Zakrádal sa špinavými uličkami mesta, jediným spoločníkom mu bol bledý mesiac, ktorý jeho zvyknutým očiam poskytoval dostatok svetla a vrhal strašidelné tiene. On sám bol tieňom v dokonalej symbióze s týmto nočným svetom. Dôverne známe kovové zvuky zvonov oznámili polnoc. Začul kroky. Pritisol sa ku studenému kamennému múru domu a čakal. Zatajil dych. Neznámy prešiel okolo a pohltila ho temnota noci. Rýchlymi, tichými krokmi sa vydal k svojmu cieľu. V okne sa svietilo. Noc mu bola vernou milenkou. Maznala sa s ním, láskala ho tichým vetríkom a jej mäkký čierny háv mu poskytoval útočište. Halila vysokého mladíka, mesiac spôsoboval kovové odlesky vo vlasoch farby hrivy vraných koní. V očiach sa snúbili modrá so zelenou.

Nastal čas, sviečka zhasla a jeho pružné telo sa vyhuplo po nízkej jablonke, opatrne otvoril okno a jeho nohy sa dotkli drevenej podlahy. So zatajeným dychom nastražil uši a načúval domu. Všade sa rozprestieralo ticho. Mesačné svetlo striebrilo nábytok. Dal sa do dôkladného prehľadávania, začal stolom. Pozorne prezeral pečate na zvitkoch a rôznych dokumentoch. Nemal šťastie nebol medzi nimi ten čo hľadal. Tajné zásuvky tu neboli. Prehľadával nízku skrinku. Otvoril vyrezávané dvierka a opatrne siahol dnu. Bol tam akýsi mechanizmus. Začul uspokojujúce cvaknutie a tiché odsúvanie dvierok. Načiahol sa a zovrel v ruke zvitok. Vytiahol ho, skontroloval pečať. Výborne, ukryl tento dôležitý kus pergamenu pod plášť a vydal sa k oknu. Zatínal zuby, keď sa kyselina dostávala na kožu a pálila. Nemohol tomu venovať pozornosť. Z okna sa ladným skokom dostal na stromček a odtiaľ zoskočil dolu. Jeho verná sa zmenila na zradnú. Milenka ho opúšťala a zore sa zapálili ohňom nového dňa.

Vykĺzol z mesta a ponoril sa do zeleného lesa. Pokračoval stále hlbšie a hlbšie. Až za jasného denného svetla sa zastavil a pozrel sa na svoju ruku. Pálila. Kyselina sa dostala cez jeho čiernu rukavicu až na kožu a tam vytvorila na pohľad nepeknú ranu. Zaklial. Nevedel ako ošetriť toto zranenie a nemal na to ani čas. Zaťal zuby a vykročil ďalej. Neúnavne sa ponáral do divokého kráľovstva. Jeho citlivé uši zachytili podozrivé zvuky. Z pošvy vytiahol kord. Adrenalín mu rozbúšil srdce a krv hučala v ušiach. Už vedel, kde sú. Nevedel, či sú to cestujúci, zbojníci alebo nejakí lesní obyvatelia. Rozbehol sa. V tejto situácií nemohol riskovať. Ten zvitok čo niesol bol príliš cenný. Zbadal lesnú cestičku. Bežal po nej. Musel sa dostať čo najrýchlejšie, čo najďalej. Ľutoval, že nemal koňa ale v meste by mu len prekážal. Namáhavo dýchal, často sa potkýnal ale tempo nespomalil, vedel, že sú za ním. Tvrdé vetvy konárov ho šľahali do tváre, trhali mu plášť.

Priamo pred ním vyrástli zo zeme dvaja muži. Jeden veľký s riedkymi, hnedými vlasmi, hnilými zubmi v obrovských tlapách zvieral krátky hrdzavý meč. Druhý malý, tučný so slamovo žltými vlasmi na neho mieril pištoľou. Zastal. Niekoľko nepriateľov sa blížilo zozadu. Pevne zvieral meč, v očiach odhodlaný, hrdý pohľad.

„Stoj a zahoď to!“ rozkázal malý tučný mužík.

Neodpovedal mu a kord nepúšťal. Ďalší traja sa priblížili zozadu. Bol v pasci.

