Prudko som sa otočil čelom k nemu a očami preletel zvyšných šiestich prísediacich. Asi iba dvaja z nich boli šokovaný, zvyšok mal z toho očividne úžasnú srandu. Snažili sa zadržiavať smiech ale naduté líca a stočené kútiky ich dokonalo prezrádzali. Vrátil som sa pohľadom naspäť k tomu arogantnému kreténovi.

„Tak to by teda bol. Pozrite sa, neviem ako ste prišli na to, že preferujem mužov, no aj ja mám nejaké svoje minimum, pod ktoré nemienim zliezť, takže to už znova neskúšajte,“ otočil som sa a rýchlim krokom upaľoval von, no vo dverách som sa ešte otočil a dokončil myšlienku: „ó, a ešte dobrú chuť prajem,“ žmurkol som a s dverami patrične tresol. Tak ak ma po tomto nevyhodia, tak už nikdy.

„Baby, ten salónik je celý váš,“ hlesol som a rezignovane sa hodil na barovú stoličku.

„Čo také sa stalo?“ nechápala Miška.

„Sú to kreténi....teda aspoň tí, čo zatiaľ prehovorili.“

„Všetci?“ spomenul som si na milý úsmev od blonďatého drobca a záporne zakrútil hlavou.

„Z tých všetkých, čo dnes niečo povedali, je tam jeden taký malý blonďák......on je milý a aj slušne vychovaný,“ rozplýval som sa nad jediným svetlým bodom v tej miestnosti.

„A to je všetko? Odnesieš im zopár nápojov a polievok, a usúdiš, že sú to všetci kreténi?“ bránila si Janka svoje idoly. Mala pravdu, nemôžem ľudí hádzať do jedného vreca s ním......on je ten kto ma serie a kto je stopercentný kretén.

„Tak fajn, fajn. Je tam jeden kretén ten najvyšší. Ostatní sa asi iba nechávajú unášať prúdom,“ poznamenal som a vytiahol Miške z ruky lístok kde mala napísané, čo treba pripraviť.

„Ty myslíš Peťa. No o ňom sa vraví, že je taký......no svojský,“ poznamenala Miška pričom si zamyslene škrabala bradu.

„Ale je brutálne sexi,“ rozplývala sa tentokrát Janka.

„Hej a brutálne arogantný, narcistický, egoistický a určite aj sebecký,“ vymenoval som všetky zlé vlastnosti, ktoré mi v tej chvíli napadli, no dať mi chvíľu času, mám aspoň celú A4.

„Čo konkrétne ti spravil?“

„Samé blbé narážky. Najprv na môj úsmev, potom to s tým pitím, potom zopár narážok na Janka - teda to boli skôr vyhrážky a naposledy ma pozval na rande,“ vymenoval som jej akoby sa ma to ani netýkalo, no keď som počul dvojnásobné zatajenie dychu, otočil som sa od kávovaru na ne.

„Ty si normálny!?“ začala Janka.

„Mišo, ty si dostal pozvanie na rande od Peťa zo skupiny YoungStars!“ pokračovala Miška.

„No a čo má byť?“ úprimne som nechápal ich postoj k tomu, čo sa tu práve stalo. Kto by chcel ísť na rande s tak odporným človekom?

„No on na rande pozval doposiaľ iba dvoch ľudí. Najprv nejakú známu herečku, no tá mu zdrhla  s nejakým hercom, čo jej dal prsteň jak jej hlava a teraz teba.“

„Inak má vraj iba bohaté nočné hrátky s kým sa  mu zachce. Vraj aj chodieva do bordelov a u seba doma robieva orgie,“ doplnila Janka Mišku. Toto ich doplňovanie, čo sa týka tej pošahanej skupiny ma začínalo desiť.

„Kľud hej, zasa taký Casanova nie je, že by si robieval doma orgie s kde kým, mala by si prestať čítať bulvár,“ vyčítal som Janke. Ani neviem prečo sa ho zastávam. Možno nejaká moja ľudská prirodzenosť. Alebo možno iba fakt, že predstava tých hnedých očí ako sa dívajú na tie nahé telá ma akosi vnútorne trhala na kusy.

„No tak fajn, ja ti len vravím, čo sa šušká,“ zdvihla ruky pred seba v znamení mieru.

„Radšej sa choďte pozrieť, či už dojedli polievky,“ nečakali ani sekundu a už sa tam valili jak prívalová vlna. Bol som si istý, že dojedené ešte nemali, no potreboval som sa ich zbaviť. Sotva som urobil dve malé pressa a oni sa už vracali aj s prázdnymi miskami. Neveriacky som na to valil oči, veď to nemohlo byť ani pätnásť minút, čo dostali horúcu polievku na stôl.

