Nedalo sa povedať, že by som precitol, skôr môj mozog začal fungovať na inej rýchlosti a tak mi konečne dochádzalo kde, znova, som.
Doktor Mark Scott ležal vedľa mňa a pozeral sa na tmavý strop. Najskôr som sa pozrel na čo sa pozerá a potom sa pozrel k nemu.
„Ste v poriadku?“spýtal som sa.
Popravde, zraniť doktora by asi nebolo bohviečo.
Jeho oči zaostrili zo stropu na moju tvár. Nemal okuliare. Ihneď som očami skenoval priestor.
Dúfam, že jeho okuliare sa nerozbili, určite boli drahé.
„Nie,“odpovedal mi.
Nie?!
Zabudol som na okuliare a snažil sa namiesto toho, nájsť nejaké viditeľné zranenie.
„Stále mi vykáš,“dodal nakoniec. Ja som za tú dobu, než to vyslovil, bol už v polovici snaženia spomenúť si na všetky základy prvej pomoci.
„Čo?“zasekol som sa.
„Trochu to ničí moju sebaistotu. Pripadám si ako by som bol starý a nepoužiteľný,“povedal zranene.
Vyvalil som na neho oči.
Myslel som si, že umiera!
„To musí byť asi hrozné zranenie,“trocha som sa uvoľnil.
„Nepredstaviteľná bodavá bolesť,“priznal.
„Ale to je predsa v poriadku ste doktor. Som si istý, že na to existuje perfektný liek,“podporil som ho povzbudivo, a on si pomohol lakťami aby sa posadil.
„No, áno. Sedem gramov kofeínu a jedna lyžička cukru,“prezradil mi tajomstvo liečby zranenej sebaistoty. Pokýval som nad ním hlavou.
Už druhý krát mi pomohol a pri tom, raz riskoval zranenie.
„Dobre. Zaplatím liečbu. To je to najmenej za to, že ste somnou spadli zo schodov.“
Zrazu sa chytil  za rebrá a výrazne aukal. Chystal som sa ho spýtať, čo ho bolí, ale potom som si uvedomil, že som to spravil zase. „Si somnou spadol zo schodov,“opravil som sa.
Prestal hrať zranenie.
„Súhlasím,“usmial sa a ja som znova nevedel kam z pohľadom. Odvrátil som ho k prvému schodu a oči mi ihneď padli na jeho okuliare.
Skočil som po nich.
Dúfam, že sú naozaj bez poškvrny.
Zodvihol som ich, uľavilo sa mi keď som zistil, že im nič nie je.
Zdvihol si sako a trochu ho oprášil, ale to už nezachráni. Je špinavé. Prehodil si ho cez ruku s dáždnikom. Podal som mu okuliare a on si až teraz všimol,že ich nemá.
Asi to nie sú nejaké silné dioptrie.
„Ďakujem,“pozrel sa cez ne a až potom si ich nasadil.
„Asi vidít..š dobre aj bez nich,“bojoval som. Bolo pre mňa naozaj ťažké nevykať.
„Áno, ale v mojej profesií je zrak jedna z prioritných vecí. Práve preto si nesmiem dovoliť žiadne pohoršenia,“vysvetlil mi.
V podchode zrazu zostala tma.
Obaja sme sa obrátili smerom odkiaľ prišlo zatmenie. Na úplnom vrchu pri vstupe stálo auto s označením: Mestské práce.
Vyšli z neho dvaja chlapíci a začali vyťahovať z auta nejaké veci. Obaja veľmi pomaly zostupovali dole schodmi a ja s Markom sme na nich iba mlčky pozerali. Zastavili na poslednom schode.
„Opatrne na tejto dlažbe sa veľmi šmýka,“upozornil nás jeden z chlapíkov a ja som sa nemohol pozrieť na Marka a nezačať sa smiať.
Čo ti je zle! Vážne?!  Ani jeden z nich, rýchlej mestskej roty, sa nezasmial.
Oni to myslia vážne. 
