Takže si tak primrznuto stojím pred Markovou fotografiu s jeho starým otcom a sestrou. V hlave mám prázdno, až na stále sa opakujúce: Toto nieje dobré.
V skutočnosti to tak aj je. Prísny šéf, ktorý neuznáva žiadne rozptyľovanie od písania a už vôbec nie romantické, je jeho starý otec. A ja som práve porušil všetky jeho zásady. Nepíšem a hlboko sa zamilovávam do jeho vnuka, ktorý sa stal mojim jediným pojítkom k písaniu.
Bože! To je tak komplikované.
„Je ti dobre? Trochu si zbledol,“oslovil ma opatrne.
Toto sa mi snáď len zdá.  „Alex,“vyslovil ustarane.
„Prepáč. Čo si hovoril?“
„Pýtal som sa, či si v poriadku,“zopakoval mi pokojne.
„Čítaš Daniela Coltrana?“spýtal som sa namiesto odpovede.
„Áno, moja sestra ho zbožňuje a tak ma prinútila prečítať  si jeho knihy, tým, že mi ich kúpila. Tiež si ho čítal?“
Či som ho čítal?
„Nie,“vyslovil som, „teda, áno. Nejak,“odpovedal som s hlavou úplne mimo.
Čo môžem urobiť?
Moje dýchanie sa zrýchlilo. Dúfal som, že k tomuto nikdy nedôjde, že moja práca k nemu nedosiahne, a ja budem jednoducho obyčajný. Pri tom sa to zvrtlo tým najmenej očakávaným smerom.
„Alex, strácaš sa mi pred očami,“oslovil ma ustarane.
Stretol som sa z jeho orieškovými očami. Prečo sa to deje?
Bolo by lepšie keby som ho nechal ísť a zabudol na celý ten čas, ktorý mi daroval. Vymazal ho, ako nechcený dokument a vrátil sa k tomu na, čo som mal tak dlho talent, k písaniu. Vylial si zlomené srdce z rozhodnutia, ktoré som učinil. Už len pri myšlienkach na to, že by som mal odísť a nikdy sa neozvať ,ma prebodávala ostrá bolesť, tá istá, silná bolesť, ktorá by sprevádzala môj odchod od písania. Dostal sa do mojej mysle tak hlboko, že by svojim odchodom vytrhol aj zbytok mojej túžby a všetkého, čo mi pomáhalo byť Alexom, ktorý písal.
„Alex,“strácal somnou trpezlivosť.
Objal som ho okolo ramien.
Nečakal to a trochu ustrnul.
Keď však chcem zostať budem mu musieť klamať. O tom, čo robím a nikto nebude môcť vedieť, že existuje. Aby som zachránil svoje šťastie a srdce.
Budem klamať o tom kto som do doby než to sám nezistí a potom, čo?
Ucítil som jeho ruky na mojom chrbáte. „Je všetko naozaj v poriadku?“
Nič nieje v poriadku. Všetky moje možnosti stoja za hovno. Môžem požiadať jeho starého otca aby upustil od zmluvy, a tak budem môcť Markovi povedať úplne všetko. Lenže jeho starý otec bude chcieť podrobné informácie o človeku, ktorému sa budem chcieť zveriť a keď sa dozvie, že ide o jeho vnuka pochybujem, že to povolí. Vlastne pochybujem, že keby sa dozvedel, že som sa s ním vyspal, by reagoval na hocičo kladne.
Moja matka a ani moja editorka nikdy nepríjmu, že som si vybral muža a to bude mať každá rozdielne dôvody nesúhlasiť. To, čo ich bude spájať bude Mark a jeho príbuzná krv s šéfom. Už to vidím ako sa mi snažia vysvetliť, že je to veľmi nebezpečné a hlúpe. Moje vzťahy boli zrejme už od začiatku odsúdené na zánik. Z toho kolotoču, ktorého sa nedá vystúpiť bez zranenia, mi exploduje hlava.