„Daj nám, čo máš pri sebe.“ ozvalo sa za ním.

„Tak bude to?“ vyzvedal ďalší zo zbojníkov.

Skočili na neho traja naraz. Bil sa. Bránil sa. Musel splniť svoje poslanie. Dvaja chlapi mu chytili ruky, zatiaľ čo sa mu ďalší dvaja snažili spútať nohy. Kopal ako mladý žrebec. Podľahol, zviazali ho.

„Prehľadať!“ vydal povel vodca banditov.

Strhli mu plášť. Špinavé ruky kĺzali po čiernej košeli a ľahkých čiernych nohaviciach, ktoré mal zasunuté vo vysokých čižmách. Nedokázal zastaviť chvenie spôsobené vyčerpaním a odporom. Neznášal keď sa ho dotýkali. Jeho matka ho nenávidela, bol dieťaťom počatým násilím. Odstrkovala ho a bila, zatiaľ čo jeho nevlastného brata si hýčkala. A ten chlap čo si ho priviedla ako otca svojho milovaného syna nebol o nič lepší. Bol bastard a podľa toho chlapa si nezaslúžil lepšie správanie ako pes. Keď sa nestihol včas vyhnúť, kopal do neho, mlátil ho a keď sa ožral používal bič. Preto chlapec vyrástol v ostražitého muža, neochotného zniesť dotyk kohokoľvek.

„Zabavme sa.“ rehotal sa ryšavec, zatiaľ čo prehmatával pevný zadok mladého zlodeja.

Bojoval o svoju slobodu ešte úpornejšie. Dvaja ho chytili a strhli na všetky štyri. Tlačili ho k zemi, ryšavec mu rozviazal nohavice a zhrnul ich k čižmám aj so spodným prádlom. Zlodej sa roztriasol, zaťal zuby a kolená pevne tisol k sebe. Obrovský chlap s riedkymi hnedými vlasmi, vodca zbojníkov ho tlapou plesol cez zadok.

„Uvoľni sa.“ prehovoril odporným hlasom a zahryzol mu do krku.

Keď mladík inštinktívne stiahol svaly len ho to pobavilo a rozosmial sa škrípavým smiechom. Povolil viazanie na svojich špinavých nohaviciach, napľul si do dlaní a rozotrel to po svojom penise. Chytil čiernovláska pevne za boky, nastavil sa k jeho vstupu. Zatlačil. Z nádherných modro-zelených očí vytryskli slzy bolesti. Z hrdla sa dral jeden výkrik za druhým. Tyranovi to bolo jedno. Utrpenie jeho obeti mu zvyšovalo potešenie. Až krv mladého muža uľahčila prienik. Narval sa do neho celý. Bolelo to šialene, mal pocit akoby ho mal roztrhnúť z vnútra. Smradľavý chlap nepoznal zľutovanie. Rozpohyboval panvu a prirážal do mladého mučeného tela. Boli to nekonečné minúty utrpenia, kedy si hlas vykričal do ochraptenia. Cítil prúdy horúceho uspokojenia jeho mučiteľa. Hneď na to sa na jeho telo vrhol ten malý tučný chlapík, štípal ho do bradaviek, nechtami škriabal boky, našťastie bol menších rozmerov ako ich vodca, takže to mladík už ani nevnímal. Zaryčal keď dosiahol vrchol. Ryšavec a jeho kamarát si ho brali naraz.  Znovu skučal a kričal bolesťou, krik dráždil už tak boľavé hrdlo. Aby ho umlčali mu tretí vrazil svoj penis rovno do krku. Dusil sa, napínalo ho na vracanie. Ryšavec bolestivo ťahal za jeho nevzrušený penis. Keď posledný uspokojil svoje zvrátené potešenie nechali mladého zmučeného čiernovláska ležať na lesnej cestičke, vzali mu plášť a odišli.