Začali lepiť protišmykové bezpečnostné pásky.
„Prepáčte,“Mark sa ospravedlnil za naše reakcie, zväčša moje. Pomohol mi bezpečne hore schodmi. Obišli sme ich zaparkované auto.  Keď som sa pozrel na vyložené prúžkované, čierno-žlté, pásky  a následne na Marka, znova som sa rozosmia Potomto obraze som sa nemohol prestať smiať. Ani keď ma z toho bolelo brucho.
„Nečakal som, že prídu tak skoro,“poznamenal Mark.
Už som sa nevládal smiať. Nepamätám si, kedy som sa naposledy tak bavil.
„Možno to stihnú do ďalšieho dažďa,“doplnil som ho.
„Aká je pravdepodobnosť, že to vzdajú po treťom schode?“
„Príliš vysoká,“odpovedal som mu s vážnou tvárou. Mark si hlasno vydýchol aby si upokojil tvár.  Snažil som sa rovnako tak prestať.
„Takže k tej káve,“načal staronovú tému. Pozrel som sa k nemu a chcel vedieť aké má návrhy, ale môj mobil si strhol obe naše pozornosti.
„Prepáč,“ospravedlnil som sa a pozrel sa, kto volá.
Dočerta. Mama.
V rýchlosti som sa pozrel na Marka a ten pokojne kráčal vedľa mňa. „Musím to vziať, ale bude to len chvíľa.“
Mark prikývol a ja som sa trochu vzdialil aby som nemusel riskovať, že bude počuť náš rozhovor.
To by bolo naozaj trapné.
„Alex! Kde si? Stalo sa ti niečo?“zasypala ma otázkami.
Rozhodol som sa na väčšinu neodpovedať, pretože to, ani nemalo cenu.
„Som vonku nemusíš..“
„Vonku?! Doteraz pršalo, máš aspoň dáždnik?“
„Prosím ťa..“snažil som sa ju prerušiť.
„Čo ak nachladneš? Musíš sa starať o svoje zdravie. Tvoja editorka hovorí, že máš nejaké problémy s písaním,“zastavila aby mi dala šancu vyjadriť sa k tomu. Nemal som chuť sa o tom rozprávať. Pozrel som sa smerom, kde predtým stál Mark. Stále čakal.
„Možno máš pocit, že je toho na teba v poslednom čase viac kladené, ale ty si veľmi inteligentný a talentovaný. Som si istá, že máš iba nejaké zlé obdobie. Nemusíš sa vzdávať, keď už si skoro v cieli. Existuje tak veľa možností,“snažila sa ma presvedčiť, povzbudiť a hlavne prinútiť vrátiť sa. Liezlo mi to na mozog. Pevne som v dlani zovrel mobil a stisol zuby. „…stačí aby si to skúsil ešte raz. Tvoja editorka ti nájde nejakého odborníka, ktorý ti pomôže preniesť sa cez tvoj problém s písaním,“rozprávala a rozprava čím ďalej tým viac.
Vôbec mi to nepomáhalo.
„Všetci do teba vkladáme nádeje.“
„To stačí!“zreval som a na jej strane telefónu sa ozvalo ticho. „Nemôžete ma nútiť robiť niečo, čo už nedokážem!“ povedal som naštavene kým, konečne mlčala.
„Alex,“vydýchla zúfalo.
„Nie, jednoducho, nie. Pošli ju domov,“rozkázal som jej.
„Nemôžeš odhodiť časť tvojho života!“zdvihla svoj hlas.
„Že nie, sleduj ako padá hviezda,“odporoval som jej. Odtiahol som si mobil z ucha a predtým než som zložil ,som počul ako zakričala moje meno.
Vraj, nie. Všetko je to nátlak aj keď viem, že mi chce dobre.
Predstieraným pokoj som si dal mobil do nohavíc a otočil sa na Marka. Sledoval akoby vedel, že potrebujem oporu.
Vyčaril som úsmev, ale on mi ho neopätoval.
