„Čo sa tam deje?“ nechápala Jana.

„Trocha som schladil toho namyslenca,“ ozrejmil som jej s víťazoslávnym úsmevom.

„Čo presne si urobil, Mišo?“ zhrozila sa Miška.

„Nič konkrétne....Celý čas mal blbé narážky na môj úsmev, tak som mu povedal svoje,“ nečakal som na ďalšiu reakciu, otočil som sa a podišiel k okienku.

„Janko, Honey! Mám tu pre teba objednávku,“ zakričal som mu do kuchyne, položil lístok s objednávkou na dosku a vrátil sa späť za pult. Janka s Miškou práve obsluhovali, takže som mal chvíľu pre seba. Siahol som pod pult. Bola tam malá chladnička, ktorá chladila fľaškové koly, džúsy a podobné hlúposti. Vytiahol som tri fľašky a položil ich na tácku.

„Fíha, koho tu dnes máme,“ hvizdol Jano. „Už dlho som takto nevaril, naposledy asi pred mesiacom.“ Miloval varenie a pečenie, zopárkrát už premýšľal nad tým, že prejde do ozajstnej reštaurácie, no vždy sme mu to nakoniec vyhovorili.

„Zopár namyslených, švárnych junákov,“ zasmial som sa. „Šéf odkazuje, že sa k nim máme správať ako k zlatému vajcu.“ Hlavne, že ja som to porušil ani nie po pól hodine.

„Chápem. Vykonám,“ zasalutoval a so smiechom sa vrátil do kuchyne, kde začal čarovať. Jeho jedlo nikto z nás nedokáže nazvať inak ako mágiou. Všetko, čo vytvorí, vonia, vyzerá a hlavne chutí výborne.

Natiahol som sa do poličky pre koňak najvyššej akosti, ktorý tu máme presne pre takéto príležitosti. Väčšina normálnych zákazníkov si ho nemôže dovoliť. Rozlial som ho do siedmych koňakových pohárov a tie položil na tácku k fľaškám.

Akurát som si pripravoval veci na prípravu drinkov, keď ma oslovil hlboký hlas: „Kde je tu záchod?“ skoro mi vypadla limetka z ruky. Otočil som sa a pohľad zapichol do tých najhnedších očí, posadených tak vysoko, až som musel zdvihnúť bradu; na môj vkus - príliš vysoko. Nebola to tá nudná, klasická hnedá. Bola to karamelovo-hnedá popretkávaná medovo-zlatou sieťou. „Nie je slušné ignorovať zákazníkov,“ prekrížil si ruky na hrudi a posmešne zdvihol pravé obočie.

Ten kretén ma už riadne serie! Najprv môj úsmev a teraz sa serie aj do toho, ako sa správam k zákazníkom?!

„Pardon,“ ospravedlnil som sa s nacvičeným výrazom. Tak ľahko ťa nenechám ma vytočiť......teda aspoň nie navonok. „Keď ste vychádzali zo salónika, bola pred vami celkom výrazná značka WC,“ skonštatoval som a otočil sa naspäť k pultu. Narušiteľ opustil tento priestor a ja som si až teraz uvedomil, že som celkom zabudol dýchať. Spamätaj sa! Je to predsa len kretén!

„Môžem ja mať takú smolu? Prečo tu ešte chvíľu nepočkal,“ povzdychla si Miška, ktorá sa práve vrátila zo svojho rajónu.

„Lebo by sa si pošťal.......alebo posral,“ odfrkol som si a ďalej pripravoval drinky pre YoungStars.

„Posrané biologické potreby,“ rozčuľovala sa Miška a sama sa vybrala ku kávovaru. Chvíľu sme si tam iba tak mlčky každý robili čo sme potrebovali, keď nás prerušila Janka.

„Mišo, ja sa tam idem pozrieť,“ ani nedopovedala a už smerovala k salóniku.