„Bolí ma hlava,“zašomral som.
„Moc?“ Odtiahol sa aby mi videl do očí. Znova si prezrel moju tvár s tou láskavosťou a milosťou, ako keď sme sa prvý krát stretli.
Nemôžem mu ublížiť. Moja sebeckosť zostať a radšej ho klamať sa mi znechucuje. Nemôžem to urobiť človeku, ktorý mi vrátil kus samého seba.
„Nie, ale mal by som ísť domov,“vyslovil som aby som sa zachránil z topiacej situácie.
„Iste, môžem ťa zviesť,“navrhol.
Nemôžem mu povedať, že píšem anonymne ako Daniel Coltran a ani to, že sa poznám s jeho starým otcom. Nikdy by sme nemohli byť naozaj spolu. Hnusná zmluva.
Stačilo aby som nenapísal tie hlúpe knihy a on sa nenarodil dieťaťu môjho prísneho šéfa.
„To je dobré, pôjdem autobusom. Vonku je pekne,“odmietol som.
Čím dlhšie som zostával po jeho boku, tým ťažšie to celé je.
„Trvám na tom. Takmer nikdy nemám šancu sa povoziť v aute, keď bývam tak blízko nemocnice, nepotrebujem sa vyvážať,“usmial sa posmeľujúco.
Chcem sa ťa zbaviť. Vyškrtnúť ťa zo stránok môjho života. Si totižto jediné slovo, ktoré mi nenadiktoval život Daniela Coltrana, ale vybral som si ho sám.
„V poriadku, nevezmem ti predsa šancu povoziť sa po meste vo vlastnom aute,“usmial sa silene a uzavrel svoju bolesť do veselého postoja.
„Ďakujem,“zvolal nadšene.
Išiel si nájsť kľúče od auta. Postával som v obývačke a snažil sa zapamätať si každý kúsok tohto miesta. Už sa sem nevrátim, pre jeho dobro. „Môžme. Si pripravený odísť?“ozval sa od sedačky a zaklapol si notebook.
Nie, nie som pripravený na nič a už vôbec na to aby som pomaly zabudol na Marka Scotta a jeho život.
„Áno,“zaklamal som a zostal som aj napriek svojej odpovedi stáť. Musím si zapamätať, že toto bolo moje vlastné rozhodnutie. Mlčky sme vychádzali z jeho bytu. Vonku bolo akurát tak na akútny úpal.
Zaviedol ma cez parkovisko k jeho striebornému autu. Odomkol ho na diaľku a usadil sa na strane vodiča. Hýbal som sa pomaly a užíval si čas strávený pri ňom. Zapol som si pás. V aute bolo tak dusno, že ma kyslík pálil v nose.
„Tak dlho som nesedel za volantom, že už to asi ani neviem,“ozval sa.
„Nežartuj.“
„Kto tu žartuje?“spýtal sa pobavene a otočil kľúčikom v zapaľovaní. Motor okamžite naskočil.
Zovrel som bezpečnostný pás a pomodlil sa.
Vyšiel na cestu. Klamal v skutočnosti to je veľmi dobrý šofér. „Tak kam to bude?“spýtal sa ako taxikár.
Zamieril zo starého mesta.
„Stačí mi to iba no novej štvrti,“odpovedal som mu s pohľadom na cestu, „moja mama by vyvádzala keby som prišiel v cudzom aute,“vyhovoril som sa s klamstvom. Nechcel som aby vedel, kde bývam. Chcem aby sa naše svety úplne oddelili.
„V poriadku,“súhlasil.
Niekoľko krát sa snažil zachytiť môj pohľad, ale ja som sa neprestával uprene pozerať dopredu, nervózne som ťukal spodkom nohy o podlahu auta. Potreboval som súrne plakať, ale nemohol som si to dovoliť a tak som svoje slzy iba zatláčal nádychmi späť. Prichádzali sme do cieľa.
