Biele záclony sa mihotali pri náhlom prívale vetra. V otvorenom okne stála štíhla postava zahalená tmou. Mesiac za ním svietil a odraz jeho svetla znázorňoval jeho husté, čierne vlasy. Oči mu svietili na červeno a žiadostivo pozoroval spiacu osobu na posteli. Už z diaľky videl jeho biely krk, ktorý žiadal po zahryznutí jeho zubov. Vychutnával by si chuť jeho krvi. Tepla jeho tela. Jeho zastonania z ostrej bolesti po zahryznutí. Predstavoval si, ako by sa v bokoch prehol. Ako by sa z vášne k nemu viac tlačil a poddával sa mu.

Zostúpil z okna, opatrne sa potichu postavil na zem a priblížil sa k posteli.

Veľmi dlho ho sledoval. Teda...musel ho sledovať a chrániť už od narodenia. Keď ucítil pach novej krvi a vábila ho, pochopil, že to je to, na čo tak dlho čakal. Mal predsa pokyn, aby našiel tú správnu osobu, človeka, ktorého bude ochraňovať až po zvyšok svojho nesmrteľného života.

Totiž mal už cez 150 rokov a upírom sa stal už v 19 rokoch. Ani nevedel ako sa to stalo a už sa zobudil na hlad po krvi. Ostatní nesmrteľní ho považovali za najstaršieho z nich, takže sa ho nepokúšali nahnevať. Všetci starí upíri už umreli, nevedeli utiecť pred lovcami upírov.

Sadol si na okraj postele a oči sa mu už vrátili do normálnej farby, tmavomodrej. Pohladil spiaceho hnedovláska po vlasoch.

„Už čoskoro ma spoznáš Mitsu. Nečakane ti prídem do života a to sa ti možno stane osudným,“ ďalej mu ískal vo vlasoch a nakoniec mu prešiel po výraznej lícnej kosti. „Zatiaľ sbohom, ty môj spachtoš,“ usmial sa a v sekunde bol preč.

-Ráno-

Zobudil ho budíček. Rýchlo ho vypol a prevrátil sa na chrbát. Rukou si prešiel po tvári a pomyslel na školu, ktorá ho práve čakala. Ako veľmi neznášal ranné vstávanie.

Vstal polonahý v sivých teplákoch a cestou von z izby zobral pohár zo stolíka. V kuchyni si ho naplnil vodou a jedným glgom vypil.

„Ohayo, miláčik!“ Zo spálne vyšla jeho mama už oblečená a prichystaná do práce. „Ako si sa mi vyspinkal? Máme tu ďalší nový týždeň. Ako vždy - mám kruhy pod očami.“ Obišla ho a z ladničky si vybrala pomarančový džús. Hneď si ho vložila do kabelky.

„Mami, prečo si vždy sťažuješ. Veď vyzeráš výborne.“ Preobrátil oči.

„Aléé...! Vtipkovanie už pri ránu mi vôbec nepomáha k mojej nálade.“ Prišla k zrkadlu pri obuváku a obzerala sa v ňom.

„Veľmi dobre vieš, že nevtipkujem. Som rád, že mám takú úžasnú mamču.“ Uškrnul sa a oprel sa rukami o kuchynskú linku.

„Ale stále si neviem zvyknúť, ako si ma prerástol! Je z teba už poriadny chlap. Ách...ako mi to chýba. Ešte si pamätám, ako si sa každý deň meral a chcel si byť najvyšší.“ So spomienkami sa k nemu presunula a pohrabkala sa mu vo vlasoch. „Veľmi mi pripomínaš tvojho otca.“ Pohladila ho po líci.

„Mamíí. Som veľmi nízky a ty to dobre vieš. Ale ty si sa nejako...nó....“ Zadržiaval smiech pri jej krpatej postave.

„Viem vééľmi dobre, na čo myslíš.“ Pohrozila mu prstom. „Ty potvora. Vidno, že si ako otec. Bodaj by sa už vrátil z tej práce. Aspoň že tá tvoja výška ku mne sedí.“ Lišiacky sa zasmiala a pobozkala ho na líce. „Tak ja už idem. Nezabudni, desiatu máš v chladničke. A príď skoro do školy!“  zakričala vo vchodových dverách a zatvorila ich.

Mitsu tam ostal sám a rozmýšľal o svojom otcovi. Áno, musel odcestovať kvôli robote. Najmä on živí celú rodinu lebo má najvyšší plat. Mama bola pre prípad, keby mali problémy s peniazmi.

Vzdychol si a ponáhlal sa urobiť rannú toaletu. Hneď potom sa obliekol do školskej uniformy, do aktovky si dal prichystanu desiatu z ladničky. Obul sa a ešte raz sa pozrel na svoj odraz v zrkadle. Tvár mal po otcovi, ale predsa tam bolo niečo po mame - rozkošná tvárička s odleskom v hnedých očiach.