Čo nám s ňou poliali kvietky alebo čo?

„Vraj máme pochváliť šéfkuchára,“ hneď sa mi vybavila blonďavá hlava, to musel byť on, on je predsa ten slušný a vychovaný.

„Od Peťa,“ pokračovala Miška. Normálne som až nadskočil jak ma striaslo pri tom mene. Nič som na to nepovedal. Zobral som dve šálky položil ich na pripravená podšálky na tácke a vybral sa k stolu.

„Nech sa páči,“ položil som to pred starší pár a milo sa na nich usmial. Obaja mi poďakovali a mňa zahrial pri srdiečku pocit, pre ktorý robím túto prácu. Presne ten pocit, ktorý sa mi od tých diablov nedostal. S teraz už nefalšovaným úsmevom na perách som obehol ešte tri stoly, spísal objednávky a vrátil sa za pult.

Miška s Jankou tu neboli a tak som sa pustil do práce. Pripravil som si nápoje, z chladničky vybral dva Tiramisu koláče a opatrne som si jednotlivé objednávky poukladal na tácky. Keď som rozniesol dve z troch, Miška s Jankou už boli späť a búrlivo niečo ťukali do telefónov.

„Nemali by ste sa flákať počas pracovnej doby,“ napomenul som ich obe.

„Ja len zavesím túto fotku na instagram a už idem,“ odpovedala mi Janka s nosom stále zapichnutým v mobile.

„Akú fotku?“ nechápal som. Kde stihli nabrať fotku, keď sa majú starať o tú zberbu v salóniku ?

„No požiadali sme ich o fotku a oni ochotne súhlasili. Pozri,“ zaštebotala Janka a pred nos mi strčila telefón. Trochu som musel odtiahnuť hlavu, lebo z takej blízkosti som nedokázal zaostriť na displej. Poriadne som si tú fotku prezrel. Všetci tam stáli a škerili sa jak najväčšie hviezdičky pod slnkom. Miška s Jankou stáli v strede, medzi nimi Peťo obe držal za pás, a okolo nich zvyšok skupiny.

„Tak to predpokladám, že si teraz ten bok neumyješ aspoň pol roka, nie?“ odpálkoval som ju a bez počkania na odpoveď som zobral poslednú tácku a vybral sa s ňou k stolu. Cestou naspäť som stihol usadiť mladú skupinku, zobrať od nej objednávku a takisto aj od asi ďalších troch stolov a vrátil som sa za pult.

Ignoroval som rozhovor tých dvoch kačiek za mnou a obom im rozdal úlohy, s ktorými mi mali pomôcť pokiaľ nepôjdu po taniere do salónika. Chvíľu mi takto pomáhali a potom sa obe zdúchli. Sám som obslúžil asi štyri stoly, keď priniesli posledný tanier aj s pohárom.

„Chcú nejakú kávu alebo zákusok?“

„Nie,“ odpovedala mi Miška.

„Tak sa okamžite obe practe do rajóna, je pól štvrtej baby, dnes už iba hodinku a pól,“ žmurkol som na obe a sám sa vybral medzi stoly aj s objednávkou. Všetci sme makali ako fretky, zrazu sme tu mali neskutočne narvané. Boli štyri hodiny poobede a k tomu ešte vonku začalo pršať, takže sa ľudia ponáhľali sťahovať dnu do budov.

Poctivo sme makali až sme všetci traja zabudli na skupinku v salóniku a tak sme sa aj zabudli opýtať, či nechcú účet. Na to som si spomenul až sa všetci siedmi objavili pred barom s peňaženkami v rukách. Miška s Jankou obsluhovali a tak to zostalo na mne.

„Každý zvlášť alebo všetci spolu?“

„Spolu,“ modlil som sa za túto odpoveď. Je to menej zdĺhavé a tak som sa ich mohol rýchlejšie zbaviť. Všetko som nahádzal do počítača a povedal im výslednú sumu. Peter mi podával bankovky no nezabudol dodať  jeho blbý komentár.

„A pre mňa by si nejakú zľavičku nenašiel?“ mal som sto chutí mu do toho ksichtu hodiť minimálne tú barovú stoličku. Ty buď rád, že ti tam ešte neprihodím zopár núl.