Bojoval proti strate vedomia. Potreboval získať späť dokument, ktorý si odniesli s jeho plášťom. Pomocou stromu sa vytiahol na nohy. Po tvári mu stále tiekli slzy, po stehnách sa mu rozlievala krv zmiešaná so semenom. Nemal čas ľutovať sa, nemal čas liečiť sa. Musel ísť. Vydal sa po stopách skupiny zbojníkov. Sledoval ich. Počkal si do zotmenia. Opatrne sa prikradol až do ich tábora. Vodca mal jeho kord. Vzal si ho. Prebodol mu hrdlo, horúca krv vystrekla v prúdoch a skropila tvár pomstiteľa. V spánku ich dokázal odpraviť všetkých. Zaslúžili by si trpieť ale na dokonalú pomstu nemal čas. Vzal svoj plášť, skontroloval dokument. A odtackal sa z tábora. Schúlil sa v objatí lesných bylín a prečkal tu noc. Za svitania sa vydal na cestu.

Trápený bolesťou, horúčkou a slabosťou sa dostal do dedinky, kde potreboval získať koňa. Už sa znovu stmievalo. Našiel stádočko koní. Vybral si vraníka. Bez sedla sa vyhupol na konský chrbát a rýchlym cvalom sa hnal na hrad k svojmu pánovi. Na nádvorí sa takmer v bezvedomí zviezol z koňa. S východom slnka sa dotackal do hradu. Sluhovi prikázal oznámiť pánovi svoj príchod.

Keď sa v sále objavil starý knieža zlodej padol na koleno a podával mu zvitok. Oceľové oči muža si pozorne prezerali mladíka, ktorý mu podával tak cenný dokument. Videl reznú ranu na ruke, špinu, ktorá sa na neho nalepila po ceste, krv ktorá hyzdila jeho vzhľad, modriny, utrpenie a únavu vpísané v tvári.

„Vstaň Estiel.“ vyzval kľačiaceho muža.

Najskôr zdvihol hlavu, nedokázal zadržať bolestný ston, keď vstával. Zatočila sa mu hlava a zakolísal. Knieža zachytil jeho ruku. Estiel ju prudko vytrhol zo zovretia a s panikou rozšírenými očami pozrel na starého muža. Prinútil sa upokojiť a podať zvitok svojmu pánovi. Starostlivý pohľad šedých očí skúmal mladíka.

„Ďakujem, veľa to pre mňa znamená.“ ďakoval knieža a vzal si zvitok.

Estiel sa poklonil a znovu sa zakolísal. Zachytil sa stola aby získal stratenú rovnováhu, bolestne sykol.

„Priveďte lekára.“ rozkázal knieža Alexander sluhovi.

„Estiel čo sa ti stalo?“ pýtal sa a jeho hlas bol presýtený starostlivosťou o tohto výnimočného mladého muža.

„To nič pane, budem v poriadku.“ prehovoril zachrípnuto Estiel a čakal kým ho jeho pán prepustí.

„Poslal som po lekára ošetrí ti rany.“ Alexander vedel, že nemá zmysel tlačiť na Estiela, keď nechce hovoriť mohol by ho nechať mučiť a nedozvie sa čo vedieť chce, preto je tak cenným zlodejom, špiónom a nájomným vrahom. Pri tých niekoľkých príležitostiach čo ho zajali sa od neho nikto nikdy nič nedozvedel. Nakoniec aj tak vždy unikol zo zajatia.

„To nie je po....“ nestihol dopovedať a padal k zemi.

Od tvrdého pádu na zem ho zachránilo niečie telo, to už ale nevnímal. Práve včas vošiel do sálu lekár a jeho mladý pomocník. Ten pojašený šaľo keď videl knieža rozbehol sa priamo k nemu, už sa nestihol vyhnúť padajúcemu telu a tak skončil rozpleštený na zemi pod zlodejom.

„Cato, čo to vystrájaš?“ zhrozil sa lekár.

Obaja knieža i lekár sa sklonili nad mladým Estielom. Lekár prikázal sluhom odniesť bezvedomého čiernovláska do izby a položiť na posteľ.

„Prines vodu a zaves ju nad oheň v krbe,“ prikázal vyslobodenému Catovi, „a prines aj bylinky zaceľujúce rany a priprav odvar proti horúčke.“

Spoločne s Catom vyzliekli Estiela zo špinavých a roztrhaných šiat. Začal prichádzať k vedomiu. Zmätene pozeral okolo seba. Zacítil dotyk na nahej koži. Okamžite sa mu vybavili spomienky na lesnú cestičku a špinavých banditov, vykríkol a začal panikáriť. Cato pridržiaval slabého Estiela.

