Toto je vážne na nič.

Chytil som ďalší papier a vytrhol ho z notesa. Zovrel som ho v dlani.

Takto to nejde.

Hodil som ho vedľa stolíka a dúfal, že trafím kôš. Papier sa odkotúľal na roh nohy stola a zastavil. Nervózne som perom urobil pár bodiek na papier medzi riadky a sledoval ako sa, čisto v mojej hlave, zväčšujú.

Takto to ďalej nejde!

Prudko som odrhol ďalší list papiera s bodkami. Pripojil sa k svoju predchodcovi na zemi a začali ma trápiť spolu. Oprel som sa celou váhou o operadlo a kreslo sa somnou prevážilo trochu dozadu.

Som vyčerpaný.

Pohľad na strop ma nepochopiteľne uvádzal do pokoja, hoci som mal v hlave prázdno už dlhšie, aj bez pohľadu na jednofarebnú, nevýraznú stehnu. Unavene som si prehrabol prstami vlasy. Odtiahol som sa nohami od steny a vyložil som si ich na stôl, hneď vedľa počítača a notesu s vytrhanými stranami. Za tú krátku dobu, čo tu sedím sa viditeľne preriedil. Prešiel mnou hnev a zhodil som ho lýtkom zo stola. Šuchnutím dopadol na jeho pokrčené strany. Nervózne som sa pozrel po svojej izbe.

Nič, absolútne nič! Takto to nemôže ďalej pokračovať.

Zavrel som oči.

Som unavený so stáleho snaženia.

Zložil som nohy na zem a postavil sa. Stúpil som na pár pokrčených lístkov s poznámkami a priplietol sa k ním aj nejaký ten list s notesa. Odsúval som si ich z cesty a rozhodol sa ísť, motivačne, prejsť na vzduch. Viem, že to nemá cenu, ale napriek tomu idem, aby som sa cítil lepšie. Zastavím na schodoch. Celý dom je uvalený v úplnom tichu. To ma znervózňuje ešte viac. A však keby tu bolo živo, pravdepodobne, by som bol naštvaný a mohol tak moju neschopnosť hodiť na niekoho iného, aby som sa necítil tak mizerne.

„Ako to ide?“objavila ma mama. Usmievala sa tým milým úsmevom, ktorý niečo skrýva.

Moc ma to nepovzbudzovalo, skôr hnevalo. Uvedomil som si, že som pripravený klamať ako na bežiacom páse.

„Úžasne. Lepšie to už ani ísť nemôže,“odpovedal som ako stroj. Naučené a predstierané na všetkých úrovniach.

„Tak to je veľmi dobré,“povzbudila ma dodatočne aj svojou rukou.

„Áno,“vydýchol som si s pocitom viny. Moja hlava velila ukončiť tento rozhovor. „Musím sa ísť prejsť,“obišiel som ju.

„Dobre,“neprestávala sa usmievať a ja som ju kopíroval, kým sme nestratili očný kontakt. Svaly na tvári mi znova ochabli a prešiel som do svojho normálneho režimu. Zobral som si kľúče, len pre istotu.

„Vráť sa skoro,“zavolala za mnou ustarane.

„OK,“odpovedal som jej späť. Daroval som jej ešte mávnutie medzi dverami a potom som opustil dom.

Kyslík vonku bol teplí a nasiaknutý vôňami leta, ktoré občas, bohužiaľ, nevoňali až tak dobre. Sal som život okolo seba a snažil sa necítiť sa tak hrozne mizerne. Zamieril som dole ulicou. Slnko ešte stále silno hrialo. Takmer okamžite mi nastalo varné teplo. Po pár metroch sa mi tričko začalo lepiť na spotený chrbát.

Teplo je nanič. Vždy ma z neho iba rozbolí hlava.

Odlepil som od seba kus látky a schoval sa pod najbližší tieň stromu. Vonku je doslovne peklo. To mi na nálade nepridáva.

Omrzel ma aj tento dokonalý nápad: ísť sa prejsť.

K čomu to vlastne je? Iba som sa spotil.

Pravda je taká, že nemám chuť ani vrátiť sa späť. Nezostali mi možnosti, kam by som vlastne chcel ísť, a tak stojím.

Presne tak, stojím na jednom mieste a to i v prenesenom význame.

Už len myšlienka na to, že by som sa mal vrátiť domov a pokračovať v tom neúprosnom boji, ma neuveriteľne desí.

V poslednom čase je to asi čím ďalej tým horšie. Mám strach, dokonca, stres. Nejem, nespím. Čím mám menej času, tým je to horšie. Chcem sa vzdať ale keď to urobím, neznamená to koniec. Som zničený, vyčerpaný.

