Zostal som stáť. Neexistovalo veľa riešení.
Mark sa pohol od dverí a ja som sa otočil tvárou k stene sály, aby ma nevidel. Nepovšimnute prešiel okolo mňa. Zadržal som kyslík.
Nemali sme sa už nikdy vidieť.
Nedokázal som si pomôcť a nespúšťal z neho oči. Sledoval som ho, až kým sa mi úplne nestratil medzi množstvom ľudí.
Ešte nejakú chvíľu som sa zostal tvárou opierať o chladnú stenu. Jediné šťastie bolo, že sa ešte nezačali hýbať. Toto všetko musí byť nejaký zvrátený druh skrytej kamery.
V hlave mi išli všetky tie obrazy ako zistí, že som vedel o jeho starom otcovi a nič nepovedal, ako som mlčal o tom všetkom a ako som sa potichu vytratil bez žiadnej správy.
Presne to, čoho som sa obával, že nastane sa práve začínalo diať.
„Pane, ste v poriadku?“pristúpil ku mne čašník. Opatrne sa dotkol môjho pleca. Nevšímal som si ho a radšej sa pozrel na tácku so šampanským. Zobral som si jeden pohár a vylial si ho do žalúdka.
„Ešte neviem,“zamumlal som na odpoveď.
Ako dlho sa mu budem môcť vyhýbať počas tejto slávnosti? Do doby, kým vyjdem na pódium a budem na očiach úplne všetkým?
Poďakoval som a vrátil pohár na podnos. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Rýchla smrť je lepšia, ako tá pomalá. Dnes sa dozvie pravdu tak či onak. Celé tie mesiace bez neho, budú úplne zbytočné. Aj tak mu týmto ublížim a ztrápnim ho pred jeho rodinou. Hoci som sa práve tomu chcel vyhnúť.
Pohol som sa k miestu, kde som sa odpojil od rodičov. Obrnil som sa hrošou kožou.
Bože daj, aby sa mi to zdalo, že som ho uvidel. Ale videl som až príliš dobre. Bol to Mark.
Tvorili skupinu piatich ľudí aj s mojou editorkou Sofiou.
Pozoroval som, ako sa predstavujú navzájom.
Mark stál vedľa svojej sestry a milo sa usmieval na mojich rodičov.
Naozaj mi nieje dobre.
Neviem povedať, kto ma uvidel skôr, pretože cez svoje šialenstvo som nerozoznal nič. Oči som držal mimo všetkých tvári a ignoroval jeho prítomnosť, keď som sa pripojil k ich skupine.
„Konečne. Alex, rád by som ti predstavil Marka a Angelu,“prehovoril na mňa riaditeľ a mávol k ním rukou.
Angela mi podala ruku prvá.
„Rada ťa spoznávam.“
Obetoval som k nej krátky pohľad.
„Nápodobne,“odpovedal som.
Druhý mi podal ruku Mark.
Díval som sa na jeho prsty, dlaň až zápästie a na sekundu som zaváhal.
Neviem či to zvládnem.
Ostatný sa dívali.
Musím.
Spojil som naše ruky a prvý krát za celú tu dobu, som sa mu pozrel do očí.
Rám jeho okuliarov bol sivý. No iste, ako som mohol zabudnúť?
„Alex,“usmial sa na mňa a jemne mi stisol ruku v tej jeho.
Vydesilo ma, ako rýchlo si moje telo spomenulo na všetko spojené s ním. Takmer okamžite som si oslobodil ruku. „Ospravedlňte ma na malý moment,“vypýtal som si povolenie od ostatných z našej súkromnej skupiny.
Mama reagovala prvá. Nahla sa za otcov chrbát.
„Kde chceš zase ísť?“zasyčala. Hodiť si mašľu! Nadýchnuť sa! Utiecť!
„Nie je mi moc dobre,“odvetil som.
Vycúval som, čo najďalej od všetkých.
„Nezabúdaj, že máš ešte nejakú prácu,“upozornil ma veľa významným pohľadom, riaditeľ vydavateľstva.
To je asi to najmenšie, čo ma teraz zaujíma.
Kývol som súhlasne hlavou.
Bol som uvoľnený.
Cestou von som sa nezastavoval. Vyšiel som z kongresovej budovy.
Vonku už pršalo, tak ako predpovedali.
