Ráno sme si s Miškou spravili raňajky a čakali na Janu, kým sa vráti z jej ranného behu. V práci by sme mali byť okolo pól desiatej, takže máme dobré dve hodiny.

“Včera som dal Janke tie lístky. Dúfam, že si to užijete,” nadviazal som komunikáciu.

„Že váhaš,” zasmiala sa Miška. „Inak počula som, že sa včera pustil Adam do toho tvojho vysokoškoláka.”

„Nie je to môj vysokoškolák, a áno pustil sa,” pretočil som očami a ďalej ticho prežúval svoj chlieb.

„Jasne, jasne chápem. Tak to mu držím palce, ten chlapec vyzerá, že nad tebou masturbuje každý večer,” znova sa uchechtla a mne z tej predstavy prešiel mráz po chrbte.

„Nebuď nechutná preboha,” odbil som ju. Po menšom tichu bolo počuť buchnutie vchodových dverí.

„Dobré ráno,” pozdravila nás Jána. Obaja sme sa jej odzdravili pokývaním hlavy (aké nikdy-neopakovateľné unisono). „Idem do sprchy, dúfam, že máte aj pre mňa,” zakričala nám zo spálne.

Po Janinej krátkej sprche a ďalšom hodinovom rozhovore pri káve a chlebíku sme sa rozhodli, že pôjdeme do práce pešo. Prechádzka bola naozaj pekná; veľmi mi pomohla vyvetrať si hlavu a uistiť sa v tom, že moje rozhodnutia sú správne. Na križovatke pred kaviarňou sme sa s Janou rozdelili - ona išla na trh a my do práce.

„Pochválen,” privítal nás Adam.

„Naveky amen,” odzdravila mu Miška.

„No čo, ty ochechuľa, naposledy sme spolu robili skoro pred dvoma mesiacmi,” usmial sa Adam a prišiel ju vyobjímať. Adam s Miškou si od začiatku sadli, no nejako im smeny nikdy nevyjdú spolu.

„Ešte raz mi povedz ochechuľa a ti narvem vidličku do zadku, bukva,” pustila sa do neho a obaja sa začali strašne smiať. Deti.

Asi po trištvrte hodine chystania priestorov na otváračku sme mali konečne všetko hotové a Miška mohla otvoriť.

„Ty Mišo počúvaj, dneska som čítal rozhovor s YoungStars, vedel si o tom, že toto je iba prvý koncert ich týždňového turné po štáte?” prekvapil ma otázkou Adam.

„Nie nevedel,” strohá odpoveď.

„Začínajú v pondelok a končia v nedeľu a sú v každom väčšom meste,” pokračoval.

„Vážne, úžasné,” odpovedal som mu nezaujato.

„No ja len, že mi napadlo, že keď neprídeš na tento prvý koncert, tak ti možno pošle lístky na tie ďalšie,” nevzdával sa a prešiel až ku mne. Oprel sa lakťom o pult a prepichol ma pohľadom.

„No tak uvidia Janka s Miškou všetky ich koncerty,” venoval som mu pohľad a postavil sa na odchod .

„To sa mi páči,” zahučala na nás Miška od predných stolov.

„A čo ja? Ja nie som tvoj kamarát ?” zatváril sa na oko urazene.

„Jasne, že nie,” zasmial som sa.

„No tak to ti veľmi pekne ďakujem,” zvalil sa na stoličku.

„A čo by si tam ty prosím ťa robil, veď ty tiež nie si milovníkom týchto skupín, tak čo ?”

„No, pekní chlapci sú pekní chlapci,” vybalil ma mňa skutočnú pravdu.

Venujem mu jeden krátky pohľad a prejdem na druhú stranu pultu. Nakloním sa cez neho a priamo do tváre mu venujem vševediaci úsmev. „Prečo myslíš na iných chlapov, keď by si sa mal venovať Marekovi?”

„Veď sa poznáme sotva deň, snáď si nemyslíš, že kvôli nemu budem držať celibát,” oznámi mi a prejde do kuchyne. „Kde je vlastne Jano?” zakričí.

„Mal by prísť do pól hodiny,” odpoviem mu a prejdem za pult; keďže prišiel prvý zákazník.

Celý deň prejde úplne normálne. Žiaden blbý zákazník a ako som si myslel, tak prišiel aj Marek, ktorý sa vážne začal venovať viac Adamovi ako mne. Miška tomu neverila rovnako ako ja a tak sme si z toho robili celý čas srandu. Žeby sa na mňa konečne usmialo šťastie?

Večer som si doma v klude pozrel seriál a zjedol šalát. Janine ranné behanie ma celkom inšpirovalo k tomu aby som začal robiť niečo so svojim životom.

 

„Dobré ráno,” pozdravím Ondreja s Danielom.