Oprel som sa o drsnú kôru stromu.

Ako si môžem dovoliť hovoriť, že sa tak cítim? Je mi dvadsať a ja sa cítim ako pred koncom svojho života.

Zhlboka som si vydýchol.

Takto to ďalej nejde a predsa nemôžem prestať.

Rozmysel som si to státie a radšej sa obrátil na cestu späť.

Nič som týmto únikom nevyriešil.

Hodil som kľúče na ich predošle miesto.

„To už si späť?“vykukla spoza rohu mama.

„Hej,“zamieril som si to rovno do svojej izby.

Nemám chuť na nič. Potrebujem sa uvoľniť. Viem, že to stále dokážem.

„Stalo sa niečo?“

„Nie. Je tam, jednoducho, príliš veľké teplo,“odbočil som a uťal tento rozhovor.

Otázky, samé otázky.

Zabuchol som za sebou dvere a uvedomil si, že sa znova nachádzam vo svojom vlastnom pekle. Chladné steny ma zhltli a pokrčené papiere na zemi ma dusili. Stál som pred zatvorenými dverami a dusil sa strachom.

Nedokážem to. Už viac nie. Čo je to somnou!

Hystericky som začal zbierať svoje nepodarky a hádzali ich do koša. Za chvíľu bol preplnený a smial sa mojej snahe. Vyškieral sa mi. Nahnevane som potlačili papiere hlbšie do smetiaka.

Potrebujem sa napiť vody. Nie, nie som smädný. Som hladný. Nie, nie som.

Sadol som si na posteľ a potom si ľahol.

Čo to somnou je! Nevmestím sa do vlastnej kože, som nesústredený. Stačí aby som sa sústredil. Prudko som sa posadil. Som v izbe.

Prešiel som do prostriedku izby a zhlboka som vydychoval kyslík. Pomáhal som si rukami a zavretými očami som si snažil vyčistiť myseľ. Isteže to nefungovalo. V spotenom tričku, mi bolo v mojej izbe chladno. Vyzliekol som si ho a začal odznova. Zobral som si do ruky pero.

Stačí iba náčrt. Na začiatok.

Muž stojí v predsieni a opakuje naštvane do telefónu…. Čo hovorí! Nie. Takto nie…. Žena, žena stojí pri telefóne a ..a.. hovorí. Kurva!

Hodil som perom o stenu. To sa odrazilo a plastový obal sa rozletel po mojej izbe.

Nejde to!

Frustrovane som si ľahol na zem.

Zase nič.

Prázdno.

Dobre. Skúsime hudbu.

Vytiahol som si z krátkych nohavíc mobil a preťukal sa do knižnice s hudbou. Prešiel som hu od vrchu až dole.

Nuda! Sklamanie. Všade samé sklamanie!

Pevne som zovrel zuby a položil svoj mobil vedľa seba.

Musím sa nejako odreagovať. Pôjdem si zahrať nejaké hry alebo tak.

Postavil som sa zapol si notebook. Pri načítaní ma ihneď uvítala pripomienka v kalendári a ta mi neľútostne pripomenula, že meškám. Nemám vôbec nič napísané, tobož vymyslené. Ihneď mnou prešla ďalšia vlna stresu. Zaklapol som notebook.

Musím niečo robiť.

Vyrušilo ma zaklopanie na dvere.

„Smiem?“mama hlavou nakukla dnu.

Už aj tak vošla, tak načo tá otázka?

„Iste,“vydýchol som. Pretiahla sa dverami a objavila sa aj s tanierom.

„Spravila som ti niečo na jedenie aby ti to ľahšie išlo,“osvetlila mi spojitosť jej prítomnosti s tanierom v mojej izbe. Opatrne ho položila na môj stolík a pozrela sa nenápadne okolo seba. Hneď ako si všimla, že ju pozorujem prestala a zamierila sa iba na mňa. Viem vyčítať z jej očí, že pozná, že nepíšem a nič nemám. Trochu sa uvoľnila a oprela sa o môj stôl.

„Je všetko ,naozaj, v poriadku?“ spýtala sa.

„V úplnom,“odpovedal som odmerane.

„Som tvoja matka. Poznám keď mi klameš,“oboznámila ma s tým, čo obaja vieme, „môžeš mi povedať úplne všetko. Som si istá, že sa ti potom uľaví.“

„Čo si predstavuješ, že ti poviem?“spýtal som sa jej pokojne. Sadla si na roh môjho stola a znova naladila svoj súcitný pohľad.

