Nehybne na seba pozerali a tvorilo sa medzi nimi napätie. Zero čakal Masaruov prvý pohyb, ale nič neprišlo. Vyzeralo to, že dnes sa bojovať nebude. Zatiaľ.

„Myslíš, že ťa rád vidím?“ konečne sa ozval a stále dával pozor na svoje okolie. Rozhodne však nechcel robiť pretvárku. S jasným odvrhnutím mu chce naznačiť, že by najradšej bol, keby neexistoval.

„Ale notáák,“ zatiahol Masaru, „nemusíš byť tak ostrý už zo začiatku,“ ironicky s predstieraným smútkom mu oznámil. Čakal na chvíľu, kedy by bol Zero konečne sám. Chcel sa s ním porozprávať, ale tiež svojho mladšieho brata nemal rád, takže by mu nevadilo, keby sa pobili.

„Je jasné, že ťa tu nechcem, tak ako sa mám správať? Predstierať ako rád ťa vidím?“ aj Zero pridal iróniu do svojich slov.

„Tak, určite by si chcel vedieť, čo mám v pláne... alebo nie?“ zdvihol jedno obočie.

„Určite, že ma chceš zabiť. Čo iné si mám vysvetliť nad tvojím vyčíňaním? Tým myslím premena na hybrida a prenasledovania. Myslel si si, že sa to nedozviem?“ Masaru bol zaskočený. Nikomu to nepovedal, ani svojim verným ‚psom‘. Jedine jedna osoba o tom vedela okrem neho a pochopil.

„Ach, tá štetka stará,“ ozval sa nepríjemným pokojným hlasom a usmial sa pri tom. Zerovi prišiel ako totálny psychopat, ktorý nemá zdravý rozum. „No, nevadí. Aj tak by som ti to sám povedal. Alebo možno nie. Bol by som rád, keby si rýchlo umrel a navždy by som mal od teba pokoj, lenže... to by bolo moc ľahké a to nie je zábavné,“ znova nahodil zvrátený úsmev a vzdialil sa od Zera.

„Totálne si sa zbláznil za tých ‚pár‘ rokov. Čo len s tebou narobím? Buď rád, že raz umrieš mojou rukou,“ provokoval ho a pokračoval so svojim pokojným výrazom na tvári.

„Haha,“ zasmial sa s udiveným pohľadom a zdvihnutým obočím, „aký sebavedomý. To sa mi páči. Nestrácaš nádej, no raz ti ju zmarím, priprav sa na to. Nemysli si, že si taký skvelý, ako si mysleli naši sprostí rodičia, ktorí nemali rozum.“

„Prestaň tak hovoriť o našich rodičoch! Oni za nič nemôžu,“ povedal nahnevaným hlasom.

„Jasné, veď pre teba to boli ‚najlepší rodičia‘, pretože ťa mali radšej ako mňa. Tak trápne a slabé. Päty ti lízali. Nechával si sa híčkať ako posera s plienkou. Už vtedy si bol slabý,“ neušiel mu sarkazmus v tóne rozprávania.

„Počúvaš sa vlastne, čo hovoríš? O mne tvrdíš, že som bol slabý a nakoniec si sa dal zmeniť na hybrida, pretože si chcel mať naviac ako ja. Nechceš si to priznať, chcel si mi byť rovný alebo dokonca lepší. No, nie je to trápne, pán Masaru?“ vysmieval sa mu. Naštval ho a o to mu aj šlo.

„Prečo si sa vlastne stal upírom?! Keď si taký „vyznávač“ svojich rodičov, prečo si ich takto oklamal?!“ prerývane dýchal s naštvaným výrazom.

„Na svoju premenu si nepamätám. Neviem, kto mi to spravil. Nikdy som niečo takéto nechcel. Rodičia to sami zistili a boli z toho v šoku, ale aj tak mi popriali šťastie a dali mi požehnanie, aby som si dával na seba pozor. Vedeli, že v mestách sa pohybujú nesmrteľní, ktorí menili ľudí alebo robili problémy. Povedali mi tajomstvo o našej rodine, prečo brali moju premenu lepšie ako ostatní. To ti však nepoviem. Tebe sa veriť nedá.“

„Práve som si tu vypočul kázeň?“ smial sa. „Uvedomuješ si vlastne, ako vyznieš? Si stále malé decko, ktoré sa nevie o seba postarať a je zo všetkého namäkko ako hovno. A to hovno naozaj si. Je mi do plaču, že som práve z takej rodiny a z krvi rodičov, ktorí sú mi ukradnutí!“ vysmieval sa.

