Tak fajn. Bude to znieť otrepane, no keby mi niekto niekedy povedal, že ja - človek skeptický voči 95% chlapčenských skupín skončím ako jediný divák na generálke jednej z nich, rovno by som mu volal rýchlu lekársku pomoc. Nanešťastie, karma je sviňa a zariadila to presne tak. Sedím tu a úplne “nečakane” sa poriadne nudím. Nie je práve bohvie aká zábava sledovať sedem chlapov ako pobehujú po pódiu, pokrikujú jeden po druhom, po zvukárovi, osvetľovačovi a po kope iných ľudí, ktorí ani netuším čo robia. Aby toho nebolo málo tak sa po svetelnej skúške, spúšťa zvuková generálka a potom všetko ešte raz aj s rekvizitami. Asi zlomím srdce polovici vlhkých dvanástok, no naozaj je polovica tých piesní na playback

Z môjho neskutočného, niekoľko hodinového, nudenia sa vznikne celkom pekný obrázok, ktorý síce vyzerá akoby ho maľovalo dieťa zo ZŠ, no na moje pomery je to hotový Picasso. Papier som si vyprosil od jednej milej slečny, ktorá okolo mňa zmetene pobiehala a ceruzku som si jednoducho ukradol

Malý domček na kopčeku s lesíkom, usmievavým slnkom, kvietkami nejakými zvermi a dvoma postavami, ktoré neviem koho znázorňujú, pôsobí celkom pozitívnym dojmom a ja som s ním spokojný

„Takže si naozaj dieťa,” ozve sa tieň, ktorý mi pristál na papieri

„Čo?” zdvihnem hlavu k jeho zdroju a obdarujem ho nepeknou grimasou. Prečo mám pocit, že je moja prvá reakcia v každej našej konverzácii “Čo” alebo “Prosím”?

„Pôvodne som si myslel, že máš iba detskú dušu, no aj tvoje kresliace schopnosti sa zasekli v čase,” mykne hlavou k mojej kresbe a zasmeje sa.

„No tak to ti teda ďakujem,” odfrknem urazene.

„Urazil som ťa?” opýta sa po chvíli ticha, celkom úprimne

Chvíľu rozmýšľam, či mám tomu jeho smrteľne vážnemu výrazu odpovedať úprimne, alebo mu vrátiť

„Nemôže ma uraziť niekto kto spieva na playback.” No čo už, je v ňom niečo čo mi bráni byť vážny.

Jeho rysy stvrdnú a on si ma prezerá s kamennou tvárou. Trvá to tak dlho až mi pomaly začne upadať hrdý úsmev a začínam rozmýšľať či som to náhodou neprehnal. Ako dlho vydrží človek urážky a vtipy kým ho to prestane baviť

Vo chvíli keď sa nadýchnem na ospravedlnenie, v jeho hrudi zabuble smiech, ktorý sa napokon vyderie na povrch a tak sa mi tu začne hurónsky smiať. „Fajn, fajn; bod pre teba,” dostane zo seba udýchane

„Dúfal som, že to pobaví, no že by to bolo až také vtipné…

„OH, vtipné to bolo ale ja sa smejem z tvojho výrazu. Mal si sa vidieť. Vyzeral si akoby som ti oznámil smrteľnú chorobu,” vysvetlí mi a začne sa znova smiať. Zase ma dostal, táto hra sa začína meniť na jednostranný boj a mne sa to prestáva páčiť.

„Mohol by si už prestať? Začínaš pútať pozornosť.” Zdola sa na nás otáčajú hlavy, ako členov skupiny, ktorí si ešte dohadovali veci, tak aj ostatných ľudí, ktorí zabezpečujú hladký a bezchybný chod koncertu

„A tebe vadí kúsok pozornosti?” opýta sa, keď sa mu do krvného obehu dostane dostatok kyslíka nato aby nemusel fučať

„Prepáč, ale nie každý sa narodil s novinárom v zadku… Nie, nemám rád veľa pozornosti.

„Tak tomu nerozumiem, s novinárom v zadku…”

„Peťo, musíme sa ísť nachystať, za hodinu začíname,” skočí mu do reči novoprichodiaci - Kubo

Peter mu venuje neurčitý pohľad a potom sa obráti naspäť na mňa. „Žiaľ, budem musieť tento náš príjemný rozhovor ukončiť a teba poprosiť aby si sa s nami presunul do zákulisia. Onedlho začnú dnu púšťať ľudí a pochybujem, že tu v tom čase chceš sedieť,“ oznámi mi; aj keď to skôr znie ako rozkaz a konštatovanie než prosba

„Čo bude mojou celovečernou náplňou?“ Opýtam sa keď schádzame po schodoch medzi sekciami.

