Sníval som o tichom mieste kam by som mohol zaliezť. I tvor ako ja má právo na sny. Nenávidený, obávaný a lovený to bol môj druh už celé storočia. To nemám právo žiť v pokoji a mieri? Celý môj život bol bojom o prežitie. Snažil som sa žiť v ústraní v lesoch, v horách, na púšti ale sviňa civilizácia sa šírila všade a ľudia si mysleli, že im patrí celý svet. Ale čo ja? Bol som unavený z rokov skrývania sa a utekania pred tými takzvanými lovcami legiend. Bol som tvorom z legiend, mal som byť už dávno mŕtvy a časti môjho tela mali tým tupcom nosiť šťastie. Akoby mohli nejaké odumreté bunky priniesť čokoľvek. Očakávali moju ochranu keď bolo najhoršie a zároveň odmietali uznať moje právo na život. Báli sa o svoje životy, o svoje ženy a dcéry. Vraj znásilňujem panny, pche akoby ma mohlo také čosi lákať.

Automaticky som natočil ucho za zvukom. Otočil som tým smerom aj hlavu a poriadne sa započúval. Identifikoval som ten zvuk ako štekot psov. Zaklial som, znovu mi boli na stope. Ako legenda som bol odolnejší, vždy som vydržal viac ako obyčajný človek, ale už týždeň som nič nejedol, neustále som musel byť v strehu a vodu som získal iba lízaním snehu. Uvedomil som si, že bez odpočinku a jedla neprežijem. Strach mi tiekol žilami. Rozbehol som sa preč od štekotu. Prudko som zmenil smer keď som pred sebou zacítil ľudský pach. Zastavil som a na chvíľu ma ochromila hrôza. Oni ma obkľúčili. Počul som hlasy mužov, keď na seba pokrikovali. Ich pach sa miešal s pachom psov. Svižne som sa vyškriabal na strom a skryl sa medzi jeho konármi s ihličím.

„Prečo mi nedáte pokoj? Ja sa vás bojím. Nikdy som vám neublížil,“ v duchu som kládol otázky mojim prenasledovateľom.

Psy štekali pod miestom môjho úkrytu a priviedli ľudí priamo ku mne. Chcelo sa mi plakať a bol som vyčerpaný. Lovci uzavreli kruh okolo stromu, nanosili raždie a zapálili. Hustý dym ma štípal v očiach, sťažoval mi dýchanie. Vedel som, že musím skočiť inak ma spáli. Mal som obrovský strach. Bál som sa toho, že ma chytia a ak ma nechytia zabijem sa pri úteku. Nadýchol som sa a kvôli odpornému dymu som sa rozkašľal. Vedeli, že som tam. Čakali pripravení na môj ďalší pohyb. Skočil som. Dopadol som na nohy. S bolestným zaskučaním som sa zvalil na zem.

„To bolí, to bolí...“ bola jediná myšlienka, ktorá vyplnila moju myseľ.

Bolesť naplnila celé moje bytie a nedokázal som sa postaviť, silou vôle poháňanej strachom som sa plazil čo najďalej z dosahu mužov. Žalostne som zavyl keď ma obkolesili lovci.  Zdvihol som sa na všetky štyri, chvost stiahol medzi nohy, uši sklopil dozadu a hornú peru zvlnil čím som odhalil ostré tesáky. Okolo hrdla mi hodili slučku a pažbou pušky ma zobrali po hlave. Obklopila ma milosrdná temnota.

Prebral som sa zmätený v malej klietke. Chcel som vyskočiť, ale udrel som si hlavu. Zistil som, že mám zviazané ruky i nohy a tá zlomenina sa zázračne nezahojila. Konečne som sa rozhliadol a zaregistroval uprené pohľady mužov na moju maličkosť. Začal som vrčať, chvost pevne medzi nohami, pritlačený až na bruchu a uši na hlavne schované v schlpených vlasoch.

„Poďte, musíme ho doručiť šéfovi,“ rozhodol jeden z chlapov.