„Jana stoj! Čo chceš robiť? Vojsť tam iba tak naprázdno? Ako budeš vyzerať?“ kričal som po nej a úspešne ignoroval všetky hlavy, ktoré sa na mňa otáčali. Na Janu to očividne zabralo, zastala a otočila sa na mňa. Premerala si ma pohľadom šelmy. Nie ten “sexi pohľad“. Ale ten pohľad, pri ktorom vám dôjde, že teraz ide všetka sranda bokom.

Bože, snáď ju svojim správaním odradia. Navždy.

Pozrel som sa na dva tekutinami prepchané podnosy. „Máš šťastie, že potrebujem pomoc,“ povzdychol som si . Pohľad šelmy sa zmenil na neskutočnú radosť. Podišiel som k podnosom a už som ich bral, keď sa ozvala Miška: „Hej! Keď ide ona, tak idem aj ja,“ a už si to mierila ku mne.

„A kto tu akože zostane?“

„Len choďte. Mám kopu času kým zovrie omáčka, postrážim vám to tu,“ cez okienko na mňa žmurkol Janko a už si sadal na stoličku za pultom. Znovu som si iba povzdychol a po krátkom rozdeľovaní nápojov na tri podnosy, sme už mierili do salónika.  Pred salónikom som sa zhlboka nadýchol a otvoril dvere.

„Prepáčte,“ nacvičená fráza. Museli sme vyzerať ako z nejakého filmu, kde prišli ctihodných pánov obsluhovať krásne slečny, súdiac podľa ich vyhúkaných výrazov. Je pravda, že Miška ani Janka neboli na zahodenie. Janka špinavý blond po zadok, zelené mačacie oči, štíhla postava, bohato obdarená. Ako hore, tak aj dole (tým myslím zadok - pre perverzákov). Miška bruneta, vlasy pod lopatky, nižšia ako ja, modré oči a štíhla postava. Tiež jej nechýbali ani cici ani rici ako náš kolega, Ondrej, vravieval.

Chvíľu som ich nechal pokochať sa výhľadom a potom sme sa pustili do rozdávania. Všetko sme im pekne rozdali. Ja prípitky, Miška fľaškové nápoje a Janka drinky.

Všetko by prebehlo hladko keby ten hnedooký kretén nepovedal Janke: „Vďaka, ale ja to prijmem iba od neho.“ Ti dáva? Aspoň ma bal menej okato, ty kretén! Vystrašene som prebehol pohľadom po všetkých zúčastnených. Dokonca aj niektorý jeho kamaráti vyzerali prekvapene.

„Hej Peťo, nepreháňaš to už trochu?“ ozvala sa, zjavne prefarbená, sivá hlava.

„Nie, prečo? Som si vedomý toho, že im Daniel povedal ako sa k nám majú správať. Tak prečo to nevyužiť,“ smial sa mi do tváre. Daniel? Aký vzťah majú s našim šéfom? Ešte raz som všetkých skontroloval pohľadom. Hľadal som nejaké záchranné lano, no žiadna tvár nenasvedčovala tomu, že by mi chcela pomôcť. Miška s Jankou iba civeli jak tela na maľované vráta. Odfrkol som si a prešiel k Janke. Zobral som jej drink z podnosu a položil ho pred neho.

„Spokojný?“

„Nie,“ práve mi prestalo byť srdce. Nebol dobrý ťah sa ho pýtať, keď som mu ten drink ešte len pokladal. V šoku som stuhol s hlavou tesne vedľa tej jeho. Jasne som cítil jeho dych na mojej tvári. Bolo z neho cítiť mentolové žuvačky a tabak. „Pripi si s nami.“

„Nemôžem,“ preniesol som a pomaly sa narovnal. „Síce máme na dnes pravidlo sa k vám správať špeciálne, no v zmluve máme, že nepožijeme, žiaden náš produkt v spoločnosti zákazníkov.“ Mám ťa, na toto mi nemôžeš nič povedať.

„Som si istý, že sa to týka iba alkoholických nápojov, mi vám môžeme ponúknuť aj nealko,“ už zasa sa na mňa usmieval. V tom sa do salónika vrútila moja spása.

