„Mišo, máš zákazníkov na štvorke,“ oznámila mi Jana, keď utekala odniesť oneskorenú objednávku.

„Už letím.“ Zdvihol som sa z barovej stoličky, čo sme mali za pultom a zobral menu. „Dobrý deň, nech sa páči,“ s nacvičenou frázou som ho položil pred staršieho pána a s milým úsmevom na perách som opustil stôl.

„Nie je tu nejako často?“ prerušila môj tok myšlienok Miška.

„Kto?“

„No predsa ten dedko, ktorému si niesol lístok.“

„Jaj, pán Dunavský? On má teraz doma problémy so ženou a tak sa tu skrýva,“ odpovedal som jej a ďalej som nezaujato pracoval na káve, ktorú si síce pán Dunavský ešte neobjednal, no posledné dva týždne si každý deň objednáva to isté. Menu som mu niesol iba kvôli nejakému zákusku. Každý deň si totiž berie iný.

„Ani sa jej nečudujem. Ja mať doma niečo také, tak to bijem hlava-nehlava. Vyzerá presne ako ten typ utiahnutých, znudených dedkov, ktorý sa boja doma aj dýchať. Nič pre mňa,“ odfrkla si a prešla poza mňa ku chladničke.

„Veď nikto ti ho ani nenúka. A navyše, pán Dunavský je zlatý chlap.....“

„Kto je zlatý chlap?“ prerušila ma Janka. Bol to jej koníček prísť v polke vety, vydedukovať si z toho nejaký záver, ktorý nakoniec nemal absolútne nič spoločné s preberanou témou a rozoberať ho ďalej. Definitívne sa mi to potvrdilo, keď rozniesla, že Miška má syfilis, pretože začula niečo o nejakých vyrážkach. Dva mesiace okolo seba iba prechádzali, ani sa na seba nepozreli a samozrejme, že ja som po dvoch mesiacoch skončil v krížovej paľbe, keď sa Jana ozvala k Miške. Nakoniec si to vykričali a na ďalší deň boli znovu v pohode.

„Pán Dunavský,“ ozrejmila jej Miška a hlavou kývla k stolu, pri ktorom sedel starý pán.

„Jáj, ten starý dedko, čo sa sem chodí už dva týždne skrývať. Počula som, že vraj zabil svoju ženu žehličkou, keď mu odmietla vyžehliť ponožky a preto sa tu každý deň skrýva aby nemusel byť tak často v tom byte. Vraj ju pochoval v záhradke pred panelákom.“ Obaja s Miškou sme na seba pozreli.

„Jani, mala by si si nájsť iné hobby toto ti veľmi nejde,“ smiala sa Miška a podávala mi kávu, ktorú nakoniec dorobila ona, pretože ja som sa pustil do umývania špinavých hrnčekov.

„Jani, pán Dunavský svoju ženu nezabil,“ oznámil som jej prekvapenému výrazu, ktorý nasadila potom, čo jej Miška povedala: „Jeho žena žije. Je to sekera a on je pod papučou preto sa tu skrýva. Však sa na neho pozri, myslíš že by vôbec udvihol tú žehličku?“ všetci sme sa začali smiať. pravdou bolo, že pán Dunavský mal okolo 160 cm a bol taký chudý až to hraničilo s anorexiou. Vždy mu trvalo najmenej päť minút, kým svoje ubolené kĺby dostal až k vchodovým dverám.

Zobral som kávu a vybral som sa k jeho stolu.

„Ahoj,“ ozvalo sa spoza mňa od vchodových dverí. Otočil som hlavu a zbadal tam stáť Mareka. Marek bol vysoký (odhadom 180cm), vyšportovaný (hrával viacero športov, ako som neskôr zistil), vysokoškolák s čiernymi vlasmi a moderným zostrihom.

„Ahoj, sadni si, hneď ťa niekto obslúži,“ oznámil som mu a otočil sa mu chrbtom.