„Je všetko v poriadku?“spýtal sa.
„Iste.“ Naďalej som ho nestrácal.
„Naozaj?“sklonil bradu a pozrel sa na mňa ponad rámik okuliarov.
Pevne som zovrel sánku.
„Môžeš mi o tom povedať ak ti to pomôže,“navrhol milo.
„Nie, nieje, čo,“odbil som ho tvrdšie ako som chcel. Na chvíľu sa odmlčal a jeho súcitný pohľad ma zaplavoval.
„Na kávu môžeme zájsť niekedy inokedy,“prerušil moje mlčanie a snažil sa nás dostať z nepríjemnej atmosféry, ktorú som spôsobil.
„Ak to bude v poriadku?“vzdal som sa. Bude to rozumnejšie ako vylievať si zlosť na niekom inom.
Konečne trochu nadvihol kútiky úst.
„Jasné,“siahol do svojho saka a vytiahol z neho niečo ako púzdro na cigarety len menšie. Otvoril ho a natiahol ku mne ruku. „Zavolaj kedykoľvek sa ti to bude hodiť,“ podával mi vizitku a ja som si zobral z vrchu, „alebo keď si budeš chcieť pohovoriť,“ dopovedal.
Pozrel som sa na jednoduchú vizitku s titulom, menom a kontaktom na dotyčnú osobu.
„Ďakujem, vlastne za všetko,“pohral som sa z vizitkou vo svojich prstoch.
„To nestojí za reč,“pozrel sa na ruku aby zistil koľko je hodín. Klasický príklad toho, že niekto už naozaj musí odísť. Pohľadom sme si poslali zbohom, a Mark odišiel svojou cestou.
Som riadny hlupák, že je to tak? Došlo mi po pár sekundách samoty.
Pozerám sa ako odchádza a viem, že som asi urobil asi chybu. Ešte som nemal veľa šancí žiť podľa vlastných rozhodnutí, ak nebudem rátať rozhodnutia charakterov v mojich knihách, ktoré bolo vždy slobodné a spontánne. Zahryzol som si do jazyka a pozrel sa na vizitku. Možno je čas vzdať sa, nie len časti svojho života, ale aj začať nový. Vytočil som Markove číslo a stlačil volať, než som si to stihol lepšie premyslieť.
Mobil vytáčal a ja som si už v hlave horlivo pripravoval, čo by som mal povedať.
„Áno, pri telefóne Mark Scott,“zdvihol a všetky moje nachystané vety sa zrazu stratili. Dve sekundy ticha. „Haló, počujeme sa?“
„Áno, prepáč. Máš čas?“spýtal som sa a snažil som sa, ho v dave vystopovať. Spoznal som jeho košeľu, kráčal ďalej a začínal sa mi rýchlo strácať z dohľadu.
„Alex?“spýtal sa prekvapene.
„Jop, to som opäť ja. Trochu som si to rozmysel. Vlastne, ak ti to nebude vadiť, rád by som sa porozprával, dajme tomu pri káve?“nechal som visieť otázku a Mark sa na druhej strane zasmial.
„Vlastne, práve som zastal pred nejakým barom a chcel som sa staviť na kávu,“oznámil mi.
„Prídem za tebou, kde to je?“
„Sean´s team,“odpovedal.
„To znie zaujímavo. O chvíľu sa uvidíme,“informoval som ho  a zložil. Vydal som sa na krátku cestu, stále za nosom. Začínalo sa stmievať a vzduch trochu ochladol. Ľudia sa prechádzali po pešej zóne a užívali si vlhký vzduch , ktorý urobil letný podvečer ešte lepším. Nemusel som sa moc snažiť, aby som vytesnil moju mamu a editorku z hlavy. Išlo to samo od seba. Všetko, čo mi ovládalo myseľ, bolo zaujímavé a podivné stretnutie, z pred možno viac ako hodiny.
Zastavil som pred spomínaným barom. Nebolo plno, ale ani prázdno. Odvážil som sa vstúpiť a naozaj začal mať pocit, že idem na rande a nie na kávu s niekým novým.