„Estiel, pokojne, neublížime ti. Chceme ti pomôcť.“ prihováral sa mu lekár.

„Pusťte ma.“ odmietal sa upokojiť Estiel blúzniaci vo vysokej horúčke.

Cato použil medovku aby ho upokojil a ešte iný odvar aby ho uspal. Pochopili, že toto ošetrenie Estiel pri vedomí nezvládne.

Lekár vymýval ranu po kyseline. Estiel sa v spánku mračil a snažil sa vytrhnúť ruku z jeho zovretia.

„Cato, natieraj mu vyčistené rany liečivým balzamom a prihováraj sa mu aby zostal v pokoji.“ povedal inštrukcie hnedovlasému chlapcovi.

Estielova tvár sa viditeľne uvoľnila a pokojne spal. Lekár zbledol keď si všimol krv a zaschnuté semeno medzi jeho nohami.

„Chudák chlapec, akoby si toho nevytrpel už dosť.“ povedal lekár sám pre seba.

Estiel sa prebudil s výkrikom a prudko sa posadil. Kocúr začal priasť a otierať sa mu o chrbát. Preliezol na prikrývku a hlavičkou sa otieral o zarastený hrudník zmäteného muža. Natiahol ruku a hladil kocúra, ktorý si užíval jeho pozornosti. O chvíľu prišla hnedovlasá služobná a priniesla Estielovi chlieb, syr a vodu. Hladný sa vrhol na jedlo. Kocúr ho nespokojne ťapol labkou do ruky a dožadoval sa kúska syra. Spokojne ho zožral a uvelebil sa na Estielových nohách.

Estiel si obliekol čisté šaty, natiahol na nohy čižmy, pripásal si kord a pomalým krokom vykročil z miestnosti. Pieskový kocúr ho nasledoval až do jeho domčeku na okraji panstva.

„Čo si ty zač?“ prihovoril sa zvieratku.

Kocúr na neho žmurkal svojimi zelenými očami a dal sa preskúmavať jeho obydlie. Estiel len pokrčil ramenami a nechal kocúra tak. Bolesti ho prinútili znovu zaliezť do postele a odmietať akýkoľvek pohyb. Musel zaspať, pretože keď sa prebudil vedľa jeho postele stál lekár.

„Estiel,“ oslovil ho, „musím ti znovu natrieť rany.“

Čiernovlások záporne zakrútil hlavou: „To nie je treba budem v poriadku.“

Lekár vystrel ruku a vysielal upokojujúce slová smerom k Estielovi. Cato ešte detsky nevinný svoju hebkú, teplú ruku opatrne položil na jeho tvár. Muž sa trhol ale Cato neustúpil. Vedel, že ho musí nechať zvyknúť si na dotyk, ktorý nebolí. Upozornil ho na to lekár, ešte skôr ako prišli sem. Z tváre sa presunul na krk a jemne ho hladil. Estiel bol stále napätý, stále sa snažil vyhnúť novým dotykom. Zelenoočko trpezlivo hladil tvár, krk a ramená. Keď prestal uhýbať dotyku, presunul sa na chrbát. Estiel sa prinútil zostať pokojne ležať. Cato a lekár opatrne natierali rany a zjazvenú pokožku chrbta.

„Estiel, zvládneš si zvyšok ošetriť sám?“ pýtal sa starostlivo lekár.

Videl červeň stúpať do tváre napätého muža. Iba strnulo prikývol. Podal mu balzam a odišli z domu.

„Kde si sa túlal?“ spýtal sa pieskového kocúra, keď sa objavil na jeho posteli.

Trvalo týždeň kým sa vyliečil a za ten čas si zvykol na kocúra tak, že tvorili nerozlučnú dvojicu. Ako odmenu mu knieža kúpil toho čierneho žrebca, ktorý ho na chrbte doniesol na panstvo. Ďalší týždeň trvalo kým ho znovu povolali do práce.

„Pane.“ znovu kľačal pred kniežaťom Alexandrom.

