Šedé nebo pokryté ponurými mrakmi. Slnečné lúče len občas pozlátili živý ruch mesta. Predieral som sa preplnenými ulicami. Ľudia sa hemžili ako mravce v mravenisku. Bol som len jedným v dave, nijak som nevyčnieval. Lenže ja som mal poslanie. Nikým nepoznaný akoby som bol neviditeľný som sledoval jedného medzi tisícami. Jeho vlasy začínalo pretkávať striebro. V čiernom obleku sa dokonale hodil medzi hromadu zástupcov jeho povolania. Bol právnik, toto mesto ich bolo plné. Neviem čím bol tak výnimočný, pozoroval som ho a nenašiel som na ňom nič zaujímavé. Na dôvody klienta som sa nepýtal, za jeho smrť bol ochotný zaplatiť poriadny balík. Povedal by som, že som bol dostatočne motivovaný.

Sledoval som ho už týždeň. Nemenné zvyky, ráno prísť metrom, vojsť do kancelárie, sadnúť za stôl, vypiť kávu a stretnutie s prvým klientom nového dňa, potom ďalším a ďalším. Toto bola moja príležitosť. Ako som si zistil, jeho prvé súdne pojednávanie dnes začína až o dve hodiny.

Už predtým som si vyhliadol dokonalú pozíciu. Strecha budovy oproti kanceláriám právnickej firmy Railey a Holly. So žuchnutím som položil tašku, vybral moju Barret M99, zložil, zaľahol, zamieril. Krv príjemne nasýtená adrenalínom, opojný pocit vidieť obeť v hľadáčiku mi zahlcoval mozog. Nádych, výdych. Kvapôčka potu mi stiekla z čela. Temer nežný ale istý pohyb prsta. Muž padol. Ešte chvíľu som pozoroval situáciu v kancelárií. V mozgu sa mi rozblikala červená kontrolka. Žiadna panika, akoby boli pripravení.  „Musím zmiznúť.“ moja myseľ automaticky ponúkla riešenie situácie. Bez trasu rúk, bez známky strachu, bez najmenšieho hluku som rozobral pušku, tašku hodil na rameno a pritom som pozorne počúval zvuky okolia. Dupot nôh na schodisku mi prezradil prítomnosť prenasledovateľov. Kto to je FBI, SWAT, CIA? Nevedel som ale neplánoval som čakať a zisťovať to. Rozhliadol som sa. Pod budovou sa to hemžilo autami zásahových tímov. Spracovával som dostupné informácie o tejto situácii a vychádzal mi z toho jediný výsledok, bola to pasca. Takže dole som nemohol, po schodoch tiež nie zostávala jediná možnosť, za predpokladu, že neviem lietať. Susedná budova. Tupé údery na dvere. Dochádzal mi čas. Ešte som hodnotil vzdialenosť, buď to zvládnem, alebo sa zabijem. O môj život mi až tak nešlo, ale nechať sa chytiť. Nikdy.

Pristúpil som k najvzdialenejšiemu okraju strechy. Rozbehol som sa a skočil. Natiahol som ruky ako najviac to išlo. Zachytil som sa na rímse. Guľky sa zavŕtali do steny okolo mňa. Mojim povolaním vytrénované, napnuté svaly ma nezradili. S menšou námahou som sa vytiahol a cez okno vpadol rovno do miestnosti za ním. Rýchlo som zrakom zhodnotil moju súčasnú pozíciu. Pri pokuse o útek som skončil v ambulancii zubára akoby to nestačilo bolo to miesto činu vyšetrované políciou. Pravdepodobne nevydarená lúpež skončila vraždou zubára.

