„V.I.P lístky na YoungStars?” vydýchol uznalo Adam.

„Nie je to tá skupina, čo na nej fičia Jana s Mišou?” pridal sa k nemu Ondrej.

Všetci traja sme civeli na dve V.I.P vstupenky na koncert tých kreténov a ja som si znova, ako už asi po milióntykrát, spytoval svedomie, že načo som spravil to, čo som spravil.

Aby bolo jasné, neľutujem to, že som z toho domu pre barbie utiekol. Ľutujem to, že som sa tam nechal vôbec zavliecť. Načo som myslel? Nie, správna otázka znie: Čím som myslel?

Ale ani fakt, že dva dni dozadu som bol tri mesiace bez sexu, neospravedlňuje túto fatálnu chybu. Nemal som tam vôbec loziť, iba som mu nahral do karát.

Očividne tu nie je kretén iba on.

Po mojom úteku som mal dva dni voľna, ktoré som patrične využil na prevetranie mojich trúbok, pomocou jedného pekného, snedého “údržbára” s poriadne veľkým “kľúčom“.

Aj keď to takto znie celkom fajn, musím podotknúť, že to tak nebolo.

Ten chlapík bol skvelý o tom niet pochýb, ale zato ja som sa celý jeden deň červenal ako školáčka a na druhý som počas sexu, podvedome, porovnával jeho postavu s postavou toho kreténa.

Je možné aby sa vám niekto takto rýchlo dostal pod kožu? Nie! Toto je len dočasné poblúznenie. Sexi, úspešným a slávnym chlapom, ktoré odznie niekedy po týždni.

To som si myslel.

Keď som sa po dvoch dňoch vrátil do práce, čakalo ma tu prekvapenie v podobe bielej obálky v Ondrejových rukách.

„Čo to je?”

„Bol tu nejaký chlapík v slnečných okuliaroch a povedal mi, že to mám predať. Citujem: Dlhovlasému čašníkovi s dobrým zadkom.”

Takto sa mi dostala do rúk obálka od toho kreténa, ktorý ani nevie moje meno (akoby som ja to jeho vedel), v ktorej sa skrývali tie dva debilné lístky, a pri ktorých bol papierik:

Pre môjho budúceho, najväčšieho fanúšika. Dúfam, že ťa tam uvidím.

PS: Dva v prípade, ak by si sa hanbil prísť sám ;)

„Prepáčte, chceli by sme zaplatiť,” prerušil naše rozjímanie ženský hlas a Adam sa toho ujal.

„No čo, pôjdeš tam?” Opýtal sa Ondrej a tiež sa pustil do svojej práce.

„Nie, dám ich Jane s Miškou. Tie ich aspoň využijú” poznamenal som a tie dva satanové výtvory som dôkladne zapečatil naspäť do obálky.

Ondrej sa iba zasmial a ďalej sa venoval svojej káve.

Zvyšok dňa prebiehal celkom fajn… teda až do jednej poobede, keď sa v presklených dverách našej kaviarne objavila polovica vysokoškolského, basketbalového týmu.

Podvedome som pohľadom vyhľadal Adama. Ten chlapec mal pol roka neskutočné šťastie a podarilo sa mu nebyť v práci, vždy keď sem prišiel Marek.

Ten si to práve, aj so svojimi spolužiakmi, mieril rovno k baru, kým som konečne našiel Adama.

Stál neďaleko nich a prepaľoval ma pohľadom. Zúfalo som mu snažil naznačiť aby sa ich ujal skôr ako dôjdu k baru, a on ma našťastie pochopil. Bol moja posledná nádej. Marek musí podľahnúť Adamovmu šarmu.

Adam je gay, rovnako ako ja a Ondrej (nepýtajte sa ako sa nám podarilo zamestnať na jednom mieste), a Marek je presne jeho typ. O rok mladší, dobre stavaný, pravdepodobne sexuálne aktívny… presne podľa jeho gusta.

Skočil pred skupinku a s úsmevom na perách ich zastavil. Marek ho prepichol hnusným pohľadom, no napokon sa nechal pokojne odprevadiť na voľné miesto. Našťastie ich odviedol do svojho rajónu.