„A môžeš to byť ty?“

„Prosím?“ zastavil som sa a znova som sa k nemu otočil čelom. Na tvári mal taký ten úsmev, ktorým balíte baby, keď máte v sebe dva a pol promile.

„Mohol by si ma obslúžiť ty?“

„To záleží na tom, kam si sadneš.“ Definitívne som sa vybral k stolu pána Dunavského. Ignoroval som jeho otázku, kam si má sadnúť. Neviem prečo, ale tento vysokoškolák ma neúnavne balí už skoro pol roka. Dokonca som mu už jasne povedal, že nemám záujem, no jeho to neodradilo, ale naopak začal byť ešte viac  dotieravý. „Nech sa páči, čo to bude dnes?“ položil som kávu na stôl a znovu nahodil profesionálny úsmev.

„Dnes mám chuť na ten čokoládový sen,“ ukázal prstom na obrázok čokoládového dezertu, z vyššej finančnej a teda aj kvalitnej kasty, preto ho musel kuchár teraz pripraviť. Tieto dezerty musia byť čerstvé a kvalitné, preto sa nesmúdržať v chladničke. Bola to síce iba obyčajná čokoládová pyramída, no vo vnútri bol vaječný likér s roztopenou čokoládou. Bol to recept nášho šéfkuchára. Rád vymýšľal rôzne nové recepty a najradšej zmiešaval viaceré druhy koláčov, z ktorých vytváral jeden. Koniec koncov u nás ani veľmi nemal čo iné robiť. Boli sme niečo medzi reštauráciou a kaviarňou. Pôvodne sme mali byť asi reštaurácia, no vplyvom všelijakých faktorov sa z nás nakoniec stala kaviareň, ktorá sa nikdy nevzdala možnosti podávať raňajky, obedy a večere. Často sa u nás konali rôzne oslavy, firemné posedenia, ale aj rôzne rokovania, ktoré boli zakončené alebo spojené s obedom. Darí sa nám. Dnes už máme ďalšie dve pobočky v meste, no táto je aj tak najnavštevovanejšia. Je uprostred mesta, je najväčšia a aj považovaná za našu hlavnú pobočku.

„Hneď to bude,“ zobral som lístok a vrátil sa za pult. Po ceste som si všimol, že si Marek sadol do Miškinho rajónu. Chvála Bohu, vydýchol som si.

„Prečo ten tvoj fešák sedí v mojom rajóne?“ nechápala.

„Nie je to môj fešák, jasné?“ neznášal som, keď ho so mnou spájali.

„Však dobre, iba žartujem,“ v znamení mieru zdvihla ruky pred seba a cúvla o krok.

„Miško, je tu ten tvoj......“Jana ani nestihla dokončiť vetu a Miška jej už-už zapchávala ústa.

„Dnes nie, dnes má zlú náladu.“

„Ja nemám zlú náladu,“ osopil som sa na ňu, „Iba neznášam, keď ho spájate so mnou. Nič s ním nemám. Je to iba otravné, dotieravé a neodbytné decko.“

„Podľa mňa je pekný,“ zamyslela sa Janka.

„Tak si ho ber, ja ti ho veľmi rád prenechám. Keď dokážeš zmeniť jeho gay podstatu, tak sa do toho daj,“ rukami som gestikuloval tak, že sa na mňa obrátilo niekoľko zákazníkov. Fakt ma ten chlapec rozčuľuje.

„Fajn Miško, chápeme. Mohol by si sa už ukľudniť? Plašíš nám zákazníkov.“ Obrátil som hlavu do priestoru a až teraz som si všimol, že sa na mňa pozerá viac ľudí ako som si myslel. Našťastie som nekričal až tak, žeby mi rozumeli a už vôbec nie tak, žeby sediaci pri okne vôbec tušili, že niečo sa deje. Povzdychol som si a vybral sa do kuchyne oznámiť Jankovi objednávku. Síce sme na to mali iný systém, no ja som sa potreboval dostať z dohľadu tých ľudí.