„A ešte sa čuduješ, prečo ťa nemali v láske. Videli v tebe len zlo. Nezazlievam im, ako sa k tebe správali. Patrí ti to,“ zhnusene zmraštil tvár.

„Ach jaj, tieto strašne nudné kecy ma nezaujímajú.“

„Teba nikdy nič nezaujímalo. Vždy si si myslel o sebe všetko veľké a staral si sa len o seba.“ Zero si všimol za bratom pohyb. Bol to Daisuke. Približoval sa a vyzeral znepokojivo.

„Ááá, tu ho máme. Verný Zerov psíček. Tešil som sa na teba, Daisuočko,“ obrátil sa k nemu Masaru a usmieval sa od ucha k uchu.

„Ááá, tu ho máme. Mentálne postihnutý a narušený Zerov braček. Najradšej by som ti kôlom prebodol to tvoje hybridné srdce,“ vrátil mu to Daisuke vysmievaním tenkým hláskom. Masaruovi sa úsmev stratil z tváre a pozoroval ho ako sa približuje.

„Je milé, že si prišiel. Tiež mi ideš povedať nejakú „múdru“ kázeň?“ znova sa smial.

„Dá sa to tak povedať.“ Zastal blízko Masarua a pokračoval: „Sprav nám láskavosť a urob samovraždu, kým nezabijeme my teba. Alebo sa odpálkuj navždy z našich životov.“

„Haha, to by bolo pre vás moc ľahké, že? Ale, bohužiaľ, vec, ktorá ma zabije, neexistuje.“ S naklonením hlavy sa znova usmial tým svojím cvoknutým úsmevom.

„Neboj ty nič, my máme svoju hračku,“ tentoraz sa ozval Zero.

„To je absurdné! Nemožné!“ rozrušene hlasnejšie rozprával.

„Ale áno,“ povedal Daisuke, „alebo len predstieraš, že nič také neexistuje.“

„Neexistuje! To prisahám!“ Pozeral sa na obidvoch vystrašeným pohľadom. Zero a Daisuke sa na seba zahľadeli a očným kontaktom sa dohodli.

„Myslím, že ti verím, Masaru, ale nemysli si, že to tak ľahko vzdáme. Nebudeme sa triasť ako osiky z jedného pomäteného hybrida,“ povedal Zero.

„Haha, to sa ešte len uvidí! Ja vyhrám! Vždy to budem ja!“ Rozhodil rukami okolo seba a pozeral sa víťazným úsmevom na obidvoch. Hneď si to namieril na odchod. Keď bol dosť ďaleko, usmial sa a v duchu sa priam rehotal. Myslel si, že Daisuke a Zero sa dostali do jeho pasce, no to sa mýlil. Zero vedel ako sa jeho brat správa a Daisukemu pohľadom naznačil, aby s ním hral hru.

Keď sa im stratil z dohľadu, Daisuke pristúpil k Zerovi a poťapkal ho po rameni.

„No, to by sme mali. Myslíš, že to zabralo?“

„Určite áno. Teraz len treba naďalej hrať pretvárku, že sme slabí a bez zbrane proti nemu.“

„Nevymyslel si to zle. Bol som trocha nervózny čo si myslel tým očným kontaktom, ale radšej som sa správal ako ty,“ zasmial sa.

„Si môj najlepší priateľ, verím ti“ usmial sa na Daisukeho.

„Hele,... um... kedy ti mám dať ten kôl? Podľa mňa by bolo vhodnejšie, keby si ho mal u seba ty. Po mne nejde tak moc ako po tebe,“ pre istotu stíšil hlas.

„Boj ešte nebude, netreba stresovať.“

„Vieš, že máš tu ešte Mitsua. Nechcem ťa znervózňovať, no si pri ňom často a brat ťa sleduje. Ľahko mu môže ublížiť,“ zamračil sa.

„Máš pravdu. Zabudol som na to. Moc by som riskoval. Keby mu ublížil, stal by sa zo mňa blázon,“ so strachom v očiach pozeral na svojho kámoša.