„Oh jasné prepáčte, ja som skoro zabudol. Dnes to máme akciu obťažujte našich zamestnancov ešte chvíľu a zavoláme políciu,“ žmurkol som na neho a vytrhol mu peniaze z rúk. Rýchlo som vytiahol výdavok, zavrel kasu a mince položil pred neho na pult. „Nech sa páči, prajeme pekný zvyšok dňa,“ jeden falošný úsmev a vojna pohľadov, ktorú som nemienil prehrať a on očividne tiež nie.

„Peter mali by sme už ísť, ľudia čakajú,“ oslovila ho hora svalov, o ktorej som si doteraz myslel, že je tupý ako......ja neviem, čo je najviac blbé na svete?

 

Peter stiahol svoj očný úder a otočil sa. Za ním už čakal a pekne dlhý rad ľudí, ktorý, ako som neskôr zistil, čakal skôr než na platenie na fotku s nimi. Hodili zopár fotiek uprostred preplnenej kaviarne, zopár autogramov a pobrali sa preč. Ja som si konečne vydýchol. Pozrel som sa na hodinky, bolo trištvrte na päť, už len pätnásť minút a hajde domov.

 

Odbavili sme posledných zákazníkov, ja som si hodil sprchu, prezliekol som sa a ako posledný som opúšťal kaviareň, teda som aj zamykal.

 

Ledva som sa otočil a už som mal pred ksichotm nagelovanú hlavu. „Skôr ako si ma odmietol, som ti asi mal povedať, že nie neberiem ako odpoveď,“ preniesol Peter. Nestihol som ani len žmurknúť a už ma zopár rýchlymi chvatmi nastrkal do čierneho Porsche.

„Čo to robíte? Toto sa dá brať ako únos!“ rozkrikoval som sa hneď ako sa moje telo rozhodlo podvoliť mojej vôli.

„A, čo budeš robiť? Zavoláš na mňa políciu?“ daroval mi jeden z posmešných úsmevov.

„A keď áno?“

„Tak to by si musel mať najprv, čím,“ odbil ma s tak ironickým tónom v hlase, že nebyť tu tak stiesnený priestor tak už má moju podrážku navždy vytetovanú na ksichte. Rýchle som si siahol do vrecka a keď som nahmatal telefón sám pre seba som sa usmial.

Predstav si, že mám! Nie si jediný človek na svete s mobilom.

S víťazoslávnym výrazom som ho vytiahol z vrecka no vzápätí som si zbieral sánku zo zeme. Mobil sa nerozsvietil. Môj mobil bol vybitý!

A kurva, teraz ma unesie a bude ma znásilňovať až kým neumriem. Počkať! Ako on vie, že môj mobil je vybitý?

Nasmeroval som na neho nechápavý pohľad.

„No pokúšal som sa ti dovolať ale tvoj mobil bol nedostupný, tak som dúfal, že je vybitý.....inak by to bol pekný trapas, no nie?“ smial sa mi do ksichtu.

„Tie dve,“ povzdychol som si, keď mi došlo odkiaľ má moje číslo. Museli mu ho dať Janka s Miškou.

„No vidíš, nie si až taký blbý,“ venoval mi ďalší zo svojich holywoodskych úsmevov.

„Ja nie ale ty áno,“ precedil som a rezignovane sa oprel.

„Waw, niekto prechádza z obrany rovno do útoku, a čo zrazu to tykanie? Už povoľuješ?“ posledné slová preniesol s perami hneď vedľa môjho ucha. Oboma rukami som sa mu zaprel do hrude a odtlačil ho.

„Určite nepovoľujem, iba.....vykanie je prejav úcty, a ja k tebe nechovám absolútne žiadnu,“ precedil som cez zuby a prudko sa otočil ku dverám. Ledva som siahol na kľučku už som počul zvuk zamykania zámku. Netrvalo ani minútu a už si to trielil 150 v meste, kde je povolená 50.

Privilégiá.

„Kam ma unášaš? Smiem to vedieť?“

„Ideme sa niekam najesť,“ je síce pravda, že ja som nejedol ale on pred chvíľou vyšiel z našej kaviarne a jedol ani nie pred dvoma hodinami, čo je? Cisterna?

„Takže jedlo u nás ti nechutilo ?“ opýtal som sa s podpichovačným tónom.

„Chutiť mi chutilo, len ja potrebujem trocha väčšie porcie,“ tak nabudúce ti dáme celé stehno z kravy, ty nevďačník! Ale popravde ani sa nečudujem, niekto kto má určite cez dva metre a muskulatúru ako boh, potrebuje aj dosť energie nato, aby ju rozhýbal, no nie?

