohol mi na gauč.

Násilím mi vyrval knihu z rúk a s ľútosťou sa na ňu pozrel, odložil ju na stolík. Do rúk mi vtisol pohár s vodou. Automaticky som sa napil.

„Hej, no tak dýchaj,“ prihováral sa mi upokojujúco.

„Budem tvojím d´Artagnanom,“ pošepkal mi a pobozkal ma.

Zostal som ako skamenený. Neodpovedal som, teda nie hneď. Hladil ma. Pohládzal ruky, krk, tvár. A ja som sa nechal, keď sa znovu odhodlal spojiť naše pery už som neváhal a naplno som sa zapojil. Ani som si neuvedomoval aký som vyhladovaný, ako túžim po ľudskom dotyku. Plne som sa do toho položil. Chcel som niekoho kto ma zahreje, niekoho kto ma pohladí a niekoho kto vytrhne tú mrazivú prázdnotu z môjho srdca. Ten niekto rozpálil moju krv. Moja pokožka brnela všade kde sa jej dotkol. Zhodili sme zo seba šaty a vhupli do mojej postele.

„Hej, hej spomaľ tiger,“ krotil ma.

Zvíjali sme sa pod vzájomnými dotykmi, hladili sme sa a dráždili. Chvíľu sme sa maznali a chvíľu sme hrali drsne. Ale všetko to smerovalo len k jednému. Ten neskutočne vzrušujúci pocit keď som vstúpil do jeho tela. Hnedé oči s dôverou hľadeli do tých mojich oceľových. Horúce prsty kreslili obrazce na moju kožu. A keď som konečne našiel odvahu k poriadnej akcii zanechávali červené značky vášne na mojom širokom chrbte. Dosiahol som uvoľnenie, orgazmus bol to čo som po tomto strastiplnom dni potreboval. Sklonil som sa a ešte pár ťahmi mojej veľkej ruky priviedol na vrchol aj strapatého čiernovláska.

Pomohol mi prežiť týždeň s tým psom, ktorého druhé meno mohlo byť katastrofa. A ani potom ma neopustil, zostal v mojom živote a stal sa mojim mušketierom. Na ako dlho? Neviem ale konečne sa odvažujem snívať a dúfať, že nás rozdelí možno len samotná kráľovná smrť.