Úplne premočený som si teda sadol na sedadlo spolujazdca.

Už ma čakal.

Jeho mužská vôňa sála z každého kúska auta i z neho samotného.

„O čom so mnou chcete hovoriť?“spýtal som sa ho aby som sa dostal, čo najrýchlejšie cez tú najťažšiu časť.

„Nebudem predstierať a rovnako tak dúfam, že urobíš to isté,“ začal hovoriť.

Jeho vystupovanie sa úplne zmenilo. Iste, aj predtým sa občas na povrch dostala tá temná aura, ale teraz akoby ovládla celé jeho telo.

Zlo, ktoré mal v sebe mi naháňalo hrôzu viac ako prísnosť, ktorú doteraz vládol.

Jeho skutočnú tvár schovával, ale povaha si vždy nájde cestu ako vyjsť na povrch. „Možno by som mal byť viac ohľaduplný, ale popravde mňa ľudské konvencie vôbec nebavia. Je to hlúposť práva, legalizácia. Pre mňa je to ohromná strata času a peňazí, ktoré sa dajú vždy lepšie využiť. Potom sú tu ľudia ako si ty, bez morálnych zásad a mentálne chorý. Netvrdím, že môj vnuk je úplne v poriadku, ale je to syn môjho syna a ja to rešpektuje s tým najťažším srdcom. Berie ma ako otca a preto je pre mňa normálne stáť mu po boky už od malička. Predstava, že by môj vnuk pobozkal muža je mi odporná a na to nič nemení fakt, že to bolo s tebou. Predpokladám, že ste spolu spali,“otočil sa prvý krát na moju tvár.

„Prepáčte, ale to je trochu...“snažil som sa ho odbiť.

Ľahostajne odvrátil pohľad.

„Isteže áno, ako by inak bolo možné, že sa tak k tebe naviaže. Hlúpe, detinské a slepé,“hovoril s nechuťou.

„Vec sa má tak. Od toho ako mi dnes odpovieš sa bude rozvíjať úplne všetko, čo sa stane zajtra, keď sa stretnem s mojim vnukom. Predpokladám, že ti povedal o mojom stretnutí a aj o tom, že mi ťa opísal. Určite sa ti teraz honí hlavou prečo som všetko tajil, pred tebou a aj pred ním. Neviem, čo tušíš ani čo si predstavuješ. Pravda je, že keby si nesedel na zlatom dole, pravdepodobne by si v mojej spoločnosti skončil, bohužiaľ si zlaté vajice a ja som si nemohol dovoliť zničiť ťa za to, čo si si dovolil urobiť. Nechal som ťa dýchať, pretože jedine tak mi vynášaš živý a prospešný. Potom je tu môj vnuk, keby som mu to povedal hneď pravdepodobne by chcel odpovede.

V prvom rade, ty by si sa prestal sústrediť, v druhom rade trochu som dúfal, že neistota, hnev a smútok ho trocha nalomia aby som ho mohol spracovať podľa vlastných potrieb. Lenže aj napriek tomuto všetkému si pre mňa zostával nebezpečenstvo, mohol si si to rozmyslieť alebo sa s ním niekde náhodne stretnúť. Bolo až príliš veľa rizík nechať to len tak ísť. Tak som celé mesiace premýšľal nad tým, čo môžem urobiť a potom mi to jedného dňa došlo: Si moja ovca, ktorá mi dáva vlnu ale prečo by som si od teba nemohol vziať aj mlieko? Môj vnuk ťa pustil k sebe, dôveruje ti. Nakoniec sa môj čierny žolík stal iba žolíkom. To, čo chcem je, aby si ho presvedčil skončiť v práci aby mohol začať pracovať u mňa vo vydavateľstve,“dokončil svoje rozprávanie.

Prekvapene som sa k nemu otočil.

„Chcete aby som ho prinútil skončiť v práci?“zopakoval som tak absurditnú vec. „To neurobím! Je to dobrý chirurg!“zamietol som a riaditeľ sa iba pobavene usmial.