„NO, tak začnime tým, že sa konečne poriadne naješ,“odpovedala mi prísnejšie. Posunula ku mne tanier s jedlom a ja som si nad ním iba povzdychol. Naklonila hlavu a podala mi príbor.

„Do toho, nový recept,“popohnala ma.

Neochotne som sa pustil do jedla.

Pozorovala ma. „Tak a teraz začnime s tvojimi termínmi,“spustila.

„Čo je s nimi?“spýtal som sa hlúpo.

Mykla nad mnou hlavou.

„Tvrdohlavý ako tvoj otec.“

Mlčal som.

„Je veľmi dôležité aby si ich dodržal,“pripomenula mi. Vydýchol som teatrálne nosom a prehĺtol jedlo, aby som jej mohol odpovedať.

„Viem to. Nie som už dieťa.“

Natiahla ku mne ruku a upravila mi vzhľad.

Toleroval som to. Nikdy z toho neupustí.

„Každým dňom si to musím pripomínať ako rýchlo si dospel,“hľadela na mňa strateným pohľadom, akoby boli v mojej tvári skryté spomienky.

Stiahol som jej ruky z mojej tváre.

„Kedy odchádzaš?“spýtal som sa jej prísnejšie. Ako som očakával, jej oči posmutneli.

„Za pár hodín,“odpovedala priamoúmerne s jej nešťastnou gestikuláciou. Potom mi položila ruku na plece.

„Ty to zvládneš, tak sa toľko nemrač,“povzbudila ma. „Vrátim sa asi za dva dni. Ubehne to rýchlo,“oznámila mi.

„Iste,“vydýchol som.

Usmiala sa a ešte raz si ma prešla pohľadom.

„Dojedol si?“skončila s očami v mojom tanieri.

Pozrel som sa na nedojedené jedlo.

„Áno, ďakujem.“

Vzala ho zo stola a pokojne sa vybrala von. Zdvihla mi mobil z dlážky a položila ho na skrinku. Bez slov zavrela za sebou dvere. Moja izba sa po jej odchode ihneď zmenila. Nikdy neviem, či v dobrom alebo zlom. Milujem svoju matku, ale jej posadnutosť mnou ma občas desí. Viem ako ma bezbožne miluje, som predsa jej dieťa aj napriek tomu,že som prešiel hranicu dospelosti takmer pred dvoma rokmi, stále ma berie ako školáka. Otec má pravdu, je mnou posadnutá, viac než je normálne. Jej pracovné cesty mimo mesto boli pre moju psychiku aj tento dom požehnaním z neba. Bol tu kľud. Isteže by tu chýbala keby odišla na viac než jej obvyklé dva dni. Aj keď čím ďalej tým viac premýšľam aké by to bolo dostať sa z pod jej vplyvu.

Vyložil som si nohy a čakal, kým opustí dom.

Možno to po jej odchode pôjde jednoduchšie. Pochybujem, ale nádej umiera posledná. Ako sa dalo očakávať bolo to absolútne zbytočné očakávanie.

Otec prišiel iba pár hodín po maminom odchode. Vždy rešpektoval moje súkromie a neprišiel sa pozdraviť do mojej izby. Náš vzťah prerástol do rešpektovanej lásky. Obaja sme vedeli, čo chceme od toho druhého. Dokonalý vzťah založený na rešpekte a chápaní. Neznie to príliš ako rodičovská láska, ale opak je pravdou.

O desiatej večer som sa prestal tváriť, že skutočne niečo vymyslím a jednoducho som to pre dnešok vzdal. Ešte mi zostával nejaký čas a ja ho, pravdepodobne, premarním rovnako ako ten minulí.

Osprchoval som sa, zašiel na pokec s otcom a zaspal hneď po dopade na posteľ.

Ako inak, snívalo sa mi presne to, čo sa deje aj v skutočnosti okolo môjho písania, a tak, som sa pred vlastným životom nemohol schovať ani v noci. Je to naozaj zlé a bude ešte horšie.

Zobudil som sa pred siedmou, ale nemal som chuť vstať ,a tak som striedavo spal , bdel až do takmer jedenástej. Keď už ma začalo z ležania bolieť telo, vstal som. Išiel som do kúpeľne, potom na „takmer“ obed a všetko som dokonale pomaly vykonával. Prokrastinácia v plnom vedomí sa dostavila až po príchode do mojej izby.

Vyšiel som vyniesť odpadky. Prešiel som si staré emaily, upratal si stôl a tak to išlo ďalej až do večera. Z fázy nútený pracovať som prešiel do fázy jej vyhýbania. Hlúpe a nešťastné riešenie. Pri tom, čo som si chystal komplikovanú večeru, aby som zabil čas, mi prišla SMS od veľmi známeho čísla. Nechal som ju blikať. Neotvoril som ju možno zo strachu alebo iných silných pohnútok. Dokonca som mohol tušiť, čo v nej asi prečítam, a ja viem, že sa mi to nebude páčiť.