„Estiel, žiada si ťa gróf Byron.“ oznámil mu.

Estiel iba prikývol, že rozumie a na pokyn kniežaťa vstal. Zbalil si veci, osedlal koňa a chystal sa vyraziť na cestu, keď sa mu do cesty postavil jeho kocúr a zlostne na neho zazeral. Tváril sa tak hrozivo akoby svojho človeka nechcel nikam pustiť. Prinajmenšom nie bez neho. Estiel ho chcel obísť ale kocúr mu naštvane zaťal pazúriky do nohavíc a držal sa pevne.

„Chceš ísť so mnou?“ spýtal sa ho.

Vošiel do sídla grófa Byrona. Bol to prepychový mestský dom. Všade sa skveli drahé látky, blyšťali sa zlaté lustre a svietniky, gobelíny viseli na stenách.

„Pán vás očakáva.“ povedal grófov lokaj a viedol ich do salónu, v ktorom prijímal návštevy.

„Konečne synu.“ privítal ho falošne Byron.

Hrdý čiernovlások zostal stáť a čakal čo sa bude diať ďalej.

„Ako iste vieš, niektorí moji poddaní si neplnia svoje povinnosti. Pôjdeš a vymôžeš od nich dane a dáš im náležitú príučku aby sa takáto situácia už neopakovala. Rozumieme si?“ vysvetlil mu čo od neho chce.

Za súmraku sa vybral navštíviť domy a splniť odpornú povinnosť. Kocúr mu kráčal po boku. Zaklopal na dvere prvého domu. Otvorila mu žena, ktorej hnedé vlasy boli pretkané striebrom a modré oči mala unavené.

„Prepáčte posiela ma gróf Byron.“ a odsunul dvere aby mohol vojsť.

Rozhliadol sa po skromne zariadenom domčeku.

„A čo si jeho urodzenosť praje?“ spýtala sa výsmešne žena.

„Svoje dane.“ povedal Estiel temne a šiel z neho strach, žena ustúpila.

„Ja nemám čím zaplatiť, muž mi zomrel a zostali mi tri malé deti.“ rozplakala sa.

Estielovo rozlámané srdce sa lámalo na menšie kúsočky. Ako jej mal zobrať to posledné a nechať ju a jej deti len rozmaru osudu?

„Daj mi čo máš, vezmi deti a choď do služby ku kniežaťu Alexandrovi. Budete sa tam mať dobre.“ povedal žene, vzal od nej peniaze a s bolesťou v srdci sa vydal ďalej. Vošiel do lesa. Otriasol sa pri spomienke na jeho poslednú cestu lesom. Sedel na žrebcovi a odhodlane išli vpred. Kôň sa potkol a Estiel vypadol so sedla. Obkľúčili ho muži.

„To je ten čo vyberá dane.“ povedal jeden z nich.

Estiel sa pomaly zviechal zo zeme, úporne žmurkal aby dokázal zaostriť svoj po údere do hlavy rozostrený zrak. Niekto mu priložil nôž pod krk.

„Ani sa nehni.“ zavrčal mu do ucha hlboký hlas.

Estiel zostal zdanlivo pokojné stáť, pripravený pri prvej príležitosti sa tohto chlapa zbaviť a utiecť. Zrazu vyskočil jeho kocúr a priniesol toľko potrebné rozptýlenie. Situácia sa obrátila a teraz on držal priložené ostrie kordu na hrdle útočníka. Bolo mu zle, chcelo sa mu zvracať, ale nesmel poľaviť v ostražitosti inak by ho zajali.

„Tak dosť, ty vyzeráš ako správny chlap. Počul som, ako si vyberal dane po minulé roky a obchádzal kruté tresty grófa, viem čo si urobil pre vdovu Goradovú,“ ozval sa zbojnícky vodca, „chlapi zložte zbrane.“

Okamžite vyplnili kapitánov rozkaz. Bol to mladý muž. Dokonca mladší ako Estiel. Drobný, Estiel nechápal ako si taký kúštik chlapa dokázal vydobyť túto pozíciu. Ale očividne tohto plavovláska rešpektovali. Estiel ostražito zasunul kord do pošvy, bolo mu zle, bol unavený a bola mu zima. Hlava sa mu stále točila odvtedy, čo si ju narazil pri páde z koňa.