Vlastne aj to tak znie, ako rande. Naočo ro myslím?
Rozhliadol som sa po tlmene osvetlenom bare. Vzduch tu bol cítiť jemne po cigaretách.
Nadvihol ruku, aby som ho rýchlejšie našiel medzi stolami. Sedel bokom od baru. Čašníčka akurát od neho odchádzala.
Pozoroval ma celú cestu, čo som išiel cez podnik. Na jeho obranu, aj ja som sa celý čas pozeral, iba na miesto kam mierim.
„Ahoj,“pozdravil ma s cukrom zachyteným medzi palcom a ukazovákom. Pár krát s ním pokýval a odtrhol jeho vrch.
„Ahoj,“odzdravil som. Trochu som sa poobzeral ešte raz, kde sa nachádzam. Bol to vlastne celkom slušný podnik. S gulečnikovými stolmi a s modernou hudbou v pozadí. Nemohol som si pomôcť, ale Mark mi sem nezapadal ako zákazník, skôr ako majiteľ.
„Dlho sme sa nevideli,“zaujal moju pozornosť.
Otočil som sa späť k nemu.
„Áno prepáč, nechcel som byť nepríjemný. V poslednom čase nemám príliš veľa pokoja a ty si nechtiac trafil správne čas,“ospravedlnil som sa a on mi iba chápajúco prikývol.
„Nemal som pocit, že si nepríjemný, takže sa nemusíš ospavedlňovať. Skôr som nemal navrhnúť aby si mi o tom povedal. Je to zvyk z práce,“zvrtlo sa moje ospravedlňovanie na to jeho. Zostal som sa usmievať.
„Volala mi matka. Chce aby som robil niečo, čo už nedokážem,“zveril som sa mu v tom, na čo sa vtedy pýtal. Premiešal si kávu.
„Nemusíš mi o tom hovoriť ak je ti to nepríjemné.“
„To je v poriadku, ak ti nevadí vypočuť si ma, mne nevadí sa z niekým o tom porozprávam.“
Prišla čašníčka a ja som si objednal obyčajné preso s mliekom. Pozrel som sa na Marka a ten, čakal na mňa.
„Tak tvoja matka?“spýtal sa.
„Ach, áno. Moja matka, je tak trochu zavisla, na mne. ako na synovi a preto občas nevidí, že už nie som dieťa a potrebujem žiť sám,“začal som sa zverovať a nemohol uveriť ,ako to uvoľňuje všetky pocity, ktoré som doteraz mal. Povedal som mu, ako je dôležité aby som pokračoval v mojej práci a ako na všetkom, čo robím zavisí viacero vecí, že nemôžem skončiť ,aj keď už ďalej nedokážem pokračovať. Isteže som mlčal o tom, čo skutočne robím. Nemohol som nič povedať, pretože ma drží zmluva so spoločnosťou a bez jej súhlasu, o tom nesmiem hovoriť. Do teraz som vlastne ani nemal komu. Vďaka tomu tajnému písaniu a zmluvám, oceneniam, som nemal čas na nič iné, než žiť pre knihy, noviny a tvrdú prácu.
Mark ma počúval a občas sa niečo spýtal alebo navrhol.
„Skúsil sa o tom pokojne porozprávať s rodičmi? Každý rodič, chce pre svoje dieťa to najlepšie, ale som si istý, že keby videli, ako už naozaj strácaš nádej v niečo, čo si miloval, trochu povolia,“povzbudil ma. Položil dopitú kávu na podšálku a odsunul podnos viac do stredu stola.
„Vlastne nie. Nemám odvahu moc odporovať. Dlho som išiel s prúdom a ísť proti nemu mi príde, zrazu, ešte viac namáhavé,“vydýchol som si a on sa povzbudivo usmial.
„Tak to väčšinou býva,“pripustil.