„Blázon, ale s ešte väčšou silou a krutou povahou. Nezabúdaj na svoju ďalšiu stránku svojho ja. Nezabúdaj na svojich rodičov,“ poslednú vetu myslel vážne a zdôraznil ju pomalým tempom. Vybral kôl zo svojej bundy a položil ju na Zerovú hruď. „Tu máš. Dobre to stráž. Buď si istý kedy a kde použiť. Ochraňuj Mitsua... aj seba. Nechcem ťa stratiť, Zero. Si to jediné, čo mi na tomto svete zostalo,“ povzbudivo sa na neho usmial a položil ruku na jeho rameno. V očiach však mal smútok. Takého Daisukeho Zero ešte nepoznal. Nikdy ho nevidel v takejto povahe. Vždy to bol ten optimista s úškrnom, ktorý ukazoval dva biele rady zubov.

Zero odhodlane zobral kôl do ruky, dal si ho do saka uniformy a tiež položil ruku na kamarátove rameno. „Ďakujem ti. Pripomínaš mi to, na čo ja zabúdam, a ktoré je dôležité.“

„O mňa si starosti nerob. Som v pohode,“ usmial sa svojím typickým úsmevom.

„Bojím sa, že sa môj kámoš mení na precitlivenú študentku,“ tiež sa usmial.

„Aaale! Kdeže! Len treba niekedy povedať to, čo mám na srdci. Nemysli si, že si mi ľahostajný. Svojich priateľov si držím nažive,“ uškieral sa. „Um, nemáš náhodou školu? Započul som, že sa tam chceš vrátiť a učiť sa niečo o tele,“ nevinne sa zatváril pri druhej vete.

„Heh, ty si proste úchylný diabol, Daisuke,“ rozosmial sa.

„No, ale je to pravda! Potrebuješ niečo vedieť o tele Mitsua, či nie?“

„Hodilo by sa. Ktorý stôl bude najlepší? Pre učiteľov?“

„Ak ťa bude učiť on, tak zrejme bude za učiteľa, nie je to zlý nápad,“ šibalsky sa na neho usmial.

„Hm, tak ja sa teda idem učiť... ‚anatómiu‘,“ v očiach mu iskrilo. „Ideš aj ty s tou tvojou korisťou?“ na tvári dal najavo znechutenie.

„Hej! Ja sa ti nestarám do vášho vzťahu, tak mi tu nerob grimasy! Ale myslím, že to na nejakú dobu nechám. Predsa len, tvoje bezpečie je dôležitejšie. Treba sa psychicky aj fyzicky pripraviť,“ usmial sa.

„Oh, aké milé,“ uškieral sa. „Ďakujem ti, si najlepší priateľ na svete.“ Navzájom sa poťapkali po chrbte a rozlúčili sa, rozdelili sa každý inou stranou. Daisuke do neznáma a Zero do školy za Mitsuom.

Zero vstúpil do budovy a premýšľal ako dlho ešte bude hodina trvať. Radšej by počkal na Mitsua cez prestávku. Vtedy je viac času, najmä ak to bude veľká prestávka. V mysli si prehrával hocičo, čo je spojené s Mitsuom, ale len v perverznej stránke. Upíri sú niekedy naozaj nabudení na diablovský vášnivý sex. Hlavne ak má Zero kamaráta ako je Daisuke. Dá vám také miesta na milovanie, o ktorých by ste ani nerozmýšľali. No rozhodne to chce vyskúšať a keďže vie, aký Mitsu naozaj je, určite by nenamietal keby ho už od začiatku stretnutia držal v náručí a nepustil.

„Hm, nie je to zlé riešenie,“  potichu si zamrmlal. Prechádzal cez chodby a hľadal Mitsuovú triedu. Nevedel síce, aký má teraz predmet, no najprv pôjde do základnej triedy.

Keď k nej konečne dorazil, cez sklo videl, že sa tam vyučuje. Každá trieda má po dĺžke sklo, cez ktoré môžete vidieť celú triedu. Zero pohľadom hľadal známe hnedé, krátke vlásky. Skoro okamžite si Mitsua všimol. Sedel vzadu a vyzeral dosť zmätene. Zero ho ďalej sledoval aby zistil príčinu jeho správania. V tvári sa mu zdal aj celkom červený.

„Čo to s ním ksakru je?“ znova si pre seba potichu mrmlal.

Zrazu Mitsu vstal a so zdvihnutou rukou sa hlásil učiteľovi. Zero nič nepočul, trieda aj napriek sklu musí mať súkromie a ticho. Profesor len prikývol, prehodili medzi sebou pár slov a Mitsu si pozbieral veci do tašky a náhlil sa von z triedy. Zero pohotovo prešiel ku schodisku aby ho nevidel. Mitsu už za sebou zatvoril dvere a náhlil sa smerom k chlapčenskému WC. Zero ho s úsmevom nasledoval a v duchu sa sám seba pýtal, čo mu je. Stále mal červené líčka a zmätok v očiach.

