Mitsuova mama znova prišla neskoro večer z práce. Len čo sa prezliekla do pyžama, padla do perín a zaspala. Mitsu jej upratal veci a skontroloval jej budík ako každý deň. Pohladil ju po vlasoch, pobozkal na líce a potichu zatvoril dvere od spálne.

Vzdychol si. Prečo sa dni tak pomaly vlečú? Je len utorok a zajtra sa zase ide do školy a práce. Pomyslel si, že matka sa nestihne ani najesť a spraviť si čas na seba. Celý tento týždeň bude pracovať navyše a bolo to dosť nespravodlivé voči nej a celkom aj voči nemu. Odkedy sa v pondelok porozprávali, neprehovorili o novinkách z nového ďalšieho dňa. Obával sa, že by sa mohla prepracovať a potom ochorieť. Modlil sa aby jej to nepredĺžili. Bolo to nad ľudské sily.

Nesúhlasne povrtel hlavou a spravil poriadok v byte. Znova mal hlavu plnú myšlienok o Zerovi. Nevie, čo ma očakávať – dobré alebo zlé správy? Ak by sa stalo niečo zlé, rozhodne by mu pomohol. A tipoval, že  Daisuke určite tiež. Boli najlepší priatelia a pomáhali si po celý svoj upírsky život.

Vošiel do svojej izby a zasvietil si. Zero bol už dosť dlho preč s Daisukeom. Síce vedel, že tam bude dlhšie kvôli novým informáciám, ale celkom sa bál, či sa niečo nezvrtlo zlým smerom.

Znova zavrtel hlavou aby nemyslel na blbosti, ktoré sa určite nestali. Zero mu jasne povedal, aby ho čakal okolo večera.

Skontroloval si veci do školy a nevšimol si, ako ho Zero sledoval cez okno. Na zajtrajší deň našťastie nič nemali. Dúfal, že dnešnú písomku napísal aspoň na polovicu dobre.

Obrátil sa k stolu s počítačom aby si pripravenú aktovku položil na stoličku. Zo šoku vykríkol, keď uvidel Zera za oknom s červenými očami.

Privrel oči a položil si dlaň na hruď. Snažil sa upokojiť srdce, ktoré mu skoro vyskočilo. Pomyslel si, že by si mal zvyknúť na Zerovú prítomnosť a nevyľakať sa tak ľahko.

Umiestnil aktovku na stoličku a prišiel k oknu. Otvoril ho a vpustil Zera dnu. Ovial ho studený večerný vzduch a rýchlo zatvoril okno.

„Bože, Zero, nestraš ma. Vždy sa len tak zjavíš. Dúfam, že som nezobudil mamu,“ nepriamo mu pohrozil zvýšením hlasom. Všimol si, že Zero mal stále červené oči a prepaľoval pohľadom jeho telo. Neistota mu prešla po chrbte a naskočili mu zimomriavky. Jeho pohľad bol žiadostivý, hladný a nebezpečný. „Zero? Stalo sa niečo? Je všetko v poriadku?“ pomaly a neisto sa ho spýtal.

Zero sa konečne prebral zo snívania a zdvihol ruku aby mu končekmi prstov prešiel po zaokrúhlenom líčku. Bol tak nevinne roztomilý a nevedomý, čo by s ním mohol robiť. Alebo áno? Vie to veľmi dobre a len sa pretvára? Je v tomto malom chutnom tele horúca a silná vášeň, ktorá by ho priniesla do najkrajšieho vrcholu?

Mitsu sa striasol po jeho jemnom dotyku a upieral svoje veľké hnedé oči na vysokého upíra, ktorý bol s trpezlivosťou v koncoch.