Moja editorka, tá veľmi dôležitá osoba v mojom krátkom živote, odvádzala dokonalú prácu. Netvrdím, že som jej ju doteraz uľahčoval, ale aspoň som mal talent vždy jej hnev rozptýliť tým, že som dokázal vymyslieť niečo originálne a vyšplhať sa ešte viac vysoko po rebríčku slávy a predaja.

Naložil som si na tanier a odniesol si ho k televízií.

S tým je však koniec. Skončil som pred niekoľkými mesiacmi. Dostal som čas oddýchnuť si, zregenerovať svoje sily, ale ani v svojej najväčšej sile som to už nedokázal. Akoby som zabudol všetko čím som, vlastne, čím som bol. Tak dlho som písal a vymýšľal príbehy, osoby, zápletky, že zrazu nezostalo nič, iba strach. Pri myšlienke, že mám znova niečo napísať ma chytá záchvat paniky a stresu. Príliš dlho som spoliehal na to, že to prejde s odstupom času, ale bola to lož. Čím viac času, tým menej možností mi zostalo. Každá veta, slovo i fráza je len zabudnutá ozvena môjho ja. Nedokážem písať a bojím sa, že všetci čo na mňa čakajú s veľkou novinkou budú sklamaný. Už čoskoro. Môj termín na nový návrh vyprší zajtra a ja sa budem musieť priznať a povedať, že je koniec. Skončiť s tým, čo som tak dlho miloval a opatroval, ma v snoch desí občas viac ako neúspech a pisateľský blok.

Mobil ma stále neľútostivo upozorňoval na správu od editorky. Môj žalúdok sa stiahol a vyplnil hustým nepokojom.

Večera vyšla navnivoč.

Natiahol som sa po telefón a odomkol ho aby som sa pozrel, čo mi píše. Nemusel som čakať nič iné, než mi život ponúkol. Oznámila mi, že zajtra príde.

Takže to bude už zajtra.

Zavrel som sa do izby a sadol si za prichystaný notes. Napísal do neho pár viet a dúfal, že z nich dokážem vyčítať príbeh. Nahnevane som iba vytrhol ďalšiu stránku a zahodil ju.

Pravda, takto to ďalej nejde. Som na nič.

Celú noc som pracoval na nápade a dúfal, že nebudem musieť sklamať, nie len moju editorku. ale aj ľudí, ktorý ma čítajú a milujú. Každý pokus bol však horší a horší, až som nad ránom zaspal. Došiel mi čas. Mal to byť úžasný príbeh po dlhšej odmlke.

Možno práve toto mal byť ten správny ťah života a ja som to jednoducho mal dotiahnuť, do tohto bodu.

Než prišla, som sa zašiel opláchnuť a prezliecť do pohodlnejších vecí.

Zavítala k nám pred obedom. Nikto nebol doma, mama sa vráti až v noci alebo respektíve zajtra ráno a otec možno večer. Je to na mne. Otvoril som jej dvere ešte než zazvonila. Zoširoka sa usmiala a prešla dnu.

„Ako si sa mal?“spýtala sa priateľsky. Neodpovedal som. Nevedel som, čo jej mám povedať a ak aj niečo chcem aby vedela, tak, že nič pre ňu nemám a asi ani nebudem mať.

„Nejaký tichý. Zlé správy?“zmenila tón hlasu a vyzula sa. Prešiel som do obývačky a sadol si. „Naozaj ma desíš tým tvojim vyjadrovaním v tvári,“upozornila ma netrpezlivo. Odložila si veci na kreslo a sadla si oproti mne. Zložila si ruky do lona. „No?“zostala v očakávaní.

„Nič nemám,“povedal som to, čo ma tak ťažilo. Usmiala sa a popravila v kresle.

„Vážne, Alex,“zatiahla.

Sklopil som na sekundu oči a keď sa nám znova stretol pohľad, už to nebrala oko vtip.

„Alex,“vyslovila nanútene.

„Je mi to ľúto,“ospravedlnil som sa.

„Ľúto?“zamračila sa na mňa. Vytiahla v rýchlosti papier a podala mi ho. „Jednoducho niečo napíš. Si v tom dobrý. Stačí mi jedna strana.“

Pozeral som sa na čistý kus papiera.

Hýbal sa vo vzduch, podľa jej netrpezlivej ruky.