„Vieš, že som vedel, že to povieš? Nemysli si, že povedať mi druhý krát nie bude také jednoduché,“bavil sa na mne.

Začínal som mať vážne obavy o to, čo chce na mňa použiť.

Vyhodí ma? Zakáže mi stretávať sa s ním?

„Čo chcete povedať?“spýtal som sa ho s pretrvávajúcimi obavami.

„Nuž, čo. Ty si príliš bezcenný, ale bohužiaľ tvoj talent nie. LENŽE je tu mnoho ľudí, ktorých nepotrebujem a sú jednoducho nahraditeľný napríklad, dajme tomu, tvoja editorka Sofia, vyhodenie z práce v ktorej je už, koľko? 10 rokov? A to bez dobrého doporučenia, aké si myslíš, že to bude mať následky pre jej život?“vyhrážal sa mi.

„To nemôžete,“vydýchol som.

„Nemôžem?“zasmial sa, „že vraj, nemôžem? To je omyl. Môžem je to moja zamestnankyňa a ak si myslím, že už nie je potrebná tak nie je,“dodal prísne.

„Žiadate mi aby si vybral medzi budúcnosťou Marka a Sofie?“

„Nie,“vydýchol, „je toho omnoho viac. Tvoji rodičia, tvoja kariéra, mám pokračovať?“otočil ku mne svoj ohnivý pohľad.

„Prečo to chcete od mňa? Prečo ho nepožiadate sám?“

Mám pocit, že z toho, čo mi hovorí aj veľa vynecháva.

Riaditeľ si iba otrávene vydýchol: „Otázky, otázky. Nemáš toho dosť! Stačí aby si sa rozhodol. Nebudem tu čakať a rozprávať sa s tebou o hlúpostiach, ktoré sa ťa netýkajú,“odbil ma.

„Chcete aby som vášho jediného vnuka presvedčil skončiť v jeho práci, myslím, že sa ma to trochu týka,“nenechal som sa odbiť.

Prečo je schopný vydierať za to aby toho dosiahol?

„Začínaš byť až moc ostrý nemyslíš?“varoval ma pohľadom, „môj syn umrel keď mal Mark osem rokov. Jeho nádeje na dosiahnutie cieľov aké mal jeho otec úplne zmizli a radšej sa rozhodol pre cestu svojej matky, byť chirurgom. Hneď keď presvedčila môjho syna, aby niesol jej priezvisko ako aj ich deti, som vedel, že s ňou budú iba problémy. Mark je inteligentný a má všetky schopnosti svojho otca, ktorý by bol dokonalí nástupca. Snažil som sa ho presvedčiť, ale on stále trval na tom, že sa stane chirurgom. Jeho matka si myslela, že na neho príliš tlačím a zakázala mi sa s ním stretávať. Ak vraj neprestanem pchať sny svojho syna do vnuka. Taká blbosť! Preto si tu ty. Poslúchne ťa,“vyslovil radostnejšie akoby ho predstava toho nadchla na toľko, že sa v nej na nejaký čas stratil.

„Zbláznili ste sa. Prečo by mi mal po tom všetko, čo sa stalo dať vôbec šancu a veriť mi?“vysmial som sa mu.

„Hoci si s ním šukal zjavne o ňom nevieš vôbec nič. Pravdepodobne ti odpustil už dávno, len sa tvári naštvane aby ti to neprešlo tak ľahko. Je mi úplne jedno, čo všetko využiješ na to aby si ho presvedčil. Použi svoje telo, zapoj mozog a prinúť ho pracovať pre mňa. Je ti jasné, čo sa stane ak nebudeš súhlasiť, nie?“

Pevne som zovrel sánku.

 Ako môže byť tak bezcitný voči vlastnému vnukovi len kvôli zisku a profitu?

Mlčal som, nechcel som súhlasiť.

„Žiadate aby som odpovedal na morálnu otázku,“vyslovil som.

„Žiadne morálne otázky! Jedna jednoduchá: Urobíš to alebo nie?!“stratil trpezlivosť.

„Ste šialený blázon. Toto vám nikdy nevyjde,“zasyčal som.

