„Ukradli ho!“ zdesený výkrik môjho zamestnávateľa sa rozľahol sídlom. Schody som bral po dvoch a v závese za mnou bežali dvaja moji kolegovia.

„Ukradli? Koho? Čo zmizlo?“ začal zisťovať môj šéf.

„Zlatého chlapca.“ zničene odpovedal majiteľ tohto prepychového domu. Kto je zlatý chlapec? Ja som nevedel ale môj šéf očividne áno. Rozumel situácií aj záhadným slovám zamestnávateľa.

„Maru, Hake do pozorovacej miestnosti, chcem vedieť o každom, kto sa pohyboval v sídle, o každom, kto sa mohol dostať do miestnosti za týmito dverami.“ vydal rozkazy šéf. „Vy dvaja,“ ukázal prstom na stráž, ktorá stála pred dverami do tajomnej izby a výhražne sa mu blýskalo v očiach, „za mnou, hneď!“

Nechcel by som byť v ich koži. Ponáhľali sme sa vyplniť rozkazy. Spoločne s Maruom som strávil nekonečné hodiny pozeraním kamerových záznamov, hľadaním zložiek a informácií o ľuďoch pohybujúcich sa v dome a písaním správy pre šéfa. Stále sme nezistili čo vlastne zmizlo a prečo je to také dôležité. Konečné zhodnotenie výsledkov: nikto podozrivejší ako zvyčajne sa v sídle „diamantového kráľa“ nepohyboval, chýbalo niekoľko desiatok minút záznamov a šéf zistil, že zmizol Kim, jeden z ochranky. Toto záhadné vyparenie kolegu zaistilo, že som hlavným podozrivým nebol ja. Jasný kandidát, nováčik, čo sa pridal po tom, ako ho vykopli z tajnej služby.

„Hake, ako je možné, že chýbajú záznamy z kamier?“ reval  na mňa šéf.

„Keby som to vedel, nesedím tu.“ odpovedal som mu značne nespokojný s jeho prístupom.

„Toto je najvyššia priorita. Situácia musí zostať utajená.“ upozornil nás.

„Šéfe, prečo nám nepoviete o čo tu ide?“ vyzvedal som.

„Najvyššia priorita, ak poviem skoč skočíš. Rozumieme si slečinka?“ znovu na mňa zvýšil hlas.

Zostal som ticho a svoju frustráciu som dával najavo iba škrípaním zubov. Zúrivo som ťukal do klávesnice a snažil sa vyriešiť záhadu zmiznutých minút záznamov. Čo sa stalo? Prečo systém nefungoval? Niekto musel nájsť štrbinu.

„Hake daj si pauzu.“ strhol som sa pri tichom hlase Marua.

Ani som si neuvedomil, že som v miestnosti zostal sám. Na Marua som zazrel svojim najľadovejším pohľadom a prinútil som ho vycúvať. Nastal čas. Ešte som skontroloval pozíciu šéfa a obchodníka s diamantmi. Uspokojivo, obaja sa nachádzali v pracovni na opačnej strane sídla a o niečom diskutovali. Všetci moji kolegovia zaujali stanovené pozície. Nastavil som záznam, aby ani náhodou nikto nezaregistroval moju prítomnosť na prísne zakázanom mieste. Ale čo šéfik nevidí to ho nebolí. Pod rúškom noci, som sa vykradol z miestnosti s počítačmi. Bezpečne som sa dostal do záhrady a takmer mačacím spôsobom som vyšplhal do okna. Zostávalo už len šikovnými prstami prekonať zabezpečenie, odpojiť alarm a bol som dnu. Tichučko našľapovať a dôkladne pozorovať ma naučili už dávno. Zostal som ohromene zízať. Steny lemovali fotky a obrázky akejsi zlatej sošky. Chlapec s veľkými očami a miernym úsmevom, zvieral v rukách diamant. Už som porozumel prečo tvrdili, že zmizol zlatý chlapec. Mal som však pocit, že tú tvár poznám. Nemohol som si spomenúť, kde som toho, koho vyobrazovala soška už videl. Všimol som si drobných kvapôčok krvi. „Chcelo by to bližšie preskúmať, mať k dispozícií laboratórium.“ Tieto úvahy mi v ničom nepomohli. Ešte raz som sa rozhliadol, ukladal som si do pamäte všetky detaily a nenápadne som zmizol z miesta činu.