Pomaly sa k nemu sklonil a perami našiel tie jeho. Bližšie k nemu pristúpil a svojím vysokým telom ho zakryl. Privrel oči a začal sa hrať s jeho hebkými mäkkými perami, ktoré čakali na viac. Mitsu mu položil dlane na hruď. Zerové ruky sa okamžite začali pohybovať po jeho chrbtici a jednou mu zašiel do hnedých, jemných a voňavých vlasov. Druhou zatlačil na jeho chrbát a tisol si ho k jeho telu. Mitsu potichu zastonal medzi bozkami a zdvihol ruky aby objal Zera okolo krku. Stúpil si na špičky a pootvoril pery aby sa bozk prehĺbil a zvášnivel. Zero sa chytil možnosti a jazykom si dobíjal ten jeho.

Patril mu. Celý. Každý kúsoček jeho tela. Chcel si aspoň nejako zachovať zdravú myseľ, a tak si začal v duchu hovoriť francúzštinu. Je suis – ja som. Tu – ty si. Nous sommes – my sme.

Snažil si spomenúť, kde sa nachádza – v Mitsuovej izbe, ako sa volal – Zero, čím bol – 19 ročným upírom už po niekoľkých stoviek rokov, a čo práve robil – bozkával a stískal tú najkrajšiu osobu, akú mohol stretnúť. Jeho snahy o rozumné premýšľanie sa po chvíli rozpustilo. Nevnímal už nič iné. Len celého Mitsua, ktorý sa mu rozplýval v objatí.

Obidvom sa dych zrýchlil a chytali ďalšie. Mitsu stratil poňatie o okolitý svet a chcel len Zera, toho krásneho, sympatického a milujúceho upíra, ktorý si ho tisol na svoje pevné svalnaté telo. Zbožňoval ho celého. Nie len jeho osobnú stránku, ale aj to dokonalé silné telo.

Zero ho pomaly potláčal k veľkej posteli s odokrytou perinou. Položil si dlane na jeho chutný zadoček a zdvihol si Mitsua do svojej výšky. Bozky neprerušili ani keď si Mitsu založil nohy za Zerovím chrbtom, a ten ho pomaly položil na mäkké objatie postele. Všímal si, ako sa ovládal a zatlačoval potrebu vytiahnuť zuby a zahryznúť sa do Mitsuovho krku.

Prerušil bozk a jazykom mu prešiel po pere, napuchnutej z bozkávania. Navzájom si pozerali do očí, ktoré mali zastreté vášňou. Presunul sa perami na jeho bradu, sánku, uško a nakoniec na hrdlo. Zubami mu hryzkal jemnú smotanovú pokožku. Láskaním pokožky sa premiestňoval čoraz nižšie. Zamračil sa, keď mu Mitsuové tričko na spanie bránil v pokračovaní. Odtiahol sa a vyzliekol mu ho jedným ťahom. Naskytol sa mu pohľad na jeho bezchybnú pokožku a ružové malé bradavky. Mimovoľne si oblizol pery a znova sa naklonil k jeho hrudi. Chcel si užiť každé miesto na jeho tele. Bozky mu obsypal celú hruď a hneď sa vrhol aj na bradavky, ktoré napohľad vyzerali lákavo. Venoval sa im viac – dráždil lízaním, jemným hryzkaním a pohybom prstov. Mitsu potichu stonal a rukou silno zovrel vankúš pod jeho hlavou. Chcel viac... omnoho viac.

Ako keby mu Zero čítal myšlienky, ústami sa približoval dole cez jeho jemne vyšportovaným bruškom. Jazykom obkreslil pupok a každý náznak svalu. Mitsu už nechcel aby ho tak moc dráždil a skuvíňal netrpezlivosťou. Zero mu rýchlo stiahol ostatok oblečenia a videl výsledok jeho láskaní. Usmial sa a prešiel pohľadom k jeho tvári. Zahanbene mal položenú ruku na tvári a hrýzol si peru. Sklonil sa k nemu a odtiahol mu ruku.