Som rád, že tá cesta trvala tak krátko a zároveň mi to trhá srdce. Zadržal som dych. Nemôžem to vydržať, zavrel som oči.
„Čo tvoja hlava?“vyčítal nesprávne s môjho správania.
„Bolí. Asi si budem musieť trochu viac pospať,“rozptyľoval som svej myšlienky do klamstiev. Ubližuje mi, že to posledné čo mu hovorím sú samé lži.
Auto začalo spomalovať až nakoniec zastalo pri krajnici v novej štvrti.
„Sme tu,“prerušil naše ďalšie ticho.
„Ďakujem ti za zvezenie.“
„Bolo mi cťou.“
Odopol som si pás a natiahol sa po kľučku na dverách. Zastavil som pred tým, než som vystúpil. Budem to ľutovať.
Otočil som sa k nemu a pobozkal ho. Trpká chuť kávy s prímesou bolesti a slanou vlhkosťou s mojich sĺz. Tak chutil posledný bozk s Markom Scottom.
Odtiahol som sa, sklonil tvár a opustil jeho auto. Kráčal som preč od jeho auta a ani raz sa neotočil. Počúval som ako jeho auto znova naštartovalo a nakoniec odišlo.
Prvotný šok spôsobil, že som plakal tak moc až to bolelo. Nemohol som sa poriadne nadýchnuť. To bola tá ostrá bolesť, ktorú spôsobilo utrhnutie časť môjho ja, ktorým sa za ten krátky čas stal.
Stal sa nedopísaným príbehom, vyškrtnutým slovíčkom, zakázaným miestom.
Možno mi to život uľahčí a ja zabudnem na neho, tak rýchlo ako som ho prijal.
Musel som na chvíľu zastaviť. Nemohol som sa vrátiť domov a vyzerať takto. Zapracoval som najskôr na bolesti a až potom sa zameral na plač. Nie je to normálne. Stačilo mi skoro štyridsaťosem hodín aby som sa zamiloval a rozišiel, ešte mám asi päť minút na zmierenie a ďalších päť na zabudnutie.
Konečne som sa začal ovládať. Pokračoval som teda v ceste domov.
Určite by bolo všetko jednoduchšie keby som mu povedal, že je koniec, ale ako by som mu to asi povedal a čo by som mu povedal? Ďalšie lži?
Konečne som zastal pred našim domom. Azyl. Uľavilo sa mi.
Vošiel som dnu a nepáral sa. Vyšliapal si to po schodoch do svojej izba a zamkol sa v nej. Rozhodol som sa predsa písať, to bolo podľa všetkých, vždy mojím životom.
Zapol som si notebook.
Tým kým som je asi koniec. Konečne si uvedomujem, že to jediné, čo mi zostáva je zahodiť Alexa. Nemal budúcnosť a už od začiatku bol predurčený prehrať a byť iba dokonalým Danielom. Alex bude navždy patriť do dažďa k Markovi.
Pustil som sa do písania. Išlo to samo.
Započul som ako mama horlivo búcha na dvere a snaží sa dostať do mojej izby. Ťukal som do klávesnice.
„Teraz nie! Nemám čas! Musím dohnať termíny. Porozprávame sa keď dopíšem,“ zavolal som k dverám.
„Otvor mi dvere. Chcem sa s tebou rozprávať!“
Jej hlas sa tlmene niesol cez izbu.
„Povedal som ti, že teraz nemám čas. Porozprávaj sa s otcom a keď ti zostane ešte nejaký, voľný čas, napíš mojej editorke, nech si zajtra príde pre nové kapitoly,“prikázal som jej.
U dverí zostalo po piatich minútach búšenia ticho. Konečne pokoj.
Vytesnil som sa iba na jediný smer a stratil som pojem o čase. Keď som dokončil prvých dvadsaťpäť strán začal som s dlhodobým plánom. Na stenu som si polepil body k príbehu aby som ich mohol prejednávať a prípadne zmeniť.