„Aha, koho nám to čerti nesú. Vitaj v mojom kráľovstve.“

„Niekto tu má dobrú náladu,“ zafrflal som si.

„Tak, ale ty to určite nie si. Bolo ťa počuť až sem.“

„Ty si to počul?“ ak to počul on, tak som bol hlasnejší ako som dúfal.

„No vlastne ani nie. Práve som stál pri dverách, lebo som vychádzal z vecka,“ oddýchol som si. Ak by to bolo naozaj tak, ako som si myslel, určite by to bol oveľa väčší trapas. „O kom bola vlastne reč? Kto je otravné, dotieravé a neodbytné decko?“

„Ten vysokoškolák. Ten pred, ktorým si sa musel tváriť, že si môj priateľ aby mi dal pokoj.“

„Aha, na toho si pamätám. Ten bol riadne neodbytný ale myslel som si, že už ti dal potom pokoj.“

„Nedal, nepomohol ani tvoj dôkaz “nehynúcej lásky“, ktorý si predviedol,“ obaja sme sa zasmiali. Zhruba asi pred dvoma mesiacmi ma to prestalo baviť a tak som ho poprosil aby ma odprevadil domov ako môj priateľ. Dúfal som, že ma bude čakať pred prácou ako to dovtedy robieval a mal som pravdu. Janko súhlasil a tak sa začal plán “zbavme sa pijavice“.

Len pre vysvetlenie, Janko je presný opak môjho typu. Je o dva centimetre nižší, zavalitej postavy, okuliare, krátke riedke vlasy, neustále spotený, a so záľubou v alkohole. No je to zlatý chlap, má dobré srdce, vždy nám niečo napečie domov, pomáha nám, keď sa niečo poserie a je dobrý aj na takéto prípady.

Vtedy nás Marek prenasledoval až pred môj dom a nedal si ani tú námahu sa skrývať. Keď Janko zbadal ako som sklamaný, že to nevyšlo, tak ho za golier dotiahol až ku nám. Pustil ho, chytil ma a pobozkal. Ten bozk sa mi síce zdal nechutný, no vtedy to bol perfektný nápad a tak som mu ho trocha opätoval. Po bozku povedal Marekovi, že to má brať ako dôkaz našej lásky, a že mi má dať pokoj. Marek odišiel a ja som myslel, že to zabralo, no za dva dni prišiel aj s neskutočným príbehom o tom ako prišiel na to, že to celé bolo divadlo a začal byť zasa dotieravý.

„No tak to mi je ľúto. Mám sa o neho postarať?“

„Nie nie, ešte by ťa zabil a kto by nám potom piekol?“ zasmial som sa, no Jankov výraz sa nezmenil.

„Ja som ho nemal v pláne zbiť. Chcel som mu niekoho dohodiť, ale keď nechceš.“

„To vážne? Ty máš niekoho, kto by s ním chcel niečo mať?“

„Áno volá sa Michal a robí v jednej kaviarni v meste,“ tomuto sa vraví dať niekomu nádej len preto aby ste mu ju mohli zasa zobrať.

„Si kretén,“ prepichol som ho nenávistným pohľadom a otočil som sa. Keď som vychádzal z dverí zbadal som pána Dunavského a vtedy som si spomenul na jeho objednávku. „A potrebujem pronto jeden “čokoládový sen“, vďaka.“

„Ten vysokoškolák odmietol byť obslúžený mnou a tak odišiel,“ oboznámila mi Miška na rovinu.

„Ty si asi anjel,“ zasmial som sa a sadol som si na stoličku.

„Ja viem.“

„Dnes majú prísť “tí“ na obed, nie?“ obrátila na nás hlavu Jana od umývadla, čierny cop jej spadol pred tvár a tak nebolo možné jej do nej vidieť.

„Áno, o dvanásť tridsať tu majú rezerváciu.“

„Kto má prísť na obed?“ nechápal som o čom sa bavia, pravdepodobne to riešili včera keď tu namiesto mňa bol Adam.