„Aha kto nám to tu zavítal,” zasmial sa Ondrej keď sa vrátili s táckou plnou špinavých riadov.

„Môj život sa začína posierať,” vzdychol som si a s lístkom (nápojovým, nie tým na koncert - pre menej chápavých) v ruke som prešiel k mladej rodinke.

Stihol som vybaviť celú jednu objednávku, pokiaľ sa Adam vrátil.

„Nechápem ťa. Keď ho vážne nechceš, tak ja si ho vezmem,” rozplýval sa lakťami opretý o bar.

„Ber si ho, je len tvoj,” odvetil som celý nadšený z toho, že sa ho - možno - konečne zbavím.

„Len či ťa bude chcieť. Jeho pohľady aj teraz smerujú len na Miša,” podotkol Ondrej umývajúc riady.

„Prinútil som ženáča aby sa rozviedol, pamätáš?”

„A potom ho skoro zabil v posteli,” zasmial som sa.

„Kto mal vedieť, že jeho srdce nevydrží tretie kolo. A navyše on ten infarkt prežil… iba sa ma potom už radšej vzdal.”

Až do večera už bol kľud. Adam vyzeral, že sa mu celkom darí aj keď nie úplne podľa jeho predstáv.

Dokázal získať čísla všetkých, čo tam boli (neviem kto je homo a kto nie), no to Marekove dostal až ako posledné, a tak celý sklamaný a vytočený zamykal kaviareň a premýšľal ako by mu mal napísať… premýšľal nahlas na čom sme sa s Ondrejom dobre nasmiali.

Na zastávke sme sa rozdelili, ja som si to namieril k Janke, ktorej som niesol lístky a dohodol sa s ňou, že u nej ostanem aj na noc, zatiaľ čo oni šli každý svojou cestou, predpokladám, že domov.

Prespávačka sa zmenila na návštevu baru, v ktorom sme si zahrali našu obľúbenú hru.

Kto skôr zbalí.

Pre tých, ktorí by si to chceli zahrať, ponúkam vysvetlenie. Ak vás to nezaujíma alebo ste to už hrali (alebo vás to jednoducho napadlo z názvu), tak kľudne nasledujúci, krátky odstavec preskočte.

Pointa je v tom, že si dáte hodinu aby ste sa po bare rozhliadli (aby ste sa vyhli prípadným komplikáciám v podobe priateľky/priateľa alebo niečoho podobného). Potom sa začína hra. Na kúsok papierika napíšete svoje meno. Papieriky sa zamiešajú a nakoniec si jeden hráč jeden papierik vytiahne. Ten koho meno sa na papieriku nachádza, rozhoduje o tom, koho bude, osoba, ktorá si papierik vytiahla, baliť (pokiaľ si vytiahnete svoje meno, máte šťastie, výber je na vás). Takto sa postup opakuje až pokiaľ nemá každý svoju obeť. Potom sa dá časový limit. Každý povie koľko si myslí, že mu to zaberie a napokon sa vyberie zlatá stredná cesta. Je tu ešte možnosť uzatvárania stávok a lov sa začína. Cieľ je jednoduchý, zbaliť svoju obeť ako prvý.

Môj cieľ dnes vyberala Miška, ktorá sa k nám sama pozvala. Dostal som, na počudovanie, vysokého, vypracovaného, očividne zazobaného a snobského aziata. Janke som vybral černocha v zadnom rohu, ktorý odmietol už dve ženy a napokon som vyberal aj Miške. Zvolil som jej jasného gaya, ktorý sa okato dotieral k “môjmu” aziatovi.

Na jej mieste by som to vzdal, no jej hrdosť jej to nedovolila. Všetci sme sa roztrúsili po známom bare, do ktorého si to radi namierili aj známe tváre.

Aziata sa mi podarilo spracovať celkom pekne aj napriek tomu, že sa okolo neho obšmietalo zopár žien, tlačiacich pred sebou hrudník o rozlohe planktónu.

„... a tak som jej povedal aby sa zdvihla a vypadla,” dokončil svoju “vtipnú” historku o tom ako sa rozviedol so svojou ex-manželkou a ja som na to reagoval rovnako pobaveným smiechom ako on...čo dodať, herectvo mi vždy išlo.