„Nemôžem,“odmietol som a ona stiahla ruku.

„Ako nemôžeš?! Si najtalentovanejší mladý spisovateľ. Píšeš profesionálne od konca svojich štrnástich. Nenahováraj mi, že nemôžeš,“zvýšila netrpezlivo hlas.

Pevne som zovrel sánku.

„Jednoducho nemôžem. Nedokážem napísať ani päť riadkov.“

„O tomto sme sa už bavili. Dostal si čas na oddych. Stačí aby si mal pre mňa nejakú poviedku. Nepotrebujem od teba román ani poetickú zbierku. Viem, že si mal po poslednom románe ťažšie chvíle..“

„Už štvrťroka som nedokázal napísať ani desať viet! To nie je ťažký čas, ale koniec!“zastavil som ju nahnevane.

„Aký koniec! Nemôžeš len tak skončiť, všetko máš pred sebou!“postavila sa nad mňa a využila silu svojho hroziaceho pohľadu.

„Myslíš, si snáď, že som sa nepokúšal pre to niečo urobiť?“vstal som a obrátil sa jej chrbátom.

„Kam ideš?“zastavila ma ostrím hlasom.

„Do mojej izby,“odpovedal som jej pokojne. Nasledovala ma hore schodmi, aby táto hádka neskončila podľa mňa. Zastala v mojej izbe a ja som pred jej očami vysypal preplnený kôš papiermi na zem. Zhrozene sa dívala sa spŕšku bielych papierov. Otvorila ústa.

„Nemôžem, jednoducho nemôžem,“vyslovil som skôr než niečo povedala. Prišla k najbližšiemu žvachlancu a zdvihla ho zo zeme. „Toto sú všetky moje pokusy z posledných dvoch dní a NIČ! Vôbec nič. Jednoducho to už ďalej nemôžem robiť,“povedal som jej ublížene. Prešla z poškrkaného papiera na moju tvár.

„Prečo si niekomu niečo nepovedal skôr?“spýtala sa pokojne.

Hovoril! Hovorím ti to stále, už štyri mesiace!

„Chcel som niečo vymyslieť a napísať, možno som dúfal, že ma niečo napadne, ale asi vidíš, že je koniec,“odpovedal som.

Vydýchla si.

„Nemôžeš teraz prestať. Si známi. Ľudia čakajú na tvoje diela, chcú vedieť: kto si a čo robíš? Konečne si došiel do veku kedy môžeš písať pod vlastným menom a stretávať sa so svojimi fanúšikmi, žiť slávny život a ty chceš skončiť?“

„Myslím, že sa celý čas nechápeme. Ja nechcem skončiť! Nemám na výber. Keď nedokážem napísať ani hlúpych pár viet ako môžem pokračovať?!“

„Vždy je nejaká možnosť,“povedala ako uspokojivú odpoveď. Zamračil som sa na ňu.

„Vždy je nejaká možnosť? Mám dvadsať a mám pisateľský blok. Som s toho unavený, nedokážem sa sústrediť. Toto nedokáže vyriešiť len tak

niečo. Bol som alkoholik, ktorého otrávil alkohol a teraz ma každý jeho hlt môže zabiť. Dobre vieš, čo to znamená. Musím prestať,“oznámil som jej svoje konečné rozhodnutie a ona mlčala s pevnou tvárou.

Položila kus môjho nepodarku na stolík.

„A ty vieš, že ti to ani rodičia ani spoločnosť nedovalí,“prehovorila.

Má pravdu aj keď sa to ťažko počúva.

„Navštív terapeuta a začni od začiatku,“navrhla mi.

Sklamane som sa posadil na posteľ.

„Svet potrebuje Alexa Mitchela.“

„Nie, potrebuje Daniela Coltrana,“opravil som ju potichu.

Usmial sa.

„Ospravedním sa v tvojom mene a ty sa pustíš do písania,“dodala.

„Ja to už neviem,“snažil som sa je posledný krát o odpor. Nech mi už dáva čas alebo nie, nemá to cenu. Nenapíšem nič čitateľné.

„Nehovor hlúposti. Pohovorím si z tvojou mamou som si istá, že ťa dostaneme znova do sedla,“odhodlane ma potľapkala po pleci a ja som chcel kričať.

To tu už nikto nepočuje, čo hovorím? Nikoho nezaujíma, že nedokážem písať?

„Fajn,“vzdychol som.

„Výborne,“vydýchla. Upratala moje nepodarky do koša, odsunula moje kreslo od stola. „Tak sa do toho pusti,“dotlačila ma súhlasiť. Na silu som si presadol z postele do kresla. Zasunula ma až na doraz. Podala mi pero a papier.