,,Môžeš ísť s nami ale musíme ti zaviazať oči." prehovoril mladý vodca.

Keď sa k nemu odzadu priblížil jeden z mužov plavovlasého vodcu a chcel mu uviazať pásku na oči, Estiel inštinktívne uskočil a tasil kord. Nikomu viac nedovolí aby sa ho dotkol takým spôsobom to radšej zomrie. Odhodlanie a ešte niečo sa mu zračilo v očiach. Vodca predstúpil pred neho.

„Som Cani, dávam ti svoje slovo, že ti neublížime,“ vystrel k nemu ruku so  šatkou na oči, „prosím, vysadni na koňa a uviaž si ju.“

Estiel nemal veľmi na výber. Opatrne vzal šatku z rúk Canimu, vysadol na koňa a uviazal si ju cez oči. Ocitol sa v tme ale to pre jeho reflexy a ostatné zmysly nebol problém. Tma bola jeho priateľka. Niekto z mužov viedol koňa za uzdu.

„V poriadku, sme na mieste, zlož si šatku, zosadni, z koňa a pridaj sa k našim ohňom.“ pozval ho Cani.

Estiel zosadol z koňa, stále sa mu točila hlava, pridržiaval sa ho, zložil mu sedlo a tackavou chôdzou sa vybral smerom k ohňom. Cani ho pozoroval jasnými modrými očami, niečo sa mu na tom mladom mužovi nezdalo. Videl ho padnúť na kolená a zvracať. Opatrne sa k nemu približoval. Estiel sa pokúsil uskočiť ale bez pomoci sa nedokázal ani zdvihnúť na nohy. Modroočko mu podal ruku, čiernovlások nemal na výber a prijal jeho pomoc. Udivilo ho, že ten kontakt nebolel, bolo to príjemné teplo, ktoré sa mu rozlievalo žilami. Nechal sa Canim podopierať a viesť k ohňu. Blonďák si všimol, že druhý muž sa trasie zimou a pravdepodobne mu je zle preto, že sa udrel do hlavy pri páde z koňa. Priviedol ho k ohňu, dvaja muži priniesli deky.

„Vďaka.“ poďakoval uzimený muž.

„Ľahni si a skús si pospať, bude ti lepšie.“ prihovoril sa mu Cani.

Bola zima, Cani hľadal teplo a tak sa v noci natisol na široký chrbát, štíhly pás a pevný zadok. Estiel otvoril oči a vedel, že niečo je zle. Chvíľku len malátne rozmýšľal, to že spí vonku je normálne. „Hm ale je normálne, že mi niekto dýcha na krk a tvrdý penis tlačí k môjmu zadku?“ Otvoril oči a vyskočil na nohy. Prekvapilo ho, že on sám bol vzrušený, pretože to už dlho nepocítil v blízkosti inej ľudskej bytosti. Vlastne jeho sexuálne potreby boli potlačené a prejavovali sa iba minimálne. Tieto prudké pohyby prebudili toho, čo mal na svedomí túto situáciu.

„Čo sa stalo? Uštipla ťa do zadku včela?“ pýtal sa rozospatý Cani.

„Včela? Včela by bola ešte v poriadku. Ale to to to....“ zvyšoval hlas rozhorčený čiernovlások a ukazoval na Caniho malého kamaráta, ktorý mohol za celý tento problém.

„No tak sa upokoj veď ťa nepohryzie.“ prehodil bez záujmu blonďák.

„Pff.“ len si odfrkol Estiel.

***

Raz večer sa Estiel vracal zo špehovania šerifa Clifftona, šiel okolo jazierka. Prilákali ho zvláštne zvuky vychádzajúce z kríkov. Našiel tam Ena zasúvať penis do zadku Sidimu. Vytreštil oči, zbledol, pamätal si ako to bolí. Rozbehol sa preč, keď sa zastavil zvracal. Roztrasený sa zosunul na zem. Rukou si zúrivo trel oči a snažil sa dostať preč obrázok tých dvoch a spomienky na iný les a iných zbojníkov. V takomto stave ho našiel Cani, vracal sa práve touto cestou.