Vytiahol som z puzdra Berettu a úderom do spánku omráčil policajtku, ktorá sa skláňala nad telom zubára a vyrušená rozruchom z vonku, práve presúvala svoju pozornosť smerom k oknu. Mladý policajt v modrej uniforme skamenel. Hnedými očami na mňa hľadel ako srnček Bambi. Nechcel som ho zabiť, nemám rád zbytočnú smrť, bez vzrušenia z lovu nič netušiacej obete. Teda nič by som z toho nemal a navyše ten jeho „Bambi kukuč“ ma dostával. Dvoma rýchlymi krokmi som sa dostal k nemu s namierenou zbraňou. Prstom priloženým na pery som ho vyzýval aby bol ticho. Zostávalo mi dúfať, že sa nebude hrať na hrdinu. To by som ho musel spacifikovať. Približoval som sa a on ustupoval. Zostal chrbtom opretý o stenu s rukami bezmocne zdvihnutými v geste vzdávania sa.

„Pomaly vytiahni zbraň a kopni ju ku mne.“ môj pokyn splnil bez zaváhania.

Pokračoval som: „Uniformu dole.“

Vytreštil na mňa oči a zatváril sa neveriaco. Neviem, čo si myslel, ale ja som nemal čas a potreboval som sa dostať z tejto situácie.

Znovu som zopakoval svoj príkaz a pokynul zbraňou. Pozoroval som ho ako si trasúcimi prstami uvoľnil uzol na kravate, rozopol gombíky na košeli. Odhalil bledú pokožku, kučeravými, svetlými chĺpkami porastenú vypracovanú hruď, kde vynikali dve tmavé bradavky. Pevné, ploché bruško a pásik chĺpkov miznúci za lemom nohavíc. Zaváhal.

Jazykom som si oblizol pery: „Pokračuj!“

Zbledol ale s chvejúcimi sa prstami rozopol pracku na opasku, gombík a zips na nohaviciach a stiahol ich k členkom. S menšími problémami nohavice od uniformy pretiahol cez čierne topánky. Zostal predo mnou stáť v čiernych trenkách a ponožkách.

Vzal som jeho putá: „Vystri ruky.“

Náramky scvakli okolo tenkého zápästia, doviedol som ho k radiátoru v zubnej ambulancii, pričom sme prešli okolo chladného tela zubára a stále bezvedomej kolegyne môjho zajatca. Pripútal som ho k trúbke od radiátoru. Rýchlo som sa postaral o jeho bezvedomú kolegyňu. A spútal ju jej vlastnými putami. Rúškami, ktoré som našiel v zubárovej skrinke, som im zapchal ústa. Keď som sa ubezpečil, že obaja policajti pre mňa nepredstavujú hrozbu, bleskovo som zo seba zhodil svoje čierne nohavice a rolák a obliekol uniformu mladého policajta. Budem toho zajačika musieť vziať so sebou, nemohol som si dovoliť aby hneď po mojom úteku všetkým vybľabotal ako vyzerám. Všetci čo vedeli priradiť tvár k menu „Tichá smrť“ sú mŕtvi.

Vzal som svoje nohavice a šiel k hnedookému zajkovi. Chytil som ho za nohu. Začal sa vzpierať. „Nasadiť mu obojok a trochu ho usmerniť bičíkom ako neposlušného žrebčeka.“ mihla sa mi mysľou zaujímavá predstava. „Nerozptyľuj sa a dostaň ho do tých nohavíc.“ schladil som sa v duchu. S temným zavrčaním som na neho namieril Berettu.

„Zdvihni nohu.“ prikázal som.

Strachom zrýchlený dych mu dvíhal hrudník v rýchlom tempe ale pod mojim výhražným pohľadom poslúchol. Jedna noha, druhá a zapol som gombík a zips. Odpútal som ho od radiátoru, stále som mu mieril zbraňou presne do stredu čela. Nepochyboval, že pri náznaku neposlušnosti vystrelím. Podal som mu biely zubársky plášť.

„Obleč sa.“ zaznel ďalší môj príkaz.

Otočil som ho čelom k stene.

„Ruky za chrbát.“ putá scvakli a už definitívne sme si vymenili pozície ja policajt a on zločinec.

Nechtiac mi ponúkol perfektnú možnosť úniku. Pristúpil som k nemu a pritisol sa k jeho telu. Horúcim dychom som mu ovanul ucho. A hlaveň zbrane priložil k rebrám.