Len čo vošiel Mitsu do záchodov, tak isto spravil aj Zero, ale rýchlo, kým sa dvere nezatvorili. Mitsu si práve oplachoval tvár studenou vodou. Jeho veci boli zhodené na zemi. Zero to už nevydržal, musel sa prihovoriť.

„A teraz mi vysvetli, čo ti je,“ oprel sa chrbtom o dvere WC záchodov. Mitsua cuklo a obrátil k nemu tvár. Stále mal ten výraz v tvári. Zero prižmúril oči a pomaly si premeral jeho telo. Svrbeli ho očné zuby. Už zase. Chce sať krv. Mitsuovú krv. A popri tom ho náruživo milovať, dokým by nekričal od slasti.

„Č-čo tu robíš???“ zakoktal. „Myslel som si, že neprídeš. Vlastne, ty ma sleduješ?“

„Nemôžem? Patríš mi. Nič zlé na tom nie je, že si ťa strážim,“ usmial sa. „Dostanem vlastne odpoveď na moju otázku, keď som už odpovedal na tie tvoje?“

„Jáá.....ja som musel ísť súrne na WC, takže som sa ospravedlnil z hodiny,“ obrátil pohľad.

„Ale ale... niečo skrývaš? Klameš mi? Hm, Mitsu?“ odlepil sa od dverí a približoval sa k nemu. Mitsu si rýchlo utrel tvár do uteráka a snažil sa byť čo najďalej od Zera.

„Nie, neklamem! Vážne nie!“ až moc bolo vidno, ako znervóznel. Zerovi prišiel komický, no stále sa k nemu pomaličky približoval. Zastal za jeho chrbtom a s privretými očami vsával vôňu Mitsuových vlasov. Medzitým však vycítil aj niečo iné, než len jeho vôňu. Bolo to niečo, čo ešte pri ňom necítil. Bolo to nejaké Mitsuové nutkanie... nejaká potreba.

Zero prudko otvoril oči a pozeral sa na Mitsua v odraze zrkadla. Mitsu mal ešte väčšiu červeň na líčkach a sledoval Zera - jeho činnosti pri jeho drobnom tele.

V mysli si to dokonale spojil a pochopil. Snažil sa upokojiť, no nedarilo sa mu to. Upírsky pud sa v ňom rýchlo rozlieval, prudšie dýchal a tým ešte viac zachytával pachy Mitsua.

Rukami si ho obrátil k sebe a pozeral sa mu priamo do očí. Mitsu mal rozšírenejšie zreničky a pootvorené pery. Priam sršala z neho potreba niečo spraviť. Jemnými dlaňami chytil Zerovú tvár a pobozkal ho. Tak nevinne, ale tak prosebne.

V Zerovi sa všetko zlomilo a prudko si ho na seba natlačil, silno ho objal a prehlboval bozk. Mitsu sa tiež konečne premenil na toho, kto naozaj je v takýchto chvíľach. Vášnivo sa bozkávali, hrali sa s jazykmi, tlačili sa na seba a lapali dych. Mitsu to prestával znášať a cez bozky stonal. Obidvaja chceli viac, nestačilo im, že sú takto blízko pri sebe.

Zero si ho pritlačil na najbližšiu stenu a rukami pohyboval po tom krásnom tele ako sa mu dalo. Ruky položil na jeho zadok a zdvihol si ho na svoju výšku. Mitsu mu pohotovo nohy omotal okolo bokov a rukami mu vchádzal pod tričko na chrbát.

„Zero, onegai~,“ prosil.

„Čo potrebuješ, Mitsu?“ obidvaja mali rýchly tep a ťažšie nasávali vzduch. Zero sa začal venovať jeho ušku a krku. Tak blízko, no tak ďaleko od toho aby sa mohol zahryznúť. Lízal, hryzkal, sal a počúval Mitsuové kňučanie a stonanie.

„Potrebujem to... potrebujem teba, Zero. Onegai~~,“ bol čoraz viac naliehavejší. Vyslobodil sa zo Zerovho objatia a kľakol si. Začal Zerovi rozopínať džíny. Ten zostal v šoku.

„Mitsu, č-čo.....?“ nedopovedal, zacítil príjemný dotyk Mitsuového jazyka na svojom prirodzení. Zaťal zuby a prudko zatvoril oči. Mitsu mu jazykom prechádzal po celej dĺžke jeho penisu a nakoniec si ho vložil do pusy. Zerovi ušiel ston, naozaj to od Mitsua nečakal.