Poslušne zdvihli klietku, ja som sa po neúspešných pokusoch o útek zúfalo skrútil do klbka a snažil sa vymyslieť východisko z tejto situácie. Žiadne pre mňa nebolo. Ak by sa mi aj podarilo dostať z klietky tak s tou nohou, ktorú by som len bezvládne ťahal za sebou by som sa ďaleko nedostal. Žmurkaním som zahnal slzy, ktoré a mi drali do očí, nedoprajem im tú radosť vidieť ma plakať.

V noci sa utáborili, založili oheň a piekli nad ním mäso.  Z ich rozhovorov som pochopil, že cesta na miesto, kde ma majú odovzdať tomu ich šéfovi, trvá tri dni. Jeden z chlapov mi do klietky prestrčil misku s vodou a kus mäsa. Pozrel som na neho smutnými, unavenými očami a odvrátil som sa od ponúknutého. Našťastie ma potom nechali na pokoji. So smútkom a s bolesťou som sa lúčil s dôverne známym lesom. Žil som tu posledných päť rokov, naposledy som utekal z púšte, kde sa ma snažil uloviť akýsi kmeň domorodcov, vraj im moja prítomnosť spôsobovala nedostatok dažďov. Počas nasledujúcich dvoch dní som pozorne počúval rozhovorom mojich väzniteľov a snažil som sa prísť na to, čo mi dávali za vinu ľudia v tejto oblasti, ale boli to len nájomní lovci legiend.  Legenda s vlčími ušami, chvostom, tesákmi a oceľovými pazúrmi sa už tak často nevidela. Kedysi nás legiend bolo veľa, boli medzi nami pumy, líšky, tigre, levy a vlci.

Dva dni uplynuli a mňa v mojej klietke vniesli do honosného sídla. Vystrašene som sa obzeral okolo seba, nikdy som nebol v meste ani v dome. Najbližšie k nechcenej civilizácií som sa ocitol v blízkosti dedín na jej okraji, vždy som sa z tých oblastí čo najskôr vyparil, pretože keď ma zbadali začal sa lov.

„Konečne,“ privítal chlapov, čo ma zajali a sprevádzali na ceste do tohto sídla nízky, vypasený chlapík, „ďalší kúsok do mojej zbierky.“

Uprel som na neho moje strieborné i temne fialové oko.

„Preneste ho tam,“ ukázal na zlatú klietku, ktorá sa rozprestierala pred širokou posteľou.

Jeden z mužov otvoril dvere mojej klietky, rýchlo utiekol a zamkol za sebou dvere zlatej klietky. Zostal som skrčený v tej malej klietke. Hlavou mi bežali ozázky: "Aký to má byť život v zlatej klietke? Život pre legendu?"

Silou-mocou ma chceli z tej malej klietky dostať. Nepodarilo sa im vylákať ma peknými slovami. Zvolili inú taktiku. Jeden zo sluhov potom, čo bola lovcom vyplatená odmena, do mňa šťuchal dlhou tyčou. Neochotne som po rukách a jednej zdravej nohe vyliezol z môjho terajšieho príbytku, zatiaľ čo zranenú nohu som ťahal za sebou.

Tučný muž sa zamračil a prikázal: „Zavolajte felčiara!“

Odvliekol som sa do najvzdialenejšieho a najtmavšieho kúta mojej cely a uložil som sa do najpohodlnejšej polohy pre zlomenú nohu. Bolelo to ako čert a chcel som sa vrátiť do svojho lesa. Nikde som to nemal tak rád ako v tom lese, okrem tých miest, ktoré boli mojimi rodnými. Zvykol som si na lesných obyvateľov, rovnako ako si oni zvykli na mňa, navzájom sme si pomáhali. A čo sa stalo mne? Zavreli ma do klietky, všetko ma bolelo a naozaj, naozaj, naozaj sa mi chcelo plakať. Len čo som domyslel myšlienku o plači mi z očí vyhŕkli veľké slzy, ktoré som po tichu nechal stekať po tvári, veď v tomto tmavom kúte ma aj tak nikto nevidí.