Stál som pod vysunutou strechou, mimo vchodu a pozeral ako prší. Oprel som sa o múr a zavrel oči. Tichý, šumivý zvuk, ako dážď dopadal na zem mi robil spoločnosť.
Dýchalo sa mi oveľa lepšie. Po tom, ako som sa s ním stretol, som toto naozaj potreboval.
Moje rozjímanie prerušili kroky utekajúce cez dážď.
Tušil som, že príde.
„Porozprávajme sa,“navrhol. Otvoril som k nemu oči.
„Nemám ti čo povedať,“odpovedal som.
Už som sa rozhodol a už to meniť nebudem. Je ťažké vrátiť sa. Už som sa nadýchal kyslíka až dosť.
Obišiel som ho, aby som sa vrátil dnu.
„Nemyslíš, že si zaslúžim aspoň pár odpovedí?“spýtal sa ma.
Nezastavoval som. Nemohol som. Inak by som ho znova potreboval.
„Zaslúžiš si ich viac než pár, ale ja som už na všetko zabudol. Možno by si mal aj ty,“navrhol som mu na oplátku. Keď som mu to povedal, už sa ma nepokúšal zastaviť.
Nečudujem sa.
Než som sa vrátil dnu, mal som úplne premočené vlasy aj ramená na obleku. Nezdržoval som sa na chodbe a vrátil sa do sály.
Je to to najlepšie, čo môžem urobiť. Nepatrí ku mne. Určite si nájde niekoho mnoho lepšieho ako som ja.
Cez dav sa ku mne blížila Sofia.
„Bol si vonku v daždi?“prezrela si ma až k nohám. „Musím s tebou hovoriť, hneď,“zatiahla ma pomedzi stoly, kde sa začali pomaly usadzávať ľudia.
Dotiahla ma k bočnému východu na protiľahlej stene, o ktorom som nemal vôbec tušenia.
Ocitli sme sa v malej skladovej miestnosti.
„Ako nezainteresovaný pozorovateľ ti hovorím, že to bolo riadna blbosť! Čo si si myslel?“kričala na mňa. Napriek tomu, že som mal tušenie, čo má namysli, som sa tváril, že neviem o čom hovorí.
„Neskúšaj na mňa ten pohľad: Neviem, čo hovoríš? Dobre vieš, čo mám namysli!“prekukla ma. „Možno som jediná, kto si to poskladal a preto ťa varujem, aby si to ukončil!“prikázala mi.
„Nie je čo ukončovať,“povedal som jej úprimne.
„Nehraj sa na chudáčika! Vnuk riaditeľa vydavateľstva? Úplne si sa pomiatol?!“
Naozaj nie je správna doba hádať sa o ňom.
„Len pre upozornenie s týmto rozhovorom meškáš presne tri mesiace. Teraz je to už, naozaj zbytočné,“vrátil som jej štipľavé slová, rovnakým úderom.
Zamyslela sa nad tým, čo som jej povedal a potom ma celou silou udrela listovou kabelkou do ramena.
„Si hlupák! Videla som to, čo som videla, a rozhodne to nevyzeralo ako rozídený pár,“ukazovala na mňa prstom.
„V tom prípade neviem na čo si sa, doboha, pozerala!“uťal som tento nezmysel a vrhol som sa k dverám.
„Tá báseň!“zakričala než som stihol otvoriť dvere, „bola pre neho?“spýtala sa tichšie.
„Neviem o čom hovoríš,“zaklamal som úsečne. Zhlboka sa nadýchla začala recitovať: „Tak ako sladké plody zrejúcich jahôd, tak ako ľahký zamat šokujúcich náhod..“
„To stačí!“otočil som sa prudko a zastavil ju.
Nadvihla obočie a chcela pokračovať ďalej.
„Viem o čom hovoríš, tak, ju už prestať recitovať! Nechápem, prečo si sa ju učila naspamäť,“zašomral som porazene.
„Odpovedz mi,“rozkázala mi.
„Odkiaľ ju vôbec máš. Vyhodil som ju,“ignoroval som jej rozkaz.
„Našla som ju na zemi, keď som si bola po ďalšie kapitoly. Teraz mi odpovedz ty,“nedala sa zrušiť.
„Čo chceš počuť?“
„Pravdu,“odsekla tvrdohlavo. Pevne som zovrel pery.
To nejde.
„Existuje krásny cit s výzorom ruží, ktorý je krokom od nenávisti, kde...“pokračovala v recitácii ďalej.