„Nehanbi sa, Mitsu,“ pošepky sa prihovoril a pobozkal ho. Mitsu sa uvoľnil a vrátil Zerovi bozk. Keď mu však Zero rukou uchopil jeho mužstvo, napol sa a zastonal. Vzdialil si tvár pár centimetrov od jeho a pozoroval Mitsuovú tvár. Privrel oči a pootvoril pery, medzi ktoré vychádzali stony a vzdychy, kým Zero začal rýchlejšie pohybovať rukou. Sám si cítil tvrdý vzrušený rozkrok, ktorý si prial vyslobodiť sa.

Odtiahol sa a zobliekol si koženú bundu a školskú košeľu. Mitsu cez privreté oči videl jeho krásne svalnaté telo a potajme ho sledoval, ako sa celý vyzliekol. Utiekol mu hlasnejší výdych, keď videl odhalené Zerové stvrdnuté mužstvo po tom, ako si zobliekol aj spodok.

Ucítil teplo jeho tela, keď sa k nemu vrátil aby ho pobozkal. Zerové bozky ho vždy vedeli upokojiť a uvoľniť. Nevedel však, ako moc sa snažil udržať na uzde pri takejto situácii. Bolo to jeho ‚prvýkrát‘ a rozhodne mu nechcel ublížiť. Najprv mu chcel dopriať slasť, pomalé, ale i intenzívne milovanie, ktoré si obidvaja užijú.

Cez bozky ich pre istou prikryl aby im nebola zima a telom sa viac pritlačil na to jeho. Vzrušeným penisom sa začal obtierať o jeho a snažil sa nevydať hlasný vzdych, čo pochopiteľne Mitsu nevedel udržať. Jeho telo sa triaslo vzrušením a vášňou. Potreboval od Zera viac. Chcel, aby to mučenie ukončil. Nevedel však, že by potreboval väčšiu prípravu. Zero na to myslel a prerušil bozky. Dva prsty mu vložil do pusy a Mitsu ich inštinktívne začal cmúľať, sať a olizoval zvnútra jazykom. Medzitým sa odvážne pozeral do Zerových očí, a tým ho vzrušil ešte viac. Už videl tú naozajstnú stránku Mitsua, ktorý mal skazené a perverzné myšlienky. V duchu sa diabolsky usmial.

Vybral prsty a nasmeroval ich do Mitsuovho otvoru – najprv jeden, a potom nasledoval druhý. Hľadal jeho najpríjemnejšie miesto. Keď ho našiel a začal ho trieť, Mitsu nahlas zastonal a od vzrušenia tuho zatvoril oči. Zero ho chcel čo najviac rozdráždiť, prinútiť ho prosiť o viac.

„Zero...! AAhnn~!,“ nariekal a nepriamo ho o to naozaj prosil. Jeho vzdychanie a stonanie mu potvrdilo, že sa aj on sám dlhšie neudrží. Vytiahol prsty a nahradil ich svojím penisom. Opatrne do neho vchádzal a s pootvorenými perami sledoval Mitsuovú tvár.

Cítil bolesť a zvláštny ‚plný‘ pocit, keď Zero do neho vošiel celý. Chvíľu čakal aby si zvykol na jeho veľkosť a pomaly sa začal pohybovať. Zerovi sa páčilo, ako ho silno zvieral. Nevedel odkiaľ prišiel ten pocit – bol rád za to, že bol prvým pre Mitsua. Bol to tiež pocit mať ho len pre seba a nikomu ho nedať. Zamknúť si ho pred celým svetom a stále ho chrániť.

Keď narazil na ‚to‘ miesto, ktoré Mitsuovi robilo najlepšie, začal hlasno stonať a Zero zrýchľoval. Rukami silno držal Mitsuové stehná, ktoré tlačil k nemu aby mal lepší prístup. Mitsu sa dlaňami dotkol jeho hrude, ktorá bola spotená od námahy. Jeho dotyk ho pálil na pokožke. Stonanie prešlo na vzdychanie a Zero sa snažil nevydať hláska. Narážal do jeho tela ako odtrhnutý z reťaze.