Vstal som od počítača až neskoro v noci. Zašiel som na vecko a prezliekol sa do čistých vecí. Zobral som si z kuchyne niečo na jedenie a kávu. Do rána musím stihnúť ešte desať strán. Pustil som sa do nich a neskončil som kým som ich nemal dokončené. Kofeín ma držal v bdelom stave. Boleli ma oči z dlhého písania na počítači a tak som sa rozhodol napísať pár krátkych básni pre noviny. Podoprel som si hlavu a pracoval.
Zrazu som sa prebudil na to, ako mi hlava padla z ruky, ktorá ju podopierala. Díval som sa na popísaný papier a pomyslel na Marka.
O sekundu, keď som si uvedomil, čo som urobil, ma naštvalo, že som tak hlúpo poľavil v ostražitosti a nechal svoje srdce ovládnuť na pár sekúnd môj rozum. Zdalo sa mi o ňom, o jeho dotykoch a teple, ktorým sa somnou delil.
Začínalo svitať. Vyložil som si na stôl nohy a pozoroval ako slnko pomaly vystupuje na oblohu. Cynické a hlúpe, bez štipky krásneho prvku. Iba ďalšie trpké ráno.
Sofia prišla pred desiatou ráno. Mama ju rovno zaviedla do mojej izby takže som si mohol ušetriť veľa energie.
„Som rád, že si prišla,“prehovoril som na privítanie.
„To je samozrejmé, počula som, že pre mňa niečo máš?“spýtala sa a opatrne sa priblížila k môjmu stolu.
Podal som jej USB s kópiou tridsiatich piatich strán.
„Tu je kópia prvých kapitol. Urobil som predbežný náčrt a priebeh deja,“ukázal som jej vyvesené lístočky a ona si ich potichu čítala.
„Tvoja mama má o teba strach vraj si celý deň a noc pracoval,“povedala opatrne s pohľadom na stenu.
„Potrebujem aby si mi dala, čo najskôr vedieť, čo si o tom myslíš. Aby som vedel, ako budem postupovať ďalej,“ignoroval som jej predošlú vetu.
„Prečítam si to hneď a poviem ti. Ty si dovtedy oddýchni.“
„To je rozumné. Počkám, nie som unavený.. To mi pripomína, tu sú básne do nového čísla novín,“podal som jej papier s ručne napísanými básňami. Nesmelo si ich vzala. Otočil som sa na kresle späť k notebooku.
„Alex, vôbec nevyzeráš, že ti je dobre,“oslovila ma opatrene.
„Robím presne to, čo ste všetci chceli, aby som robil, nie?“zvýšil som hlas.
„Alex, nikto nechcel aby si…“
Buchol som do stola. „Robím svoju prácu, tak si ju rob aj ty!“precedil som cez zuby.
„Dobre, ale keď ti stanovým termíny chcem aby si si oddýchol,“zvýšila na mňa svoj hlas.
Otočil som sa k nej. Nadvihol som ľahostajne obočie. „Fajn, čokoľvek.“
Prešla ma pohľadom akoby hľadalo na mojej odpovedi klamstvo, ale tých tam bolo rovno niekoľko.
„Ukáž mi to, zabudla som si zobrať notebook,“požiadala ma nakoniec. Prenechal som jej svoj počítač a hodil sa na posteľ. B
oleli ma svaly na chrbáte z toľkého sedenia v kresle. Začína ma bolieť hlava. Zavrel som na chvíľu oči. Myslím, že som už nedokázal zaspať a tak som iba omdlel do tmy.
„Je to vážne veľmi dobré,“prebral ma jej hlas, „je to trochu iné od tvojho bežného žánru. Nenávisť, vášeň a túžba tvojim príbehom prospieva ešte viac. Šéf bude mať radosť, že sa vraciaš z veľkým comebackom,“hovorila ku mne a medzitým ťukala do môjho notebooku.
„Srať na šéfa,“zamrmlal som. Bolesť hlavy sa iba zhoršila.