Počul som štrkot kľúča. Ani som nezdvihol hlavu, len som ďalej nečujne plakal schúlený v rohu.

„Maličký,“ niekto ma opatrne oslovil tichým hlasom.

Pozrel som sa uplakanou tvárou na muža, ktorý sa ku mne opatrne približoval. V mojich očiach musel vidieť žiaľ, bolesť a túžbu.

Znovu sa mi opatrne prihovoril: „Pozriem sa na teba, dobre?“

Akoby som mu mohol zabrániť. Zareagoval som čisto inštinktívne, odhalil som tesáky a zavrčal. Neznámy trochu ustúpil.

Chvíľu počkal, kým sa mi znovu nezačal prihovárať tónom, ktorým by skrotil aj nasranú kobru: „Bolí ťa to však? Neboj sa, ja ti nechcem ublížiť. Dovoľ mi vyliečiť ťa.“

„Radšej, keby si ma zastrelil,“ zamrmlal som si popod nos.

Oči sa mi rozšírili keď  som za felčiarom uvidel stáť siluetu s ušami. Do mojej klietky sa dostala ďalšia legenda.

„Čo je Sei? Máš problém s tým šteňaťom?“ spýtal sa felčiara.

„Dexi, kde si bol doteraz? Veď sa na neho pozri vyzerá, že každú chvíľu padne mŕtvi k zemi a stále na mňa vrčí, keď sa skúsim priblížiť,“ obrátil svoju pozornosť odo mňa na staršiu legendu.

Táto legenda bol muž so svetlo hnedými vlasmi, veľkými orieškovými očami a s nádherne ryšavými uškami lišiaka s čiernymi končekmi s ladiacim líščím chvostíkom.

Prešiel niekoľko krokov bližšie ku mne, stále som na neho neveriaco pozeral.

Uškrnul sa keď si všimol môj pohľad a výraz v tvári. Čupol si aby bol v mojej výške, ja som stále sedel na zemi a snažil a nehýbať. Lišiak zahlásil: „Nie, že ma vykukáš, ja patrím tomu fešákovi za mnou.“

Po tých slovách na mňa žmurkol a pokým som ja spracoval šok z toho, že vidím inú legendu a v mozgu mi vírili slová: "Patrím fešákovi, patrím ... akože patrí?"  Ryšavá legenda ma zdrapla za ramená a jeho orieškové oči hľadeli do tých mojich.

„Nehýb sa a neútoč. Ak mu ublížiš zabijem ťa aj keď si len šteňa,“ vyhrážal sa mi.

Celý som sa triasol strachom a bolesťou, ktorá vystreľovala zo zlomenej nohy ako som sa snažil vykrútiť z jeho zovretia, z úst sa mi dralo žalostné skučanie.

„Dex, čo to robíš?“ zdesene zisťoval felčiar.

„Spracovávam tvojho pacienta aby ochotne pristúpil na liečbu,“ uškrnul sa až ma zamrazilo.

V tej chvíli som sa stal už len telom poháňaným strachom a inštinktmi, potlačil som do úzadia všetku bolesť. Oceľové pazúry som zaryl hlboko do mäsa. Dexiho ruky ma inštinktívne pustili a ja som sa zdravou nohou odrazil a hodil som sa na neho. Využil som jeho chvíľkovú nestabilitu a moment prekvapenia, zvalil som ho na zem a dal sa na viac-menej skackajúci útek.

„Do frasa, on je divoký,“ s tými slovami rýchlo stiahol Seia k sebe.

„Nevedel som, že sú ešte stále aj divoké legendy,“ počul som prehovoriť Seia.

„Sú ale je ich už veľmi málo, väčšina ako ja je civilizovaná a žijeme v mestách, tuto šteňa nikdy v žiadnom meste ani  v dedine nežilo, pravdepodobne sa už roky pretĺka sám. Vyzerá, že už dlho nič nejedol, tá noha ho musí bolieť ako čert, je vyčerpaný. Civilizovaná legenda, zvyknutá na prítomnosť ľudí by sa tebou nechala ošetriť a poslúchla by moje príkazy. Pozri sa do očí šteňaťa, sú divoké, neskrotené a mňa neposlúchne a teba na seba nenechá položiť ruku pokiaľ ti pred očami nezahynie od hladu a vyčerpania alebo aspoň neomdlie,“ z hlasu mu zaznievala starosť a na čele sa formovala vráska.