Jednou rukou uchopil jeho mužstvo aby mu to bolo príjemnejšie a zrýchlil prichádzajúci orgazmus. Mitsu sa neovládal a z rozkoše a prichádzajúceho vrcholu kňučal a stonal. Položenými dlaňami na Zerovej hrudi začal nechtami robiť červené pásiky a spravil sa do jeho ruky. Zero sa rýchlo odtiahol a so zatvorenými očami sa tiež urobil na Mitsuové bruško.

Obidvaja lapali po dychu a oddychovali. Zero sa nahol k nočnému stolíku a vybral vreckovku. Očistil si ruku a Mitsuovi bruško. Položil ju naspäť a zhasol svetlo. Ľahol si k nemu a Mitsu sa k nemu pritúlil a schúlil. Zero ho objal a hladil po jemných vlasoch.

„Nenapiješ sa mojej krvi?“ spýtal sa po chvíli potichu Mitsu. Zera to zarazilo. Chcel, ale vedel, že Mitsu teraz potrebuje odpočinok ako aj on sám. Boli vyšťavení a teraz by sa nepatrilo sať mu krv. Plus, nevedel by, čo by sa po zahryznutí stalo.

„Nie,“ pevne odpovedal a pobozkal ho na čelo. „Teraz si odpočiň. Je neskoro,“ povedal mu a ďalej ho hladil po vlasoch. Mitsua to uspávalo a celkom aj Zera. Zatvoril oči a v duchu si pomyslel, že dnešnú noc konečne v pokoji prespí. Bol uspokojení a Mitsua mal v bezpečí po svojom boku. Cítil sa šťastný.

 

 

Zobudil sa na pocit tepla a tesného objatia. Zažmurkal očami a poobzeral sa okolo seba. Naskytol sa mu pohľad na peknú uvoľnenú tvár, husté čierne mihalnice a čierne vlasy s odleskom modrej. Mitsu zrumenel a pohol sa. Do tela mu vošla bolesť z predošlej noci. Spomenul si na všetko, čo spolu so Zerom robili a zaskučal. Telo mal uspokojené, ale jedine zadok ho bolel.

Vzdal to a zostal v Zerovom objatí. Sledoval jeho spiacu tvár a prstom mu prechádzal po línii lícnej kosti.

„Sledovať ma kým spím, je drzé,“ usmial sa svojím typickým úsmevom a pohľady sa im stretli. „Ohayo, Mitsu,“ letmo ho pobozkal na pery a daroval mu ďalší úsmev zo svojej ‚zbierky‘.

„O-ohayo,“ skrýval si tvár od hanby.

„Zrazu aký hanblivý,“ hruď sa mu od smiechu zatriasla. „Včera v noci si bol celkom ‚živý‘ a ‚energetický‘,“ uškieral sa.

„Zero, prestaň! Cítim sa trápne kvôli tvojim rečiam!“ bručal si popod nos. Znova sa zasmial.

„Dobre, dobre, prepáč. Ale aspoň som videl tú hriešnu časť teba. Páči sa mi aj dobrá aj zlá časť môjho Mitsua,“ usmial sa.

„Mmmmm...!“ krútil hlavou a správal sa ako dieťa.

Zero zmenil tému: „Koľko je hodín? Musím odísť skôr, než tvoja mama vstane.“ Sadol si a vyšiel z postele. Mitsu uvidel jeho svalnatý pevný zadok a zakryl si perinou tvár. Para z neho len tak vychádzala. Zero sa obliekol a pozrel na hodiny. Vstali načas. Za chvíľu by sa mala zobudiť mama. Pozrel na Yukiho a v tomto ráne sa usmial po niekoľkýkrát. „Už je čas aby som odišiel. Budem ťa vonka čakať, dobre?“ Mitsu na to prikývol a Zero ho naposledy pobozkal a odišiel pomocou okna.