„A tvoja báseň s ružami..“nadýchla sa akoby chcela ešte niečo k tomu povedať. Namiesto toho sa iba postavila.
„Pôjdem za šéfom a dohodnem sa s ním na termínoch k ďalším kapitolám. Pošlem ti email,“oznámila mi a zobrala si svoje veci. Potichu odišla z mojej izby.
Pozrel som sa na hodiny do rohu notebooku a uvidel, že mi na klávesnici nechala spomínanú báseň O ružiach a pekle.
Natiahol som sa po papier.
Na vrch papiera napísala perom: Daruj ju, človeku komu patrí.
To tak! Pokrčil som papier a hodil ho na zem.
Stanovovanie termínov sa ukázalo ako zbytočnosť. Písal som bez nich, hneď ako ma prestala bolieť hlava.
Čím menej voľného času, tým väčší pokoj v duši. Za tri dni neustáleho písania, iba s čiastočnou prestávkou na jedlo , spánok a iné potreby, som to skoro dokázal dopísať.
Všetku moju komunikáciu zo svetom som prenechal na rodičoch a vypol si mobil aby ma nerozptyľoval.
Dokončil som predposlednú dvestú stranu na splnenie termínov.
Po predčítavaní prvých kapitol príde na rad druhá vlna ťažkej práce.
Myslím, že sa mi krúti hlava.
Mama vbehla do mojej izby a rozhorčene sa dostavila až k môjmu stolu.
„To by stačilo, už s na to nemôžem pozerať!“
Pokojne som ležal na stole.
„Chcem aby si s tým okamžite prestal, počuješ?!“kričala.
Otočil som k nej hlavu, ale neopúšťal svoje pohodlné ležanie.
„S čím s písaním?“spýtal som sa sarkasticky.
„Nie, s tým ako sa ničíš. Myslíš si, že je to v poriadku?“
„No, rozhodne sa tak necítim,“zamumlal som a počúval vrčanie ventilátora, ktoré sa nieslo cez dosku môjho stola.
„Vidíš?!“rozhodila naštvane rukami. Odtiahla ma, moja hlava stratila oporu stola a skoro som sa prevážil z kresla na zem.
„Okamžite vstaň od toho prekliateho počítača, okúp sa, najedz a choď spať!“ diktovala mi.
Roztrasene som vstal od stola a prešiel do kúpeľne. Napustil si vaňu zhodil zo seba staré páchnuce oblečenie  a splnil jednu z úloh. Okúpal som sa.
Čím čerstvejší som bol ,tým viac mi dochádzalo, čo robím. Hlúposti. Protestujem proti ostatným, aby som sa sám necítil mizerne.
Je to iba prechodná zamilovanosť spôsobená, dobrým sexom a sympatickým charakterom.
Musel som to brať logicky. Láska na veky vekov neexistuje. Takže moja dramatičnosť je zbytočná. Kontrolka v mojej hlave hovorila, že som sa blížil k seba zahubeniu a práve preto som sa musel presvedčiť o tom, čomu som sám neveril.

O pár dní som začal fungovať ako normálny človek a po troch mesiacoch som sa ním stal. Moja kniha bola dopísaná a pripravená na prvé tlače a prezentácie.
Vonku začínala jeseň. Díval som sa von oknom a snažil sa vstrebať ťažký pocit na hrudi.
Po dlhej dobe som vstal so zlou náladou. V noci som mal sen o Markovy. Jeho obraz, ktorý bol dlho tak dokonalým, zrazu dostával chyby.
Akej farby mal okuliare alebo vzorka na jeho saku? Nemohol som si spomenúť.
Tak dlho som zabúdal, že spomenúť si bolo naozaj ťažké.
Začínajúce daždivé dni mi ho pripomínali ešte viac ako som si bol schopný pripustiť. Vyplavovala sa otázka, či mi chýbal: Chýbal mi? O, áno. Chýbal!