„Kým to neskúsim nikdy sa to nedozvieme,“vyslovil spokojne. Otočil sa na zadné sedadlo a položil mi na kolená papiere. „Tým, že toto podpíšeš budeš súhlasiť s tým, čo som ti navrhol a zaväzuješ sa, že budeš mlčať o zmluvu medzi nami. Ako inak aj táto zmluva má vyhradené body pri porušení našej zmluvy,“vybral si pero z náprsného vrecka a podal mi ho.

„Nemôžem,“vydýchol som ublížene, „chcete od mňa aby som ho klamal a podvádzal. Nechcem urobiť to isté, čo som spravil,“snažil som sa ho odmäkčiť, ale bolo to márne. Spravil na mňa smutnú hranú tvár a potom sa zamračil.

„Nezabúdaj, čo všetko sa stane ak to nepodpíšeš. Tu nie je priestor na sladké rečičky a život v šťastnej láske až na veky vekov. Toto je realita. Chceš byť s Markom, tak to podpíš a urob mu láskavosť, daruj mu bohatstvo, ktoré nezíska v medicíne. Práca vo vydavateľstve mu prinesie peniaze, nebude musieť tak tvrdo pracovať,“huckal ma.

Snažil sa ma presvedčiť, že urobím dobre, ale ja viem, že držím v rukách diablovu zmluvu.

„Podpíš to,“vyzval ma hrubšie.

„Ak to podpíšem..“

„Žiadne ak, jednoducho to podpíš,“zastavil ma, „zdržuješ môj čas,“zabručal.

Bolo by lepšie keby sme sa nikdy nestretli. Nemôžem zachrániť nikoho. Jeho starý otec napísal všetkým mojim blízky osobám ich budúcnosť, ktorá závisela iba na mne. Dažďové kvapky dopadali na sklo auta a stekali ako slzy dole. V tichu sa ozývalo iba ich bubnovanie a šťuknutie perom.

Podpísal som jeho zmluvu.

Nemohol som vycúvať.

Nenechal by ma odísť z auta, kým by na spodku papiera nebol môj podpis. Zapojil ma do jeho hry ako jeho vlastného koňa.

Hodil som u späť jeho papiera a nahol sa po dvere.

„Zajtra mu povolím všetky jeho požiadavky ohľadom teba. Ty ani nevieš ako sa zajtra Mark poteší, keď sa dozvie, že si nemohol vybrať k životu lepšieho partnera ako si ty,“ povedal nadšene. Myslí to vážne?

Dosiahol, po čom tak túžil. Využije ma aby si pohladil vlastné, nenásytné ego.

„Prestaňte už,“ požiadal som ho zhnusený jeho prístupom.

„Ešte sa ozvem aby som zistil ako to ide,“odpovedal mi už niečo vážnejšou tvárou.

Nahnevane som vystúpil do dažďa a neobzrel sa za ním.

Ako môže niekto ako on existovať. Mark je detský chirurg, zachraňuje ľudskú budúcnosť, ale on vidí iba to aby dosiahol svoj ciel a je mu jedno koľko ľudí pri tom umrie.

Ešte neviem ako budem schopný stáť vedľa Marka a znova mu niečo tajiť, ale tentokrát nemám možnosť úniku.

Vošiel som dnu. Bolo odomknuté a v kuchyni sa ešte svietilo.

Bol som očakávaný. Otec sa objavil na chodbe prvý, mal na sebe župan a netváril sa zrovna šťastne.

Už ďalšie nátlaky nie.

Sklonil som k zemi tvár.

„Skôr než začneš kričať, požiadam ťa aby si mi skúsil prepáčiť celé to hudíniho zmiznutie. Nebolo mi dobre. Bol som až moc nervózny. S riaditeľom najskôr bol dosť nahnevaný, ale zdá sa, že v tom našiel veľkú výhodu a snaží sa ju zaviesť do pochodu,“povedal som mu ospravedlňujúco a otec si zhlboka vydýchol.

