Jeho dych sa stratil z mojich pier. Zavrel ústa.
Naozaj mi páchne z úst?!
„Smiem?“zašomral.
Neodvážil som sa prehovoriť a tak som prikývol. Cítil som ako sa usmial. Mohol som si to iba predstaviť. Prehltol som posledný kúsok svojej ostýchavosti a ukončil ten jediný zostávajúci kúsok priestoru medzi nami. Akoby ma mal prečítaného, druhou rukou ma pritiahol k nemu bližšie. Jeho pery boli teplé a mäkké, ale jeho jazyk, bol číslo jedna. Nechal som mu priestor šplhnúť si aký je dobrý bozkávač.
Trpká chuť ginu, citrónu a mäty, tak chutil môj prvý bozk s Markom Scottom.
Začal som sa podvoľovať okamžiku. Naznačil som mu nech mi uvoľní bradu z jeho zovretia aby som mohol priniesť vlastnú iniciatívu. Pochopil ma a preniesol svoju ruku na moje líce. Ľavou rukou som pohladil jeho kožu na sánke a privlastnil si tak kúsok jeho tváre. Pravou rukou som zovrel v pästi košeľu na jeho bokoch. Potreboval som kyslík lebo nos už mi vôbec nestačil, ale nechcel som skončiť. Zdvihol som päty zo zeme a obtrel sa jemne o jeho telo. Náš bozk sa začal meniť na niečo silnejšie a dravšie ako rozlúčka po pekne strávenom čase. Rukou som sa presunul vyššie do jeho vlasov a on ma k sebe, vďaka mojej iniciatíve, o trochu viac pritlačil.
Všetko som príjmal vo veľkých dúškoch.
Mark zrazu prudko odtiahol hlavu.
„Alex,“vyslovil prekvapene s posledného dychu, čo mu zostal.
Vzápätí sa prudko nadýchol. Tvrdo som precitol.
„O, môj bože. Prepáč,“vydesene som si od neho urobil malý odstup, „hrozne ma to mrzí. Nechal som sa uniesť viac než bolo v tejto situácii vhodné,“ospravedlňoval som sa a snažil sa dostať aspoň o niečo viac z jeho intímneho priestoru v ktorom som zaberal celkom veľkú časť. Hrubšie ma objal rukou na mojom chrbáte aj jeho dáždnik sa mi zaryl do rebier.
„Nechcel som aby si sa ospravedlnil, teda ak necítiš potrebu, že musíš,“ upokojil ma.
Čo to robím? Ako dlho ho poznám štyri hodiny, možno viac?
„Ja len, že,“prudšie som sa od neho odtiahol, „v žiadnom prípade sa takto nesprávam, vlastne ťa ani moc dobre nepoznám,“dochádzali mi posledné sekundy môjho správania.
Povolil mi únik a otvoril svoje objatie okolo môjho pásu. Asi pochopil, čo mám namysli.
Upravil som si trigovicu. „Správal som sa trochu moc…prudko,“dodal som potichu aby som zahnal ticho a celý čas som sa vyhýbal kontaktu jeho očí.
„Bolo to v poriadku,…z tvojej strany?“spýtal sa pokojne ako by som sa pred pár sekundami na neho nepritlačil.
„Ahm,“zamyslel som sa nad odpoveďou, ktorá mi už bola dávno známa, „áno,“vydýchol som.
„V tom prípade nevidím žiaden problém,“ustál trápnu chvíľu po prvom bozku medzi dvoma mužmi a čakal ako sa zachovám.
Stále mi to bolo trochu ľúto, ale to priznávať nechcem.
„Vždy si vedel, že si gay?“vychrlil som.
Pane bože, čo to meliem? Okamžite som zodvihol v obrane ruky.
„Nie! Neodpovedaj! Iba mi to ušlo…vlastne, som sa to nechcel opýtať, skôr, som mal namysli … nie. Nemal som na mysli nič. Iba som tak vybafol. Nemalo to nič spoločné s urážkou alebo niečo také. Jednoducho asi neviem zastaviť a..,“konečne som sa mu odvážil pozrieť trochu do očí .
Zdvihol obočie.
„…mal by som vážne súrne prestať hovoriť,“zašomral som.
„Od nepamäti,“odpovedal mi aj tak, po mojom dlhom monológu, „nervózny?“dodal.
Zdvihol som k nemu tvár.
„No asi trochu. Je to vidieť, čo? Táto situácia,“rozhodil som rukami, „mi je trochu cudzia. Moja práca mi brala dosť času a tak som si akosi nestihol prejsť takýmito rozhovormi, áno je to trochu divné, mám predsa už dvadsať, no nie? Moje platonické vzťahy stroskotávali na mojom vyťaženom programe, rodine a hlavne orientácii, ktorá vlastne celkom dosť sťažuje už aj tak dosť veľa vecí. Vlastne by som povedal…“
„Alex,“prerušil ma v pravý moment, než som začal vykladať ešte väčšie hlúposti ako doteraz.