Môj vnútorný Daniel ho tak dlho držal ďalej od môjho srdca, že som si myslel, že tam už ani nie je. Hlúpa zamilovanosť ma neopúšťala, naopak bol som z nej chorý čím ďalej viac.
„Alex,“vyrušilo ma klopanie na dvere. Otec.
„Áno?“
„Obed je na stole,“informoval ma spoza dverí.
„Idem.“
Posledný krát som sa pozrel na začínajúce mrholenie a odišiel sa najesť.
Mlčky som jedol a nespúšťal svoj tanier z očí. Mama s otcom o niečom debatovali. Počas celého ich rozhovoru sa ku mne mama nakláňala, aby si bola istá, že jedlo poriadne konzumujem. Tri mesiace jej stačili na to aby sa stala ešte viac upnutá.
Stal som sa jej batoľaťom, ktoré nevedelo poriadne jesť a odmietalo chodiť spávať.
Neochotne som s ňou hral túto hru aby bola aspoň ona spokojná. Zrazu si prekvapene vzdychla.
„Začalo pršať,“ozvala sa.
Ruka s príborom sa mi nekontrolovateľne zatriasla. Pevnejšie som ho zovrel a pokračoval v jedle.
„Al, ty predsa miluješ dážď,“pripomenula mi s nadšením.
„Nie, nijak zvlášť,“odpovedal som odmerane bez jediného kontaktu očí s mojou rodinou.
„Si v poriadku?“zaujímal sa otec.
„V tom najlepšom,“odpovedal som mu a odvážil som sa na krátky pohľad do jeho tváre aby som docielil pravdivosť výpovede.
Neunikli mi kvapky dažďa na kuchynskom okne.
Znova som sklonil zrak do jedla, ale už mi naň nezostala chuť.
„Musím ísť ešte pracovať,“odsunul som sa od stola.
„Dneska máš predsa podľa harmonogramu voľno,“pripomenula mi mama. Prekliaty harmonogram!
„No áno, úplne som zabudol,“zvolal som veselo.
„S otcom sme sa chceli ísť po jedle na chvíľu prejsť von. Môžeš sa pridať,“navrhla mi, „už je to celkom dlho, čo si opustil tento dom,“dodala ledabolo.
Skôr to bola strategicky mierená veta. Chce ma dostať von, aby som žil mimo štyri steny.
„Mám domáce väzenie, nikam nepôjdem. Budem vo svojej izbe,“odpovedal som.
„Ako dlho sa tam chceš skrývať?“zavolala na k môjmu chrbátu. Zastavil som.
Skrývam sa? Naozaj to robím?
„Fajn, chceš aby som išiel von. Pôjdem? Kam mám ísť, dole ulicou a naspäť?“spýtal som sa jej ironicky.
Zamračila sa. Otec zasiahol prísnym hlasom: „No tak upokojte sa, obaja.“
„Alex,“pozrel sa na mňa, „nebuď uštipačný. Mama ti chce iba dobre. Takže nepôjdeš do svojej izby. Keď nechceš ísť medzi ľudí, choď aspoň na päť minút do záhrady,“rozkázal mi.
„Prší,“pripomenul som mu.
„Zober si dáždnik,“odpovedal rovnakým tónom ako ja.
„Drahá,“otočil sa na matku a ja som si išiel po dáždnik.
Počul som ako jej niečo hovorí, ale nepočúval som.
Zobral som si s chodby svoj dáždnik a zadnými dverami prešiel do záhrady. Zavrel som dvere a postavil sa nahnevane na mokrú trávu. Kvapky začali vo svojom rytme padať na môj dáždnik a stekali po jeho povrchu až na železné ihličky z kadiaľ kvapkali na zem.
Moje oblečenie veľmi rýchlo v daždi zvlhlo a začala mi byť kvôli tomu zima.
Nemôžem uveriť, že takmer ako dvadsať jedna ročný musím robiť takúto blbosť. Nechcem chodiť medzi ľudí a skrývam sa. Riadna blbosť. Pracujem, jednoducho nemám čas. Po vyštudovaní som síce stratil kontakt so spoločnosťou a možno aj kvôli tomu začali problémy s písaním, ale to neznamená, že sa jej úmyselne vyhýbam.