„NAPÍSAL!“vykríkol som, aby som prerušil jej vydieranie.
Nemal som jej ju vôbec dávať čítať.
„A ďalej?“zaklonila hlavu netrpezlivo.
„Čo ešte? Čo chceš ešte vedieť?“pochodoval som okolo dverí nervózne, ako lev v klietke.
„Všetko.“
„Prebohaživého, nič zaujímavé! Zoznámil som sa s Markom. Trochu sa s ním zblížil a vyspal,“skarátil som najlepšie dva dni v mojom živote, ktoré spôsobili viacej škody ako úžitku.
„ALEX!“zakričala na mňa, akoby som prevrhol a rozbil drahú vázu, „vieš, čo si spôsobil?“
Privrel som oči a snažil sa dýchať.
Kvôli nej som sa musel vracať myšlienkami do ťažkých čias.
„Viem to! VIEM! Myslíš, že pre mňa to nebolo prekvapenie, keď som zistil, že som sa vyspal z vnukom riaditeľa vydavateľstva? Myslíš, že som nepredpokladal, ako ťa to vytočí, keď sa to dozvieš a vlastne nie len teba?!“obrátil som sa na ňu ublížene.
Pootočila sa mi bokom a privrela oči.
„Čo si mu povedal, keď ste sa rozchádzali? Namala som pocit, že to pochopil,“začala na mňa hovoriť pokojnejšie.
„Nič, absolútne nič. Prosto som sa vyparil. Nevedel, kde bývam a ty vieš, že keď pracujem mám vypnutý telefón.“
„Takže si ho jednoducho odstrčil, bolo by slušné mu povedať, že nemáš záujem,“poradila mi.
„Predtým než si ma napadla a stiahla do tohto skladu som mu povedal, že má na mňa zabudnúť. Si šťastnejšia, keď to počuješ?“
„Nevylievaj si na mne svoju bolesť …. To je všetko?“spýtala sa pokojnejšie.
„Čo ešte očakávaš? Chceš počuť, že ma požiadal o manželstvo a mali sme sa tajne vziať?“
„A urobil to?“
„Nie.“
Oprel som sa vyčerpane o stenu a skĺzol sa po nej. Sadol som si na zem.
Toto je prvý krát, čo sa o tom všetkom otvorene bavím a moja pevná stena sa začína rozpadávať.
Pozrela sa na mňa jej pevnou nepriestrelnou maskou.
„Miluješ ho?“vyslovila tu jedinú otázku, ktorej som sa vyhýbal už od začiatku. „Alex,“zavolala na mňa naliehavo.
„Tvoja stratégia, ničenia môjho sveta sa mi vôbec nepáči. Okrem toho, nerada počuješ zlé správy? Tak sa ma to, už nikdy neopýtaj,“odpovedal som jej pevne.
Do dverí vbehol neznámi muž o trochu starší ako ja. V ruke držal šablónu.
„Všade sa po vás, zháňam. O chvíľu končí riaditeľove úvodné slovo,“upozornil nás.
„V poriadku,“prikývla a muž sa znova stratil. Otočila znova na mňa svoj pohľad. „Čo chceš urobiť?“
„Ako, čo chcem urobiť? Rozhodol som sa, tak, ako by ste všetci chceli, nie?“
„Áno, tak, ako všetci chcú, ale ako by si sa rozhodol ty?“
„O čo ti, dopekla, ide?“postavil som sa naštvane. Špárala sa horúcim železom v čerstvej rane a ona to vedela. Robila to naschvál.
„Chcem to vedieť. Videla som ťa každý týždeň, celé tri mesiace. Viem, že so svojím rozhodnutím absolútne nesúhlasíš. Priam vidím ako ťa nenávisť v seba samého zmenila. Si naštvaný a podráždený. Upínaš sa na písanie a jeho neprítomnosť si vynahrádzaš vo svojom diele. Mojou úlohou je ťa udržať v morálnej rovnováhe a preto sa ti snažím vysvetliť, že možno ti to teraz vychádza, ale to nebude fungovať večne, vieš?“zatláčala ma do kúta.
„Čo mám podľa teba robiť?“
„Rozhodnúť sa ešte raz.“
„NIE,“zamietol som rýchlo.
Muž z organizácie znova vošiel: „Dve minúty,“oznámil nám naliehavo.
Vyprevadila ho pohľadom.