Vôňa krvi staršej legendy sa šírila vzduchom, mne sa v ústach tvorili sliny, ktoré mi pri vrčaní tiekli po brade. Bol som tak hladný, žiadostivo som hľadel na purpurovú tekutinu, ktorá vytekala z rán, ktoré som spôsobil. Bolo to veľmi dávno čo som okúsil krv legendy, ešte predtým, než som sa pri úteku odtrhol od mojej rodiny. Už som ich viac nenašiel, vtedy ma kŕmil môj starší braček. „Dan ako mi chýbaš,“ spomenul som si túžobne na neho, „môcť sa zasa tak stúliť v tvojich silných pažiach a vedieť, že ma ochrániš.“

„Sei zostaň pokojný, je hladný a dobre  vieš, že pre legendu nie je nič lákavejšie a chutnejšie ako krv inej legendy. Vidíš ako má rozšírené zreničky? On už krv legendy okúsil, neodolá a príde. Posaď sa,“ Sei ho poslúchol sadol si na zem. Dexi sa zložil medzi jeho nohami a hlavu si oprel o jeho rameno. Čakali kým ma zláka krv.

Zhlboka som sa nadýchol, vôňa krvi mi zaplnila nos a ja som v tej chvíli namiesto Dexiho videl môjho bračeka Dana. Pomaly som dohopkal k dvojici a bez ceremónií som a hodil o zem.

„Dan,“ zašepkal som, pritúlil som sa k Dexiho telu, nechal som sa pohladiť po vlasoch.

„No tak maličký,“ povzbudzoval ma Dexi. „Napi sa," ponúkol mi jeden z jeho zranených bicepsov.

Privoňal som a jazykom začal oblizovať krv, ktorá vytekala z hlbokej rany. Bolo to tak dávno, čo som sa kŕmil.

„Tak je dobrý,“ pochválil ma keď som začal piť.

„Je to tak v poriadku?“ spýtal sa Sei Dexiho.

„Áno, je opatrný. Keď sa nakŕmi ošetríš mu rany,“ zatiaľ čo rozprával mňa škrabkal na zátylku.

Spokojne som privieral oči, pil som krátko, síce som bol hladný, ale žalúdok som mal stiahnutý, pretože som nič v ústach nemal už týždeň.

Dexi ma neprestával pridŕžať pri svojom tele a škrabkať na zátylku, pomaly ma premohla únava a plný žalúdok a zaspal som so zašepkaným: „Ďakujem, Dan.“

Zatiaľ Dex hľadel s hrôzou na Seia a neprestával ma škrabať za ušami, v driemote som len okrajovo vnímal ich rozhovor.

„Sei on si vzal príliš málo,“ s obavou prehovoril Dexi, „on...on... nemôžeme ho tu nechať.“

„Dexi, no tak, vieš, že ho nesmieme odtiaľto zobrať, prišli by sme o hlavu a jeho by viac nemal kto ani nakŕmiť ani vyliečiť,“ snažil sa s ním rozumne hovoriť Sei zatiaľ čo čistil rany na mojom tele.

„Ešte mu zafixujem tú nohu a musíme ísť,“ prehovoril, keď som sa začal preberať z driemoty.

Rýchlo som sa rozhliadal sa začínal panikáriť, keď ma upokojil Dexiho hlas: „Pšššt, neboj sa, neublížime ti.“

Sei prehmatával moju nohu a ja som zatínal zuby.

„Prečo, si s ním?“ podarilo sa mi pretlačiť cez namáhavé dychčanie a bolestné skučanie.