„Robiť mi spoločnosť  a...“ jeho egoistický monológ preruší Kubove odkašľanie. Peter iba pretočí očami. „Robiť NÁM spoločnosť,“ zdôrazní. Musím sa pousmiať nad detinskosťou tohto výjavu. „Vyzerá to tak, že si si v rekordnom čase dokázal všetkých získať.“

„Čo ti budem hovoriť - šarm,“ zasmejem sa s hraným egoizmom.

„O tom niečo viem,“ pridá sa rovnakým štýlom, no jeho egoizmus je o poznanie menej hraný.

„Niečo tu smrdí,“ povzdychne si Jakub.

„No čo, klamať nebudem.“

„Od teraz?“ zasmejem sa. Peter mi venuje jeden hraný pohľad a už vchádzame do zákulisia. Vo veľkej miestnosti popredelovanej iba plachtami, oddelenej od veľkého pódia iba hrubou, ťažkou, zamatovou oponou, už boli všetci členovia skupiny; maskérky, kostymérky, zvukári, osvetľovači... a vlastne každý, kto sa podieľal na tomto večeri.

„Sadni si tam,“ nasmeruje ma Peter hlavou ku kreslám okolo stola na, ktorom bolo jedlo. Predpokladám, že občerstvenie pre hlavné hviezdy. Poslušne si sadnem a nemo sledujem proces maľovania, česania, prezliekania a chaotického riešenia posledných detailov, zatiaľ čo sa neprítomne hrabem v miske s hroznom.

Ako sa na nich tak pozerám, uvedomujem si veci, na ktoré som už dávno zabudol. Napríklad na môj sen otvorenia si svojej vlastnej malej kaviarničky s domácou pekárničkou. Miesto, kde by chodili stáli zákazníci, ktorých životné príbehy by som vedel po čase rovnako dobre ako ich každodenné objednávky. Miesto, kde by si prišiel sadnúť mladý pár na svojom prvom rande. Miesto, kde by si prišiel sadnúť starší manželský pár po prechádzke. Miesto, kde by si najväčší grázel z triedy prišiel sadnúť a porozprávať sa s niekým. Miesto, kde by sa človek tešil po ťažkom dni v práci. Presne takto nejako som si predstavoval svoju vytúženú kaviarničku, ktorá sa však nikdy nedostala z mojej hlavy na svetlo sveta, a ktorá sa tam s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy nedostane. Prečo? Jednoducho preto. Keď som prišiel na to koľko by ma to stálo mal som cieľ. Našetriť si na ňu. A tak som začal pracovať tam kde som do dnes. Aj napriek mojej snahe sa mi to dodnes nepodarilo a ani si neviem predstaviť, že by som teraz išiel proti Danielovi. Jednoducho som si zvykol tam kde som a je mi tam dobre. Zatiaľ ma to napĺňa a kým to tak bude, tak budem spokojný.

Z mojich myšlienok ma prebudí až ťažký povzdych v kresle vedľa  mňa. Otočím hlavu a stretnem sa s pohľadom ženy vo svojich stredných rokoch. Prebodne ma sivými očami a zasa si ťažko povzdychne.

„Ty musíš byť ten Michal,“ prenesie a prehrabne si rukou hnedé vlasy zviazané do pevného, bezchybne ulízaného copu na temene hlavy. „Ani si nevieš predstaviť aké problémy si mi spôsobil.“

„Ja?“

„Áno ty. Od začiatku som bola proti tomu aby si tu bol. Je mi jedno, čo si o tebe myslia chlapci. Čo si o tebe myslí Peter. Pre mňa si len ďalší fanúšik, ktorý sa snaží akýmsi divadlom dostať do postele niekoho zo slávnej skupiny. Chabé a odporné. Ale ja ako ich manažérka, tomu zabránim. Nemôžeme si dovoliť aby sa o tebe vravelo v spojitosti s našim menom. YoungStars práve zažívajú najväčší vzostup v histórií chlapčenských kapiel. Pre našu firmu predstavujú neskutočný prínos a ak sa rozšíri, že hlavná hviezda trtká nejakého obyčajného čašníka ich popularita začne klesať. To nechce nikto z nás.“ Po tomto jej monológu zostanem iba nemo civieť s otvorenými ústami.

Čo mi to tu práve táto žena povedala? Nazvala ma nepriamo klamárom? Štetkou? Zlatokopkou? Vážne povedala, že sa pretvarujem aby som sa dostal do postele hviezdy? Veď ja som ani poriadne nevedel kto YoungStars sú.

Žena oproti mne si iba znova mučivo povzdychne, niečo si zamrmle a zmizne; ja však ostávam nehybne sedieť na mieste.