Mitsu vôbec nevedel, čo myslel tou „zlo časťou“ jeho osoby... či hriešnou? Snáď sa včera nesprával tak moc úchylne,... či áno?

Radšej to zahodil za hlavu a rýchlo sa obliekol do školskej uniformy a poupratal binec z oblečenia. Stále pociťoval bolesť v bokoch, ale snažil sa nemyslieť na to. Napravil perinu a vankúš a cestou von z izby zobral aktovku. Mama ešte nebola hore, tak potichu otvoril dvere spálne a nakukol do nej. Videl ju oddychovať s rozvalenými rukami po posteli. Podišiel k nej a jemne s ňou potriasol.

„Mamíí, vstávať,“ tichšie oznamoval. Nesúhlasne so zamračeným výrazom zamraučala.

„Koľko je hodín? Nhhh...,“ spýtala sa zachrípnutým hlasom zo spánku a položila si dlaň na tvár.

„Za chvíľu 6:45,“ pohotovo odpovedal.

„Oki oki, hneď tam budem,“ sadla si na posteľ a trela si oči. Mitsu odišiel do kuchyne a začal pre ňu a seba pripravovať desiaty. Na raňajky vždy nebol čas, takže si pochutili aspoň na dobrej a veľkej desiaty.

„Dnes budem musieť ísť do obchodu. Ľadnička začína byť prázdna,“ zakričal aby ho počula.

„Dobre, zlatko. Rob to, čo uznáš za vhodné,“ povedala kým sa šuchtala do kúpeľne. Bola tam necelých 15 minút a potom sa vrátila do spálne aby sa prezliekla. Mitsu medzitým dokončil jedlo a vložil ho do dvoch nádob.

„Hlavne si nedávaj topánky na podpätkoch. Ničíš si zbytočne nohy, mami,“ radil jej.

„Myslím, že ťa dnes počúvnem. Bolí ma celé telo a nie som vyspatá.“

„Nepotrebuješ kávu? Aby ťa trocha nabudila?“

„Stihnem to načas?“

„Určite áno. Chodíš na aute, nie?“ už pripravil vodu do kanvice a zapol ju. Do šálky dal pár malých lyžičiek kávy a cukru.

„Vieš, že ráno sú premávky a všade sa všetci náhlia. Je to na nervy,“ vyšla zo spálne spoločensky oblečená a hneď si sadla za stôl. Kanvica sa vypla a Mitsu zalial kávu. Obidvaja zbožňovali jej vôňu. Šálku položil pred mamu na stôl a tiež si oproti nej sadol.

„Nechceš si popritom niečo zajesť? Určite ti bude lepšie.“

Usmiala sa na neho: „Tak starostlivý. Radšej nie, nejako to už zvládnem. Ďakujem.“

„Máš ešte polhodinu času, tak sa nenáhli. V pokoji sa napi,“ vrátil jej úsmev.

Nastalo pokojné ticho. Niekedy bolo počuť štebotanie vtákov z vonka z pootvoreného okna. Mitsuová mama si miešala kávu a pozerala sa na ňu.

„Mám pocit, že by si sa chcel so mnou o niečom porozprávať,“ prešla pohľadom na neho. Mitsu znervóznel. Bola pravda, že sa jej chcel zdôveriť, ale bolo by toho na ňu veľa a plus, možno by mu neverila, že má za priateľa... teda milenca upíra. Vlastne ani nevedel, čo teraz sú.

„Nechcem ťa zaťažovať. A možno by si mi ani neverila.“

„Nehovor blbosti, nikdy si ma nezaťažoval,“ zamračila sa.

„Ale áno, celý svoj život. Pracujete obidvaja kvôli mne.‘

„Prestaň! Tak – či tak by sme pracovali. Nezhadzuj to na seba!“ zvýšila hlas.