Pozrel som sa na ňu.

Zdvihla obočie.

„Píš,“postrčila ma slovne.

Bola ako moja matka. Položil som špičku pera na papier a tváril sa, že idem napísať niečo drahé, hrubé a hlavne majstrovské.

Nefungovalo to tak.

Písal som svoj životopis a čakal, že ma nechá osamote. Tak ako pracujem vždy. Náčrty príbehov a postáv na papier, pekne po starom.

Neurobila to. Pozerala sa mi cez plece a čakala.

Zastal som s perom a otočil sa k nej.

Usmiala sa.

„Môžem byť sám?“spýtal som sa.

Nevinne dvihla ruky.

„Iste len do toho, píš, ide ti to skvelo,“zaštebotala a ja som na polku stránky napísal: Fuck this!

Podoprel som si hlavu rukou.

Nenechajú ma odísť, ani mama, ani spoločnosť. Môj detský sen stať sa spisovateľom sa začal rozpadať na maličké kúsky. Ako dieťa som dúfal, že budem vyspelým a dokonalým spisovateľom až do smrti a teraz dúfam, že budem hlúpe dieťa plné snov a fantázii. Nikdy som nedostal šancu prejsť si pubertou a možno preto sa mi to vracia v takomto krutom slede.

Odtiahol som sa od stola a prešiel cez izbu otvoriť okno, aby sem prúdilo trochu kyslíku. Keď som sa pozrel cez žalúzie na cestu pred dom, došlo mi, že žijem vo vlastnom zlatom väzení.

Namiesto pustenia kyslíku som zastrel žalúzie a odsekol príval svetla do mojej izby. Zostalo tu šero. Presne tak ako som sa cítil.

Moja vlastná neschopnosť ma priviedla na koniec cesty môjho sna. Zostala tma. Potrebujem dúfať, že dokážem nájsť niečo iné, ako byť umelec.

Prezliekol som si oblečenie. Vonku začínalo byť zamračene.

Vyšiel som z izby a prešiel okolo obývačky v ktorej pracovala moja editorka. Nenamáhal som sa s braním si kľúčov a jednoducho vyšiel.

Možno by bolo lepšie ak by som bol chvíľu niekto iný.

Potichu som za sebou zavrel dvere a dýchal vlhký kyslík. Vonku sa chystalo k dažďu a vďaka tomu tam bolo po nekonečných horúčavách príjemne.

Vybral som sa do mesta. Ujsť od očakávaní aspoň na pár hodín. Keď sa mama a otec dozvedia, že som sa rozhodol skončiť, pravdepodobne budem potrebovať dlhšiu cestu než je do mesta.

Najlepšie stratiť spomienky a zabudnúť. Áno, to by bolo rozhodne najlepšie a celkom vtipné.

Trvalo mi hodinu dostať sa aspoň na kraj mesta a ďalšiu pol hodinu aspoň k prvému kafé baru.

Mraky sa stále viac a viac hromadili až sa nakoniec úplne rozpršalo. Lialo ako z krhli. Rozhodol som sa po najbližší prístrešok, aby som úplne nezmokol. Uvidel som podchod. Bol od mňa pár metrov. Vytiahol som si límec mikiny takmer až na čelo a bežal k schodisku. Plátené tenisky som mal skoro úplne premočené.

Skočil som sa prvý schod do podchodu. Šmyklo sa mi v premočených plátenkách a ďalších sedem schodov som zjazdil zadkom. Na samom konci som si zanadával a držal si zadok.

Neuveriteľná bolesť.

Rozplacnutý na špinavej, mokrej a hlavne studenej dlážke som si nadával do kreténov, ale na obranu, bolelo to riadne.

Zaujímalo by ma akú modrinu tam budem mať.

Počul som, že ku mne niekto beží zo schodiska. Sklonil pred seba dáždnik a pozeral sa na schody, pridržiavajúc sa zábradlia.

Nadvihol som sa zo zeme lakťami. Čierny dáždnik mi stále bránil vidieť na osobu, ktorá sa ponáhľala dole schodmi.

„Si v poriadku?“ozval sa zrazu mužský hlas. Zdvihol dáždnik aby na mňa videl a nechcene ma jeho koncom udrel do obočia. Inštinktívne som si zakryl oboma rukami pravé oko, ktoré dostalo skoro zásah. Ležal som z rukami na tvári a muž nad mnou ma pozoroval. „Som doktor a videl som ako si spadol dole schodiskom,“oznámil mi.

„Som v poriadku,“odpovedal som zo svojej pozície.