„V skutočnosti som celkom tichý človek,“dodal som nesmelo.
Hlasno sa zasmial.
„Áno, to dáva zmysel. Tvoja nervózna stránka je veľmi milá.“ Pohladil moje srdce a to reagovalo na jeho slová.
„Chceš povedať ukecaná a netaktná,“opravil som ho.
„Možno aj to,“pripustil pobavene, „ale viac než to, milá.“ Zahryzol som si do líca aby som sa nezačal hlúpo vyškierať. „Vlastne bol by som rád keby sme sa ešte niekedy videli,“navrhol po krátkej pauze ticha.
„Áno, rozhodne to by bolo úžasné,“pripustil som väčšou eufóriu než bolo v mojom prvotnom pláne.
„Ozvem sa, povedzme, zajtra večer?“
„Uhm, to bude v poriadku,“kontroloval som sa a hlave som začal počítať koľko to je hodín.
Bolo to detinské, ale ja som si v tomto momente nemohol pomôcť. Chcel by som o ňom vedieť všetko a to hneď.
„Dobre,“prikývol a trochu si popravil veci prehodené cez jeho ruku, „tak ja pôjdem. Dávaj si pozor,“urobil pol krok dozadu a potom sa otočil na smer svojej cesty.
Tak nedokonalé.
Povzdychol som si. Chvíľu som sa díval ako odchádza a až po pol minúte som sa odhodlal ísť po svojom. Napriek tomu, že sme sa práve rozišli každý vlastnou cestou, necítil som sa o nič sklamanejšie. Prísľub zajtrajška vytváral príjemnú nádej, ktorá ma živila.
Som blázon, presnejšie začínam byť blázon, do neho. Je to hlúpe, mal by som sa rozhodovať dospelo a vidieť, že robím chybu. Naše životy sú rozdielne a aj tak to moje srdce nepríjma. Som nadšený!
Kráčal som po námestí a ešte nikdy som nebol šťastnejší z toho, že mi je chladno na odhalené časti tela.
Miloval som aj predtým. Prechádzal som si časťami, začiatkami a koncami lásky ako každý iný. Od svojej prevej platonickej lásky až po zamilovanosť, ale nikdy som sa nedostal až sem. Prekvapivé plamienky mojej túžby, šťastia a vnútornej sily, to všetko zrazu dávalo viacej zmysel. Básne o nehynúcich citoch a problémových myšlienkach, mi boli odhalené v priebehu jednej noci. Možno predbieham a to čo odhaľujem je len vrchná zaprášená vrstva, pod ktorou sa skrýva niečo lepšie a omnoho silnejšie.
V hlave mi vírili slová a chceli sa dostať von. Potreboval som ich skoordinovať do viet aby vytvorili prehľad toho, čo cítim. Bol to príbeh, chcel som písať o všetkom.
Vytiahol som mobil a vytočil taxi službu. Musím sa dostať domov. Celú cestu mi okrem tichého vodiča robila spoločnosť moja myseľ.
Mark Scott mi za pár hodín, vrátil časť mojej osobnosti. Neviem na ako dlho. Nevedieť to je asi to jediné, čo ma teraz straší.
Šesť minút a okolo päť a pol kilometra od domu, tak ďaleko som dnes hľadal sám seba.
Zaplatil som v minciach a vydal sa k dverám do nášho domu. Na ulici bolo citlivé svetlo, ktoré ma viedlo po vydláždenom chodníku až dnu. Domov ma privítal chladnou porciou tmy a ticha. Jedine zvuk, ktorý som urobil pri vyzuvaní topánok mi robil spoločnosť. Nepozastavil som sa nad tým, že je odomknuté, hoc som si to mal premyslieť pretože ma to dobehlo hneď o stotinu sekundy. Vystrel som sa a všimol si ako sa mama opiera o stenu pri schodisku. Všetky cesty vykryla svojou prítomnosťou. Nahnevane si založila ruky na prsiach. Jej vražebný pohľad ma otrávil.
„Kde si bol?“spýtala sa s nepríjemným pokojným tichom v hlase.
„Vonku,“odpovedal som jej otrávene a pustil sa hlavou proti stene, teda mame.
„Vieš koľko je hodín?“
„Možno.“
Nenávidím otázky, ktoré nemajú svoje opodstatnenie. Chcel som okolo nej prejsť na schodisko a ona sa mi postavila do cesty. Zastal som a musel sa jej znova pozrieť do tváre.
„Pil si?“spýtala sa prekvapene.
Stál som pri nej dostatočne blízko aby cítila niečo málo aj s cigaretovým dymom.
„Áno,“nebál som sa jej odpovedať a na tvár mi vystúpil úsmev. Úžasne som sa bavil. Za posledné roky, najlepšie ako to išlo.