Do sledovacej miestnosti som sa vrátil nepozorovanie, rýchlo som si sadol na stoličku. Zamietol som stopy po mojich zásahoch do systému. Stiahol som gumičku z vlasov a tie sa mi uvoľnené v rovných platinových prameňoch rozprestreli na chrbte. Zároveň s unaveným povzdychom, ktorý opustil moje pery som zložil hlavu na ruky na pracovnom stole.

„Hake, Hake...No tak vstávaj... Hake...“ Maru mi oduševnene triasol ramenom.

„Čo je?“ rozospato som žmúril oči a pomaly zaostroval na Maruovu tvár. Chrbtom ruky som si zotrel slinu, ktorú som cítil vytekať z kútiku úst.

„Hake, vnímaš?“ overil si moju pozornosť.

„Maru, práve som sa chystal na sex s dlhonohou bohyňou sexu a jej dvoma kamarátkami.“ opísal som mu čo prekazil a už netrpezlivo som očakával čo z neho vypadne. Po mojich slovách sa tak roztomilo  začervenal a akosi nenachádzal slov.

„No, Maru, tak bude niečo?“ vyzvedal som netrpezlivo.

„Našli Kima.“ konečne sa dopracoval k informovaniu mojej maličkosti. Vymrštil som sa na nohy a po predchádzajúcej otupenosti zo spánku v nanajvýš nevhodnej polohe nezostalo ani stopy.

„Kde?“ okamžite som bol pripravený vyraziť.

„Ježiš Hake,“ vypískol Maru a uskočil odo mňa, „ty si neskutočný, najskôr tu sedíš ako zombie a zrazu vyštartuješ. Nedes takto ľudí.“

„Tak kde?“ bol som netrpezlivý, na tej miestnosti odkiaľ zmizol ten zlatý chlapec, ma niečo znepokojovalo.

„Tu máš adresu.“ podal mi popísaný papierik. „Vezmi si kabát.“ zakričal za mnou Maru na čo som sa vrátil späť, schmatol kabát a už ma nebolo.

To je tak epické prísť na rande s mŕtvolou spoločne s východom slnka. Šéf a niektorí z nášho tímu tam boli. Pripojil som sa a nezúčastnene si obzeral chladné, mŕtvolne bledé telo kolegu. Na prsiach sa mu skvel do kože vyrezaný symbol. Ten symbol mi bol dôverne známy, identické tetovanie sa mi vyníma na pravej strane hrudníka  pod kľúčnou kosťou. Štvorcípa hviezda, okolo ktorej sa ovíja had. Vedel som presne za kým ísť, aby som vyriešil prípad ukradnutého zlatého chlapca.

„Chce mi k tomu niekto niečo povedať?“ zisťoval šéf a ja som čušal ako zarezaná hus. 

„Mali by sme zistiť čo ten symbol znamená. Bude to nejaká organizácia.“ vyhlásil taký nenápadný hnedovlások, ani som nevedel ako sa volá.

„Do večera chcem výsledky.“ zavelil šéfik a každý sme sa rozišli za vlastným vyšetrovaním.

Nechcelo sa mi znovu preliezať tie temné miesta. Prehltol som a vstúpil som dnu. Aha, asi nebol najlepší nápad vpadnúť tam bez zbrane. No nič poradil som si, zložil som strážcov a už som sa hnal za „Big bossom“ ako sa rada označovala hlava hadej organizácie plnej slizúňov. Z boja mi zostalo niekoľko šrámov. Zakrvácaný, s divokým úsmevom a ľadovo modrými očami som chytil Bossa pod krkom a kládol som otázky: „Kto to objednal? Kde je tá zlatá soška? Hovor, nemám náladu.“

Boss spustil: „Ale môj najmilší. Nechceš sa vrátiť? Za odpovede sa platí.“

Pritlačil som zovretie okolo jeho krku: „Zaplatím ti, kyslíkom.“

Ten hnusák začal chytať príjemne červenú farbu čakal som kým nezačal žobroniť a sypať zo seba odpovede. Dostal som adresu a šiel ďalej získať tú sošku sa stalo mojou prioritou.