„Môžem sa pozrieť? Udrel si si hlavu?“pýtal sa jeho pokojným hlasom. Zložil som si teda ruky z tváre a on sa naklonil až nebezpečne blízko. „Je tu trochu tma a poriadne nevidím, či nemáš nejaké zranenia,“vysvetlil mi pokojne.

Jeho tvár bola, vážne, nepríjemne blízko pri tej mojej. Jeho chladné prsty sa dotkli môjho čela. „Bolí to?“spýtal sa a pozrel mi do očí. V takom šere a cez jeho okuliare, ani neviem akú majú farbu. Vnímam iba jeho na krátko a moderne ostrihané tmavé vlasy.

Čo to vlastne robím?

Chcel som sa odsunúť a môj zadok sa ozval.

„Au,“vydýchol som a on zastal s prstami na mojej hlave.

„Tu, to bolí? Možno by bolo lepšie aby sme vyšli niekde kde je väčšie svetlo. Ako sa vlastne voláš?“spýtal sa zrazu a ja som sa díval na jeho kvapky na okuliaroch.

„Hm?“reagoval som s prázdnou mysľou.

Nejako som nečakal, že sa ma opýta nejakú osobnú otázku.

„Tvoje meno,“zopakoval a snažil sa ma prinútiť posadiť. Pozeral som sa na neho, ako sa starostlivo pozerá a zaujíma o moje zdravie. Pri čom mi aj tak skoro vypichol oko.

„Alex,“odvetil som.

„Veľmi ma teší, Alex,“podal mi ruku a zastavil na chvíľu svoj doktorský režim.

Nesmelo som ju prijal.

Vyzerá mlado. Možno o osem rokov starší ako ja?

Daroval mi milý úsmev a potom sa rýchlosťou svetla vrátil k svojej práci.

„Bolí ťa ešte niečo?“

Postavil som sa z jeho saka a podal mu ho. Ignoroval som svoj zadok. Na bolesť zadku ešte nikdy nikto neumrel.

„Nie, ďakujem. Už asi pôjdem,“rozlúčil som sa nervózne a urobil najskôr krok na slepo, až potom sa otočil na schodoch. Kráčal som pri zábradlí a dával pozor na každý krok hore. Stále sa mi šmýkalo ako sviňa.

Neuveriteľné, že im mesto toleruje takéto schodisko-o.

Šmyklo sa mi. Oblial ma studený pot. Zachytil som sa zábradlia a ustál ten nepríjemný smrteľný pocit.

„Opatrne,“upozornil ma muž. Ihneď stál za mnou a držal ma ako dieťa pod lakťom.

Toto- je- tak- neuveriteľne trápny moment.

Do podchodu vošiel ďalší utečenec pred prudkým dažďom.

„Pomaly je..“žena sa na mňa otočila pohľadom a potom sa jej šmyklo. Privrel som ned jej nepekným pádom oči.

„Slečna, slečna,“doktor ihneď zapojil radar a kľakol si k žene, ktorá si začala uvedomovať akým rýchlim spôsobom sa dostala dole.

Preskočil som už vyšlapané schody a ocitol sa zase na úplnom spode.

„Ste v poriadku?“prihovoril sa jej tým milým hlasom.

„Áno,“skúsila odpovedať.

„Musíte byť veľmi opatrná, schodisko je, ako sama vidíte, veľmi šmykľavé,“oznámil jej oneskorene, ale aj napriek tomu to z jeho úst znelo, ako to najnečakanejšie prekvapenie.

Taká hlúposť.

„Máme vám niekam pomôcť?“ochotne sa jej navrhol a ona využila jeho pomoc pri vstavaní.

„Nie, to nebude nutné, ale aj tak ďakujem,“odmietla ešte trochu mimo s jej pádu.

Doktor jej zdvihol veci a podal jej ich do rúk.

„Budete opatrná,“požiadal ju než odišla do slabo osvetleného priestoru podchodu.

Otočil sa ku mne a ja som otočil pohľad k stene akoby som bol celý čas tu, iba kvôli nej. Zhostilo sa veľké ticho. Môj mozog mi našepkával niečo povedať.

„Asi tu padne dnes ešte veľa ľudí,“povedal som jedinú vec, ktorá ma napadla.

„To je pravda,“nečakane súhlasil.

„Asi by bolo vhodné keby tu bola aspoň nejaká tabuľa, ktorá to oznámi ľuďom… alebo niečo,“rozvil som svoj nápad.

Doktor si zdvihol svoje veci.

„To je veľmi dobrý nápad. Zostanem kým neprestane pršať aby som si bol istý, že sa už nikto nezraní,“povedal mi a vybral sa na vrch schodiska. Prekvapene som ho sledoval.