„Mal si nám dať aspoň vedieť. Tvoja matka si musela dať prášky na ukľudnenie. Chcela totižto znova zavolať políciu,“odpovedal mi pokojným hlasom. „Kde si sa doteraz skrýval?“spýtal sa ma potichu.

„Bol som v rýchlom občerstvení a potom zamieril rovno domov,“odpovedal som mu polopravdu.

V súhlase prikývol a natiahol ku mne ruku. Objal ma okolo pliec.

„Choď sa osprchovať a rovno do postele. Pôjdem povedať mame, že si sa vrátil v celku a nezranený,“pomohol mi hore schodmi.

Naozaj som rád, že som sa mohol utiahnuť do svojej izby a naozaj si nadávať aký krutý, život si žijem. Hoci mám dosť peňazí a rodičia ma milujú. Môj osud zjavne stále nechce spolupracovať.

Pri vstupe do svojej izby som si spomenul na Markovu prosbu aby som si zapol mobil.

Vytiahol som ho teda zo zásuvky v ktorej doteraz spokojne odpočíval a zapol ho. Po zadaní PIN kódu sekol, kvôli návalu správ, ktoré naň prišli.

Niektoré hovorili, že sa mi počas mojej nedostupnosti snažili dovolať a iné boli naozaj textové správy alebo odkazy v záznamníku, ktorý končil s tým, že je plný. Nechal som ho v pokoji, kým som sa neosprchoval a nezaľahol do postele.

Odvážil som sa k jeho úplnej kontrole a začal čítať podľa najnižšieho dátumu. Zväčša to boli správy s prosbou k telefonátu od Marka, občas sa jeho SMS zmiešali so spamom alebo správou od operátora. Na odkazovú schránku som sa dlho prehováral. Nebol som si istý, či to chcem počuť alebo nie. Neviem, čo mi odkázal ani či to boli správy zo zlosti, či smútku. Rozhodol som sa teda nechať to pre dnešok tak.

Odložil som mobil na stôl a zavrel oči.

Nemal som náladu spať. Nedokázal som to kvôli tomu rozhodnutiu. Nech sa nad tým snažím premýšľať ako chcem, nemôžem dôjsť k riešeniu, ktoré by bolo výhodné pre všetkých.

Nevzdával som sa nádeje, že zaspím a tak som držal oči zavrene. Sústredil som sa na tmu za mojimi viečkami, ale to ma iba viac budilo.

Prišla mi správa. 

Zblúdili opozdilec?

Otvoril som ju.

Stálo v nej: „Predbežná kontrola zapnutého telefónu.“

Zostal som civieť na správu od Marka.

Čo ak budem iba klamať o tom, že ho presviedčam? Dozvie sa to jeho starý otec?

„Úloha splnená.“odpísal som.

Potom už žiadna správa neprišla.

Zaspal som až neskoro v noci a kvôli tomu som vstal až po desiatej hodine. Snažil som sa z celej sily vyhnúť mojej mame. S otcom to bolo ľahšie, pretože bol v práci. Prišlo mi to ako správne rozhodnutie. Hneď ako som niečo zjedol a vykúpal sa, zobral som si z garáže auto. Včera sa toho stalo tak veľa, že neviem, čo môžem urobiť. Mám pocit, že ak sa z Markom stretnem budem to robiť iba kvôli jeho starému otcovi a pravdepodobne sa tejto myšlienky nezbavím.

Naštartoval som a vyšiel na cestu.

Rozhodol som sa povoziť sa po okolí aby som si skúsil vyčistiť hlavu a vedel, čo budem môcť robiť. Dostal som sa až na druhú stranu mesta a zistil, že to aj napriek tomu ešte neprestalo fungovať. A zjavne ani nebude.

Prechádzal som okolo tabule: Nemocnica.

Nebolo to vôbec znamenie, ktoré ma sem priviedlo, ale skôr by som povedal, že moje podvedomie.

Hlúpe, podvedomie.

Nechal som sa uniesť a zabočil na veľké parkovisko. Možno iba jeden malý pohľad, bez toho aby si to všimol. Cítim sa ako hnusný stalker.

Dostať sa nepozorovane na oddelienie pedieatrie nebol až taký problém ako som si pomyslel, že bude.