„Mám volať sanitku?“ ozve sa pri mne pobavene. Peter prejde predo mňa a posadí sa na miesto, kde predtým sedela jeho manažérka. „Si ok?“ Opýta sa ma a natiahne sa do misky v ktorej som mal pred tým ruku.

„Áno... som,“  vykokcem zo seba. Na čo mu to budem vešať na nos? Problém so mnou malo už veľa ľudí a nikdy som neutekal žalovať. Takéto veci si vyriešim sám alebo ich budem jednoducho ignorovať.

Z Petra nakoniec vyjde iba niekoľko egoistických fráz o tom ako si ho mám na pódiu všímať

a ako je dokonalý... nič nové na tomto svete. Na všetko mu odpoviem s iróniou mne vlastnou

a napokon ho odpálkujem medzi kolegov.

„Pusu pre šťastie nedostanem?“ nakloní sa k môjmu uchu keď okolo mňa prechádza.

„Načo. Podľa toho čo si mi tu povedal ju nepotrebuješ,“ kŕčovito sa zasmejem. Peter sa iba uchechtne a  opustí môj osobný priestor. „Ale ak na tom trváš...“ dodám pre seba, celkom po tichu.

Priznávam, mal som neodolateľnú chuť mu darovať jeden zo svojich najlepších bozkov, ktorý by sa do detskej knihy nedostal, no nestalo sa tak. Prečo? Neviem... rovnako ako neviem, prečo odmietam niekoho kto o mňa prejavuje takýto okatý záujem. Jednoducho si to ani inak neviem predstaviť. Láka ma tá predstava, že chlapec nedostane všetko len tak. A môj skromný názor hovorí, že nie som jediný komu sa to takto páči.

Postavím sa zo stoličky a presuniem sa na miesto, odkiaľ mám dokonalý výhľad na stage. Až teraz si začínam uvedomovať neskutočný hluk, ktorý odtiaľ prichádza.

„Tá energia je neskutočná,“ ozve sa pri mne hlas. Prudko sa otočím a takmer vyrazím zakladač plný papierov z rúk mladého dievčaťa so slúchadlom na uchu a mikrofónom pri ústach. Tieto tiché prepady majú asi v náplni práce. „Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť, no videla som ťa, ako si sa zapozeral na ten dav a zdalo sa mi, že máš v očiach rovnaké nadšenie ako ja.“ Všetko to vraví s tak milým úsmevom a priateľským výrazom. Je úplným protipólom ženy, ktorá ma pred chvíľou obviňovala.

„Neviem či sa to dá nazvať nadšenie... skôr ma to desí.“ Priznám jej svoje vnútorné pocity, aj keď neviem prečo.

„Na nováčika to môže byť veľa - to je pravda. S chlapcami už totiž spolupracujem cez tri roky. Zo začiatku som z toho mala naozaj nervy,“ prenesie zahľadená von.

„Tri roky? Môžem sa spýtať, koľko máš vlastne rokov?“

Otočí na mňa hlavu s výrazom, ktorý vraví, že je na túto otázku zvyknutá mi odpovie: „21.“

 21! Tri roky?! Ona s nimi spolupracuje od 18? Čo škola, rodičia...

„Moja mama je manažérkou YoungStars. V tomto videla moju životnú cestu a uprednostňuje prax pred vzdelaním. Necháp to zle. Nezazlievam jej to. Mám život, ktorý by chcelo každé dievča,“ vysvetlí mi skôr ako stihnem vysloviť, čo i len, jednu z mojich otázok.

Podvedome vyhľadám pohľadom ženu v dokonalo vyžehlenom, sivom kostýme, ktorá zhodou okolností niekomu nadáva do telefónu. Celú si ju poriadne poprezerám a napokon vrátim svoj pohľad dievčaťu vedľa mňa. Venuje mi chápavý úsmev. „Adopcia.“ Jediné a posledné slovo, ktoré mi stihne povedať.

„Takže vidím, že si sa stihol spoznať s Nataly. Je to naše slniečko,“ usmeje sa Matej. Nataly sa zapýri a hlavu zaborí medzi ramená. Typické, pekné a milé dievča, ktoré sa pri každom náznaku citov začne červenať a utekať.

„No už tu má konkurenciu,“ oponuje Peter, ktorý sa, vzhľadom na level nášho vzťahu, postaví až príliš majetnícky za mňa.

„Daj pokoj, lebo...“ Nestihnem dopovedať, pretože mňa preruší neskutočne hlasný gong.

„Začíname!“ skríkne Jakub a energicky začne poskakovať z nohy na nohu. Nevnímam to, pretože mám plno práce neodpadnúť z toho, čo sa práve začalo diať.  