Temne som mu zavrčal do ucha: „Uvoľním ti ústa ale zostaň potichu, inak sa postarám aby to bolo to posledné čo z nich vypustíš.“

Zachvel sa, ale inak žiadna reakcia.

„Rozumieš?“ potreboval som si overiť, že nebude kričať.

Strnulo prikývol. To mi stačilo. Uvoľnil som mu rúško z úst a vyčkával. Zostal potichu.

„Dobrý chlapec.“ pochválil som mladého zajačika.

„Poďme.“ vyzval som ho a viedol ho ako zločinca zatiaľ čo mňa v policajnej uniforme nikto z mojich prenasledovateľov nepodozrieval.

Dostal som sa na ulicu. Potreboval som auto.

„Doveď ma k vášmu autu.“ požiadal som.

Teraz ma mohol podraziť. Neodvážil sa. Priviedol ma k tomu typickému policajnému autu.

„Máš kľúče?“ odpoveďou mi bolo iba záporné pokrútenie hlavou a hnedé oči rozšírené strachom.

„Vlámať sa do policajného auta za bieleho dňa. Napokon prečo nie?“ pomyslel som si a pustil som sa do akcie. O chvíľu som spokojne sedel v aute, zajačik pripútaný vedľa mňa a štartoval som auto pomocou káblov.

***

Zaparkoval som v tmavej uličke. Vďačný za moje rukavice, v ktorých som nezanechával odtlačky som auto zanechal jeho osudu. Zamiešali sme sa medzi nič netušiacich chodcov. Keby vedeli, kto sa nepovšimnutý prechádza medzi nimi. Uškrnul som sa pri predstave paniky, ktorú vyvolávala moja prezývka. Viedol som ho k jednému z hotelov.

Recepčná na nás nedôverčivo pozerala. Toto mohol byť problém, ale mne sa v hlave už zrodil plán, ako si zabezpečiť ubytovanie a anonymitu.

Nahodil som zvodný úsmev. Žmurkol na blondínku za pultom, pritiahol som si strnulého, stále spútaného svetlovlasého mladíka a pritisol pery na jeho. Cítil som jeho divoko uháňajúce srdce. Jazykom som obkrúžil jeho pery, ruka mi kĺzala k jeho zadku. Pohrýzol ma. Ale bol dostatočne vyvedený z miery na to aby reagoval.

Zdreveneného som ho dotiahol k recepčnej a oslovil som ju: „Dobrý deň, jednu izbu pre mňa a môjho klienta.“

Červenajúca sa blondínka na mňa pozerala. Začal som si pomaly rozopínať gombíky na košeli aby nebolo pochýb o tom, čo za klienta to mám.

Porozumela: „Máme voľnú izbu číslo 513.“

„Berieme ju,“ odpovedal som zatiaľ čo som červenajúceho sa zajačika stále držal za ruku po svojom boku, „tu je hotovosť.“

Zaplatil som slušnú sumu. Ale za život na slobode mi to stálo. Odviedol som policajta do izby číslo 513.

Hneď za dverami som ho prirazil k stene. Bozkával som ho. Znovu ma pohrýzol. Zavrčal som a musel som sa ovládať aby som mu jednu nevrazil. Hodil som ho na posteľ tvárou dolu.

„Zostaň.“ strohý príkaz a cvaknutie kohútika.

Neodvážil sa ani pohnúť. Vytiahol som remeň z nohavíc a rana za ranou dopadali na zadok neposlušného hnedovláska.

Tiché zaskučanie ukončilo moje besnenie.

„Otoč sa.“ vyzval som ho takmer nežne.

Cukor a bič sa používa na výcvik neposlušných. Dostal bič teraz si zaslúži trochu cukru. Poslúchol ma. Zrýchlený dych, zreničky rozšírené, líca sčervenené. Musel som si overiť svoje podozrenie. Rukou som mu siahol na rozkrok. Zavzdychal. Tomu mladému sa to páčilo.

„Prosím nechaj ma odísť.“ prehovoril zachrípnutým hlasom.

„Nechám, ak budeš poslušný.“ na perách mi zahral úsmev masového vraha.