V nedeľu som celý deň presedel pred telkou, dobre zásobovaný správami, fotkami a hlasovkami od dvojky na koncerte (toľko k môjmu zdravému životnému štýlu). Podľa všetkého sa dobre bavili a musím uznať, že ten chlap na pódiu vyzerá vážne sexy. Keby to nebol taký kretén, tak by som vážne uvažoval nad tým, že na ten koncert pôjdem, no on kretén je, takže nič.

„Niekto sa tu dobre vyspal,” poznamená Daniel a zakončí to zívnutím.

„Čo sa tváriš, chodíš do práce iba dvakrát do týždňa,” podpichnem ho a zhodím si veci do šatne.

„No veď práve. Mal by som prijať niekoho ďalšieho, nech nemusím ani raz,” zasmeje sa.

„Vy ste šéf,” zamrmle si Ondrej.

Je to pravda. Daniel je majiteľom tejto kaviarne a do práce chodí iba preto, že sa doma nudí a nič lepšie mu nenapadá, tak aspoň ušetrí. Teda takto to obhajuje on. Podľa mňa tu chodí iba obzerať naše zadky. Daniel pretiahne všetko, čo má dieru.

„Ale dám do poznámky, že prijmeme iba pekného teploša,” znova sa zasmeje a udrie Ondreja po zadku, ktorý ho zato prepáli vražedným pohľadom. „No čo, nepokazím si predsa štatistiky.”

Po tejto novinke radšej zmeníme tému a po chvíli tu už máme ďalších zákazníkov.

„Dobré ráno hneď som….”

„Dobré ráno,” prenesie človek, ktorého nechcem vidieť ani v najhoršej nočnej more. Čo tu tento robí?!

„Čo tu chceš? Pokiaľ viem, na dnes tu rezerváciu nemáte,” pustím sa do neho. On si však iba zdvihne slnečné okuliare - vonku mínus osem a on má slnečné okuliare - usmeje sa a žmurkne na mňa. „Mám sa tu teraz urobiť?” založím si ruky na prsiach a zdvihnem jedno obočie.

„Ak chceš môžeš aj tu, no ja by som prijal iné miesto, niekde kde je viac súkromia,” usmeje sa.

„Chlap, čo nemá problém organizovať orgie si potrpí na súkromí?” zamrmlem si.

„Čo?”

„Nič. Čo tu chceš?”

„Prišiel som po teba,” odpovie akoby vravel o niečom, čo by som mal už dávno vedieť.

„Raz už si ma uniesol, no veľmi ti to nevyšlo. Prečo myslíš, že to tentokrát bude iné?”

„No, lebo utiecť z môjho domu je jednoduchšie ako z autobusu, ktorý ide 120 po diaľnici,” usmeje sa. Zasa ten jeho retardovaný posmešný úsmev. Ešteže sa na mňa necerí tým svojim určite dokonalým bielym chrupom.

„Takže si sem prišiel autobusom? Nie je to trocha nepraktické?”

„Dneska ti tie vtipy veľmi nejdú,” povzdychne si a vyberie sa k baru. „Áno prišiel som sem autobusom, ktorý ma za pätnásť minút berie ďalej na turné, takže jedno rýchle presso,” ozrejmí mi a oprie sa chrbtom o pult.

„Oh Peťo, ty už si tu? Ja som mu to ešte nestihol povedať,” objaví sa Daniel, ktorý rovnako ako Ondrej, neviem kam zmizol.

„Neklam, určite si na to zabudol,” odbije ho hnedoočko a siahne si do vnútorného vrecka saka.

„To nie je pekné, mohol by si mi kúsok dôverovať,” ohradí sa a poškriabe sa na hlave, čo  znamená, že sa Peter trafil.

„Tu máš tie papiere a ďakujem, že si mu to povedal,” pretočí očami a podá mu papiere, ktoré sú dosť neopatrne zložené.

„Smiem vedieť, čo sa tu deje?” obaja mi venujú pohľad.

„No, YoungStars sa práve stali najväčším investorom našej kaviarne,” ujme sa slova Daniel a odhalí mi svoj, skoro dokonalý chrup v širokom, šťastnom úsmeve.

„Podľa mňa sa skôr pýta na tú vec,” povzdychne si Peter.

Áno. Daniel je trocha popletený a dosť často uvažujem nad tým, ako dokázal rozbehnúť takto úspešný podnik a ešte častejšie nad tým ako ho dokáže udržať.

Daniel mi posunkom naznačí aby som sa vzdialil od pultu a nasledoval ho, ako aj spravím.

„Pozri, sú tu isté problémy, ktoré treba bezprostredne vyriešiť,“ spustí keď prejdeme do skladu. „Je tu jeden háčik, ktorý by mohol viesť ku zavretiu kaviarne, a ako iste vieš tak táto kaviareň je to jediné, čo mám,“ dá mi pauzu na vstrebanie celkom šokujúcej informácie. Tak toľko k jeho schopnosti to tu viesť.