„Estiel?“ oslovil ho a položil mu ruku na rameno.

Ten sa mykol, otvoril oči plné bolesti a strachu a uskočil od dotyku.

„No tak, čo sa deje?“ pýtal sa ďalej.

Estiel len pokrútil záporne hlavou a mlčal.

„Estiel, no tak hovor so mnou. Prosím.“ zúfalstvo zaznievalo z hlasu modroočka.

Mladý zlodej len ďalej stál a celý sa triasol neschopný pohybu ani slova.

Zbojnícky kapitán opatrne pristúpil bližšie.

„Estiel.“ opatrne mu položil ruku na rameno.

Nedovolil mu odtiahnuť sa. Pritúlil sa k väčšiemu mužovi. Držal ho v objatí, hladil ho. A šepkal mu upokojujúce slová. Dych staršieho z nich sa upokojoval. Doslova sa roztápal pod rukami mladšieho blonďáka. Cani ho neprestával hladiť. Čiernovlások sa odtiahol. Mladší si ho znovu pritiahol a vtedy ho prekvapil vzrušený Estielov vzdych. Hlavu mu oprel pod bradu a neprestával ho hladiť. Vnímal jeho zrýchľujúce srdce. Postupoval obozretne, nechcel ho vyplašiť. Prstami jemne hladil a masíroval krk. Počul jeho trhané dýchanie. Zatlačil na neho aby ho donútil sadnúť si a oprieť sa o strom. Perami a jazykom skúmal horúcu pokožku na jeho krku. Estielova krv horúca a divoká prúdila žilami, srdce sa mu išlo zblázniť. Cani jazykom navlhčil staršieho pery, potom ich spojil. Opatrne čiernovláskovi ukazoval, že mu neublíži, bozkami podnecoval vášeň. Bozkávali sa dlho až sa Estiel stal dravým a hladným po mladšom mužovi. Kľakol si tak aby jednu nohu mal v Estielovom rozkroku, pritlačil na jeho krvou naliaty penis a okamžite sa dočkal reakcie. Čiernovlasý pohol panvou v snahe uľaviť si od tlaku v tomto mieste a z hrdla sa mu vydralo hlboké až takmer zvieracie zavrčanie. Modroočko sa spokojne uškrnul. Hľadel do tých očí v ktorých sa miešala modrá so zelenou a zároveň tam boli samostatné, teraz tie oči boli temné, pohľad zastrený vzrušením. Rozopínal mu gombíky na košeli, preberal sa čiernymi kučeravými chĺpkami na jeho hrudi, jemne zavadil o bradavku, čím si vyslúžil ďalší prejav slasti. Jazykom striedavo láskal tieto dva hrbolčeky, ktoré vysielali do toho pevného tela ďalšie a ďalšie výboje a menili krv v žilách na tekutý oheň. Estiel vydal frustrované zavrčanie keď sa mu nedarilo s gombíkmi na košeli svojho milenca. Tak ju jednoducho roztrhol. Ani jeden z nich sa o to nestaral. Svoj jazyk a ruky vypravil na prieskumnú cestu po horúcej a zamatovej pokožke. Láskal ploché bruško. Jazykom nežne omýval ružové bradavky. Zatiaľ mu Cani vkĺzol do nohavíc. Zovrel v dlani jeho menšie ja. No nie že by bolo práve najmenšie. Hladil ho a maznal sa s ním. Pravidelnými ťahmi mu ho začal honiť. Estiel zaklonil hlavu, rozkošou privieral oči a z pootvorených pier vychádzali zvuky slasti, ktorú prežíval. Netrvalo dlho a skropil svoje bruško a blonďákovu ruku. Cani sa k nemu znovu pritúlil a nechal ho vydýchavať orgazmus. Estiel mu vtisol bozk do vlasov, ruku ovinul okolo pása a Cani pochopil, že odteraz sa už jeho dotyku báť nebude.

Ucítil znovu tvrdnúci penis svojho partnera.

„Cani, potrebujem viac.“ zašepkal mu zmyselne do ucha a to na jeho dopoly naliaty penis zapôsobilo ako zaklínač na kobru a on ho mal okamžite v pozore.