Rozstrapatil si ešte ofinu, ktorá mu viac-menej padala do oka a mohlo sa ísť.

-V škole-

„Hmm. Vypadá ešte lepšie ako som si predstavoval,“ povedal si v mysli a sledoval Mitsua, ktorý vošiel do areálu školy. Hneď ho zasvrbeli očné zuby a zreničky roztiahli od túžby. Musel sa teraz ovládať, keďže bol na verejnosti. Má to už nacvičené, ale túžbu ukazoval len v očiach.

Prihlásil sa na školu a bol na druhom stupni, zatiaľ čo Mitsu na prvom. Svojou upírskou silou presvedčil, aby ho na školu zobrali. Bude tzv. nový žiak.

Mitsu už dávno vošiel do budovy, ale všimol si chalanov, ktorí za ním šli. Vycítil, že čosi majú za lubom. Prižmúril oči.

„Nikto mu ani vlások neskriví!“ Rozhneval sa a ponáhľal sa do vchodu.

Mitsu si nevšimol, že ho niekto sleduje. Zastavil sa pri svojej skrinke a obul si plátenky. Keď zrazu popri jeho hlave vyletela ruka a tá narazila na dvere skrinky.

„Ale ale aléé...koho to tu vidím? Moja cundrička, ktorá neprišla na určené miesto a nechala ma tam čakať.“ Mitsu sa zľakol pri tom odpornom a známom hlase. Rýchlo sa otočil tvárou tvár k svojmu nepriateľovi, ktorému sa stále vyhýba. Nikdy mu nedal pokoj. Buď ho šikanoval alebo sexuálne obťažoval.

„Daj mi pokoj. Ešte stále si nepochopil, že nechcem mať nič spoločné s tvojou nadržanou a nechutnou osobou?!“ Študenti obracali k nim hlavy a vedeli, že sa strhne bitka.

„Ale nó,“ tľoskol jazykom. „Taký zlý na mňa nemusíš byť. Len si chcem s tebou pohrať.“ Hladil ho rukou po líci. „Chcel by som vyskúšať tvoje sladké a mladé telíčko,“ uškrnul sa.

„Nepribližuj sa k nemu.“ V tom okamihu sa všetky oči upreli na vysokú stojacu postavu. Čierna ofinka mu padala do pravého oka, ale aj jeden tmavomodrý mrazivý pohľad stačil, aby sa ho všetci báli. Len ten zrzkáč nevedel pochopiť, čo mu hrozí.

„Nepleť sa do toho. Nie je to tvoja vec.“

Zero sa ticho zachechtal a prebodol ho svojím pohľadom. „Varujem ťa. Nechaj ho.“ Vtedy bolo už veľké ticho a všetci uprene pozerali na šarvátku, ktorá sa neskôr preukáže ako bitka.

„Nepoznáš nás, vôbec nemáš právo mi v niečom zakazovať!“ Červenovlasý skoro pľul od nervozity. Až teraz si všimol, že Zero mal modré sako, ktoré nosia z druhého stupňa. „Ty dement, nemáš tu čo robiť. Toto je prvý stupeň!“

„Nikto mi nebude nadávať. Hlavne nie taký úchyl ako ty.“ To sa k nemu už rýchlo približoval. Červenovlasý mu chcel vraziť päsťou do tváre, ale Zero mu rukou chytil namierenú päsť a stlačil. Bolo počuť praskanie prstov a zrzkáč zareval od veľkej bolesti. Zosunul sa na kolená. Zero viac nechcel cítiť na svojej pokožke pach toho chalana a pustil ho. Ten sa schúlil a skuvíňal. Pozrel na Mitsua, ktorý bol bledý od strachu.

Zodvihol oči od neho a pozrel na Zera. „A-arigato.“ Uklonil sa.

Zero sa usmial nad jeho správaním. Otočil sa k davu a zavelil: „Divadlo sa skončilo.“ Tí to pochopili a rýchlo sa pobrali svojou cestou.

„Um...ako sa ti odvďačím?“ spýtal sa Mitsu.

„Stačí, že si v poriadku.“ Pozrel na zrzkáča, ktorý sa pomaly zberal zo zeme.

„A ako sa voláš?“ Mitsu bol okúzlený sympatickým čiernovlasým upírom.

„Zero. Ty si určite Mitsu, že?“ Usmial sa naňho.

Mitsu sčerveňal. „Ako sa ti môžem odvďačiť?“ 

„Bol by som rád, keby si šiel po škole so mnou na dvor, pred školu. Tam sa môžeme porozprávať.“ V očiach mu zasvietila iskierka a usmial sa príťažlivým úsmevom.

Mitsu viac zrumenel a prikývol na súhlas. „Tak dobre.“

Cestou do triedy si neuvedomoval, že mal tú česť sa zoznámiť s jeho životným upírskym ochráncom.