„Prečo?“vydýchol som nahlas, pričom som si to slovo chcel pomyslieť.

„Pravdaže som doktor a mojou prácou je pomáhať ľuďom,“odpovedal mi pokojne, bez toho, aby si uvedomil, že som sa pomýlil a vlastne sa to ani nechcel spýtať. Zastal na vrchu schodiska a díval sa do diaľky.

Zvláštny chlap.

Začal som sa šplhať hore. Pred posledným schodom som skončil na kolenách, ale rýchlo som sa pozbieral a postavil sa na druhú stranu vchodu.

Guma, voda a dlaždica je vražebný nástroj.

„Vy ste, naozaj, veľmi zvláštny človek,“vyslovil som. Otočil ku mne tvár s jemným úsmevom.

„Prečo si to myslíš?“

„Nie som si istý, ale ste ako chodiaci pokoj a milosť,“odpovedal som mu, čo najpresnejšie.

Jeho úsmev sa vytiahol vyššie.

„Chápem to správne, ako kompliment?“

U mňa v hlave nastalo zrazu veľké, mŕtve ticho.

Kompliment?

Doktor sa na mňa neprestaval široko usmievať a zdalo sa, že v jeho očiach za okuliarmi sa zračí pobavenie s môjho náhleho zaskočenia.

„Iste, prečo nie? Nemal som v úmysle uraziť vašu osobnosť, takže asi to bude len kompliment,“začal som premýšľať nad svojimi slovami a nestál nemo, ako soľný stĺp. V diaľke prichádzal starší muž v dáždniku.

„Budte prosím opatrný na schodoch sa veľmi šmýka,“upozornil prechádzajúceho staršieho pána. Muž zdvihol k nemu vďačnú tvár a prešiel si k zábradliu. Doktor ho istil až do posledného schodu.

Pozeral som sa, ako pozorne pomáhal mužovi dole.

Prečo vlastne stále neviem jeho meno?

„Ako, že ste hovorili, že sa voláte?“spýtal som sa ho uprostred vykonávania dobrého skutku.

Starší muž zdvihol hlavu.

„Volám sa Štefan,“predstavil sa zdvorilo starý muž a ja som potlačil smiech.

„Oh, veľmi ma teší,“odpovedal som mu a snažil sa na sebe nedať znať, ani známku pobavenia.

Doktor sa zoširoka usmieval. Pomohol mu prejsť až za mokrú dlažbu.

„Ešte ráz vám obom ďakujem,“poďakoval sa hlavne doktorovi. Ten pokorne sklonil hlavu a vyjadril vďačnosť. Pohol sa znova hore, ale išiel krížom cez schodisko, až na moju stranu.

Vystrel ku mne ruku.

„Nepredstavil som sa. Volám sa Mark Scott,“predstavil sa mi.

Prijal som jeho ruku.

„Brit?“povedal som presne to, čo mi prišlo na rozum.

Stotinu sekundy po vypustení takého blábolu som to chcel okamžite vziať späť.

„S časti,“odpovedal mi bez problému s mojimi neslušnými ústami.

„Prepáčte,“ospravedlnil som sa takmer okamžite po jeho odpovedi.

„To je v poriadku. Veľmi by ma však potešilo keby si mi prestal vykať.“

„Iste. To nebude problém,“hovoril som stále s jeho rukou v stisku.

Nastalo veľké ticho a ja som si začal uvedomovať, že dážď ustal. „Prestalo pršať,“oznámil som trochu prekvapene.

Netušil som, že prestane tak skoro. Možno to bola iba nejaká prehánka.

„Áno,“prisvedčil mi.

Tak ako vždy som sa po daždi zhlboka nadýchol čistého kyslíka. Vôbec som si neuvedomoval, že tu nie som sám. „Vonku je naozaj veľmi pekne,“ozval sa potichu.

Roztvoril som oči. Stále som ho držal za ruku. Všetko na ňom bolo zrazu tak neznesiteľne pokojné. Ihneď som si ju vytiahol z jeho dlane.

„Teraz by som už naozaj mal ísť,“uzavrel som sa pred jeho osobnosťou a snažil sa vytratiť z jeho blízkosti. Odtiahol som sa od zábradlia a on mi nebránil prejsť. Prešiel som o jeden schod nižšie, aby som ho obyšiel , ale hneď potom ma v tomto dni objal studený pot, po druhý krát.

Bol som už príliš ďaleko od zábradlia.

Mark Scott sa po mňa natiahol a podarilo sa mu zachytiť ma. Vďaka tomu sme však, bohužiaľ, padli zo schodov obaja.