„Pretože,“ na chvíľu sa odmlčal a zahľadel sa na toho, čo týral moju nohu. Pohľad mu zmäkol a zračilo sa v ňom čosi nežné keď dokončil: „je rodina.“

Znovu som si spomenul na Dana, Dan bol rodina, Dan sa staral a ja som sa staral o Dana. Prúd mojich myšlienok prerušil felčiar.

Pozrel Deximu do očí a požiadal: „Poď mi pomôcť musíme tú nohu narovnať.“

Dexi mi jednu ruku položil na žalúdok aby ma udržal na zemi a druhou oblapil moju nohu. V spodnej časti moju nohu chytil Sei a ťahali. Vyl som od bolesti. Ohnal som sa rukou a znovu som zranil Dexiho, ktorý ma odmietal pustiť. Po tom čo mi Sei zafixoval nohu sa presunuli ku mne obaja ma držali a hovorili niečo upokojujúce, čo som ja cez pretrvávajúcu bolesť nevnímal.

Ohnal som sa rukou a sekol som po nich zubami. Ako náhle ma pustili odplazil som sa do svojho kúta odkiaľ som na nich zazeral. Chcel som byť sám, už som viac nechcel pocit falošného bezpečia, ktorý mi dávala prítomnosť Dexiho, dospelej legendy.

Spolu odišli a ja som vyčerpaný a ubolený zaspal. Sníval som o modrom nebi, zelených lesoch, priateľských zvieratách a o tom, že som znovu bežal mojimi rodnými lesmi Danovi po boku. Aj po desiatich rokoch, čo som sa pretĺkal sám, mi chýbal. Aspoň sny mi prinášali útek z tejto reality.

Zobudil som sa keď do izby s klietkou prišiel ten tučný mužík, ktorý si ma kúpil. Odfrkol som si, keď som zistil, že sa prišiel pozrieť na to ako ma kŕmia, do klietky mi vložili kus mäsa na tanieri a misku s vodou. Obrátil som sa  k nim chrbtom a dúfal, že keď budem nehybne sedieť nechajú ma na pokoji. Už teraz som vedel, že od nich nič neprijmem, nenechám sa vycvičiť a nebudem pre potešenie toho tučného týpka. Že som bol nahý a on sa pásol pohľadom na moje telo ma netrápilo, predsa som legenda a ako som dnes zistil divoká legenda. Doma sme nikdy nenosili šaty. Nikto ich nenosil, šaty pre nás boli len vynález ľudí. Keď som zistil, že na mňa budú len pozerať z poza mreží, ľahol som si na zem chrbtom k nim v mojom tmavom rohu a predstieral spánok.

Tak som tam ležal tri dni a čakal kedy si po mňa príde zubatá. Vedel som, že nie som mŕtvi len vďaka krvi, ktorú mi dal Dexi, ale ani tá ma už dlho neudrží pri živote.

„Mami, oci, ak ste tam, o chvíľu sa znovu stretneme a Dan, dúfam, že ty si v poriadku a ešte ťa tam dlho neuvidím, ,,z kútikov očí mi vytiekla osamelá slza.

Keď som sa znovu prebral ďalší deň priniesol do sídla návštevu akéhosi rytiera so synom. Medzičasom som sa dozvedel, že môj majiteľ je barón Siegmund Anarché.

Ja som len letargicky ležal, keď som začul detský hlások: ,,Oci? Kde má ten chlapček mamičku? Tiež odišla ako tá moja a dáva na neho pozor?"

Pozrel som sa na chlapca s tmavohnedými takmer čiernymi vlasmi, vedľa neho stál muž s čiernymi vlasmi s modrými odleskmi, ktoré mal zostrihané nakrátko.

„Alec, vieš, že tu nemáš byť,“ upozornil svojho syna rytier, „a neviem, čo sa stalo s jeho mamičkou.“

Vytiahol som sa po mreži do sedu, oprel som sa chrbtom o stenu a zdravú nohu som si pritiahol k hrudi. Chvost som obmotal okolo seba a znovu za niekoľko posledných dní som sa rozplakal. Videl som lásku medzi otcom a synom, videl som rytierovu bolesť zo straty manželky a vedel som, že sú rodina. Aj ja som chcel byť rodina, ale na mňa čakala už len chladná náruč zubatej.