„A nemusíš si strážiť postavu?“ neodpustil som si poznámku. Samého ma prekvapilo ako uvoľnene sa cítim, v tomto aute, v jeho prítomnosti, aj napriek tomu, že ma prakticky uniesol a zamkol v krabičke na kolieskach.

„Stačí jeden tréning a všetko je tak, ako má byť,“ usmieval sa, no tentokrát sa usmieval nejako inak, tak nejak – normálne...sladko.

 Pane bože Michal! On ani zďaleka nevyzerá sladko! Je to diabol! Určite klame a chce ťa uniesť niekde kde budeš stredobodom orgií!

„Ha? Jeden tréning? Ja som myslel, že ste spevácka skupina a nie, že trénujete na majstrovstvá sveta vo wrestlingu.“

„Čo? Prečo práve wrestling?“ vybuchol do obrovského smiechu. Chvíľu som ho len tak pozoroval, teraz vyzeral naozaj normálne a milo. „Deje sa niečo?“

„Prečo si zrazu takýto?“ vyslovil som nahlas svoju myšlienku, za ktorú som sám sebe zapchal ústa a s červeňou v lícach odvrátil hlavu.

„To sa ma pýta veľa ľudí. Asi to tak už bude, že keď som medzi svojimi tak musím vyzerať inak ako v skutočnosti som. Vieš, plávam vo vodách plných dravých rýb a tam keď nebudeš taký aký som ja alebo aspoň nebudeš pod ochranou niekoho ako som ja, tak ťa jednoducho roztrhajú zaživa,“ povedal to s takou bolesťou v hlase, až mi podskočilo srdce.

 Takže on musí každý deň nasadiť masku arogantného bezcitného hajzla, len preto aby prežil?

„A, čo ten blonďák? On je zlatý aj normálne, či?“

„Myslíš Andreja? On je presne ten dôvod, prečo ja musím byť ten zlý. Ak by som nebol, už dávno by ho roztrhali,“

Takže nie preto aby prežil on, ale aby prežili oni? Je možné, že je to v skutočnosti dobrý človek?

„Ale detinský, majetnícky a kúsok arogantný som aj normálne, to bude asi choroba z povolania,“ zasmial sa tým sladkým smiechom a odbočil ku krajnici.

Takže hajzel to je, ale nie až taký ako som si myslel.

Peter vystúpil z auta a ja som si ani nestihol odopnúť pás, ktorý som si počas rýchlej cesty zapol a už mi otváral dvere.

„Nech sa páči,“ podával mi ruku.

„Vieš, že som chlap? Ľudia si to dosť často pomýlia,“ opýtal som sa a keď som zbadal jeho smiech. Chytil som sa podávanej ruky a nechal sa vytiahnuť na nohy.

„Som si plne vedomí tvojho pohlavia a mienim za to zobrať všetku zodpovednosť. Neboj sa,“ tieto jeho slová už som vnímal iba okrajovo, pretože sme vystúpili pred luxusným domom, ktorý sa vôbec  nepodobal na reštauráciu.

„Počkaj, som vhodne oblečený?“ Áno uhádli ste, rozhodol som sa dať tejto jeho stránke šancu. A navyše som hladný, tak si to odbijem dnes naraz.

„Určite,“ žmurkol na mňa a vybral sa k domu. Ja som poslušne cupital za ním a pred vchodovými dverami som si poslušne očistil topánky.

„Vitaj doma!“ ozvalo sa niekde z útrob domu a hlas hneď nasledovala tak známa blonďavá hlava.

„Andrej, ahoj,“  zvítali sa akoby sa nevideli tri roky a nie iba dve hodiny.

„Veď ste sa videli pred dvoma hodinami,“ preniesla hora svalov a zišla ma pohľadom. „Máme návštevu?“ nechápavo som prebehoval medzi týmito troma osobami. Nezaznamenal som Petrovu odpoveď, no hneď som mu zašuškal svoju otázku.

„Tak vy ste bratia?“ Peter sa začal neskutočne smiať až mu vyhŕkli slzy. Trocha sa ma to dotklo a tak som s urazenou pózou preniesol: „Tak prepáč, že sa pýtam.“

„Nie to nič, to nevadí, iba si prvý koho niečo také napadlo. Michal, toto je dom YoungStars, všetci tu žijeme spolu.“

Takže tie orgie sú pravda! A oni ich organizujú medzi sebou!

Peter zbadal môj vydesený výraz a prišiel ku mne bližšie.