„Až takto? Myslel som si, že všetko je v poriadku. Veď si mi vravel, že tá konferencia naposledy bola s ľuďmi, ktorý by ti mohli zafinancovať novú pobočku,“ nechápem. Vážne sme na tom až takto zle? Veď všetko ide ako má, zákazníkov máme vždy a dovolím si povedať, že sme jedna z najobľúbenejších kaviarní v tomto meste.

„No tak to nebola tak celkom pravda. Tí ľudia boli z banky - prišli mi povedať, že náš dlh sa neustále zvyšuje a predložili mi iba dve možnosti,“ prizná sklamane.

„Počkaj, dlh? Aký dlh? Myslel som, že tú pôžičku si už splatil,“ vytreštím na neho oči. Vravel mi, že stihol pôžičku splatiť celkom rýchlo a preto sa rozhodol otvoriť novú pobočku.

„No nie, myslel som si, že to stihnem, no potom si u nás ľudia prestávali objednávať jedlo a stala sa z nás jednoduchá kaviareň a to už nestihlo pokrývať naše náklady, plus pôžička na ďalšie dve pobočky...“

„Ty si si vzal pôžičku na nové pobočky, keď si bol takto zadlžený?! Si ty vôbec normálny?!“ zvýšim na neho hlas. Ako som vravel, Daniel je trocha popleta ale teraz zisťujem, že je to iba úplný hlupák.

„Ja viem urobil som chyby, no myslel som si, že keď otvoríme ďalšie pobočky, tak sa naše príjmy zvýšia natoľko, že budem schopný to všetko splácať,“ prizná a uhne pohľadom.

Viem si predstaviť ako veľmi ho to trápi. Táto kaviareň je naozaj to jediné, čo má. Je to síce perverzné prasa, no je to dobrý človek, ktorý tomuto všetkému venoval celý svoj život.

„Tak fajn, ale čo to má spoločné s tamtým,“ kývnem hlavou smerom k Petrovi. Daniel sleduje môj pohľad až k jeho chrbtu a povzdychne si.

„Vec sa má takto. Ľudia z banky mi poskytli iba dve možnosti. Buď to tu predám a splatím svoj dlh, alebo si nájdem štedrého sponzora. Mišo, ja to tu predať nemôžem, jednoducho nie,“ je zúfalý. Vidím to na ňom. Slzy vo vystrašených očiach vravia jasne.

„Takže YoungStars súhlasili s tým, že budú tvojím sponzorom?“

„Peter je najlepší kamarát môjho bratranca. Veď vieš - Martina.“ Martin je chlapec stredného vzrastu s ryšavými vlasmi a úsmevom cez celú hlavu. Občas nám tu chodí brigádovať cez leto.  Iba prikývnem na súhlas.

„Neriešil som akým spôsobom sa spoznali, no keď sa Martin dozvedel o mojich problémoch jednoducho za ním zašiel a ten mu sľúbil, že sa na nás príde pozrieť. Teraz je tu a tie papiere sú oficiálne podpísané, takže by malo byť po problémoch.“

Heh, takže tento kretén je naozaj tak dobrý človek, alebo si iba niečo dokazuje?

„No tak to je skvelé nie? Problémy sú vyriešené, ale vieš mi vysvetliť, prečo si tu henten nakráčal ako Adonis a začal mi tu vravieť niečo o tom, že ma za pätnásť minút niekam berie?“  Daniel ustúpi o krok dozadu a začne si žmoliť lem zástery, to presne znamená, že sa mi nebude páčiť to, čo mi chce povedať.

„No vieš, Petrovou podmienkou tejto zmluvy bolo, že sa zúčastníš ich turné.“

„Čože?! Tak toto teda nie! S tým satanovým posluhovačom nikam nejdem! Iste ma priviaže niekde k stĺpu a nechá všetkých okoloidúcich nech ma pretiahnu... nie, zaručene, na 100% nie!“ zvýšim hlas, no dám si dobrý pozor na to, aby ma nemohol počuť ten o koho sa jedná.

„Prestaň preháňať Mišo. Potrebujeme ich a bez teba to nepôjde. Potrebujem ťa,“ zovrie mi ruky vo svojich a uprie na mňa prosebný pohľad.

„Mali by sme už ísť, inak nestihnem koncert,“ ozve sa od pultu.

Obaja k nemu stočíme hlavy a do mojich očí sa zapichne pohľad tých jeho. Chvíľu tam iba tak civím a rozmýšľam, či jeho oči chutia ako horúca čokoláda s karamelom, keď si povzdychnem. Je to aj môj domov a pracuje tu aj moja “rodina“.