Na adrese stálo ďalšie prepychové sídlo, podobné ako to „diamantového kráľa“, ktoré som mal chrániť. Pri mojej eskapáde v hadej organizácií som si zabezpečil zbraň. Nejaký fagan sa potuloval okolo a sprevádzala ho ochranka. Využil som príležitosť. Odstránil som ochranku a rozmaznanému krpcovi som priložil zbraň k hlave. Vietor mi čeril vlasy. Vrazil som s ním do domu, služobníctvo strnulo a čakali čo sa bude diať. Akýsi odvážlivec sa hral na hrdinu, dostal guľku a bolo po odvážnych akciách.

„Kde je socha zlatého chlapca?“ požadoval som odpovede.

„Pane, zavediem vás tam, len prosím neubližujte chlapcovi.“ jednému zo sluhov očividne záležalo na tom decku.

Viedol ma po schodoch hore. Otvoril dvere. Zostal som nemo zízať. Soška bola uprostred a okolo nej akýsi pomaľovaný šialenci poskakovali a vydávali podivné zvuky.

„Tak sa už prebuď!“ zaznelo výraznejšie a vtedy ma zaregistrovali.

„Čo...čo to má znamenať?“ zakoktal sa jeden z tých pomaľovancov.

„Pusťte to dieťa. Je to vyvolený pre zlatého démona.“ spustil ďalší.

Pomaľovaný čudáci, vyvolený pre démona, čo to má znamenať? Ničomu z toho som nerozumel, tak som sa verný svojmu výcviku zameral na splnenie misie.

„Dajte mi sošku a tohto si môžete nechať.“ dal som najavo svoje podmienky.

Zablesklo sa. Pomaľovacni poľakane uskočili a ja som zostal vykoľajený po tom ako sa mi podivný chlap hodil okolo krku.

„Si perfektný, konečne nemusím trčať v tej hnusnej soche. Konečne po mňa prišiel môj platinový rytier. Už dlho na teba čakám.“ spustil blonďáčik, visiaci okolo môjho krku a pozeral na mňa zelenými očami.

„Ja som vyvolený.“ ozval sa ten namyslený fagan. Zelenoočko na neho pohŕdavo pozrel a viac mu nevenoval pozornosť.

Stále som nechápal čo sa deje. Iba som naučene zareagoval na situáciu, keď do domu vtrhla zásahová jednotka poslaná mojim šéfikom. Uskočil som aj s tým zázrakom v náručí a kryl som sa za jedným krídlom masívnych dvier.

„Hake Aleiteur, ste zatknutý.“ ozval sa chlapík zo zásahového tímu. Mali špeciálne oblečenie aby zostala utajená ich identita. Na zakuklenca som vyvalil oči. Ja zatknutý? Prečo? Z úst mi nevyšlo ani slovo. Dvaja ďalší sa odo mňa pokúšali odtrhnúť toho šialeného údajného démona. Kopal okolo seba a škriabal. Zaškeril sa, luskol prstami a visel mi na chrbte.

„Poďte s nami a vezmite aj jeho.“ povedal zakuklenec.

Odovzdane som nasledoval zásahové komando a dúfal, že šéf bude zhovievavý, predsa som našiel zlatého chlapca. Odviezli nás do sídla môjho zamestnávateľa. Viedli nás chodbami až do jeho kancelárie.

„Tak si sa prebudil.“ suché konštatovanie toho dnes ráno tak hysterického chlapa sa k nemu takmer nehodilo.

Zlatý chlapec mi začal olizovať krk a lísať sa ako mača. Zažmurkal zelenými očami a stále odmietal opustiť môj chrbát. Pocítil som zvláštne silové pole. Môj zamestnávateľ vydal pokyn na moje uväznenie. Čierny zakuklenci mi nasadili putá a odviedli ma aj s mojim nákladom do luxusne zariadenej miestnosti. Síce zlatá klietka ale stále klietka.

„Mohol by mi to už konečne niekto vysvetliť?“ dožadoval som sa odpovede.