„Si opitý?“obvinila ma s pridaným otáznikom na záver.
„Je to otázka alebo konštatovanie?“
„Neuveriteľné! Chceš si zničiť život?“pretáčala očami a začala vybuchovať.
„Prosím ťa. Bol to jeden drink a teraz,“chytil som sa zábradlia, „mám ešte nejakú prácu,“pripomenul som jej a ona sa oprela chrbátom o stenu aby som mohol prejsť.
„Teraz?! Chceš písať o takejto hodine?“zavolala za mnou, kým som bežal do svojej izby.
„Kuj kov zahorúca,“zavrel som za sebou a zapol si svetlo. Sadol som si za počítač a pustil sa do písania. Občas som zastal, len aby som si s privretými očami vedel spomenúť na niektoré detaily.
Chlad aký bol vonku, vôňa, chuť, to všetko bolo dôležité.
Pocit, že z toho nečakaného vzrušenia nebudem môcť zaspať, bolo iba klamstvo. Prebudil som sa s hlavou na stole a bolel ma krk. Oprel som sa o kreslo a prebudil sa do ďalšieho dňa. Zamračil som sa na hodiny v pravom dolnom rohu môjho notebooku.
Sedem hodín a nejaké minúty. Sila. Ako dlho som písal?
Klikol som na uložiť a prehodil som sa z kresla do postele. Nestihol som ani dopadnúť hlavou na vankúš, keď sa dvere do mojej izby po druhom zaklopaní otvorili.
„Áno?“zamrmlal som.
„Spravila som ti niečo na jedenie, máš to v kuchyni na stole,“oznámila mi odmerane mama.
„Fajn,“vydýchol som s jednou polkou mozgu už v druhej dimenzií.
Neodpovedala alebo som jednoducho zaspal. Mal som nejaký povrchný sen, ktorého podstata mi vyprchala z hlavy hneď po prebudení. Vďaka zastretým, žaluziam bolo v mojej izbe nestále šero a to ma uspávalo, už len pri otvorení očí.
Prinútil som sa, ísť sa najesť, osprchovať a trochu sa prebrať.
Privítal som svetlo vo svojej izbe a sadol si k rozpracovanej práci. Dopísal som ešte niekoľko strán aby som mal dokončených aspoň prvých pár stránok. Prešiel som si očami napísaný text a privítal známi pocit menejcennosti. Je to dostatočne dobré? Bude sa to niekomu páčiť? Mal by som to prepísať alebo aspoň zmeniť nejako štýl? Nie, na to je už neskoro, prepisovanie mi zaberie veľa času a môže to byť nezmyselne zabitý čas.
Ďalšie klopanie na dvere.
„Áno,“ozval som sa a zavrel rozpísaný dokument pred návštevníkom.
„Ruším?“spýtal sa otcov tichý hlas.
„Nie, poď ďalej,“pozval som ho dnu. Otočil som sa v kresle aby sme na seba videli.
Strápene vydýchol a ja som ho očami podporil.
„Asi vieš, prečo som prišiel,“začal neisto. Očami hľadal hocijaké miesto na sadnutie.
„Mama si sťažovala,“tipol som a mohol som si byť  istý, že to bol dokonalý odhad.
„Vlastne bola celkom stručná. Alkohol, príchod neskoro v noci, nechanie písania?“zhrnul s otázkou, či náhodou niečo nevynechal.
Sadol si na posteľ.
„To je presné,“uistil som ho a čakal na jeho krok.
„Mám ťa pokarhať,“priznal sa mi s otvoreným prístupom.
„Mám očakávať prednášky alebo to necháš čisto na mojej predstavivosti s tým, že ti bude stačiť moje ospravedlnenie k včerajšiemu správaniu?“ Prikývol.
„To bude asi najlepšie riešenie. Na preslovy moc nie som, ale rád by som sa aspoň vyjadril k tvojmu písaniu…“
A je to tu. Znudene som si vzdychol.
„…viem, že je to čisto tvoje rozhodnutie a moje slová by mali byť úplne zbytočné, ale chcem aby si mi iba úprimne odpovedal na to, či si si na sto percent istý svojím rozhodnutím, pretože cesta späť je takmer nemožná, to ale asi už vieš aj sám. Si veľmi inteligentný a vieš sa múdro rozhodnúť, ja, ako rodič som tu iba kvôli tomu, aby som ti v tom rozhodovaní uľahčil orientovať,“povedal mi.
„Chápem to a rešpektujem, myslím, že na nejakú dobu to nechám tak ako to je a budem sa ďalej snažiť. Som veľmi nervózny a v strese, keď sa mi nedarí a preto som sa včera pod tlakom zlomil. Ešte nekončím,“upokojil som ho a tak isto i mamu, ktorá v tejto chvíli možno načúva za dverami.
„Dobre, veľmi rád to počujem,“vydýchol si spokojne, „tvoja matka bude tiež šťastná, keď to bude počuť.“
„Tým som si istý.“
Otec sa pozrel k zapnutému počítaču.