„Rozmysli si to ešte raz a nenechávaj sa ovplyvniť tým, kto by s čím nesúhlasil. To je blbosť. Možno s tým naozaj nesúhlasím, ale Alex, ktorého som poznala by sa nevzdal človeka vďaka, ktorému sa cítil ako úplná osobnosť. Alex by hľadal riešenie aj proti všetkým zákazom.“
Pevne som zovrel zuby.
Muž znova vstúpil a ona sa pohla ku mne. Položila mi ruku na plece.
„Daniela nemám vôbec rada, chýba mu srdce,“povedala mi. Prinútila ma postaviť sa. Jemne mi upravila oblečenie. „Rozmýšľaj,“zašomrala.
Podala mi pokrčený, zložený papier a vložila ma do rúk toho muža. Odvádzal ma preč.
Snažil som sa rozbaliť ten kus papiera, po ceste, ktorou ma viedol.
Všetci tlieskali riaditeľovi k jeho dokončenému preslovu.
„Tadiaľto,“muž ma postrčil bližšie k pódiu.
Rozhliadol som sa okolo seba.
Nemusím nad jej otázkou premýšľať. Viem, že som urobil chybu a bez veškerých vplyvov, by som sa rozhodol inak.
Uvidel som ho.
Stál skoro pri východe a žiadal o niečo jedného z obsluhujúcich čašníkov.
Vytrhol som sa mužovi z ruky.
Ako moc mnou pohŕda?
Vydal som sa k nemu.
Viem ako moc som sa ho chcel zbaviť, ako moc som túžil na neho zabudnúť, vyhnúť sa mu, vymazať ho.
Zastal som pri jeho chrbáte.
To prečo sa mi to nedarilo je, pretože som to v skutočnosti nechcel a nenávidel svoje rozhodnutie, svoju osobnosť za slabosť, ktorá ma ovláda.
„Odpoviem ti na všetky otázky,“prehovoril som nesmelo na jeho chrbát.
Mark sa otočil za mojim hlasom.
„Alex, poď k nám,“rozliahol sa riaditeľov hlas cez reproduktory do každého kúta sály.
Nereagoval som.
Mark ma prešiel pohľadom a potom skočil očami na pódium, kde ma riaditeľ začal potleskom volať k nemu na stupienok s mikrofónom.
„Je to veľmi nesmelý a mladý muž,“povedal do mikrofónu a ľudia v sále sa zasmiali.
Stál som mu tvárou tvár a v ruke držal roztvorený papier, ktorý sa mi podarilo rozbaliť.
Bola to báseň. Tá jeho.
Srdce mi divoko bilo a naozaj som mal problém poriadne dýchať.
„Poďme,“rozhodol sa.
Potiahol ma za ruku do východu a nepozorovane nás prestrčil von.
Vnútri sa dvíhal rozruch.
Nasledoval som ho až von z budovy. Na malý moment ustalo v daždi a chladný večer sprevádzalo jemné mrholenie.
Nezastavil, kráčal ďalej a zabočil dole ulicou.
Nezaostával som. Zachytil som ho za rukáv.
„Počkaj, prosím ťa. Chcem sa ospravedlniť. Viem, že to nebude niečo, jednoduché a hlavne ľahko ospravedlniteľné, ale ja...“
„Ešte nie. Zachovaj si myšlienku,“zastavil ma, „ak sa chceš naozaj porozprávať, budeme potrebovať pokoj a tu sa za malý moment zdvihne chaos,“vysvetlil mi svojej jednanie.
Má pravdu v podstate som sa vykašlal na pripravované verejné odtajnenie mojej identity. Verím, že som narobil viac než malé problémy.
Prikývol som a nechal ho viesť ma, cestou, ktorú on sám vybral. Kráčali sme väčšinou mlčky. Občas mi povedal, že mám zabočiť, ale inak nepadlo ani jediné intímne slovo.
Mal by som svoju chybu napraviť a pokúsiť sa niečo urobiť so svojimi posranými rozhodnutiami.
Zo severu ma ofúkol studený vietor a zobral mi z rúk pokrčený papier. Natiahol som sa poň a stihol ho zachytiť než spadol na mokrú zem. Úplne som zabudol, že som ho niesol. Dohnal som vytvorenú medzeru a poskladal si svoju báseň do vrecka. Zamierili sme cez cestu do fastfoodu.