Začal pohybovať hlavou a postupne zrýchľoval. Zero sa jednou rukou oprel o stenu a druhou sa zahrabal do Mitsuových vlasov. Bol to pre neho moc príjemný pocit, no stále bol v šoku, že sa toho chytil práve Mitsu. Cítil, že sa blíži k vrcholu, no nechcel to tak. Odtiahol mu hlavu, zdvihol ho a zobliekol mu spodnú časť oblečenia. Znova si ho vysadil na trup a natlačil na stenu.

„Stále to chceš Mitsu? Notak, čo tak moc chceš?“ bozkával mu krk a medzitým sa ho zastretým hlasom pýtal.

„Teba, Zero, len teba... prosím,“ pošepky mu odpovedal. Zero pomaly zasúval svoj penis do Mitsua. Mitsu bol totálne vzrušený a uvoľnený. Nebola potrebná príprava, všimol si Zero.

„Povedz, ak ťa to bude bolieť,“ povedal mu do uška. Medzitým bol v ňom celý a držal sa aby nezačal hneď tvrdo narážať. Myseľ mal celú zahmlenú vďaka jeho vône, pachu potreby mať sex a prúdiacej krvi v tomto malom krásnom tele. Pomaly sa začal pohybovať a Mitsua si pevne držal za zadok. Mitsu mal privreté oči a dýchal cez pootvorené červené napuchnuté pery z bozkávania. Zero ho fascinovane pozoroval a prvýkrát silnejšie prirazil. Mitsu hlasno zastonal a s prižmúrenými očami pozrel do Zerového pohľadu. Naliehal tým, že chce viac, môže mu dať viac, nech si s ním robí, čo chce.

Zera to úplne pustilo z reťaze a začal do neho prirážať prudko a vášnivo. Mitsu vypustil zo seba hlasné vzdychy a stony. Konečne dostal to, čo tak moc chcel. Po čom tak moc túžil.

Miestnosťou sa ozýval zvuk milujúcich dvoch tiel, vzdychanie, stonanie. Mitsua prinášali Zerové pohyby do extázy a cítil, že čoskoro bude na vrchole. Zero ťažko dýchal a príjemné Mitsuové vnútro ho privádzalo na pokraj rozkoše.

„Milujem ťa, Zero~,“ zašepkal mu pri uchu. Zero ho znova pobozkal a obidvaja sa ponorili do slastného vrcholu naraz. Bozkom stlmili svoje výkriky od extázy.

Čelami sa o seba opreli a oddychovali. Obidvaja boli dokonale uspokojení a chytali vzduch, upokojovali svoje rozbúšené srdcia. Zero spravil prvý krok k tomu, aby poupratovali po sebe a očistil Mitsua. Narábal s ním opatrne, predsa len bol krehký a ich milovanie bolo divoké. Usmieval sa. Chcel to vyskúšať na stole, ale nevadí... aj nabudúce je čas. Úsmev sa zmenil na úškrn.

„Prečo sa uškŕňaš?“ spýtal sa už oblečený a upravený Mitsu.

„Ale nič nič,“ odpovedal Zero a podával mu batoh.

„Nezahováraj a povedz mi to!“ odul líčka ako nahnevaný škrečok. Zero si k nemu stúpol a pošepkal mu do ucha, kde pôvodne sa chcel milovať. Mitsu sčervenal a zobral si podávaný batoh.

„Zrazu aký hanblivý. U teba je typické zmeniť sa na tigríka a potom byť hanblivý,“ smial sa mu. Mitsu mu to chcel vrátiť a zotrieť mu úsmev z tváre. Chytil Zerovú ruku a ukazovák si vložil do pusy. Zvnútra si s ním hral s jazykom a jemne hryzkal, kým sa žiadostivo pozeral na Zera, ktorý sa prestal usmievať. Znova mu trhlo v rozkroku, keď videl tohto nadržaného druhého Mitsua.

„Len aby si vedel, u mňa doma máme kuchynskú linku alebo stôl. Môže byť aj podlaha,“ vyzývavo sa na neho usmial. Zero nemo kukal a v duchu prosil, aby sa znova nepremenil na zviera a nezobral si ho po druhýkrát.

Celkom zabudli na čas a nevedeli či už zvonilo na prestávku. Mitsu sa víťazoslávne usmieval, keď vykročil z WC na chodbu. Nikde nikoho, zrejme ešte nezvonilo, ale jemu to prišlo ako dlhá doba, kým boli preč a milovali sa.