Nenarážam na všetkých tých ľudí, ktorých rýchlosť sa z maximálnej zmenila na nemožnú a momentálne to tu vyzerá ako v úli, do ktorého niekto poriadne tresol. Narážam na to, že mám na svojom tele nalepené telo obrovského, vypracovaného Adonysa, ktorý ma jednou rukou drží za pás, druhou za temeno hlavy a jazykom mi plieni ústa.

Dobrých niekoľko dní tam len tak stojím, medzi tými všetkými ľuďmi, ktorí sa zrazu hýbu v spomalenom tempe a vôbec si nás nevšímajú, pričom ho nechávam nech si robí čo chce.

„To, že to nepotrebujem, neznamená, že to nechcem... a že to nedostanem,“ zašepká mi do tváre, žmurkne na mňa a už vybieha na pódium. Ak by sa ma niekto opýtal, čo sa počas nasledujúcich šiestich hodín dialo, povedal by som iba: „Netuším.“

Pre moje nešťastie, som mal oči naozaj nalepené celý čas iba na ňom. Na jeho širokých ramenách zaliatych potom, keď sa prezliekal. Na jeho pevnom zadku, keď tancoval. Na jeho dokonalých perách keď spieval.

Celý čas som ho sledoval, možno som ani nežmurkal,  a on si to niekoľkokrát aj všimol a patrične si to užíval. To som si teda zavaril. Ak bolo jeho ego doteraz veľké, tak po tomto večeri sa z neho stal vesmír, ktorý sa neustále rozpína a pohltí všetko a všetkých okolo seba.

Posral som to na plnej čiare... ako sa mám teraz tváriť nedostupne po tom, čo som mu prakticky ukázal ako som z neho mimo? Ako mám dostať naspäť svoju dôstojnosť?

„Fúha, tak toto bol masaker!“

„Videli ste tie baby tam dole? Boli úplne mimo!“

„Čuduješ sa? Určite brali to tvoje vystúpenie ako vyznanie.“

Sledujem sedem, kompletne spotených, tiel ako sa vrátia po svojom poslednom čísle a jeden druhého chvália. Sú úplne natešený. Vymieňajú si poznatky a postrehy, ktoré si nestihli povedať počas krátkej pauzy na prezlek. Usmievajú sa prekrikujú jeden cez druhého, zatiaľ čo sa nechávajú utierať a lejú do seba celé litre vody.

V tejto chvíli mi napadol ten najblbší nápad, no pri pohľade na jeho vyškerený ksicht, spotené telo a dobrú náladu, som mal chuť s tým niečo spraviť. A ako býva zvykom, keď sa rozhodnem skratovo - moje telo sa nedá zastaviť.

Zastavím muža, ktorý si to k nim mieri s uterákmi v ruke, jeden mu vezmem a sám sa vyberiem k najväčšiemu idiotovi akého poznám. Všimne si ma, čo je len dobre. Roztiahne ruky a nahodí výraz: No čo, už ma miluješ? Som od neho možno niečo cez meter, keď po ňom hodím uterák, ktorý sa mu rozprestrie na tvári - presne ako som chcel. Chlapci sa zasmejú, no týmto moja cesta nekončí. Nezastavím sa a naďalej kráčam ráznym krokom k nemu. Chytím ho za prepotené tielko, vojenskej zelenej farby, a stiahnem ho nižšie presne v čase keď si strhne uterák z tváre. Ďalej si už všetci viete predstaviť, čo sa deje. Jednoducho a na drzovku mu vrazím jazyk do úst, rovnako priebojne ako to on spravil mne. Mám v sebe toľko adrenalínu, že tento bozk nezastaví čas a ani netrvá večnosť, no aj napriek tomu ho nechcem prerušiť, čo napokon aj tak spravím, z dôvodu nedostatku kyslíka.

„Ak raz poviem nie, znamená to nie... aj pre teba,“ zasyčím, otočím sa na päte a odkráčam. Neviem kam idem, no idem. Musím ponúknuť divákom dokonalé predstavenie až do konca.

„Mne to teraz pripadá ako áno,“ zakričí na mňa po celkom slušnej chvíli (na neho), čo znamená, že sa mi ho podarilo dostať. Rovnako ako celkom slušný počet ostatných ľudí (vrátane manažérky), ktorý len neveriacky sledujú moju maličkosť.

„Nenamýšľaj si! Len som si zobral naspäť niečo, čo si si bez dovolenia požičal.“

Posledná veta, po ktorej príde iba smiech a zopár narážok od divákov tejto našej malej šou. Peter vyzerá... ešte viac šťastne ako doteraz... a mňa to svojím spôsobom uspokojuje.