Keď som tu bol naposledy, vládlo tu ticho a noc, práve teraz som sa však stretol s úplným opakom.

Veľa detí sa zabávali v čakárni a rodičia sa medzi sebou buď povzbudzovali a dávali si rady alebo len tak postávali. Kým som došiel k chodbe začal som to trochu ľutovať. Nebol to zas tak dobrý nápad. Veď ani neviem, či pracuje.

Okolo mňa prešla sestrička a premerala si ma pohľadom. Môžu ma vyhodiť keď zistia, že tu nikoho nemám?

Zastavil som v prostriedku chodby a naozaj si ten svoj originálny nápad premyslel. Áno, bola to blbosť.

Zvrtol som sa na cestu von.

Dvere do jednej z nemocničných izieb sa otvorili a ja som sa s nimi takmer zoznámil.

Prudko som zastavil a ochránil svoju tvár od bolestivého nárazu.

„Ešte sa zastavím na kontrolu,“ozval sa Markov hlas spoza dverí. No to nieje dobré.

Uvidel som kúsok z jeho plášťa a hneď ako sa mi stratil z obzoru dvere sa začali zatvárať.

Nemám píliš veľa možností. Nestihol ich ani zavrieť a naše oči sa stretli.

Zrazu zastavil v pohybe.

„Alex?“vyslovil prekvapene.

S pocitom trápnosti som sa usmial, aby som to trochu zamaskoval.

„Mark,“opätoval som jeho meno a tváril sa, že aká náhoda.

„Čo tu robíš?“

„No,“natiahol som aby som získal čas. Vymysli si niečo normálne! Rýchlo! „rád by som ti podal nejaké dobré vysvetlenie, ale pravda je, že žiadne neexistuje,“priznal som sa. Pomaly prikývol.

„Práve mi začína prestávka na obed. Chceš sa pridať?“

„Nechcem sa ti vnucovať ak máš prácu,“stiahol som sa.

„Nebudeš,“odpovedal mi.

Zostal som sa na neho dívať a nechcel som podľahnúť entuziazmu.

„V tom prípade pôjdem, veľmi rád.“

Zastavil sa v malej miestnosti pre doktorov a vyzliekol si jeho plášťa vymenil ho za sako.

Zostal som čakať na chodbe.

Okolo mňa prechádzali deti v rôznom veku.

Oprel som sa o stenu a zapozeral som sa na celý obraz pediatrie.

Rozhodne je ťažké pozerať na zranené deti, hoci neplakali, ale nemôžem uveriť, že môže byť smrť tak krutá a navštevovať toto miesto.

Prvý krát som videl plnú formu Markovej práce.

Vyšiel s pracovne a popravoval si sako na ramenách. Daroval svoj pohľad a prehovoril:

„Môžme ísť..“

„Doktor!“cez chodbu bežalo, asi desať ročné dievča, „ nesmieš odísť!“zavesilo sa mu na rukáv, „prosím,“urobilo na neho veľké psie oči.

Mark si kľakol na jej veľkosť.

„Nikam neodchádzam, budem blízko. Idem niečo zjesť a potom ťa prídem hneď pozrieť, čo ty na to?“ hovoril k nej milo. Dievča sa stále mračilo a občas pokývalo nesúhlasne hlavou.

„Kedy sa vrátiš?“našpúlila nesúhlasne pery.

„Za tridsať minút. Môžeš mi to odpočítať,“navrhol jej.

Dievča sa trochu usmialo.

„A keď budeš meškať?“spýtala sa s postranným úmyslom.

„Niečo si na mňa vymysli,“nadvihol obočie a ona sa zoširoka usmiala.

„Budem ti to rátať,“prisvedčila rozhodne.

Mark ju pohladil po hlave.

„Hlavne žiadne podvádzanie,“pohrozil jej s úsmevom a dievča sa vyškieralo.

Presne ju odhadol. Postavil sa. „tridsať minút od teraz,“dodal.

Pozrel sa ku mne. Bolo mi jasné, že sa na nich pozerám ako na hrané divadlo, zaujato.