„Nevieme, šéf nám iba povedal, že sú to významný hostia a tak sa k ním máme aj správať. Majú rezervovaný malý salónik.“ Malý salónik bol uzavretý priestor pre pätnásť ľudí, v ktorom bolo pekne a útulne. Sám som tam rád chodieval v čase pracovného voľna.

„No jasné, Daniel. Ten nikdy nemôže nič povedať,“ pretočil som očami a zdvíhal som sa zo stoličky, pretože v mojom rajóne sa usadil mladý pár.

„Určite to budú nejaký starý dedkovia, možno budúci investori,“ to bolo posledné, čo som z ich rozhovoru začul. Rýchlo som ešte skontroloval nástenné hodiny nad dverami. Bolo za dve minúty štvrť na jednu. Nabudúce mi to nemusíte povedať vôbec, zahundral som si a už som nahadzoval úsmev pre zákazníkov.

„Jani, urob mi prosím dve pressa, keď už si tam.“

„Chceš k tomu aj mlieko?“

„Nie.“ Bolo dvanásť tridsať štyri keď som sa vrátil od stolu mladého páru. Pozrel som sa do malého zrkadla na stene, ktoré tam bolo presne na to aby sme sa upravili keď majú prísť významný hostia. Rýchlo som si prerobil cop na hlave a opravil si golier na roláku. Bolo presne dvanásť tridsať osem keď sa otvorili dvere do kaviarne. No však jasné, významný hostia musia meškať aspoň päť minút, pomysel som si. Ani som sa nestihol otočiť a už som počul Janine: „No do piče.“

„Jana spamätaj sa, vieš predsa, že.......Kurva,“ tak toto ma dostalo už úplne. Mišku som počul vysloviť toto slovo iba dvakrát v živote, teraz a raz keď si počas zmeny zlomila ruku. Otočil som sa a zbadal som zdroj týchto problémov.

Smerom k nám si to mierila skupinka siedmych mladých mužov. Všetci mohli mať niečo medzi 25 až 30. Podľa prsteňov som ich spoznal. Bola to chlapčenská skupina idolov s príznačným názvom YoungStars.

„Dobrý, mali by sme tu mať rezerváciu,“ ozval sa najvyšší z nich. Keď zbadal, že Jana na nich iba civí s otvorenými ústami, zložil si slnečné okuliare a nahodil výraz “bude to?“, ktorým spražil nielen Janu ale aj Mišku, ktorá mala úplne rovnaká reakciu.

Tak to asi zostáva na mne.

„Áno, poďte prosím za mnou,“ ako som si myslel. Tlak štrnástich očí, ktoré sa na vás obrátia v rovnakú chvíľu s rovnakým výrazom, nie je práve najľahší. Zobral som sedem lístkov a vybral sa uličkou dozadu smerom ku malému salóniku. Otvoril som dvere a vošiel do salónika, ktorý bol pre túto chvíľu upravený z pätnásť miestneho na sedem miestny. Bolo to viac priestoru na pohyb, no stále to pôsobilo útulne. Všetci sa usadili a ja som im položil lístky na stôl.

„Nech sa páči, o chvíľu sa vrátim.“

„To sa na všetkých tak usmievaš alebo iba na nás?“ usmieval sa zasa ten najvyšší.

Čo to s ním kurva je? Čo to má byť za otázku? Si ich hovorca? Mám pocit, že to ego mu kúsok obíja mozog, kretén.

„Možno vás sklamem, ale toto je súčasť mojej práce, takže na všetkých,“ usmial som sa ešte viac a otočil som sa.

„Máš pravdu, to nás sklamalo.“ Tento krát to bol iný hlas. Kreténi.

„Spamätajte sa, okamžite!“ rozkázal som im keď som sa vrátil za pult.

„Mišo, vieš ty vôbec kto to sú?“ vrhla sa na mňa Jana.

„Áno viem. Členovia chlapčenskej skupiny s debilným názvom a kreténi.“

„O čom hovoríš? Veď oni sú najlepší ľudia na svete,“ až mi vypadla lyžička z ruky, keď som toto počul.