„Ja ale nechcem aby ste sa takto ničili.“

„S touto témou končím. Nehodlám pokračovať v nezmysloch,“ pofúkala si kávu a trocha si odpila.

„Z tohto usudzujem, že ti radšej nič hovoriť nebudem,“ vstal a odkráčal do chodby aj s aktovkou.

„Mitsu! Neštvi ma!“ zakričala.

„Myslím to v dobrom. Ja už pôjdem, tak ahoj. Dávaj na seba pozor,“ rozlúčil sa a nechal ju tam samú. Nevedel, čo to do nich vošlo. Neskôr, keď šiel dole výťahom, to ľutoval. Keď príde domov, mal v úmysle sa jej ospravedlniť. Ale aj tak mal stále názor, že by mu neverila o upírovi.

Vyšiel z bytovky a tam sa stretol so Zerom. Vyzeral tak, že vedel, čo sa práve odohralo a povzbudivo sa usmial na Mitsua.

„V poriadku?“ spýtal sa.

„Snáď áno,“ tiež sa usmial a hneď Zera objal. Chcel sa upokojiť jeho blízkosťou. Zera to celkom prekvapilo, ale napokon ho tiež objal. Cítil, že to potrebuje. Predsa len, sám mu prekabátil život naruby a má teraz toho viac. „Milujem ťa...,“ potichu zašepkal do jeho hrude. Zero mal skvelý sluch a toto nemohol prepočuť. Stál ako zmrazený a hľadel do prázdna. Nikto mu to nikdy nepovedal. Ani rodina, ktorá ho preferovala pred starším bratom. Zrazu bol slabý a precitlivený.

Cítil jemné natriasanie Mitsuových ramien. Pozrel sa dole na neho a videl, že potichu vzlykal.

„Mitsu....Mitsu!“ prihováral sa k nemu naliehavo a snažil sa chytiť mu tvár do rúk. „No tak, Mitsu. Pozri sa na mňa!“ stále naliehal a Mitsu nakoniec obrátil na neho uslzené, lesklé a vystrašené hnedé oči. „Prečo plačeš... neplač, prosím,“ so smutným výrazom na neho hľadel a nespúšťal z neho oči.

Mitsu sa mu snažil odpovedať: „Už od začiatku...,“ vzlykne, „ som ťa miloval. Až teraz som si to uvedomil. Nechcem ťa stratiť. Nechcem aby ti bolo ublížené. Si mi ako moja milovaná rodina,“ sklopil zrak na jeho hruď. Zero nevedel, čo by mal teraz spraviť. Nikdy predtým sa mu podobná situácia nestala. Tuho objal jeho drobné telo a tuho zatvoril oči.

„Ani ja nechcem aby sa ti niečo stalo. Si pre mňa všetkým. Tak prosím, neplač. Budem stále pri tebe,“ sľuboval mu. Mitsu sa upokojil a prestal plakať. Mal dobrý pocit, že to všetko dal zo seba von. Bol rád, že si to konečne priznal a Zero o tom vie. Nevedel však, či zdieľa s ním istý cit. Všetko bolo príliš rýchle, tak si povedal, že to nechá na Zera. Nebude ho nútiť odpovedať mu na otázku, ako sa on cíti pri ňom.

„Gomen, zdržal som nás,“ roztomilo sa ospravedlnil a vyhýbal sa očnému kontaktu. Zero sa usmial a hánkami mu pohladil líce.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Som rád za to, čo si dnes povedal. Nikto mi to nikdy nepovedal,“ vysvetlil mu a konečne sa im pohľady stretli. Mitsu sa začervenal a tlkot srdca sa mu zrýchlil. Bol z toho potešený.

„M-mohli by sme už ísť? Prídeme neskoro do školy. Teda – aspoň ja,“ opravil sa, keď si spomenul, že Zero do školy ani nechodí.