Vyzliekol som mu biely plášť, ktorý stále bol cítiť dezinfekciou a tou typickou vôňou zubárskych ambulancií. Zachvel sa v očakávaní. Ruky v putách som mu prišpendlil nad hlavou, bolestivo pohrýzol kľúčnu kosť a potom ju ošetroval zamatovým jazykom. Kolenom som sa mu dostal medzi nohy a cítil jeho tvrdnúci penis. Začal som trápiť jeho bradavky. Bol tak citlivý.  Krásne vzdychal. Skúmal som jeho telo. Krútil sa podo mnou. Snažil sa dostať ruky z môjho zovretia. Chcel sa ma dotýkať.

Zákerne som sa uškrnul: „Popros.“

„Prosím.“ zaskučal rozochvený túžbou.

Uvoľnil som mu ruky. Stále ich mal v putách, napriek tomu sa dal do rozopínania mojej, teda vlastne jeho košele. Trvalo by mu to dlho, toľko času som tomu nechcel obetovať. Pomohol som mu a sám som sa jej zbavil. Jeho horúce ruky sa dali do skúmania môjho rozvášneného tela. Hladil ma na hrudi, prepletal sa tmavými chĺpkami a pozornosť venoval bradavkám, hladil ich a štípal. Potešene som mručal pri tej starostlivosti. Bolo to tak dávno, čo sa ma niekto dotýkal s takou starostlivosťou. V záplave vášne trhal putami a chcel sa ich zbaviť. Zľutoval som sa nad ním a uvoľnil mu ruky. Dal sa do skúmania svalov na mojom chrbte. Veľkú starostlivosť venoval mojim krížom. To už som nedokázal zadržať slastné steny. Jemnými končekmi prstov hladil moje citlivé miesto a vysielal impulzy plné vzrušenia do celého môjho tela. Vzal som do úst jeho ušný lalôčik, zaťal mi nechty do chrbta. Tá trocha bolesti ešte posilnila moje vzrušenie. Nedočkavo som mu vyzliekol moje nohavice. Útek mu ani neprišiel na myseľ. Rýchlo som sa zbavil tých jeho modrých na mne. Skopol som topánky a vyzul aj tie jeho. Hladil som vnútornú stranu jeho stehien. Po preskúmaní rukami som sa dal do skúmania jazykom. Chvel sa. Rukami mi vošiel do tmavo hnedých vlasov. Prehŕňal sa nimi a masíroval pokožku mojej hlavy. Jazykom som sa dostal až k vstupu do jeho tela. Najskôr som len rýchlo prekmitol cez ten zvraštený prstenec svalov. Stuhol a chcel ma zastaviť.

Povedať mu aby sa ma nebál by bola blbosť. Mal dobrý dôvod báť sa ma a myslím, že to vedel. „Môj súkromný srnček Bambi.“ myslel som si, zatiaľ čo som sa kochal pohľadom na jeho telo. Rukami som mu mapoval ploché bruško. Hladil som ho, upokojoval sa a uvoľňoval pod mojimi dotykmi. Začal pohybovať bokmi v snahe nájsť trenie a uvoľnenie, ktoré potreboval. Rukou som pohladil jeho guľky, pohral som sa s nimi. Z úst mu znova vychádzalo to slastné stenanie, ktoré lahodilo mojim ušiam. Konečne som rukou prešiel po celej jeho dĺžke. Jeho ruky zvierali prestieradlo. Jazykom som sa znovu vrátil k miestu, kadiaľ som si chcel vydobyť vstup do jeho tela. Láskal som ten prstenec svalov. Napol som špičku a prenikol dnu. Snažil sa zo mňa pohltiť viac. Ešte chvíľu som ho trápil, ale ani moja vytrénovaná trpezlivosť ostreľovača ma nedokázala držať na uzde večne. Mal som myslieť na to, že na jeho tele zanechávam stopy mojej DNA, že by ma podľa jeho popisu mohli nájsť. Ale môj srnček Bambi mi zahltil mozog a tieto otázky som odsunul na neskoršie preskúmanie. Do jeho teplého, úzkeho vnútra som vnikol jedným prstom. Pohladil som tú čarovnú uzlinku rozkoše. Dočkal som sa odpovedajúcej reakcie. Vyhodil bokmi, z úst sa vydral hlasný sten a prirazil proti môjmu prstu. Bol nedočkavý, ale ešte chvíľku som mu musel odopierať potešenie z prítomnosti môjho nástroja v jeho vnútri. Pridal som druhý a tretí prst. A znovu som použil svoj jazyk, aby som aspoň trochu zmiernil trenie. Bol uvoľnený a chvel sa vzrušením a túžbou.