Nebolo až tak veľa hodín, aby sme boli v celom reťazci sami. Sedelo tu zopár skupiniek a hlasno sa smiali pri svojom jedle. Hneď ako sme sem prišli, sme začali vyčnievať. Dvaja muži v spoločenskom oblečený vo fastfoode so bagetami? To sa nevidí často.
„Si hladný?“otočil sa na mňa.
„Nie až tak moc.“
Necítim sa na jedlo.
Usadil som sa do rohu pri okno. Objednal si bagetu a ja som na neho počkal, kým si nesadne.
„Dobrú chuť.“
„Ďakujem.“
Odhryzol si z bagety a jej vôňa sa rozvírila okolo mňa, akoby mi ukazovala o akú možnosť som sa obral. Mlčal som. Nechcel som ho príliš rušiť pri jedle. Pozeral som sa von oknom, aby sa necítil nepríjemne, že na neho pozerám, keď je. Niektorý ľudia to nemajú radi.
„Zdá sa mi, že si schudol od vtedy, čo sme sa naposledy videli,“prehovoril prvý.
„Je to možné. Mal som veľa práce a moc som nedbal na jedlo,“odpovedal som mu.
Dával som si pozor, aby som nebol príliš blízko. Udržoval som hranice medzi nami.
Zrazu si akoby na niečo spomenul. Prudko sa vzpriamil a vystrel ku mne ruku.
„No, áno. Gratulujem k novej knihe.“
Pomaly som prijal jeho gratuláciu, aj napriek nádychu hnevu, ktorím to ovplyvalo.
„Mal by si mnou pohŕdať a neveriť mi, možno ma dokonca nenávidieť,“zamračil som sa na neho.
Usmial sa.
„Pochopme sa. Hnevám sa. Celé tri mesiace som hľadal čokoľvek, aby som mohol zúriť z nejakého dôvodu. No a potom sa objavíš na veľkej akcii môjho starého otca, ktorý chcel potešiť moju sestru a predstaviť jej človeka, ktorého tak dlho obdivovala a milovala. A mne to začína pomaly dochádzať. Ako náhle si zistil, kto je môj starý otec, ušiel si,“odpovedal mi pevne, ale potichu.
„Je mi to naozaj veľmi ľúto. Vlastne úplne všetko, čo sa stalo,“zašomral som sklamaný sám so seba.
„Takže si to zhrniem,“nadýchol sa, „odišiel si kvôli môjmu starému otcovi a chcel si zmiznúť, aby si sa nemusel cítiť nepríjemne za to, že si sa vyspal s vnukom tvojho šéfa, ktorého reakcie sa najviac bojíš,“zhrnul v krátkej dedukcii.
„Áno, iste bola v tom aj matka a moja editorka Sofia, ktoré by šaleli. Isteže to však Sofii došlo a okrem toho, že mi to všetko vmietla do tváre, mi povedala niečo omnoho zaujímavejšie, čo ma presvedčilo, že som hlupák.
Iste, že napriek tomu zúri a chce, aby som to s tebou úplne ukončil, ale nie pretože to je cudzie želanie, ale pretože to chcem ja. Teraz už úplne vieš, čo sa stane, keď by na toto prišiel tvoj starý otec. Pravdepodobne už teraz zúri za to, že som ušiel z jeho veľmi ťažko naplánovanej oslavy. Nechcem ani vedieť, čo sa stalo, keby na to prišiel,“vyslovil som svoje obavy a sklonil oči pred jeho prísnym pohľadom.
„A teraz, chceš aby som naďalej zabudol?“spýtal sa ma prísne.
„Nie,“vydýchol som nešťastne a rozmrzene. To je presne to nie, ktoré ma zožieralo tri mesiace, než sa zrušila zmluva.
Založil si ruky na prsiach a oprel sa o stoličku.
„Dobre,“prikývol rozhodne. „Akože sa volá tvoja editorka?“zamyslel sa nahlas.
Zamračil som sa na neho.
„Sofia, prečo?“
„Možno by som sa jej mal poďakovať,“vyslovil pobavene.
„Na tvojom mieste by som to nerobil, hovoril som, že ona sama s tým nesúhlasí alebo respektíve nesmie. Vie o všetkom, čo sa stalo a teraz sa zamotala do problémov aj ona. Tiež je zamestnankyňa tvojho starého otca. Urobila to len preto, že chcela nastoliť znova rovnováhu v mojom písaní a živote. Robí to dosť často,“povedal som mu úprimne.
„Aha, takže môj starý otec, znova,“ vydýchol unudene.