„Poď dnu, prišla návšteva,“zavolal cez otvorené dvere otec a tak, konečne zrušil môj trest.
Vonku je riadna kosa. Rozbehol som sa dnu a pred vstupom som ešte oklepal dáždnik od vody. Vnútri bolo oproti vonku priam horúco.
„Kto prišiel?“spýtal som sa ho.
„Samotné vydavateľstvo osobne aj s pani editorkou,“odpovedal mi povznesene.
Ak prišli obaja naraz. Buď to majú príliš dobré správy alebo príliš zlé.
„Čo chcú?“stíšil som svoj hlas pri rozhovore s otcom.
„Neviem, ale to sa asi rýchlo dozvieme,“zašepkal.
Zobral mi dáždnik z ruky a postrčil ma smerom do obývačky.
Počul som ako sa bavia s mamou.
Markov starý otec stojí v našej obývačke a ja pociťujem ako sa naše svety znova nechcene stretli. Trochu som veril, že šéfa vydavateľstva stretnem iba keď mi príde pogratulovať k získanej cene, tak ako to bolo doteraz. Nechcem tam ísť, nechcem ho vidieť.
Moje nohy ma však doviedli až na prah dverí a ja som nemohol cúvnuť, pretože otec už čakal za mnou aby sa dostal dnu.
Bolo by hlúpe tváriť sa, že nie som doma?
Otec mi pomohol a potlačil ma do izby, kde sa všetky oči obrátili na mňa.
„Alex, náš mladý spisovateľ,“uvítal ma, keď si ma všimol. Natiahol ku mne ruku.
Nesmelo som ju prijal.
Pozeral sa mi rovno do očí a ja som sa nemohol ubrániť nevidieť, že Mark má oči po jeho starom otcovi. Zaťal som zuby.
„Som rád, že ťa vidím po tak dlhej dobe. Teší ma keď vidím ako dospievaš a ja mám možnosť sa pri tom účastniť,“začal hovoriť. „Môžme sa posadiť?“spýtal sa mojej matky, ktorá bola vo vytržení.
„Iste, zájdem pre niečo na pitie,“vyskočila a bežala z obývačky.
Otec sa pokojne usadil a ja som si musel sadnúť tiež.
„Ako vieš, naša zmluva jasne hovorí o udržaní tvojej anonymity z oboch strán ako s tvojej tak i mojej, ale veci sa majú tak, že s pribúdajúcimi rokmi začala tvoja popularita v literárnom priemysle veľmi rýchlo stúpať. Preto si myslím, že je správna doba aby sme rozmýšľali nad odhalením tvojej pravej identity. A mne prišlo, že veľmi vhodným obdobím na to bude zajtrajší večierok prezentácie tvojej knihy,“hovoril k nám.
Mama priniesla hosťom kávu a sadla si vedľa otca.
„Stále som nepostrehol otázku,“ozval som sa.
Bolo jasné, že už to ma dokonalo premyslené a môže si urobiť, čo chce i keby som nebol odhodlaný súhlasiť. Moja terajšia zmluva mi nedovoľovala príliš rozťahovať ruky. I keď som mal slobodu slova a mohol si témy kníh vyberať sám.
Šéf sa na mňa milo usmial aj napriek tomu, že ho moja pripomienka pravdepodobne otrávila.
„Otázka znie, či s týmto nápadom plne súhlasíš,“pozeral sa na mňa svojim prísnym pohľadom.
„Isteže s tým súhlasí,“ozvala sa namiesto mňa mama.
Riaditeľ sa zasmial.
„Chcel by som to však počuť i z Alexových úst.“
„Fajn,“odpovedal som, na čo tak hrozne čakal.