„Pracuješ na niečom?“spýtal sa.
„Teraz už nie,“odpovedal som.
Nerád sa bavím o nápadoch, ktoré ešte nemám poriadne prepracované. Často to skončí iba pri plánovaní.
„Dobre,“udrel sa do kolien, „pôjdem. Tvoja matka chce ísť na obed k babke,“ oznámil mi cestou k dverám.
Silene som sa usmial a nijako nereagoval na jeho informáciu.
Otvoril si dvere.
„Ešte sa porozprávame.“ A zavrel za sebou.
Fajn, tak to by sme mali. Ešte nech sa zastaví editorka a už to budú naozaj všetci, ktorý vyjadria svoj nesúhlas k včerajšku.
Zašiel som si do kuchyne pre niečo na pitie a chvíľu som sa s pohárom vody potuloval po dome. Otec s mamou odchádzali až pred pol treťou, takže som okolo dvoch hodín zabil nič nerobením. Skončil som pri prepínaní televíznych kanálov a zabával som sa komentovaním reklám. Väčšinu svojho voľného času som sa tváril, že nepremýšľam a nečakám. Oklamať samého seba je jedna z najťažších úloh, ale pracná.
Štyri hodiny prišli ako mihnutím oka. Keď som počul ako mi zvoní v izbe mobil, išiel som sa po schodoch pozabíjať. Ako naschvál som ho aj tak nestihol.
Prečo aj? Načo by som si ho bral so sebou, keď som čakal hovor? Načo?!
Vďaka svojej inteligentnosti som sa teraz pozeral na zmeškaný hovor s neznámym číslom na ktoré som včera volal.
Žiadne neznáme číslo, Mark Scott a ja som ho nedvihol.
Čo ma privádza k otázke: Mám mu zavolať späť alebo počkať, že zavolá znova? Som snáď neschopný hlupák? Kým som sa hádal sám so sebou, čo je úplne normálne, mi prišla SMS.
Dychtivo som ju otvoril a sklamane sa zamračil na hlúpu telefónu spoločnosť, ktorá mi práve poslala spam o žrebovaní auta.
Mňa naozaj porazí!
Stal som tam a môj prst na slepo vytočil.
Veď, čo môžem stratiť, nie?
Jedno zvonenie, dve… Nedvihne?… tri… To je koniec.
„Áno, Alex?“ozval sa otcov hlas v reproduktore.
Prečo dvíha Markov mobil?
Zaseknutý v póze som riešil, vyskytnutý problém. „Stalo sa niečo?“spýtal sa o niečo naliehavejšie.
„Ah, nie,“vykoktal som sa.
„Tak niečo potrebuješ? Voláš mi,“pripomenul mi pomaly.
„No, áno.“ zamyslel som sa nahlas a odtiahol si mobil od ucha.
Problém bol zrazu rýchlo vyriešený, ťukol som mimo a vytočil namiesto neho otca.
„Vlastne nič, pomýlil som sa,“vysvetlil som mu rýchlo, „prepáč, pozdrav babku, čau,“zložil som. Môžem urobiť takú chybu? Zjavne, áno.
V denníku hovorov som ťukol na Markove číslo a dával som pozor aby to bolo aj to isté číslo, čo sa začalo vytáčať
. Netuším, čo mám čakať a trochu ma to stresuje. Počul som ťuknutie, keď volaný zdvihne hovor. Prehovoril som prvý:„Ahoj tu je…“
„Alex,“dopovedal za mňa.
„Áno.“
„Volal som…“ozval sa a ja som ho prerušil a doplnil : „Nestihol som to.“
Na druhej strane telefónu som počul tichý úsmev.
„Dnes vonku síce neprší, ale ak máš čas, môžeme sa stretnúť, aj napriek tomu,“navrhol.
Zahryzol som si do pery a tváril sa, že hlboko premýšľam aby som sa toľko netešil .
„Vieš,“sykol som ospravedlňujúco, „ja von nechodievam, keď neprší.“
„No, áno. Tušil som to. A keď, dajme to mu, sneží?“
„V lete?“
„Pravda. Mrholenie?“
„Uhm, príliš málo.“
„Búrka?“
„Príliš veľa.“odpovedal som okamžite na jeho otázky.
„Taká škoda, pretože mám dva lístky do amfiteátru na čiernobielu noc,“povzdychol si smutne.
Zostril som pozornosť: „Čiernobiely film?“
„Three Stooges maratón,“priblížil mi o čo ide.
Stooges boli komediálne trio v krátkych, väčšinou desať minútových filmoch. Každý ich musí milovať. To je fakt vysoká ponuka.
„V originálnom znení?“spýtal som so zaujato.
„Jednoznačne,“odpovedal s dôrazom na to jediné slovo.