Zdvihol som k nemu prekvapivý pohľad. Ešte som nevidel túto časť jeho pohŕdavej osobnosti.
„Vieš, ono je to celkom vtipné,“ zasmial sa a naklonil sa bližšie ku mne.
Čo je také vtipné?
Oblizol si pery, aby ma nechal dlhšie v napätí.
„Môj starý otec o tebe vie,“vyslovil.
„Vie?!“vyhŕkol som prekvapene.
Ako je to možné?!
„Ale ako?“vyslovil som šokovane.
„Neviem, či si pri svojom rozhodovaní bral ohľad na moje city, ale predpokladám, že nie. Snažil som sa ti dovolať. Po nejakom, čase som si začal myslieť, že si možno len potreboval experimentovať a keď sa ti to podarilo, zmizol si, ale to by si mi zdvihol alebo aspoň napísal, že to chceš ukončiť. Lenže stále nič neprichádzalo. Moja hlava ihneď začala vymýšľať rôzne scenáre, aby som to vyriešil a to spôsobilo, že som začínal byť nepozorný k okoliu. Som chirurg a bez toho, aby som sa sústredil na svoju prácu nesmiem operovať. Musel som si zobrať na pár dni dovolenku a môj starý otec sa o tom, ako inak, dozvedel,“rozprával vyrovnane.
Mlčky som ho počúval a nemohol uveriť, ako sa to všetko zvrtlo.
Je mi jasné, že som ešte väčší hlupák a sebec, než to bolo vhodné.
„Je mi ako otcom a preto nie je veľa vecí, ktoré nevie. Isteže som sa mu zveril s tým, čo sa stalo. Je to vplyvnejší muž ako ja a možno som vďaka tomuto aj dúfal, že bude mať aj lepšie riešenia. Keď si to spätne prehrávam, je mi jasné, že tvoje meno, plus popis ho prekvapilo a ubezpečenie, že všetko sa vyrieši v správny čas, mi teraz už nepripadá ako podpora, ale pravdivá informácia. Potom prišiel s tým jeho oslavným večerom, novej knihy. Prišlo mi to hlúpe, ale on neprestajne naliehal. Teraz už viem prečo tak trval na tom, aby som dnes prišiel. Vedel o tebe a aj o tom, kto si, celé dva mesiace a nič mi nepovedal,“zasmial sa nad nejakou iróniou.
Všade sa rozliehalo ticho a v mojej hlave sa začali formovať otázky, mnoho otázok.
Mark sa pozrel von oknom a mňa to presvedčilo o tom, že dokončil svoje rozprávanie.
Papier zo sendviča stál medzi našimi rukami na stole.
„Prečo mi to nepovedal?“vyslovil do našeho mlčania zamyslene.
Túto odpoveď som tušil.
„Pravdepodobne kvôli mne. Po veľmi dlhom čase som znova písal a pracoval viac a tvrdšie ako predtým a ak by si sa v tomto období znova objavil, pochybujem, že by som to dokázal dopísať,“vysvetlil som mu nesmelo.
Ale prečo ma nekonfrontoval keď to zistil? Je možné, že z toho istého dôvodu prečo to nepovedal vlastnému vnukovi? Kvôli peniazom z mojej práce.
Pozoroval ma bokom očí. Nič na to nepovedal.
Do okna sa zaprel vietor a roztlačil dážď na skle.
Mlčali sme.
Cítil som sa nepríjemne, ale zároveň som vedel, že toto ticho je nutné.
Do ticha sa začal rozliehať vibračný zvuk. Stiahol si do vrecka. Zvonil mu mobil.
„My o vlku,“povedal s pohľadom zabodnutým na displej.
Nezdráhal sa zdvihnúť hovor.
„Áno, počúvam,“vyslovil zjavne pripravený na to, čo sa na neho chystá.
Celá jeho milosť a pokoj v tvári, bola zrazu preč. Nahradil ich vzdor a pevnosť vlastného názoru.
„Tušil som, že sa ozveš. Viem, ako veľmi ti na tom večere záležalo a úprimne sa ti zaň ospravedlňujem.... Áno, je..“preskočil na mňa pohľadom. „Neviem, čo ti mám povedať, ale som sklamaný,“ vyslovil obviňujúco.
Jeho opovrhovanie v hlase sa zdvihlo. Všetky pocity obrátil proti svojmu starému otcovi. Nechcel som, aby sa niečo takéto stalo.