„Chlapček plače, nemôžeš vziať aj jeho starosti preč?“ pýtalo sa chlapča rytiera.

Smutne sa na mňa zahľadel a viedol syna preč z miestnosti plnej žiaľu: „Poď musíme sa vrátiť.“

Keď som sa vyplakal upadol som do letargie predošlých dní. Znovu niekto vošiel do tej izby. Napriamil som len jedno ucho za zvukom, hlavu som zdvihol až keď zaštrkotal kľúč v zámku od mojej klietky. Vošli Sei, Dexi a ten rytier.

Felčiar sa mi znovu prihovoril: „Ahoj, maličký.“

Snažil som sa zaostriť, Nevládal som ani udržať hlavu vzpriamene ani otvorené oči.

„Tak konečne,“ pomyslel som si predtým než som ucítil ruky na ramenách a niekto mnou zúrivo triasol.

„No tak šteňa,“ počul som Dexiho hlas, keď ma jeho akcia priviedla k akému takému vnímaniu.

„Tu máš pi,“ ponúkol mi svoju krv z rany na zápästí.

Len som odvrátil hlavu a zavrel oči, už som tu nechcel byť a v posledných dňoch som sa skamarátil so zubatou, nebál som sa jej, ona bola mojim vykúpením, jediným útekom. Aj by sa mi to podarilo keby ma rytier poriadne nechytil, nezapchal mi nos a neprinútil ma otvoriť ústa. Dexi nechal krv zo svojho zápästia stekať do mojich úst, snažil som sa ju vypľuť ale rytierova pevná, teplá ruka mi zavrela sánku a držala pokiaľ som neprehltol. S každým ďalším dúškom krvi som cítil ako sa mi do tela vracia život. Zúfalo som zavyl, keď nad mojou vôľou vyhrali inštinkty a ja som sa prisal na Dexiho zápästie. Pil som až kým som nebol plný. Jedným strieborným a druhým temne fialovým okom som pozeral na tých troch hrdinov. Nerozumel som prečo ma odsudzovali k životu v zlatej klietke.

„Hlúpe šteňa, si ešte príliš mladý na to aby si svoj život takto zahodil, poď vezmeme ťa odtiaľto,“ zatiaľ pre mňa rytier bez mena ma vzal na ruky a vynášal z klietky.

„Stoj, Nox,“ zastavil rytiera barón Siegmund, „tá legenda patrí mne.“

„Siegmund, ak ho tu nechám do dvoch dní je mŕtvy,“ hlasom plným pohŕdania prehovoril môj hrdina.

„Ak nechceš prísť o toto miesto alebo dokonca o život necháš nás odísť,“ vyhrážal sa mu.

„Sei, Dexi vezmite Aleca ideme odtiaľto,“ prikázal felčiarovi a legende.

Ja som sa len bez slova pritúlil k jeho telu a dúfal som, že toto je cesta k slobode.

A veruže bola. Síce rytier, ale býval v skromnom dome v malej dedinke, pri dome mal pole a budovy pre zvieratá. Nezmohol som sa ani na odpor keď ma uložil do postele a dovolil Seiovi a Deximu aby sa o mňa postarali. Dexi ma znovu nakŕmil svojou krvou a Sei skontroloval moje zranenia a bol nespokojný s tým ako sa tá noha pomaly hojí.

„To je kvôli tomu, že sa chcel vyhladovať na smrť, teraz sa to už zlepší,“ ubezpečoval ho Dexi.

Nasledujúce dni som strávil ako poriadny pacient v posteli obskakovaný týmito tromi mužmi a v takmer konštantnej prítomnosti mladého, zvedavého Aleca. Vďaka Dexiho krvi som sa hojil rýchlo a neubehol ani celý týždeň, keď som sa vydal na prieskum tohto rytierskeho obydlia. Nikým nevidený som sa vytratil na pozemky a vetril som okolo. Pozemky domu hraničili s lesom, v ktorom som zachytil známy pach.