Založil som si rukami tvár. Prezrel som si tú jeho, pokojnú, priateľskú tvár a začal si uvedomovať, že on celý čas vlastne nepovedal nič o sebe. Hovorili sme stále o mne.
„A ty?“otočil som na neho reflektory a on sa zhlboka nadýchol.
„Ja?“uvažoval nahlas. Oprel som sa o operadlo a prekrížil som si ruky na hrudi aby jasne poznal, že necúvnem.
„Nie je toho moc, ale niečo by sa určite našlo,“pripustil.
„Notak, nebuď nesmelí. Ja som ti nepovedal už len o veľkosti môjho spodného prádla,“postrčil som ho.
„To je fér kompromis. 50,“ozval sa.
„Hm?“
„Veľkosť môjho spodného prádla,“vysvetlil s vážnou tvárou. Najskôr som netušila akú mam mať reakciu. Usmial som sa.
„Dobre, tak ďakujem, za informáciu, ktorá zmenila môj pohľad na svet. Bože,“odvrátil som tvár aby nevidel ako hlúpo sa kvôli nemu cítim.
„Objednáte si ešte niečo?“prišla čašníčka v neprávu chvíľu a vzala nám dopitú kávu.
Rozhodne sa mi ešte nechce končiť, ale zároveň ho nemôžem nútiť zostávať. Trochu som zaváhal a pozrel sa k Markovi.
„Niečo ostrejšie?“ vyslovil presne to, čo som potreboval.
„Prečo nie?“pristál som a ocitol sa v naprostom nevedení. Hoc poznám značky, druhy a možno i niektoré charakteristiky, ale tam moje skúsenosti s pitím končia.
„Začiatočník?“vyčítal zo mňa ako z otvorenej knihy.
Oko mi ušlo na čašníčku a tá sa iba jemne pousmiala.
„Možno,“natiahol som.
„Doneste nám Gin-Fizz a Mochito,prosím vás,“požiadal ju ona sa milo usmiala, zopakoval nám objednávku, otočila sa a odišla na svoje miesto za bar.
Až teraz mi začalo docházať, ako sa priestor za tú dobu zmenil a ja som si ani neuvedomil, že na seba s Markom vlastne kričíme, aby sme sa počuli.
Ani som si neuvedomil, že sa to tu zaplnilo.
Pozrel som sa aj za nás, aby som si bol istý, že toľko ľudí nieje len pri bare.
„Tak ako to je s tebou?“vrátil som sa takmer k zabudnutej téme.
„Nezabúdaš.“
„Vyhýbaš.“
„Dobrý postreh.“
„Ten najlepší.“
„Vaše drinky,“prerušila nás čašníčka a obaja sme sa museli vyrovnať, aby nám ich mohla položiť na stôl.
Zase v tú neprávu chvíľu. Znova nám odniesla všetku atmosféru.
„Tak ochutnaj,“prerušil naše ticho, prvý.
Pozrel som sa do poháru s hrubého skla. Okolo mňa sa vinula vôňa mäty.
Mochito. Natiahol som sa po pohár a uchlipol som si z bieleho rumu, citrónovej šťavy a rozsekanej mäty.
„Je to veľmi dobré,“pochválil som ho za výber a on hrdo sklonil pohľad k stolu.
„Som chirurg na detskom oddelení,“zdôveril sa mi.
„Pediater,“pohral som sa so slovom gréckeho pôvodu.
„Áno,“prikývol, ale neznel pri tom nadšene.
„Tiež neznieš a nevyzeráš veľmi šťastne, keď hovoríš o svojej práci.“
„Nuž je to veľmi ťažká práca, hlavne, čo sa týka psychického zaťaženia. Najťažšie je oznámiť zlú správu rodičom, ale inak je to veľmi zaslúžilá a prospešná robota.“
„Poznáš osobnejšie všetky deti, čo liečiš?“
Ochladil som si dlane o studené sklo pohára.
„To je na tom najhoršie. Tie, čo skutočne poznám, tam žijú takmer celý čas a väčšina z nich tam aj umrie,“povedal smutne.