„Dobre teda, spravím výnimku. Kde a kedy?“vzdal som sa vo vopred prehranom boji.
„O ôsmej v starom meste, pred amfiteátrom,“navrhol.
Usmial som sa.
„Dobre, uvidíme sa.“ súhlasil som na plnej čiare a hneď ako sa hovor prerušil som sa dal do príprav.
Nič veľké, osprchoval som sa, niečo malo zjedol, umyl si zuby a jednoducho sa motal. Pozrel som si autobusy. Nechcel som si brať auto, ak by znova došlo na drinky. Neobliekal som si nič nóbl a kým som odišiel na zastávku, dva krát som to zmenil. Nakoniec to vyhralo tričko, kocková košeľa a rifle. Bojoval som s pocitom, že vyzerám ako sedliak, ale už nebol čas prezliecť sa po tretí krát.
Autobus prišiel do starého mesta o pol ôsmej, takže som na presun mal celkom dobrý zostatkový čas.
Čím bližšie som bol, tým viac plagátov o čiernobielej noci som nachádzal.
Amfiteáter v ktorom sa dnes premieta je odsunutý na kraj obytnej časti. Z môjho pohľadu to je celkom dobre riešené miesto. Je tu pokoj a obyvatelia majú aspoň nejaké spoločenské vyžitie. Keď som prišiel k areálu už tu bolo zo štyridsať ľudí. Trochu ma prekvapilo, že to bude tak vítaný program v tomto storočí. Zostal som stáť niekoľko metrov od plátna aby som sa nezamiešal do davu a mohol vidieť ľudí, ktorý prichádzali na premietanie.
Desať minút pred začatím sa začalo predávať občerstvenie.
„Čakáš dlho?“oslovil ma odzadu Mark a ja som v prvotnom momente skoro vyskočil z kože.
„Nie,“odpovedal som a on mi s úsmevom podával moju vstupenku, ktoré ešte nezačali kontrolovať.
„Dáme si niečo na pitie?“spýtal sa ma v pluráli, čo ma prekvapilo, ale aj potešilo. Znelo to lepšie ako v singuláry.
„Niečo kúpim,“rozhodol som a pohol sa k stánku v ktorom ešte stálo v rade, pár ľudí. Mark ma však rýchlo dohnal a postavil sa somnou do čakacej rady na jej koniec. Vybral si peňaženku a ja som sa na ňu zamračil a potom sa zamračil na neho. Všimol si ma.
„Áno?“
„Dohoda je dohoda. Včera si platil ty, dnes platím ja,“pripomenul som mu pevne trvajúc na svojom.
Zastal s prstami v peňaženke a usmial sa.
„Máš pravdu,“prikývol vzdávajúc sa a odložil svoju peňaženku naspäť na jej miesto do náprsného vrecka.
Spokojný sám so sebou som sa zameral na postup v pred, než začnú premietať. Dostali sme sa na rad, kúpil som dve koly a veľké pukance, pričom nám ešte zostal čas nájsť si miesto a usadiť sa. Minútu pred začatím nás pred plátnom privítal nejaký starší muž a povedal nám niečo málo o dnešnom programe. Kým muž rozprával o maratóne zamestnanci alebo dobrovoľníci začali kontrolovať lístky a potom sa to začalo. Počas premietania sme si toho veľa nepovedali ,namiesto toho som mal pocit, že ma pozoruje, ale keď som svoje podozrenie chcel potvrdiť zistil som, že sa díva na plátno.
Možno iba pocit.
Trochu som dúfal, že ho nachytám a tak dostanem nejaký signál, že sa aj dne,s môže niečo stať.  Dajme tomu, iba o trochu viac ako pozeranie čiernobielej komédie.
Znova som k nemu ušiel pohľadom a prešiel od jeho nohavíc až po sako s košeľou. Všimol som si, že si zabudol vybrať identifikačnú menovku doktora z vrecka na košeli. Trčala s pod saka.
Asi musí ísť rovno z práce.
Odpil si z koli a naše oči sa stretli. Zazmätkoval som.
„Ako bolo v práci?“snažil som sa zakryť svoje stalkerstvo. Prekvapilo ma ako zareagoval: pozrel sa na svoje špičky na nohách akoby sa chcel vyhnúť odpovedi.
„Nebolo to najhoršie,“odpovedal mi s unaveným úsmevom a očami znova na plátne.
Takže, asi ťažký deň.
„Asi ideš rovno z práce a si unavený.“
Pootočil ku mne prekvapený zrak a z hlasu som vyčítal trochu ostychu.
„Je vidieť, že idem rovno z práce?“
„No, prezradila ťa menovka,“skrčil som ramenami a prstom som poukázal na visačku pod jeho sakom.
Mark sklonil zrak podľa smeru môjho prsta. Pristihnutý pri čine si zložil menovku z košele a vložil si ju do vrecka saka.
„Vinný,“povzdychol si.