„Tak  fajn, ale keď to vyjde tak mi zvýšiš plat.“

„Jasné, jasne. Aj si ťa vezmem ak budeš chcieť.“

„Nie vďaka, ten plat mi bude stačiť,“ odbijem ho a nechám ho radostne poskakovať za mnou.

(To s tým zvýšením platu som nemyslel vážne... nebudem predsa okrádať , prakticky, žobráka ... a navyše, už to vlastne vyšlo)

„Tak na to espreso môžeš zabudnúť. Ja si musím ísť domov pre veci,“ prejdem okolo Peťa, bez jediného pohľadu.

„Na to nemáme čas, kúpiš si nové v najbližšom meste,“ prenesie a dobehne ma.

„Vieš, v kaviarni si nezarobíš toľko ako popová hviezda,“ odfrknem si. Čo si myslí, že po nociach vykrádam banky?

„Beriem späť. Kúpim ti niečo v najbližšom meste.“

„Tak už si prešiel z únosov na dary?“

„Nie, stále mám chuť ťa uniesť.“ Ha, aký je z neho dneska vtipný človek.

„Dneska ti tie vtipy veľmi nejdú,“ vrátim mu úder.

„Klin sa klinom vybíja, čo?“

„Zvykaj si,“ sú moje posledné slová, až dokiaľ nenastúpime do autobusu, ktorý je úplne od veci, zaparkovaný o dva bloky ďalej.

„Nemá lano, takže ho buď omráčil alebo tu nie je,“ počujem šepot, hneď po vstupe dnu.

„Nie na všetko treba ísť násilím,“ zasmeje sa hrdo Peťo.

„Nebuď taký pyšný. Psychické vydieranie je stále vydieranie,“ schladím ho.

„Ha! Vyhral som!“ vykríkne testosterón v rohu, rohovej sedačky, ktorá je súčasťou extra luxusného vybavenia, extra luxusného a extra veľkého autobusu.

Je tu naozaj všetko - podľa rýchleho letmého pohľadu. Kuchyňka, záchod, dve spálne a výrivka... výrivka?! Si robia srandu nie? Pravdepodobne by som si ju ani nebol všimol keby neboli dvere do oboch spálni otvorené. Je to prakticky vymyslené. Vojdete do obývačky, na pravo kuchyňka, na ľavo dvere do jednej spálne, cez ktorú sa ide do druhej a z tej sa ide niekam, kde vidím iba výrivku.

„Zasa ste sa na mne vsadili?“ povzdychne si Peter a zvalí sa na sedačku.

„Inak to ani nejde,“ zasmeje sa alergik... vážne si pamätám takéto hlúposti?

„Sadneš si alebo máš v pláne stáť celú cestu?“ venuje mi pohľad sivá hlava.

„Vďaka radšej si sadnem,“ venujem mu nefalšovane hnusný úsmev a posadím sa do koženej sedačky, ktorá je ako jediná oddelená od nich.

„Niekto tu má drzý jazyk. Dúfam, že Peťovi poriadne naložíš za tento krátky výlet, nerád by som sa zasa nudil,“ usmeje sa na mňa jeden z dvoch, ku ktorým ešte nemám prezývku.

„Pokúsim sa nesklamať tvoje očakávania...“

„Kubo,“ usmeje sa na mňa.

Teraz prichádza tá známa časť kedy by som mal zachytiť ich mená a pokúsiť sa si ich zapamätať, však? Tak to teda bude sranda, nehovoriac o tom, že je dosť trápne, že nepoznám mená najväčších popových hviezd nášho štátu.

„Ja som Andrej,“ postaví sa malý blonďák a podá mi ruku.

„Michal,“ podanie ruky mu opätujem rovnako aj jeho úsmev.

„Viktor,“ ozve sa testosterón.

„Matúš.“ Druhý neznámy.

„Matej,“ usmeje sa sivá hlava, a všetky pohľady v miestnosti skončia na jednej osobe.

„Čo, moje meno vie, tak načo sa mám predstavovať,“ ohradí sa chlap, ktorého oči by mohli chutiť ako horúca čokoláda.

„Slušnosť pako, slušnosť,“ pokarhám ho ja sám.

„Prečo tak nepekné pomenovanie?“ usmeje sa.

„Och, to si ešte nepočul ako som ťa nazýval doteraz,“ úsmev mu vrátim a postavím sa oproti nemu s rukou vystretou pred sebou. „Michal.“

„Pokiaľ to prichádza od teba,“ odfrkne si a postaví sa. „Peter,“ stisne mi ruku.

Márne čakám nejaké netaktné pokusy. Ruku mi pustí a posadí sa naspäť, rovnako ako ja. Mám pocit, že to tu do nedele neprežijem... ale do vtedy si to poriadne užime. Začnem tým, že mu poriadne prevetrám peňaženku.