Táto pravda mi nikdy nebolo cudzia, ale keď to počujem je to akoby som to počul prvý krát.
Pravda, ktorú nikto nechce počuť.
Pozeral sa na mňa, ako reagujem na jeho slová.
„Moja práca nie je téma na večernú zábavu,“ospravedlnil sa.
„Ale je to kus tvojej osobnosti, nie?“
„Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal, ale moja práca, iste vplýva na to, čím som,“pripustil.
„Napriek tomu, že rozdávaš milé úsmevy, máš hrozne smutnú osobnosť,“poznamenal som a nadýchol sa pomedzi zuby.
Ľudia okolo nášho stola stále pribúdali.
„Pôjdeme?“spýtal sa zrazu.
Miesta na ktorých sme sedeli už dávno prestali byť súkromné.
„Dobrý nápad,“postavil som sa a pozrel sa po sebe na svoje miesto, aby som si nič nezabudol.
Mark sa vydal k baru a ja som ho nasledoval. Dostať účet už nebude také jednoduché. Všade bolo veľa ľudí a bavili sa medzi sebou. Hudba sa takmer strácala za zvukom rozhovorov. Občas sa ozvala rana, ako gula narazila do ďalšej a cigaretový dym sa stal viditeľným a dominantným prvkom.
Zacítil som ruku na svojom ramene. Otočil som sa.
Mark mi niečo hovoril.
Zamračil som sa na neho. Čo to hovorí? 
Pochopil a sklonil sa bližšie k môjmu uchu.
„Môžeme,“oznámil mi. Rukami som mu naznačil, že nie.
Naklonil sa ešte raz aby počul, čo mu poviem.
„Ešte som nezaplatil,“povedal som hlasnejšie a on mi odpovedal: „Zaplatil som za teba.“
Dohadovať sa na tomto mieste už nemalo cenu. Mykol hlavou k dverám a ja som ho sledoval von.
V hlave som si pripravoval, čo mu vonku poviem. Otvoril dvere a dnu vnikol ľadový vzduch. Nastúpila mi hrubá husia koža.
„Vnútri bolo teda lepšie,“vydýchol som si a zacvakal zubami.
„Je ti zima?“
„Prežijem. Koľko ti mám dať peňazí?“
„Nerob si s tým hlavu.“
„Ale ja som pozval teba,“pripomenul som mu.
Prikývol.
„Priznávam, v tom prípade, platíš nabudúce. Uspokojivá dohoda?“
„Nemám nič proti,“vzdal som sa.
Má to predsa len jeden bod za: Budeme sa musieť stretnúť a to ma jednoducho povedané, teší.
Ešte som nebol tak pokojný a bezstarostný ako s ním. Možno to má niečo dočinenia s jeho povolaním, ale čím dlhšie som s ním, tým menej tomu verím.
Mlčky som vedľa neho kráčal, po tichej nočnej ulici a premýšľal o všetkom a zároveň ničom.
Nech sme kráčali kamkoľvek neviem, či aspoň jeden z nás vedel kam.
„Mlčíš. Nad čím sa tak hlboko zamýšľaš?“spýtal sa ma.
„Vlastne sú to skôr hlúposti, ale ako si hovoril o tvojej práci, nejako sa nemôžem zbaviť predstavy, že žiješ v čiernom bielom filme. Dokonalé klasiky, plné citov a stereotypov, ktoré sú v skutočnosti rovnaké aj iné. Jednoduché, očarujúce herectvo ktoré napriek svojim chybám vždy prinúti diváka žiadoniť po ďalšom výkone a posúvať ho vyššie než je možné zvládnuť,“prednášal som svoje myšlienkové pochody nahlas.
Zastal a trochu sa ku mne pootočil.
„Takže som čiernobiely film?“spýtal sa prekvapene.
Neurazil som ho, že nie? To nebola urážka.
„Nemyslel som to v zlom. Aby si si nemyslel,“snažil som sa vymyslieť niečo, aby pochopil ako som to myslel, „milujem čiernobiele filmy!“vykríkol som do noci.