„To je v poriadku, máš ťažkú prácu,“povzbudil som ho s úsmevom, „nie je to niečo za čo by si sa mal hanbiť.“
„To je od teba milé, ďakujem.“
Natiahol ruku k pukancom v mojej ruke a tak sa priblížil tesne k môjmu boku.
Zastavil sa mi kyslík. Cítil som jeho teplo.
Nabral si do hrste a vrátil sa na dĺžku svojej predošlej vzdialenosti.
Znova som sa nadýchol.
Obecenstvo sa smialo na kúskoch, ktoré stvárala trojica mužov na plátne a ja som sa sústredil na jeho telo sediace sedem centimetrov od mňa. Zasmial sa a ja som si uvedomil, že to ja som tu ten, čo ho celý čas pozoruje. Vrátil som sa pohľadom na plátno a uvoľnil sa. Znova som sa prinútil pozerať iba na dej. Pomohlo to a o pár minút sme sa smiali s celým publikom, až do poslednej premietanej scény. Na konci sa priestor rýchlejšie vyprázdňoval ako plnil. Išiel som po Markových stopách. Prázdne kelímky sme vyhodili pri vchode do vyhradených smetiakov.
„Bolo to super,“vyslovil som svoje prvotné pocity po odchode z amfiteátra.
„Naozaj, dlho som sa tak dobre nebavil,“pritakal a rýchlo vložil ruku do nohavíc, vytiahol svoj mobil a najskôr sa pozrel kto volá. Zastavil som. V jeho tvári sa odrážalo, že to nebude dobrá správa.
„Toto je dôležité,“vysvetlil mi a ja som mlčky prikývol.
Je doktor, verím, že môže ísť aj o život.
„Počúvam,.. Nie, ešte nie… Rozumiem, priprav všetko potrebné… možno desať minúť…Dobre,“otočil sa na mňa a ja som cez jeho sklíčka na okuliaroch videl, že ide o život a naozaj je dôležité aby išiel.
Zložil mobil a zastal nemo stáť s pohľadom na mne.
„Musím sa súrne vrátiť do nemocnice,“oznámil mi, čo už som vedel.
„Dobre,“zmieril som sa s tým, že musí odísť. Život nejakého dieťaťa je dôležitejší ako ja.
„Je to v poriadku?“snažil sa uistiť a pokúsil  sa očami nájsť taxík. Stál dva metre od nás.
„Jasné… Vlastne môžem ísť s tebou?“spýtal som sa ho a jeho ruka zamavajúca na taxikára, zamrzla vo vzduchu. Auto sa pohlo k nám.
„Naozaj chceš ísť?“
„Ak ti to nevadí.“
Toto bolo impulzívne a nepremyslené. Možno by som to mohol vylepšiť tým, že sa nechcem tak rýchlo rozísť.
Zastavil vedľa nás pri ceste a Mark mi otvoril zadné dvere.
„Nie.“
Nastúpil hneď za mnou a nadiktoval adresu jeho pracoviska. Mark si cestou znova nasadil menovku a vyzeralo to akoby sa cez tú chvíľu, čo nás taxík prepravoval, pripravoval psychicky na niečo ťažké.
Nikdy neprestanem žasnúť nad tým, aký je zaujímavý.
Prišli sme celkom rýchlo a v rovnakej rovine rýchlosti, sa zaplatilo za taxík a vstupovalo do budovy.
Išiel rýchlim krokom a cestou na pediatriu si vyzliekol sako a požiadal ma, či mu ho na chvíľu podržím.
Prečo nie?
Pri vstupe ho čakali rodičia. Matka i otec dieťaťa, kvôli ktorému sme tu, vyzerali naozaj vyčerpane a hlavne, vystrašene. Než sa dostal cez uzavreté dvere, obaja sa mu naraz snažili vykresliť, čo sa deje a Mark ich pokojne počúval.
Začal som zastavovať.
Nemal som nijaký dôvod aby som ho ďalej nasledoval. Pozeral som ako pokojne komunikuje s vystrašenými rodičmi cestou k ich dieťaťu a nemohol som si pomôcť, keď sa pred mnou vytvoril ten obraz: Okolo Marka sa zrazu vytvoril iný svet a on bol jeho stredobodom.
Posadil som sa do čakárne, kde už nikto nebol a čakal, kým sa objaví znova v mojom svete.
Zastávalo mi čakať. Priestor dosť veľký aj na malú svadbu, bol iba slabo osvetlený. Väčšie svetlo sem prúdilo iba z chodby pediatrie, kde sa Mark stratil. Pokojne som sa usadil a po prvý krát som sa pozrel na hodiny. Bolo takmer jedenásť hodín v noci. Veľmi tichá a pokojná hodina. V hlbokej noci, bolo občas počuť, že budova nespí hlbokým spánkom a to moju fantáziu trocha naviedlo na horrový žáner. Nemocnice, tma, šramotanie v pozadí, podľa mňa; retro námet na horror.