„Som Aquila, bol som uväznený v tej zlatej soške. Teraz konečne nadišiel čas aby som sa prebudil. Pocítil som volanie tvojej duše.“ šepkal mi zvodne do ucha.

Stále som tomu veľmi nerozumel, ale bol mi jasný zámer, ktorý so mnou tento démon má. A ja nemám nič proti, po dlhom nedobrovoľnom celibáte si rád doprajem uvoľnenie. Jeho štíhla postava, dlhé plavé vlasy, zelené oči, teplý dych a zvodný hlas, ktorým mi šepkal do ucha spôsoboval pozitívnu odozvu v mojich nohaviciach.

Jazýčkom mi olizoval krk, zapojil zúbky a jemne hryzkal. Zmenil polohu a dal sa do skúmania mojich úst. Nechal ma prevziať vedenie a môj jazyk vkĺzol k tomu jeho, dotýkal sa zamatového parťáka. O jedno jeho lusknutie neskôr sme obaja boli nahí. Očami som hltal to telo, hladkú pokožku. Smial sa mojim pokusom zbaviť sa pút a ešte viac provokoval. Akási neviditeľná sila ma držala na mieste a on si začal olizovať prsty. Ružový jazyk prechádzal po bruškách, obrkúcal sa okolo článkov štíhlych prstov až si prostredníček vložil do úst a zvodne ho cmúľal. S nezbednými iskričkami v očiach sa pozeral na moje utrpenie. Pohladil môj napnutý penis, v ktorom potešene zacukalo. Ja som takmer proti svojej vôli pohol bokmi v snahe o intenzívnejší kontakt. Zľutoval sa nado mnou uvoľnil ma z moje strnulosti, zbavil ma pút. Ruky sa mi rozbehli po rozpálenom tele môjho démona. Neuvedomil som si, že som o ňom začal uvažovať ako o svojom. Hladil som rebrá a sal bradavku. Aby sa druhá necítila urazene o chvíľu som sa s identickou starostlivosťou venoval aj jej. Konečne som začul slastné zvuky opúšťajúce ružové Aquilove ústa.

Netrpezlivo mi naznačoval čo chce. Zadočkom sa otieral o moje mužstvo a ja som nemal dôvod povedať nie. Pridržal som si ho, zašepkal mu do uška: „Orol, teraz ťa naučím lietať.“ S tými slovami som do neho vnikol. Rýchle tempo. Plieskanie kože, vŕzganie postele.  Ponad rameno sa mi pozrel do očí. Takmer som sa z toho pohľadu urobil. Vystúpil som z neho, naznačil som mu aby si ľahol na chrbát. Pozrel som do tých vášňou zastretých zelených očí a znovu som si ho bral. Chuť jeho úst, sa miešala so slanou, ktorú som zlízaval z jeho pokožky. Zaiskrilo mu v očiach a ocitol som sa pod ním. Osedlal si ma a ja som ho ochotne nechal. Jeho telo sa nádherne vlnilo. Zakňučal som keď prestal tesne pred túženým uvoľnením. Znovu rozhýbal svoje boky. Pretočil som ho pod seba. Uväznil som jeho penis medzi našimi telami a tvrdými, hlbokými prírazmi som nás oboch priviedol k vrcholu.

„Hake,“ zaznelo z jeho úst, „ukáž.“ Priložil ruku na tú odpornú značku a keď ju odtiahol miesto hviezdy obmotanej hadom tam bol orol.

„Aquila, ďakujem.“ zašepkal som pretože sa mi uspokojením, dojatím a únavou lámal hlas. Zbavil ma cejchu a odkryl značku, ktorá na mojom tele bola pôvodne. Spomenul som si.

„Ty si naozaj Aquila? Môj Aquila?“ pýtal som sa, nechápjúc ako som mohol zabudnúť na jedinú dôležitú osobu v mojom živote. Na môjho démona. Na môjho orla.

„Hake,“ pobozkal ma „konečne sa tvoja duša prebudila. Konečne si na mňa spomenula.“

Objal som ho: „Už nás nikto nerozdelí, prisahám Aquila.“

Spokojne sa usmial. „Verím ti, poďme domov.“ s tými slovami ma prinútil postaviť sa, objal ma a oboch nás preniesol z luxusného väzenia.