„Poď.“ ťahal ho za ruku a viedol k jazierku.

Vyzliekol si nohavice a Estiel ho nasledoval. Spolu vkročili do vody. Cani ho viedol hlbšie až im zakrývala vypracované brušká. Čiernovlások netrpezlivo zastavil, pritiahol Caniho k sebe, sklonil sa a venoval mu vášnivý a netrpezlivý bozk. Mladší omotal ruky okolo krku a nohy okolo milencových bokov. Obaja slastne zavzdychali keď sa ich penisy začali trieť o seba a spôsobovali im tak Estielom dosiaľ nepoznanú rozkoš. Bozkávali a treli sa o seba. Obaja chceli viac. Obaja potrebovali viac. Cani vzal Estielov penis do ruky, nadvihol sa a nasmeroval ho na svoj vstup. Uvidel strach v zeleno-modrých očiach. Nedal mu možnosť vycúvať. Nabodol sa naň až na doraz a z Estiela tá jeho tesnosť dostala znovu to sexi zavrčanie. Videl ako sa celý triasol vzrušením a tým, že sa snažil ovládať aby sa nepohol. Cani sa pohol, znovu a znovu. Zo začiatku bolestivé steny sa menili na slastné, keď ho penis napĺňal a  dráždil to čarovné miestočko vo vnútri jeho tela. Až vtedy Estiel prekonal strach, odhodil spomienky, aspoň pre tú chvíľu a stal sa dravým a nenásytným milencom. Ako padalo jeho ovládanie prírazy sa stávali rýchlejšími a drsnejšími. Dych sa mu zadrhával v hrdle a pot mu stekal po tele. Posledné hlboké prírazy a plnil milencovo vnútro horúcim dôkazom svojho uspokojenia, celý sa triasol a podlamovali sa mu kolená. Cani dosiahol vrchol len chvíľku predtým. Nechal ho vykĺznuť zo svojho vnútra. Zaprel sa o útes a pritiahol si Estiela do objatia inak by sa mu tu utopil. Úplne vyčerpaný nedokázal zmazať ten spokojný výraz zo svojej tváre.

Na druhý deň sa to stalo oficiálnym.

Ale Estiel žiadal iba jedno: „Cani, zostaň po mojom boku.“

„Zostanem.“ prisľúbil na čo sa Estiel zazubil a ťahal ho hlbšie do lesa.

„No tak Estiel musíš mať dosť.“ skučal zúfalý Cani.

Cani zistil, že prebudil sexuchtivú a veľmi prítulnú šelmu. Estiel sa pri každej príležitosti k nemu tisol, nechal ho aby ho hladil a dotýkal sa ho alebo sa skrútil do klbka a hlavu si položil na Caniho kolená a nechal sa láskať vo vlasoch. Sex si doslova vyžadoval aspoň dvakrát denne samozrejme keď to bolo možné, keď nebojovali, nebehali po lesoch a nelúpili, nezachraňovali, nešpehovali...

Mužom bol dobrým kapitánom, viedol odboj proti utlačovateľom a bol neústupný a neľútostný. Na druhej strane chránil bezbranných. A keď sa niektorý z jeho mužov ocitol vo väzení neváhal a šiel ho vyslobodiť. Bol najlepší zlodej, špión a bojovník z nich všetkých. Cani veril, že Estiela by v boji jeden na jedného neporazil. Lenže Estiel proti nemu nikdy nebojoval, radšej sa nechal mlátiť. Čiernovlasý kapitán bol svojmu Canimu verný, nezniesol dotyky nikoho iného. Neustále žili v nebezpečí ale muži mu boli oddaní až na smrť. Každý by radšej zomrel ako vydal svojho kapitána alebo jeho druha.

Knieža Alexander podporoval zbojníkov. A keď na trón konečne nastúpil mladý kráľ podal mu staručký knieža správu o tyranských bohatých pánoch a odvážnych zbojníkoch, ktorý chránia jeho ľud. Spravodlivý kráľ uvrhol tyranov do väzenia a odmenil týchto nebojácnych mužov. Estiel sa stal dedičom kniežaťa Alexandra de Cavior. Prevzal kniežatstvo s Canim po boku a ich muži tam našli domov.