Zaklonil som hlavu a oprel sa o stenu. Zostala mi zima, začínal som zaspávať. To nebolo moc šťastné rozhodnutie a radšej som sa rozhodol zájsť po kávu do automatu. Tá ma trochu nakopla a tak som mohol pokojne fungovať ďalších pár hodín. Prehodil som si cez seba jeho sako.  Prechádzal som sa po prázdnom priestore čakárne do kolečka.
O trištvrte na druhú ráno som sa dostal na rovnaký signál ako rodičia a začal som sa obávať. Už to bude skoro tri hodiny od príchodu do nemocnice. Aký ťažký je jeho život?!
O druhej prišiel silný útlm a ja som zašiel do fázy, kedy som bol tak unavený, že som ani nemohol zaspať.
Sadol som si jedným bokom na parapetu a oprel sa o chladnú tabuľu skla. Čakanie je viac vyčerpávajúce ako samotné písanie.
Vonku bola ešte stále tma. S pohľadom na vonkajšie prostredie nemocnice som si prišiel osamelý.
Tiché a pokojné šramotenie sa zmenilo na rozhovor a kroky. Zosunul som sa z okna a otočil k najväčšiemu zdroju svetla v miestnosti.
Kráčal so sklonenou hlavou a zapínal si náramkové hodinky na zápästie.
Ako to robí, že nevyzerá unavene?
Akoby počul moje myšlienky nadvihol hlavu a pomaly dvihol kútiky úst do úsmevu.
„Ahoj,“pozdravil ma potichu aby nenarušil nočný / ranný  kľud.
„Hoj.“
„Už musíš byť unavený s toľkého čakania,“prehliadol ma pohľadom.
„Blázniš?!“zvýšil som decibel hlasitosť, „koľko, že to je hodín?“natiahol som sa po hodinky na jeho ruke. Hodil som na ne rýchli pohľad. „Dve päťdesiatštyri to nie sú ešte ani tri, rýchlo musíme niečo podniknúť!“hecoval som ho.
„Naozaj?“sklopil bradu a pozrel sa na mňa cez okuliare.
„Som mŕtvy,“priznal som fádne a Mark sa potichu zasmial. Prisunul sa ku mne bližšie a dotkol sa končekmi prstov mojej koži na krku. Jeho tvár posmutnela a ja som ho chcel aspoň nejako posmeliť. Pohol som sa do jeho osobného priestoru a objal ho okolo rebier. Uvítal to a zovrel ma s hlásnym nádychom.
„Všetko v poriadku?“spýtal som sa ho.
Nechcel som síce počuť zlú odpoveď, ale lepšie ako žiadnu.
„Áno, mimo ohrozenia života. Nateraz,“odpovedal mi.
Cítil som zmiešané vône jeho potu a mydla z rúk.
„Zachránil si život,“vyslovil som ako mi to došlo. T
rochu ma uvoľnil. Naše objatie sa blíži ku koncu. Vyhľadal moje oči a s vážny pohľadom mi poďakoval: „Ďakujem, že si chcel ísť a počkal.“
„To nestojí za reč.“
„Kde bývaš? Zaplatím ti cestu,“ponúkol sa.
Stisol som peri.
„To nie je nutné.“
„Trvám na tom.“
„V novej štvrti?“odpovedal som mu s otázkou a jemu stačila sekunda aby pochopil.
„To je na druhej strane mesta,“vyslovil prekvapene.
Mykol som vyhýbavo plecami.
Mark premýšľal. „Vadilo by ti prespať u mňa? Je to pár minút cesty,“navrhol riešenie môjho problému.
O tretej ráno sa chodí veľmi ťažko z jednej časti mesta na druhú to pripúšťam, ale rovnako tak netuším, či je to dobrý nápad. Výhovorky, Alex.
„Aký je dnes kurz s biely mäsom?“spýtal som sa ho a on sa hlboko zamyslel.
Rozhodol sa hrať túto hru somnou.
„Orgány by vyšli výhodnejšie,“odpovedal mi.
Prikývol som. Neverím tomu, že by mi ublížil alebo ma napadol medzi dverami a uväznil ako otroka, skôr sa bojím seba, než jeho.
Boh vie, čo by som bol zase schopný povedať. Unavene som si povzdychol. „Dúfam, že máš dobrý gauč.“
„Ten najlepší.“
Popravil mi jeho sako na ramenách. „Pohodlné?“ spýtal sa ma zaujato a ja som si uvedomil, že ho mám na sebe celý čas a jemu musí byť asi zima, keď sa doteraz potil na sále. Striasol som si ho z pliec a on mi ho ihneď na ne navliekol. „Nie, nechaj si ho.“ Vyviedol nás z nemocnice.
Kráčali sme po prázdnej ulici a boli sme jediný na svete.