Zero bol celkom podráždený, ako si s ním Mitsu hral a ako ho vedel za sekundu vzrušiť. Mitsu k nemu obrátil tvár a v očiach sa mu odrážal smiech.

„Nahnevaný upír?“

„Nie, vzrušený upír,“ zavrčal a vtiahol ho naspäť do WC. Začal ho vášnivo bozkávať, kým sa Mitsu oprel o stenu vedľa dverí. V duchu sa usmieval ako víťaz. Mal moc nad upírom.

Chvíľu sa ešte bozkávali, no Mitsu sa odsunul. „Musíme už ísť, bude zvoniť,“ povedal polo šeptom.

„Nemal si ma vyprovokovať a vzrušiť,“ znova zavrčal s nosom pri Mitsuovom krku. Opäť vdychoval jeho vôňu.  

„Zeroo, noták~,“ zakňučal a zmietal sa mu v objatí. Zero smutne vzdychol a prijal to, že už nič nebude. Odstúpil.

Mitsuovi prišiel ešte viac sexy a krásny. Čím dlhšie sa poznali, tým viac prepadával do Zerovej siete. A čoraz viac ho miloval.

Vyšli spolu z chlapčenského WC a obzerali chodbu, stále nikoho nikde. Mitsu pozrel na hodiny na stene, za chvíľu bude zvoniť.

„Čo ste spolu vyriešili s Daisukeom?“ začal tému a chytil Zerovú ruku. Bola veľká a príjemne teplá.

Zero sa pousmial. „Kôl mám teraz ja na starosti. Mám ho v tomto školskom saku.“

„Prečo? Zatiaľ ho nepotrebuješ, kým sa nestretneš s bratom, nie?“ šli dole po schodoch.

„Noo....pravdou je... že som sa s ním už stretol. Pred tým, než som šiel za tebou. Bolo dobre, že si odišiel, inak by si bol v ohrození.“ Mitsua to prekvapilo. Nečakal, že tak rýchlo Masaru príde a práve na takom mieste ako je škola.

„Je stále taký istý? Neublížil ti?“ obával sa.

„Nie nie, žiadny boj nebol. Len taký pokec. Pridal sa aj Daisuke a potom mi dal kôl, len čo Masaru odišiel. Je to rovnaký psychopat ako som ho naposledy stretol.“

„Takže ľahké to s ním nebude.“

„Ani som v tom nedúfal. Je to proste Masaru, poznám ho dlho,“ zasmial sa. Mitsu sa preobul. Práve zazvonilo a ticho prelomili hlasy žiakov a dupotanie. Mitsu mal síce len prvú hodinu, no bol ospravedlnený na celý deň z dôvodu, že mu bolo zle. „Zle“ ak sa to tak dalo nazvať. Vlastne ani nevedel, čo ho to pred tým pochytilo. Myslel na ich prvé milovanie a na Zerové telo, a už bol ako jeleň v ruji.... zrejme áno, no Mitsu sa za to hanbil. Každý môže už len z pohľadu vedieť, že Zero je úžasný, sympatický, sexy a dobrý v posteli. Nechcel veriť tomu, že práve on, obyčajný chalan má tak krásneho upíra pri sebe, ale bol za to rád a miluje ho.

Keďže sa Zero nepýtal na to, prečo mal Mitsu ‚takú‘ náladu, nechcel začať takú tému. Ešte by sa pri tom prepadol pod zem, ak by mu mal vysvetliť dôvody.

Ešte pred tým než vykročili z budovy školy, Zero upírskou Silou prešiel okolie, či je Mitsu v bezpečí. Nič však necítil. Po bratovi nebolo ani stopy. Dúfal v to. Dúfal, že ho upírske schopnosti nezradia, pretože Masaru mal veľa možností ako sa zamaskovať.

Mitsu ho znova chytil za ruku a vykročili preč z areálu školy. Zero sa usmial – ako keby bral so sebou zlatučkého malého chlapčeka. Nevadilo mu to, bol na to hrdý, že vlastní takú osobu. Nikto iný by mu ho nenahradil. Bol rád za to, že existuje a môže mu znova ukázať aký je to život... že môže znova začať normálny, no nadprirodzený život s ním.

Mal v pláne byť s ním čo najdlhšie, ochraňovať ho. Totiž už nikdy nestretne niekoho ako je Mitsu. Jeho cit k nemu sa začal od samého začiatku prehlbovať. Len čakal, kedy príde ten správny čas pre nich dvoch.