„Porozprávame sa zajtra?“spýtal sa na záver telefonátu. „Dobre,“vydýchol a zložil.
Ihneď sa na mňa znovu pozrel. „Kde máš mobil?“ spýtal sa ma.
V mojej mysli preblikol obraz môjho vypnutého mobilu v zásuvke.
„Doma?“odpovedal som neisto.
Mark nad mnou pokrútil hlavou.
„Tvoji rodičia sú strachom bez seba,“povedal mi, „možno by bolo vhodnejšie, aby sme to pre dnešok ukončili,“predložil to ako návrh, ale o jeho schválení sa už dávno rozhodlo.
Hneval sa, prudko, vznietlivo a hlavne spravodlivo.
Nakoniec som to všetko prehral a ten komu som najviac ublížil, bol nakoniec, aj tak Mark.
„Hrozne ma to mrzí,“vyslovil som potrebu zopakovať to, čo cítim.
„Neospravedlňuj sa mi stále dokola, unavuje ma to,“zastavil ma prísne.
„Áno, prepáč,“vydýchol som ospravedlňujúco.
Zamračil sa na mňa.
Urobil som to znova.
Jeho pokoj, ktorým ovlyval úplne zmizol a všetko je to moja chyba.
Dúfam, že mi odpustí.
„Môj starý otec zúri. Zajtra sa stretneme a ja dúfam, že dostanem odpovede na celú túto záležitosť,“vydýchol.
„Viem, že má veľa špatných vlastností, ale nemôžem stále uveriť, že by mi nič nepovedal kvôli peniazom,“vyslovil s kúskom sklamania.
Nemôžem mu povedať nič povzbudzujúce, lebo toto všetko som spôsobil a mojimi rečami by som začal túto katastrofu iba zväčšovať.
Pozrel sa ku mne a jeho tvár sa zmenila.
„Chýbal som ti vôbec?“spýtal sa nečakane.
„Každý jeden deň,“odpovedal som s dôrazom na všetky slová.
Vyložil si lakte na stôl a unavene si zaprel čelo.
„Si hlupák,“vyslovil s očami na plastovom stole, „mohol si mi to povedať,“zdvihol tvár a zaútočil na mňa celým pohľadom, „naozaj som ťa chcel,“povedal mi.
Moje srdce podskočilo.
„A už to tak nie je?“ spýtal som sa nesmelo.
Mám strach z jeho odpovede.
Pozoroval ma očami. Neviem, či sa rozhodoval alebo ma iba znova trápil.
„Isteže je, lenže potom si pripadám hlupákom ja,“odvetil nahnevane.
Pevne som stiahol pery a nemohol sa ubrániť plamienku šťastia, ktorý vo mne skrsol.
Dovolil som si natiahnúť k nemu ruku a letmo sa dotknúť jeho zápästia.
Nehol mi.
Oddelil od seba dlane a jednu z nich mi daroval. Pozoroval, ako sa ho dotýkam s končekmi prstov.
Letmo som mu obkreslil čiary v dlani a on mi v nej zovrel prsty.
Zdvihol som k nemu pohľad.
„Nabudúce mi skús dôverovať a nechať si od mňa poradiť. Nerozhoduj už sám o veciach, ktoré ma obsahujú. Aby som sa vyjadril jasne, nechcem ti odpúšťať len tak ľahko, ale tvoja hlúposť ťa ovládla a ja ťa zato nechcem trestať. Hoci by som mal. Vzhľadom k tomu, že máš také obavy z môjho starého otca, zajtra sa s ním porozprávam, som si istý, bude brať moje slová na vedomie. Tvoj osobný život a práca, by sa nemali miešať a v tom prípade, by malo byť jedno s kým sa stretávaš,“hovoril ku mne odhodlane.
Bol tak seriózny, akoby vopred vedel, ako ten rozhovor dopadne.
„Zavolám ti taxík,“dodal k celému výkladu.
Postavil sa od stola, vzal svoj papier z dojedeného sendviču a zamieril k odpadkovému košu, pričom voľnou rukou vytáčal číslo.
Naše stretnutie po dlhom čase bolo u konca.
Postavil som sa na odchod a počkal ho pri dverách.
„Máš pri sebe nejaké peniaze?“zastavil sa skôr ,než sme vyšli do dažďa.