„Dan, je tu Dan,“ nechal som sa viesť svojim nosom a bežal som neznámym lesom. Po troch hodinách neustáleho behu som ho našiel. Ležal na brehu potoka, celý doráňaný a skrvavený. Zdesený som sa k nemu sklonil. Nahmatal som pulz, snažil som sa ho prebrať. Pazúrom som si rozrezal zápästie aby som mu dal napiť svojej krvi. Keď ju zacítil otvoril oči.

„Sin, si to ty a si v poriadku,“ napriek všetkému sa na mňa usmial.

„Dan, napi sa aj ty budeš v poriadku,“ ponúkol som mu svoje rozrezané zápästie.

„Pre mňa už je neskoro,“ povedal namáhavo.

Zdvihol ruku a zotrel slzy, ktoré mi stekali po tvári.

„Teraz som ťa našiel, nemôžeš ma opustiť, no tak braček,“ dohováral som mu.

„Sin, milujem ťa,“ s tými slovami vydýchol naposledy, ruka, ktorá ma hladila po tvári bezvládne klesla k zemi.

„Dan,“ zreval som, zatriasol som ním, snažil som sa dostať svoju krv do jeho tela.

Jeho oči sa viac neotvorili.

Držal som jeho chladnúce telo, objímal som ho a nevnímal plynutie času.

„Aj ja ťa milujem,“ opakoval som a kolísal som ho v náručí.

Legendy bolo ťažké zabiť ale na zlomené srdce umrieť mohli.

Takto ma našiel Dexi, pochopil situáciu a snažil sa ma dostať domov odlúčiť ma od tela môjho milovaného.

Zareagoval som až na Noxov hlas. Pozrel som mu do očí a nechal odhalenú celú moju rozbitú dušu. Nikto ma viac nemohol zlepiť dokopy, nikto nemohol zaceliť trhlinu, ktorú nechala strata Dana.

Nox ku mne prišiel, objal ma, vzal moje studené, stuhnuté ruky do svojich a pomaly z nich vypáčil Danovo telo. Otočil ma, hlavu mi položil na svoje rameno. Držal ma. Poznal bolesť zo straty milovanej osoby, vedel, že ju nič nezahojí.

„Poď ideme domov,“ viedol ma za ruku, bezducho som ho nasledoval, chvost inokedy indikátor mojej nálady či vzrušenia teraz visel bez života a prázdny pohľad mojich očí musel naháňať hrôzu.

Dana sme pochovali a Nox ma stále držal.

„Zlepší sa to, tak poď,“ znovu ma viedol za ruku do domu.

Noc Danovho pohrebu bola prvou, ktorú som strávil v Noxovej posteli. Stúlil som sa mu do náručia a napriek obrovskej bolesti zo straty Dana som sa prvýkrát po dlhom čase cítil bezpečne. Chvost som omotal okolo Noxovho pásu a Nox ma škrabkal za uškami, prečesával mi prstami vlasy až kým som nezaspal. Od tej noci som sa od Noxa nepohol ani na krok. Prvý rok som bol jeho tichým tieňom, takmer som nerozprával, spal som len keď ma držal v objatí.

S Noxom, Alecom, Seiom a Dexim sme vytvorili v priebehu troch rokov, ktoré uplynuli od Danovho pohrebu rodinu. Moje srdce a moja duša sa postupne lepili dokopy. Jazvy zostávali, ale konečne som mohol žiť pokojný a šťastný život. Alec bol najmladším členom mojej svorky, Dexi a Sei sa stali mojimi bratmi. Za nich, za moju rodinu som bol ochotný bojovať, chrániť ich a kedykoľvek za nich položiť môj život. Oni boli jediný dôvod mojej existencie, stali sa stredom môjho vesmíru.

„Siiiiiiiiin,“ zatiahol Dexi moje meno, ktoré sa dozvedel až po troch týždňoch od Danovho pohrebu. Bolo to prvýkrát keď som po Danovom pohrebe prehovoril krátkou odpoveďou Sin na Alecovu otázku: „Ako sa voláš?“

Spýtavo som na neho pozrel.