„Žiaden z našich zamestnancov nepožije žiaden z našich produktov v prítomnosti zákazníkov. Pre alkoholické nápoje platí pravidlo nepožívania až do konca pracovnej doby a opustenia pozemku kaviarne,“ preniesol Janko chladne. „Toto vraví 5 odstavec štvrtého paragrafu našej zmluvy. Kruté ale je to tak, takže ak nás ospravedlníte, musíme sa vrátiť do práce,“ teatrálne zamával zmluvou v ruke a otočil sa na odchod. Ja som sa chopil prvej príležitosti na útek a stiahol so sebou aj Janku s Miškou. Keď sa za nami zavreli dvere zasa sa ozval ten smiech a poznámky na hnedoočkovu osobu.

Pekne Janko! Pekne!

„Ďakujem,“ poďakoval som mu keď sme sa vrátili. „Ako si vedel, čo sa deje?“

„No popravde....nedalo mi a tak som sa musel ísť pozrieť, čo sú zač. Keď som išiel po chodbe počul som jeho požiadavky a tak som sa vrátil po zmluvu, čo šéf nedávno vyvesil na stenu. Pôvodne som v nej hľadal niečo o obťažovaní, no skôr som našiel toto a to sedelo aj k téme, tak som to využil,“ po tomto vysvetlení môj obdiv k nemu ešte stúpol. Keby to bolo naopak, tak by som stopercentne nevedel, čo mám robiť a tak by som ho vtom nechal. Za tieto myšlienky som sa pravdupovediac hanbil.

„Si proste pán,“ pochválil som ho a hodil sa mu okolo krku. Janko mi objatie so smiechom opätoval a rýchlo utekal do kuchyne hundrúc si niečo o tom, že mu zhorí omáčka.

„Neviem, čo ti na tom vadilo. Ja by som to pre neho spravila hneď,“ nechápala Janka.

„Ty by si mu tam aj nohy roztiahla, keby povedal,“ schladila ju Miška a ja som bol šťastný, že aspoň jedna ma chápe.

„Hej, zasa kurvu zo mňa nerob. Ty sama by si bola šťastná keby sa na teba čo i len pozrel.“

„Haa? Odo mňa nikto nič neodmietol, na to nezabúdaj,“ vysmiala sa jej a vrátila sa späť robiť kávu pre pár, ktorý už musí byť poriadne nahnevaný. Janka iba neveriacky pozerala a potom nabrala farbu jak paradajka. Nadýchla sa, že jej nato niečo zakričí, no ja som ju stopol.

„Mala by si sa pustiť do práce, vieš ako Daniel neznáša nehnevaných zákazníkov,“ uvedomila si, že mám pravdu a pustila sa do práce.  Jedna z výhod byť nadriadený. Nado mnou bol už iba Daniel, to je aj dôvod, prečo ho jedine ja volám Daniel a ostatný šéf.

Zvalil som sa na stoličku a vstrebával všetko, čo sa teraz stalo. Nemohol som uveriť aká príjemná mi bola jeho blízkosť. Celé moje telo začalo vibrovať a keď sa o mňa pod stolom nenápadne obtrel (netuším ako sa mu to podarilo, nepýtajte sa), myslel som, že mi exploduje všetko. Ešte chvíľu som to vstrebával, keď mi Janko oznámil, že prvé chody sú hotové.

„Dve kačacie, štyri kuracie a jeden guľáš z diviny je hotový. Nech sa páči, brány do jamy levovej sú otvorené,“ smial sa. Ani nečakal na moju odpoveď a už tam nebol. Keď som sa pozrel na sedem misiek oľutoval som, že som tie dve poslal pracovať. Na tácku sa mi zmestia tak tri, čo znamená, že tam budem musieť trikrát.

Pane Bože, ochraňuj ma, tvojho úbohého služobníka, nenechaj tých hriešnikov aby mi ublížili. Prosím Bože.

Po rýchlej modlitbe som sa aj s troma miskami vybral do salónika. Nádych, výdych a už som vchádzal. Tentokrát som sa vykašľal na pozdrav a rovno som sa pustil do rozdávania polievok.

„Kde máš kamarátky?“ ozvala sa hora svalov s očividne obrovským prebytkom testosterónu. Od kedy si tykáme?!