„Nie moc, ale to je v poriadku zvyšok cesty si môžem prejsť..“nestihol som ani dopovedať a už si vyťahoval peňaženku, „..nepotrebujem tvoje peniaze,“snažil som sa ho zastaviť.
Ovládol ma prísnym pohľadom.
„Vonku prší, naozaj nie je vhodná doba hádať sa o tom kto komu, čo zaplatí,“odbil ma.
Podal mi peniaze.
„Keď prídeš domov, zapni si mobil,“požiadal ma, než odišiel von pred dvere.
Chvíľu sme čakali na taxík pod prístreškom. Prišli hneď dva.
Mark mávol na šoféra v druhom aute, nech počká a otočil sa ku mne.
„Zajtra sa ti ozvem,“oznámil mi.
Hoci z neho trochu stršala odmeranosť, bol voči mne lepší, než som si zaslúžil.
Otvoril mi dvere do taxíku.
Nastúpil som dnu. „Ďakujem.. za všetko,“vyslovil som úprimne a jeho pohľad trochu zmäkol.
Jemne prikývol a zabuchol dvere.
„Kam vás mám odviesť?“otočil sa ku mne taxikár.
Otočil som sa do zadného okna, aby som videl, ako odchádza.
Nadiktoval som taxikárovi svoju adresu a potom sme sa rozišli. Pre dnešok.
Ako veľmi mi odľahlo, že to celé skončilo, je naozaj ohromujúce. I keď sa v skutočnosti vôbec nič nevyriešilo, len to, že už vie, kto som, čo robím a prečo som odišiel, mi stačilo. Naozaj musím poďakovať Sofií i keď tá sa pravdepodobne bude tváriť, že o ničom nevie alebo ma pri jeho mene, rovno zavrie do jej kufra v aute a povezie ma cez hrboľatú cestu. V každom prípade či sa mi to páči alebo nie, všetko sa začína od začiatku.
Ak to naozaj budem chcieť skúsiť a myslieť to tentokrát úplne vážne, budem si potrebovať premyslieť, čo poviem rodičom.
Iste by bolo voči ním fér, ak by vedeli, čo sa stalo pred troma mesiacmi, ale viac fér, by bolo povedať im, čo sa bude diať, ak mi úprimne odpustí.
Otec by to zobral v poriadku, už to vie asi dávno. Je jedno, ako by som sa snažil byť dobrým a vynikajúcim synom je mi jasné, že to aspoň tuší, rovnako ako moja mama, ale tá si to rozhodne nechce pripustiť.
Čo je oveľa horšie. Bude musieť byť silná, v tomto jej bohužiaľ, nebudem môcť ustúpiť.
Zistil som, že byť niekým iným je ťažké.
Taxikár prichádzal na našu ulicu. Dážď ju ponoril do hlbokých tmavých farieb.
Pomaly zašiel bližšie ku krajnici a ja som mu zaplatil za jeho služby.
Rozhodol som sa cez cestu, rýchlo prebehnúť, kvôli prudkému dažďu.
Sklonil som hlavu a rozbehol sa k nášmu domu.
Cez tmavú, jemne osvetlenú ulicu prenikli dva malé prúdy silnejšieho svetla.
Ihneď som reagoval a otočil k ním hlavu, aby som zistil, čo sa deje.
Na malom kúsku trávniku, medzi naším a susedovým domom, stál známi bavorák.
Nemohol som si byť istý, či sa nemýlil a tak som škúlil cez dážď, aby som sa presvedčil.
Dvere na šoférovej strane auta sa otvorili a najskôr vyšiel tmavý dáždnik.
Jeho tmavá farba mi kryla tvár návštevníka, ktorú som nemusel vidieť. Reč tela, aj auto, mi dalo dostatočne veľa napovedí, aby som to uhádol.
Riaditeľ, vydavateľstva.
Mohol som tušiť, že sa niečo takéto stane.
Pohol som sa k nemu cez prudký dážď a on zostával stáť pri svojom aute pod bezpečím dáždnika.
„Alex,“usmial sa zoširoka, ale úsmev to nebol.
Jednoznačne mi všetko hovorilo, že je to iba hra na prilákanie koristi.
Mlčal som.
Je toho ešte veľa, čo mi chce povedať.
„Nenastúpiš? Je tu pár vecí o ktorých chcem s tebou hovoriť,“pokynul mi rukou na jeho odparkované vozidlo. Váhal som niekoľko sekúnd i keď som vedel, že ho nemôžem odmietnuť.