„Ach, áno, jasné. Možno dnes budem v škole. Kvôli tebe,“ pozrel na neho s úsmevom, kým vykročili. Mitsu sa odhodlal spojiť si s ním ruky. Hrialo ho to pri srdci. Jeho ruka bola teplá v tomto chladnom ráne.  Zera to potešilo a stisol mu ruku.

„Čo by si tam robil? Veď všetko vieš, či sa mýlim?“

„Je pravda, že toho veľa viem z učiva, ale anatómia sa mi vždy ťažko učila,“ žiadostivo pozeral na Mitsuové telo a ten si to všimol. Pochopil jeho dvojzmysel a zrumenel v tvári. „Aj to sa tam učíte?“ prešiel pohľadom k jeho tvári.

„N-no,... áno,“ zakoktal.

„Nechcel by si ma doučovať? Určite by to od teba bolo rýchle a stručné.“ V Zerových očiach videl šibalstvo a žiadostivosť. Hneď si predstavil, ako by ho ‚učil‘. Zero videl do jeho mysle a prefíkane sa usmial.

„Ak chceš,..“ mykol ramenami ako keby to nič nebolo. Zera to celkom prekvapilo, ale nepriamo mu naznačil, že mu to vadiť nebude. Keby neboli von, vedel, že by si ho znova vychutnal. Tentoraz už prudšie a silnejšie. Z takého tempa bola rozkoš ešte väčšia a vábivejšia.

„No ty vole. To sú mi za ‚pozvánky‘ na sex,“ smial sa za nimi známy hlas. Obidvaja sa obzreli na Daisukeho, ktorý sa ako inak, vyškieral.

„Lenže ja nebalím každého, koho stretnem,“ ozval sa Zero.

„Ále, prosím ťa. Sex so mnou je ako vyhrať cestu okolo sveta,“ stále sa uškieral a pokračovali v ceste.

„Máš pravdu, je to také nepravdepodobné,“ odbil ho a pozeral sa pred seba. Daisuke ich dobehol a dal sa ku Mitsuovi.

„Tak čo? Je to drak? Lietali ste v inom svete?“ smial sa. Mitsu bol stále červený v tvári a nevedel, čo mal odpovedať. Bol rád, že Zero vedel, ako  ho odbiť.

„Radšej by si sa mal starať o svoje nádobičko. S tvojím mäkkým penisom je sex tvrdým orieškom.“

„A ty vyzeráš ako keby si fajčil marišku.“

„Nie, to ona mňa fajčila,“ pokojne mu odpovedal a pomaly strácal trpezlivosť. Daisuke sa stále smial a zabával sa na jeho odpovediach. Mitsu bol úplne stratený v ich ‚rozhovore‘ a Zerová posledná veta ho celkom vyviedla z miery. Nechápal ako mohol tak ľahko hovoriť o takých veciach. Pomyslel si, že to už musel, pri osobe ako je Daisuke, mať nacvičené.

„No, ale vieš – ak hovorí muž žene o sexe, je to sexuálne zneužívanie. A ak žena hovorí mužovi, je to 2€ za minútu. Tak, koľko si jej dal?“

„Už by to stačilo. Nejdem pokračovať v tvojej doternej hre, Daisuke,“ zavrčal a tým upozornil drzého upíra aby si dával pozor.

„No dobre, dobre. Je to len sranda,“ oboril sa a stíchol. Mitsu si vydýchol a bol rád, že skončili. Ticho ale nezostalo nadlho. Daisuke sa znova ozval, keď už boli pri škole.

„Čo vy na to, keby som bol učiteľom na tejto škole?“

„Aby si preťahoval zadky červenovlasým chalanom? Nie,“ Zero pohotovo povedal a domyslel si, prečo by chcel ísť Daisuke práve na tú školu.

„Ale notáák. Prečo to musíš hneď vysvetliť? Mitsu je teraz strápnený a nechápe ťa,“ robil smutnú grimasu.