„Asi  Vás sklamem, no aj napriek rozkazom nášho šéfa, tu máme aj iných zákazníkov,“ poriadne som zvýraznil vykanie, usmial sa a otočil chrbtom.

„A keď ťa o niečo požiadam, tak ťa zasa príde zachrániť ten tvoj frajer?“ Aký môj frajer prosím ťa? Počkať on si myslí, že Janko a ja.......Tak toto využijem. Práve sa mi v hlave zrodil diabolský plán ako sa ho zbaviť no netušil som, že on nie je len kretén ale aj hajzel.

„No, to záleží podľa toho, čo to bude.“

„Oznám mu, že ak má so mnou nejaký problém, tak si ho sním rád vyriešim vonku,“ ten jeho úsmev ma už začínal pekne srať. Na čo sa to tu hráš?

„Ale toto nebola prosba,“ narážal som na fakt, že sa mu vlastne vyhrážal, no on to vzal po svojom.

„Prosím.“ Nemal som už viac síl mu nejako odporovať a tak som sa otočil na odchod. „Ó, a ešte jedna vec. Nabudúce keď sa bude snažiť vyzerať ako tvoj majetnícky priateľ.......nech sa snaží viac.“ Hajzel!       Kretén!  ...HAJZEL!     ....KRETÉN! Nevedel som sa rozhodnúť ako ho budem volať. Opustil som salónik a bez jediného slova som zamieril rovno do kuchyne.

„Tvoja záchrana, ma zas a znova vôbec nezachránila,“ povzdychol som si a oprel sa o ostrovček, ktorý tam mal.

„Prečo?“

„Mám ti odkázať, že ak s ním máš problém, tak že mu nebude vadiť si ho s tebou vyriešiť vonku. A nazval ťa mojím priateľom.“

„No ale veď to je dobré. Môžeš mu odkázať, že som intelektuál, a že sa nemienim biť. A nejako tam dokáž našu nehynúcu lásku,“ usmieval sa zatiaľ čo obracal, niečo na panvici.

„To by možno šlo keby mi  pri odchode nepovedal, že ak chceš aby si vyzeral ako môj priateľ, tak sa máš viac snažiť.“

„Takže ti vlastne zobral vietor z plachiet, ktorý ti sám dal?“

„Vravím, že je to kretén,“ Janko sa začal smiať a zároveň servírovať prvé chody, medzi ktoré patrila kačka, kura na prírodno a dvoje cestoviny so syrovou omáčkou. Vtedy som si uvedomil, že som ešte neodniesol zvyšné polievky. S rýchlosťou antilopy utekajúcej pred gepardom, som vystrelil k okienku, zobral tri polievky a už som si to mieril zasa do salónika.

„Ďakujem,“ skoro mi vypadli oči do misky. Tak ono to vie byť aj slušné. Pozrel som sa na blonďavú hlavu - najnižšieho z nich. Obdaroval ma milým úsmevom. Tak a tu sa prejavuje: “Nehádž ľudí do jedného vreca“.

„Nemáte začo,“ milý úsmev som mu vrátil a podával druhú polievku. Konečne som opustil salónik a pohľad mi  padol na dve ďalšie polievky  v okienku.

„Janko, mal by si spomaliť. Ešte ani nezjedli polievky a ty už servíruješ druhé jedlo,“ zakričal som mu do kuchyne a zobral polievky.

„Jasné,“ znela odpoveď. Posledné dve polievky smerovali, chlapcovi v okuliaroch a Kreténovy Nečakane som ich obe úspešne doručil na miesto určenia. Bez akejkoľvek ujmy. No Kretén si znova počkal, až dokiaľ som sa nevybral ne cestu spásy, smer - VON ZO SALÓNIKA.

„No, čo ten tvoj frajer? Ako sa rozhodol?“

„Nemá záujem o žiadne scény a.....nie je to môj frajer,“ preniesol som ticho, stále otočený chrbtom k nemu.

„Tak to by potom nemal byť problém, ak si vás dovolím pozvať na rande, nie?“