Nikdy ho nebudem môcť presvedčiť o tom aby skončil. To je nemožné. Priblížil sa ku mne.

„Už môžeme ísť,“oslovil ma. Nemo som prikývol a vydal sa von. Jeho starý otec od mňa žiada príliš veľa. Nemôžem zmeniť to čím je.

„Chceš ísť jesť niečo konkrétne?“otočil som sa k nemu s otázkou aby som na to nemusel myslieť.

„Vlastne ani nie? Chodím iba do blízkeho podniku, kde varia aj obedy. Je to rýchlejšie.“

„Tvoja práca, je pre teba asi riadne dôležitá,“vyslovil som a hľadal tak nepriamo odpovede.

„Áno. Je pre mňa nesmierne dôležité aby som spravil všetko, čo je v mojich silách aby som pomohol rodičom ako ich deťom.“

Pevne som zovrel sánku. Prečo ho chce tak strašne odrhnúť od takéhoto života. Riaditeľ, robí hroznú chybu.

„Zdá sa mi to, alebo ťa moja odpoveď vôbec nepotešila?“spýtal sa s vtipom v hlase.

„Tak to naozaj nie je, je úžasné ako premýšľaš, naozaj. Vybral si si správne povolanie. Tvoj otec by bol na teba určite pyšný keby ešte žil,“odpovedal som mu povzbudzujúco.

„Možno máš pravdu. S tým, že pomáham ľuďom si pripadám úplný,“povedal zo zamyslenia.

Usmial som sa. Som si na sto percent istý, že žije presne tak ako to má byť. Žiadny manažér a mnoho peňazí. Mark potrebuje to, čo robí. Časť z neho je pomáhať iným, tak ako jednou časťou mňa je písanie. Nemôže zahodiť to, čo tak miluje! To nikdy nemôže urobiť.

Do podniku o ktorom sme sa bavili, sme išli potichu až do momentu, kedy sa nezastavil a neprehovoril podozrievavo.

„Ako vieš, že môj otec zomrel?“

No iste!

Zahryzol som si do pery. Ako som mohol byť tak nepozorný a prekecnúť sa v tak dôležitej informácii? 

„Asi som to počul,“vyhol som sa priamej odpovedi.

„Nemám pocit, že by som to spomínal,“nenechal sa oklamať a mne zostávalo naozaj teplo.

Zastavil ma v chôdzi.

„Jediný od koho si to mohol počuť je môj starý otec. Hovoril si s ním?“zachytil ma za ruku a potiahol k nemu.

„Kedy?“prevŕtal ma pohľadom.

Mlčal som. Čo mu mám povedať.  „Kedy si s ním hovoril?“pritvrdil a pevnejšie mi zovrel ruku.

Nervózne som si ju snažil od neho vymaniť. „Alex,“pokarhal ma.

„Nemyslím, že je správna doba sa o tom rozprávať,“zamrmlal som.

„O čom ste sa bavili?“nenechal sa obalamutiť.

Druhou, voľnou, rukou som sa ho snažil zo mňa dostať.

„Mark, prosím ťa,“požiadal som ho úprimne.

„Zase mi niečo tajíš, že je to tak?“vyčítal mi z tváre a ja som sklopil oči. Nedokážem skryť, že to tak nie je.

„Nemôžem ti to povedať,“vydýchol som stále prosiac o uvoľnenie.

Nadvihol obočie a len o trochu mi uvoľnil ruku.

„Nemám pocit, že by si bol chronický klamár. Tak prečo to robíš? Tajíš mi snáď veci schválne aby si ma odohnal?“vyčítal mi.

„Nie! Tak to nie je,“natiahol som k nemu ruky aby mi neunikol.

Nechcem sa už rozchádzať. Nie keď je možnosť aby som s ním mohol byť.

„V tom prípade nevidím dôvod aby si mi to nepovedal,“zamračil sa na mňa. Nevydal som ani slovíčko. „Vieš ako moc ma štve, že ti odpustím a neprejde ani deň a som opäť tam kde som bol,“vyslovil sklamane.