„Vieš o včeličkách a kvietkoch?“ pýtal sa s iskričkou nezbedníka v oku.

Hľadel som mu do očí nechápavo.

„No vieš ako sa robia deti?“ pokračoval v otázkach.

Žmurkal som a v tej chvíli som musel vyzerať ako idiot. Za tie tri roky som sa toho naučil veľa, o živote v civilizácií, naučili ma nosiť šaty ale spával som stále nahý, naučili ma variť a pracovať, dokonca ma Nox naučil čítať a písať.

„Seeeei, Seeeeei,“ kričal Dexi, „rýchlo poď sem.“

„Čo sa stalo?“ pribehol vyľakaný Sei.

„Sin, nevie o včeličkách a kvietkoch,“ povedal akoby to bola vec, ktorá spôsobí koniec sveta.

„A to je problém pretože?“ zisťoval Sei.

„No je vo veku, kedy sa u legiend rozvíjajú tie inštinkty a vieš si predstaviť spať s ním nahým v jednej posteli a žiť v celibáte tri roky a čakať po zvyšok života?“ rozhorčene vysvetľoval Dexi.

„Ako jeho starší bratia mu to musíme vysvetliť, nechceš predsa aby Nox prišiel k nejakej ujme,“ pokračoval ten lišiak.

„Ale ja si myslím, že na to je ešte čas,“ vykrúcal sa Sei.

„Keby si tuto bračeka cítil tak ako ja, tak vieš, že je nadržaný a najradšej by na Noxa skočil ako králik,“ zaklincoval to Dexi.

Potom svoju pozornosť znovu upriamil na mňa: „Vieš, to čo chceš a čo na teba kričia tvoje inštinkty je...“

Na chvíľu sa odmlčal a potom vyhláskoval: „S E X.“

„Huh?“ spravil som na neho.

„No to je keď túto časť,“ chytil ma za rozkrok, „strčíš sem.“ Ukázal na Seiov zadok a dodal: „Pamätaj ten je zadaný, takže si musíš nájsť svoj vlastný zadok.“

„Ehm, tento zadok je zadaný,“ pritiahol si za zadoček Dexiho, „neprekrúcaj fakty.“

Začali sa bozkávať. Predstavoval som si aké by to bolo mať tak Noxa, za tie tri roky som vyrástol a zmohutnel stal som sa vyšším a silnejším ako Nox. Sex to slovo mi nebolo cudzie, keďže som nachytal Dexiho a Seia pri tejto činnosti a tí dvaja sa dokonca tvárili nadšene, keď Dexi oznámil moju prítomnosť.

„Tak na čo čakáš malý braček?“ poptľapkal ma po zadku Dexi a nasmeroval ma k domu, kde čakal Nox na náš návrat.

„Malý?“ spýtal som sa. „Už dávno som väčší ako vy všetci,“ detinsky som na neho vyplazil jazyk a bežal som za mojim rytierom, po ktorom som túžil.

„Nox?“ zvolal som keď som vtrhol do domu.

„Tu som,“ ozvalo sa z kuchyne, odkiaľ sa šírila príjemná vôňa.

„Mňam,“ zalizol som sa keď som stál za Noxom a obdivoval ten jeho chutný zadok.

Objal som ho okolo pása, zavrel som oči a pritiahol som si ho k sebe. Chrbtom sa o mňa opieral a ja som so spokojným výdychom zložil hlavu na jeho rameno a pozeral do hrnca. Keď pominulo nebezpečenstvo úrazu otočil som rytiera tvárou k sebe, zahľadel som sa mu do očí farby horkej čokolády, napriamil som uši aby videl, že všetka moja pozornosť patrí jemu. Chvost som mal od vzrušenia zježený a dohora. Nox hľadel do tých mojich očí, jedného temne fialového a druhého strieborného.

„Nádherné,“ vydýchol tesne predtým než som naše pery spojil v prvom bozku.