„A čo deti?” snažil som sa nenápadne dotlačiť komunikáciu k sexu. Podľa nástenných hodín som zistil, že mi zostáva z trištvrte hodinovej časovej dotácie už iba pätnásť minút.

„Žiadne,” preniesol, odpil si a okato prešiel moje nohy, v obtiahnutých nohaviciach až k môjmu rozkroku, kde sa na chvíľu zastavil pohľadom a prehltol.

„Vážne? A to už prečo? Nebodaj ste s tým mali problém, ale vo vašom veku? ”zahral som naoko šok zo správy, ktorú som sa dozvedel.

„Nie s týmto problém nemám...väčšinou,” dodal potichu.

V bare bolo úprimne horúco a tak som si rozopol dva horné gombíky, čím som prilákal jeho pozornosť.

„Ako to, že väčšinou?”

„No u nej som ten problém mal,” poznamenal a nespúšťal pohľad z mojej odhalenej pokožky. Bolo nad slnko jasné nad čím rozmýšľa, o čom svedčili aj jeho nohavice, v ktorých sa mu začínalo niečo prebúdzať.

Naklonil som sa k nemu, položil mu ruku vysoko na stehno a priblížil svoje pery k jeho uchu.

„To sa nepatrí, utekať z domu ešte pred večerou,” po chrbte mi stiekla kvapka studeného potu a vsiakla sa do lemu mojich Playboy treniek.

Ten hlas, ktorý som počul určite nebol môj a veta, ktorá zaznela nebola tá, ktorú som chcel vysloviť.

Zamrazený som tam zostal v polohe, ktorú som zaujal. Civel som pred seba a neodvážil som sa otočiť hlavu.

„Prepáčte, ale tuto si ho už prevezmem,” počul som rovnaký hlas. Ďalej som vnímal už iba zopár nadávok, zmiznutie stehna, o ktoré som sa opieral a nahradenie aziatovho tela značne väčším.

„V hre na sochy určite vynikáš,” zasmial sa zvonivým smiechom a až vtedy som sa definitívne prebral z tranzu.

„Čo tu chceš?” Vyhŕkol som na neho prvú, riadne debilnú otázku, ktorá mi vtedy napadla.

„Trávim večer...vo všetkej počestnosti, samozrejme. Nie ako ty. Očividne si mal v pláne zahrievať posteľ nášmu ázijskému spoluobčanovi, čo?” zasmial sa znova a odpil si z koňaku na stole. „Nechutné,” zašomral a zastavil najbližšieho čašníka, od ktorého si objednal to najdrahšie, čo tu mali.

Túto chvíľu nepozornosti, som sa pokúsil využiť na útek (začína sa z toho stávať moje hobby), no moje zápästie uväznil pevný stisk.

„Kamže kam? Už zasa utekáš? Čo ťa vychovávali opice alebo čo?” prepichoval ma tými svojimi čokoládovo-zlatými očami, až mi bolo sladko.

„Ak mňa opice, tak teba komáre. Si dotieravý a otravný, pusti ma!” prikázal som mu a na počudovanie ma počúvol.

„Tak fajn, toto si nechám vytesať na hrob. Dúfam, že sa zajtra vidíme,” žmurkol na mňa a očividne čakal aj odpoveď. Jednu som mu poskytol.

Otočený chrbtom tri metre ďaleko som mu zakričal: „Jasné, že nie, trhni si!” a vyletel som z baru. Neviem či ma počul a je mi to jedno, potreboval som sa odtiaľto dostať, čo najskôr.

Po ceste som schmatol Janku a počas cesty k nej sme zavolali Miške. Hneď za dverami baru som jej vtisol do ruky obálku, z môjho vnútorného vrecka, a bez jediného slova sme sa dopravili až k nej.

U nej doma som si po rýchlej sprche ľahol na zem k jej posteli a pokúsil sa čím skôr zaspať. Mal som pocit, že ak okamžite nezaspím, ten dotieravý hmyz sem za mnou doletí a prisaje sa na môj krk. V akom slova zmysle si to predstavíte, to už nechávam na vás. V jeho prípade, sú všetky možnosti viac ako reálne.