Odvrátil od mňa pohľad.

Aká je šanca, že mi uverí, keď mu poviem pravdu? Čo sa stane, keď to zistí?

Kráčal ďalej.

Môj život je tak strašne úbohý, keď v ňom nieje.

„Poviem ti to,“vyslovil som dosť hlasno aby to počul.

Zastavil sa.

„Neviem, či je to správne, netuším, či mi uveríš a ani neviem do čoho sa púšťam. Skôr než ti niečo poviem, nemohol som sa slobodne rozhodnúť a nikdy, ale NIKDY by som nechal nikomu ublížiť,“hovoril som a on sa priblížil o toľko o koľko sa vzdialil.

„Čo sa stalo?“spýtal sa ma akoby tušil, že to nebude nič dobré.

„Ako dobre poznáš svojho starého otca?“spýtal som sa ho.

„Verím, že je to v srdci dobrý človek aj keď to na sebe nenecháva vidieť,“odpovedal mi a ja som iba mohol nemo prikývnuť.

Vsadím to, že ma bude nenávidieť, pretože mu poviem presný opak jeho obrazu, ktorý ma vytvorený od dectva. Radšej teda nech ma nenávidí ako by mal vzdať jeho život.

„To nie je pravda, tvoj starý otec je človek bez chrbtovej kosti a ľadu namiesto srdca,“vyslovil som pohŕdavo.

„Prečo by si si ,preboha, myslel niečo takéto?“pokýval nad mnou nesúhlasne hlavou.

Vydýchol som si.

„Pretože mi povedal aby som ťa prehovoril skončiť v práci a pridať sa do vydavateľstva. Nemal som možnosť odmietnuť to a ak to nesplním a dozvie sa, že som porušil našu zmluvu o mlčanlivosti, zničí život ľuďom, ktorý sú mi blízky,“povedal som pravdu a jeho pohľad sa menil každým mojim vysloveným slovom.

„Kedy si sa rozprával s mojim starým otcom?“spýtal sa s trochu zastretým hlasom.

„Včera ma počal pred domom než som prišiel domov. Vedel o vašej téme k zajtrajšiemu rozhovoru a povedal, že ti dovolí všetko o čo ho ohľadom mňa požiadaš, ak mu sľúbim, že splním jeho podmienky,“odpovedal som.

Prechádzal ma pohľadom a asi sa snažil nájsť, čokoľvek, čo by hovorilo, že mu stále niečo tajím alebo mu klamem.

Zaťal zuby a jeho tvár zostal a napätá. Mlčal niekoľko minút a potom sa ku ne znova pozrel.

„Čo si chcel urobiť?“

„Ja, ani neviem. Naozaj neviem, nechcem ani jedno z toho. Ak by som však odmietol moja editorka by hneď na druhý deň prišla o prácu a ja o možnosť sa s tebou ešte niekdy uvidieť. Takto som získal čas, ale žiadne riešenia.“

„Dnes sa mám stretnúť so svojím starým otcom, spýtam sa ho na to,“vyslovil.

„Nie,“zavolal som okamžite, „porušil som jeho pravidlá tým, že som ti to povedal, ak mu povieš, že som ti o tom povedal, určite bude koniec,“povedal som so strachom len z myšlienky na to.

„Prečo by niečo také robil?“spýtal sa ma nahnevane.

„Ja neviem. Neviem!“zakričal som zúfalo. „Prosím ťa nehovor mu to,“požiadal som ho zúfalo.

Jeho tvár bolo celý čas kamenná a ja som nevedel odhadnúť, čo chce urobiť.

Nemôžem ho žiadať aby mi zrazu uveril.

„Dnes sa budem rozprávať so starým otcom,“začal hovoriť ako sa rozhodol, „ale nepoviem mu, že si mi o tom povedal. Povedal si, že bude súhlasiť vo všetkom, čo sa ťa bude týkať?“zakončil to otázkou.

„Áno,“odpovedal som neisto nevediac, kam tým miery.

„Zistím si kde je pravda,“varoval ma.

Stále však netuším, čo chce urobiť.