„No výborne!“zvolal a znova si somnou potriasol rukou, ako aj s mojimi rodičmi. „Bohužiaľ budem musieť odísť ale, tvoja editorka s tebou preberie zajtrajšiu slávnosť a všetko ti vysvetlí,“povedal mi súkromne, keď sa zdvíhal z kresla.
„Veľmi ma tešilo,“s týmito slovami sa rozlúčil.
Mama ho odviedla k dverám a ďakovala mu za všetky príležitosti, ktoré mi pomohol dotiahnuť až do konca.
Nevstal som z kresla. Celá táto vec je iba propagačný ťah. Môj svet sa nijako nezmení a ja budem jednoducho upísaný k písaniu pre vydavateľskú spoločnosť, ktorá vďaka mne získa množstvo peňazí za jeden krátky večer.
Daniel sa spojí s Alexom a stanú sa nerozlučná dvojka. Daniel dostane konečne tvár a Alexovy bude odovzdaný odvolavací papier na ktorý čaká už tri mesiace.
Dostal som všetky dôležité inštrukcie k zajtrajšku. Mal som predpísané oblečenie a napísané odpovede pre novinárov. Dokonale nachystaný vtip. Zajtra nejde o oslavu, ale vraždu.
Ráno som stával s nervozitou. Jedol som so stiahnutým žalúdkom a obliekal sa s ochabnutou tvárou.
Večer prišiel rýchlejšie ako sa zdalo.
Vonku bol ťažký vzduch a tmavá obloha sa chystala znova do dažďa. Hlásili prehánky cez celú noc.
Cestou do auta som si opakoval svoj scenár na večer. Neboli to nejak zvláštne otázky, skôr hlúposti z mojej minulosti.
Cestovali sme do kongresového centra. Všetci čakali na môj príchod, ale nikto ho ani nezaregistroval.
Sála s okrúhlymi, prestretými stolmi, veľkými lustrami a jedným vytýčeným pódiom. Okázale žiariaci ľudia v spoločenských šatách a s šampanským v ruke. Sivé myšky s kartičkami novinárov na krku. Vrava a vrelé gratulácie. Tak vyzeral môj prvý vstup do umeleckej spoločnosti. Unavoval ma už len pohľad na ňu.
„Alex, netvár sa tak kyslo,“pokarhala ma mama a usmievala sa na ľudí, ktorých v živote nevidela.
Teší ma koľko ľudí miluje moju prácu, hoci ma nepoznajú, ale to nedokázalo vyliečiť môj trpký prístup.
Pohybovali sme sa v dave.
Kým sa moji rodičia nepozerali, vypil som dva poháre šampanského. Je to moja oslava.
Mama decentne zamávala na niekoho známeho. Pozrel som sa jej smerom a namiesto riaditeľa ma skôr zaujala žena vedľa neho. Mala žiarivý úsmev a ja som hu spoznal ako dievča z Markovej fotografie.
Odvrátil som sa chrbátom akoby som sa bál, že by ma mohla spoznať. Nebolo to možné, nikdy ma nestretla. Napriek tomu, som sa však spoznával so strachom. Zamieril som k východu a otec si to všimol.
„Kam ideš?“
„Na vecko,“odpovedal som mu a pridal do chôdze.
Musím sa jednoducho upokojiť.
Prechádzal som popri ľuďoch a ospravedlňoval som sa za svoj rýchli únik zo sály.
„Mark,“vyslovil niekto a ja som sa prudko otočil za známym menom. Nejaký muž si podával ruku so starším pánom.
Musel som sa úplne zblázniť!
Som ako stratené dieťa v supermarkete. Otáčal som sa a strácal sa medzi toľkými ľuďmi, ktorý iba ľahostajne prechádzali okolo.
Bol som konečne pri východe, keď ma vlastný život dobehol.
Mark akurát vchádzal do sály. Ten pravý Mark. Mark Scott.
Celým telom mi prebehol kŕč a môj mozog skratoval. Bol som v pasti. Stál som v strede cesty medzi Markom a jeho starým otcom.