„Všetky skupiny bývajú spolu, ušetrí to čas, peniaze, energiu a je to proste celé lepšie. Ale neboj sa, tento dom je tak obrovský, že každý z nás má pre seba priestory o veľkosti luxusného trojizbového bytu,“ šibalsky na mňa žmurkol a za ruku ma ťahal niekam do útrob domu. Chcel som mu povedať, že som sa ešte nestihol vyzuť, no ako som si všimol obutý tu  boli všetci.

„Kto dnes varil?“ preniesol otázku Peter ani neviem presne ku komu.

„Ja,“ ozvalo sa z miestnosti po mojej pravici. Dvere sa otvorili do korán a v nich stála na sivo nafarbená hlava. „Pozerám, že si si zasa priniesol nejakého hosťa bez oznámenia,“ skarhal ho a prešiel bližšie k nám. „Ale úprimne, očakával som, že ty budeš odolávať dlhšie,“ toto ma kúsok zabolelo. No povedzme si pravdu. Ja som tiež iba chlap a on je brutálne sexi. Jediné čo ma od neho držalo bola myšlienka na jeho neskutočne otrasnú povahu a aj tá nie je pravdivá. Tak prečo nie? Ale nemienim byť ľahká korisť a večera v jeho dome sa mi zdá až ako veľmi rýchli  začiatok.

„Daj mu pokoj, on je iný. Aj keď tak nezačína,“ pritiahol si ma a majetnícky mi otočil ruku okolo pásu, ktorú som mu ihneď zhodil. „Vidíš?“ zasmial sa. Sivá hlava si iba povzdychla a prešla okolo nás.

„Predpokladám, že sa zdržíš na večeru, nie?“

„Aj na noc,“ odpovedal za mňa Peter. Moja jediná reakcia bola neskutočne rýchle žmurkanie medzi osobami.

Ako sa mám z tohto vyvliecť ? Tomu chlapovi ide očividne o sex a ja, aj napriek tomu, že je to môj typ, s ním nemienim hupsnúť na vec hneď po jednom rozhovore.

Hlavou mi preblesne spomienka na zastávku, ktorú som si všimol cestou sem, neďaleko od vstupnej brány. V hlave sa mi zrodil práve plán na moju spásu a ja ho hneď začnem realizovať.

„Kde je tu záchod?“ zaťahám za rukáv Peťa.

„Od vstupných dverí do ľava a rovno po chodbe, tretie dvere z prava,“ oznámil mi a ja som bol rád, že sa neponúkol ísť so mnou. Rýchlo som si to odcupkal ku vchodovým dverám a namiesto toho aby som išiel do ľava, vybehol som rovno von do záhrady. Vracal som sa po ceste, o ktorej som si pamätal, že je príchodová a ta má po dlhých pätnástich minútach, konečne priviedla k honosnej kovovej hlavnej bráne.

Kurva! Zamknuté.

Vzdať som sa nemienil. Vedel som si živo predstaviť situáciu ako sa vrátim a len tak medzi rečou oznámim: „Ahojte, pokúšal som sa zdrhnúť ale máte zamknutú bránu.“ Poobzeral som sa okolo seba a vedľa brány na múre som si všimol rásť brečtan.

Super, ak budem mať šťastie bude dosť silný.

Prišiel som k nemu, pevne uchytil jednu z jeho hrubých stoniek a zaťahal. Brečtan držal. Očividne bol dosť starý a mal tu aj vhodné prostredie. Rýchlo som sa po ňom vyštveral na zhruba dvojmetrový múr a preskočil ho. Zasa som sa rozhliadol a rozhodol som sa veriť inštinktu. Zabočil som do ľava po ulici a po nedlhej chvíli som prišiel na zastávku. Našťastie tadiaľ išiel spoj priamo do mesta. Chvíľu som tam sedel, neviem presne akú dlhú chvíľu lebo som mal vybitý telefón, no nebolo to dlho. Nastúpil som do autobusu a pohodlne sa odviezol až do mesta.

Prepáč ale nemienim byť ako každý druhý........preto sa tvojej posteli budem radšej vyhýbať.

S myšlienkami úplne niekde v zadnom otvore môjho tela som sa dostal až do bytu, kde som sa bez akejkoľvek hygieny, psychicky zomletý úplne na, to čo z toho otvoru vychádza, hodil na posteľ a podľahol spánku, bez akéhokoľvek zdroja ľudského tepla v mojej blízkosti.

Mal by som si už niekoho nájsť.

Bolo posledné, čo mi prešlo hlavou.