Nebyť domácich zvierat, ktoré žili v okolí, možno by som bol o tom naozaj presvedčený.
Osamelá noc sa zmenila na žiarivú noc, hoci tma sa vôbec nezmenila. K
ráčali sme asi zhruba desať minút než sme dorazili pred upravený bytový komplex. Najnižšia budova s okolitých panelákov, musela byť novostavba v jednoduchých farbách bielej a sivej. Na parkovisku, pred budovou, mali zaparkovaný obyvatelia svoje autá, podľa čísel bytu.
Stálo tu zo šesť áut.
Pustil ma dnu prvého a zamkol vchod.
„Druhé poschodie,“naviedol ma po schodoch, na predposledné poschodie v tejto budove. Jeho byt bol hneď naľavo. Mlčky som ho pozoroval ako sa pasuje s kľúčmi a ja som si pripadal ako zlodej čakajúci, kedy sa zámok odomkne, aby ho mohol vykradnúť.
Zámka cvakla a jej zvuk sa rozniesol priestorom. Znova ma pustil prvého.
V byte bola tma a chladno.
Mark zavrel dvere a zasvietil nám svetlo. Chvíľu som myslel, že som prišiel o zreničky, ako mi svetlo ťahalo oči. Zameral som sa na tmavú drvenú plávajúcu podlahu a vyzul sa. Mark si vyložil topánky do kockovej drevenej poličky v ktorej boli uprataných pár párov topánok, ktoré patrili iba jemu. Už len z tohto pohľadu som tušil, že tu žiadna žena nežije.  Nie, že by som ho doteraz upodozrieval.
Nad kockovou poličkou visel jediný kabát, Markov.
Zostal som stáť na mieste a čakal odkiaľ sa na mňa vynorí. Ozvalo sa ďalšie šťuknutie vypínačom a svetlo prišlo z pravého boku steny. Urobil som krok aby som videl kde zmizol. Uvidel som kúsok z hnedo-bielej kuchynskej lesklej skrinky. Kuchyňa. Prišiel k dverám do kuchyne.
„Nemusíš tu stáť,“zasmial sa pobavene. Vystrčil ruku a ukázal pred mňa do neosvetleného priestoru, „tam je obývačka,“potom ruku nasmeroval za mňa na dvere, ktoré som si všimol hneď pri vstupe, „spálňa.“ Vyšiel ešte o krok z kuchyne a položil ruku na dvere po jeho ľavom boku. „Sem nemusíš chodiť, špajza a sklad, ale tu je kúpeľňa,“ukázal hneď na vedľajšie dvere. „Môžeš sa osprchovať, všetko tam nájdeš.“
„Ďakujem, ale ja som sa sprchoval chvíľu než sme sa stretli,“odmietol som.
„V poriadku, takže by som mal využiť asi svoju ponuku ja,“zamyslel sa nahlas a pričuchol si k svojmu golieru košele. „Rozhodne,“zašomral a vybral sa do svojej izby. O chvíľu prechádzal znova okolo mňa. „Ak chceš môžeš si pozrieť obývačku a môj gauč.“
Prešiel viac do obývačky a zapol v nej svetlo. Vošiel som  do nej a nechal ho, ísť sa konečne po dlhom dni, osprchovať.
Tmavá drevená podlaha sem pokračovala. Hneď pri vchode bol elektrický krb a o pol metra veľký bledý gauč s tmavými drevenými nohami. Sklenený stolík a pod ním krémový vlasový koberec. Oproti mne bolo veľké okno s dverami na balkón. Všetko tu vyzeralo novo. Otočil som hlavu doľava a zoznámil som sa s plochou televíziou, pod ňou na nízkej striebornej poličke boli rámčeky s fotkami. Z kúpeľne som počul padať vodu a tak som sa prešiel k fotkám a pozeral, koho tam má. Prvé tri fotografie od steny patrili jeho pacientom. Skúmavo som si ich prezeral. Deti sa na nich šťastne usmievali a vyzerali zdravo.
Nasledovala ďakovná kartička, pre najlepšieho doktora a potom som oči preniesol na zostávajúce rámčeky.
„Hotovo,“vyšiel z kúpeľne skôr ako som si stihol dopozerať ostatné fotky.
Otočil som sa a Mark v tú chvíľu vychádzal akurát  z kúpeľne.
Mal na sebe pohodlné šedé nohavice a čierne tričko. Vlasy si šúchal do uteráku a okuliare si musel nechať v kúpeľni. Na vyblednutej čiernej farbe bolo vidieť mokré fľaky ako dôkaz toho, že si neutrel správne telo.
Prinútil som sa dvihnúť svoje oči do jeho tváre.
„Máš veľmi pekný byt,“povedal som to prvé, čo mi vyplavila zatmená myseľ.
„Nechceš si ten gauč rozmyslieť?“prehodil si uterák okolo krku.
Moje pľúca sa nadýchli ťažkého vzduchu. Naozaj?