„Mala by si prestať toľko čítať bulvár.“

„Nie oni sú vážne zlatí,“ Miška sa rozhodla ju v tom podporovať.

„Myslite si, čo chcete, no najlepší prvý dojem na mňa práve neurobili.“

„Čo také sa stalo?“ nemienil som im to vravieť, pretože som si dokázal predstaviť ako by sa na mňa vrhli s debilnými otázkami, teóriami a podobnými vecami.

„Nič, serte nato.“

„Ako myslíš......Mišo, mohla by som si ich zobrať na starosť?“ líškala sa mi Janka.

„Nie, ja ich chcem, ty si mala minule tú konferenciu,“ pustila sa do nej Miša a už ju ťahala za ruky preč odo mňa.

„Veď to bola konferencia starých hluchých dedkov, to sa neráta,“ bránila sa Jana.

„Okamžite prestaňte!“ vyznel môj ďalší rozkaz, na ktorý obe zareagovali okamžite. „Ani jedna z vás tam nepôjde presne preto, ako sa správate. Teraz si pekne rozdeľte môj rajón a ja idem za nimi. A že keď sa vrátim tak bude všetko fičať,“ s týmito slovami som sa otočil na päte a odišiel do salónika. Pred salónikom som sa dvakrát zhlboka nadýchol a vydýchol a otvoril som dvere.

„Prepáčte, už máte vybrané?“ nacvičená fráza s nacvičeným úsmevom. Ako vždy.

„Vlastne ani nie, čo by ste nám odporúčali?“ neznášam keď sa ma niekto toto opýta. K tomuto sa vždy  viažu aj otázky o alergénoch, kvalite, surovinách a podobne a na to ja nemám nervy.

„No náš šéfkuchár robí výbornú kačku, ale aj morské plody sú perfektné a pre vegetariánov roby skvelé cestoviny so sírovou omáčkou a brokolicou.“

„Prepáčte ale ja som alergický na laktózu,“ ozval sa ten najnižší s priblblým úsmevom.

A už je to tu.

„Tak v tom prípade vám odporúčam, kuracie prsia na prírodno, so zemiakovou prílohou a zeleninovou oblohou.“

„A nejakú polievku?“ Choďte všetci do riti!

„Kurací, alebo kačací vývar, cesnačka a niektorí si objednávajú aj guľáš z mladej diviny.“ Našťastie toto bola posledná otázka z ich strany a po napísaní objednávky na jedlo prišla rada na pitie. „A na pitie vám prinesiem čo?“

„Máte koňaky?“ ozval sa sivovlasý v zadnom rohu.

Kurva čítali ste si vôbec ten lístok?

„Áno máme.“

„Tak na prípitok si dáme ten najlepší čo tu máte,“ oznámil s úsmevom a prebehol pohľadom po ostatných. Ja som to zopakoval aby som videl, či s tým súhlasia a podľa kývajúcich hláv som usúdil, že áno. Potom si ešte objednali nejaké drinky, koly a aj nejaké pivo, a prepustili ma. Otočil som sa na odchod no zastavil ma hlas najvyššieho z nich.

„Ja by som si ešte rád objednal,“ po týchto slovách ma normálne striaslo.

Kretén! Kretén! KRETÉN!

„Áno?“

„Jeden tvoj úprimný úsmev.“ Mal som sto chutí ho tresnúť tými siedmimi lístkami po palici.

„Mám pocit, že toto sa v lístku nenachádza, no to by ste si ho musel najprv prečítať, však?“ na odpoveď som nečakal a odišiel som. Zavrel som za sebou dvere a zosunul sa po stene.

Toto som posral......riadne.

Zrazu sa zo salónika ozval neskutočný smiech a zopár poznámok o tom ako som ho zotrel. Moja nálada sa zrazu rapídne zdvihla a na tvári sa mi objavil naozaj úprimný úsmev.

Tu máš......úprimný úsmev, pomyslel som si a vrátil som sa za pult.