„Ja s vaším rozhovorom nechcem mať nič spoločné,“ konečne sa nízky Mitsu ozval po dlhej dobe a zdvihol ruky v znaku, že nechce byť s nimi, a tým zrušil spojenie jeho a Zerovej ruky. Odchádzal sám do vchodu školy a tam sa aj vytratil z ich dozoru.

„Čo ťa to zase napadá?! Takéto hovadiny robiť len kvôli tomu chalanovi?!“ Zero sa rozčertil a zvýšil hlas.

„Tak za prvé, nemáš mi čo rozkazovať, je to moja vec. A za druhé, teba tiež niekedy napadali blbosti kvôli Mitsuovi, tak prestaň na mňa revať,“ aj Daisuke zvýšil hlas a už to nebral s vtipom.

„Myslíš si vôbec, že stretneš osobu, na ktorej ti bude najviac záležať? Cítil si to vôbec niekedy to, čo by každý upír mal pri svojej ‚vyvolenej‘ osobe cítiť??“ narovinu sa ho spýtal. Daisuke sa zarazil. Nečakal takú otázku. Ticho na seba hľadeli a ani jeden sa nepohol. Daisuke mu pravdu nechcel povedať. Nechcel vyzradiť, čo je medzi ním a zrzkáčom zo školy. Dokonca ani svojmu najlepšiemu priateľovi to nechce povedať.

„Nestaraj sa do mňa,“ chladne odsekol a vykročil od neho preč zo školského prostredia. Zamračený sa pozeral pred seba a nevedel, čo sa to s ním deje. Jeho typická vtipná a optimistická osobnosť sa pomaly strácala a nevedel, či je to kvôli Zerovi a jeho situáciou s Mitsuom... alebo kvôli zrzáčikovi. V poslednej dobe je si čoraz viac neistý, či robí veci správne.

Zero ho pozoroval a v duchu sa zahriakol. Možno to prehnal. Nemal vyjsť po ňom tak sprudka. Rýchlo mu ešte poslal myšlienku s ospravedlnením. Nebol moc ďaleko, mohol ju dostať. Daisuke mu poslal svoju, že to berie v pohode, a že sa nič nestalo. Zero si vydýchol a bol rád za to, aký vzťah medzi sebou mali.

Uvažoval nad tým, čo mu povedal. Možno už svoju spriaznenú dušu stretol, ale nechcel mu o nej povedať. Nie teraz. Zero vedel často dobre odhadnúť situáciu a cítil z Daisukeho napätie a nervozitu. Určite pred ním niečo skrýva a je viac než pravdepodobné, že sa to týka práve jeho vyhliadnutej koristi s červenými vlasmi.

Otočil sa k škole a uvedomil si, že zabudol na čas. Dávno zvonilo na hodinu. Približne vtedy, keď už Mitsu vošiel do budovy.

Zrazu zacítil tmavú auru. Niekde pri ňom hrozilo nebezpečenstvo. Rozlíšil známu vôňu, ktorá sa celkom podobala na jeho vlastnú. Lenže táto bola dosť temnejšia. Po chrbte mu prešli zimomriavky a vysvetlil si, o čo tu vlastne ide.

„Neskrývaj sa. Viem, že tu si,“ nahlas oznámil a obzeral sa okolo seba. Ozval sa pomalý a zamatový smiech. Bolo to ako keby sa odrážal od stien vo veľkej sieni. Zerovi prišiel odporný. A ešte viac, keď vedel, koho ten smiech je.

Zacítil za sebou pohyb, tak sa rýchlo obrátil a hľadel do tváre svojho nenávideného brata. Mali istú tvár s istými črtami, ale jeho vlasy boli tmavohnedé – gaštanové a rovné po ramená. Navzájom sa prepaľovali pohľadmi – jeden tmavomodrým, druhý tmavosivým.

Masaru sa pomaly prívetivo usmial a prerušil ticho: „Konečne sa stretávame, môj milovaný braček.“