V mojej hlave to znelo normálne.
Mark sa nahlas zasmial a jeho smiech sa rozniesol po tichej noci.
„To je dobre, aj ja.“
„Vážne?“zostal som v pomykove.
„Áno, prečo by som klamal,“nechápal, stále dobre pobavený.
„No, možno nechceš aby som sa cítil trápne, za môj ohromný výkon s pred pár sekúnd.“
„No a možno, sa mi jednoducho páčia, tak isto ako prirovnanie môjho života. Naozaj je čiernobiely a plný rovnakých dní a neustálom zlepšovaní sa a dúfaní v lepšie časy,“pripustil na moje prekvapenie.
Potom sa nadýchol a jeho oči sa zase začali usmievať.
Deti ho musia milovať.
Privrel som spokojne oči, usmial sa a otočil sa späť na cestu. Chvíľu mu trvalo než sa pripojil.
„Máš rád dážď?“spýtal sa ma.
„Nie nejak zvlášť. Je v tom nejaký háčik?“naklonil som podozrievavo hlavu.
„Kdeže,“pokýval do nesúhlasu, „len chvíľu predtým, než sme padli dole schodiskom, si mal celkom zaujímavý výraz,“vyjasnil mi, ale ja som aj tak celkom nechápal o akom výraze sa tu bavíme.
„Výraz?“
„Áno, ako by som to vysvetlil?…Ah, ako keby si jedol svoju obľúbenú značku čokoládovej tyčinky,“popísal mi na čo sa ma konkrétne  pýtal. Ihneď mi došlo, čo má namysli. Práve teraz si, kvôly tomu,  pripadám ako úchylak.
„Milujem vzduch po daždi. Pravdepodobne som sa asi nechal uniesť,“zasmial som sa, aby som zakryl, aké mi je nepríjemné to priznať.
Pozrel sa ku mne.
„Cítiš sa za to nepríjemne?“
„Úprimne? Áno,“priznal som sa. Zastali sme na konci pešej zóny.
Tu končí naša cesta. Škoda.
„Asi by som sa mal už vrátiť domov, je to celkom pekný kúsok cesty,“nútene som povedal niečo na rozlúčku.
Zachytil ma za lakeť, než som sa stihol pohnúť.
„Počkaj ešte chvíľu. Je tu ešte niečo,“ na pár sekúnd sa odmlčal a ja som z nejakého dôvodu dúfal v niečo nemožné.
Tak prečo si to nevezmeš? Riskovať, že zahodím ďalšiu možnosť stretnúť sa s ním? Zamyslel som sa.
„Alex?“prebudil ma z bdelého sna.
„Áno?“
„Počúval si ma?“zasmial sa na mojom výraze.
Tento, ale už asi nebol tak fascinujúci.
„Nie,“vydýchol som vinne.
„Pýtal som sa, či budeš v poriadku.“
„S čím konkrétne?“spýtal som sa nevinne. Uvoľnil mi lakeť a prehodil si dáždnik so sakom do druhej ruky.
„Tak inak,“vydýchol.
Naklonil sa ku mne a ja som sa naklonil dozadu.
Musí mi hrozne smrdieť z úst.
Urobil ďalší posun ku mne a ja som znervóznel, aj napriek tomu, že sa dialo presne to, čo som chcel.
Možno preto som tak nervózny. Pretože mi chce dať pusu, ale čo ak sa mu to nebude páčiť alebo mi naozaj smrdí z úst?
Začal som sa od neho viac sťahovať .
Nenechal sa obrať a uvoľnenou rukou, zachytil vo svojich prstoch, moju bradu.
Cítil som vôňu ginu.
Ten drink. Chutil dobre?
Narazili sme do seba nosom a ja som naklonil hlavu. Pootvoril som ústa, aby som mohol vdýchnuť viac z jeho dychu. Zavrel som oči, aj napriek tomu, že všade okolo nás tma už dávno vládla.