„Prosím...“ zaskučal.

„Čo si prosíš?“ spýtal som sa.

Páčilo sa mi trápiť ho.

„Tak ma už ošukaj.“ vypadlo z roztúženého mladíka.

S radosťou som mu vyhovel. Bez lubrikantu, musel som byť opatrný ak som ho nechcel zraniť. Vlastnými slinami som potrel aj svoj tvrdý nástroj a priložil špičku k jeho vstupu. Zatlačil som a dostal sa cez prstenec svalov. Bolestne zaskučal.

„Pššš, vydrž, už len chvíľku.“ šepkal som mu do ucha.

Jazykom som plienil jeho ústa a rukou spracovával jeho penis aby som odviedol pozornosť od bolesti, ktorú mu spôsobujem. Konečne som sa dostal celý do toho horúceho tela. Pohol som sa, trochu upravil sklon vnikania a počul som zalapanie po dychu, keď som znovu zasiahol jeho čarovné miesto. Zamrzol som na mieste, nechal som mu čas aby si zvykol. Skusmo som pohol bokmi a čakal na reakciu. Potešené zvuky, ktoré vydával ma ubezpečili, že mu neubližujem. Horúce vnútro ma obklopovalo. Moja horúca od potu lesklá pokožka  sa trela o mladé pevné telo druhého. Pot po mne kĺzal a vnímal som živočíšnu vôňu sexu, ktorá z nás sálala. Dokonale sme zladili pohyby v rytme starom ako ľudstvo samo. Jeho ruky mi kĺzali po chrbte, nechty sa zarývali do kože, zostávali mi po ňom červené pásiky, občas z raniek vytekali kvapôčky krvi. Rýchly dych, rýchle pohyby panvy, vŕzganie postele. Hlasné nekontrolované steny mladého policajta. Jeho penisu som sa venoval v rovnakom tempe akým som plienil jeho zadoček. Ucítil som známe zašklbanie a vedel som, že môj Bambi pocíti uvoľnenie. Teplé, lepkavé biele semeno mi stekalo po ruke, skropilo jeho hrudník, moje i jeho bruško. Jeho svaly sa rytmicky sťahovali okolo môjho penisu v jeho vnútri a zlomili moje hranice. Plnil som ho výstrikmi horúceho semena a on spokojný ležal podo mnou. Vyčerpane som sa na neho zrútil, prevalil som sa vedľa aby som mu neublížil. Spoločne sme vydýchavali práve prežitý orgazmus. Oči sa mi zatvárali. „Nesmiem zaspať.“ kričala na mňa moja myseľ i všetky inštinkty. Mladý svetlovlasý, maximálne spokojný muž zákona sa privinul k môjmu boku, hlavu si zložil na môj hrudník a pokojne odfukoval. Prítomnosť ľudského tepla, jeho vôňa a  pravidelný dych nakoniec do ríše snov poslali aj mňa.

S trhnutím som sa prebudil. Zadíval sa na mňa so zmätkom v hnedých očiach. Pohladil som ho po tvári. Pružne som vstal z postele. Obliekol som si čierne nohavice a rolák, vzal tašku so zbraňou. Na ruky som si natiahol rukavice a Berettu vložil do puzdra. Jeho policajnú búchačku som nechal na zemi v hotelovej izbe. Pohľad mojich modrých očí sa poslednýkrát stretol s tým teplým hnedým a zavreli sa za mnou dvere.