Mitsu ako zmrazený ležal na posteli. Nevedel, či sa má brániť proti Zerovmu bozku alebo mu ho vrátiť. Raz chodil s dievčaťom, ale bol to jeho prvý bozk. Nečakal, že ho dostane práve od Zera. Upíra. Priateľa.

Aj napriek tomu sa mu to páčilo. Tichý hlások mu hovoril, aby sa na neho natisol, objal ho a vášnivo bozkával. Vôbec nevedel, prečo sa jeho telo pri Zerovi vzrušilo, mal rýchlejší tep, srdce mu tĺklo ako o život.

Zero mu zubami hryzkal pery, jemne natiahol spodnú a niekedy olizol. Mitsuovi sa chcelo stonať, keď vedel, že mu to robí tak nebezpečne príťažlivý upír, ktorý sa nevie pri ňom  ovládať. Lichotilo mu to, ale aj vzrušovalo.

Znova ho pobozkal a vnímal pulzujúce očné zuby, ktoré sa mu chceli vysunúť. Jeho mŕtve srdce začalo rýchlejšie biť a silnejšie zovrel Mitsuove ruky, aby sa mu nevykĺzol. Chcel viac cítiť jeho chuť, viac si vychutnať tento nový a vzrušujúci pocit. Nakoniec sa Mitsu podvolil, uvoľnil sa a pohol perami. Ich bozky zvášniveli.

Jazykom oddelil Mitsuove pery, aby mohol prehĺbiť bozk. Zasiahol ho zvierací pud zvýšiť nástojčivosť, keď Mitsu zapojil svoj jazýček a objal Zera okolo krku. Zerove ruky skĺzli najprv na jeho chrbát, potom na zadoček. Podvihol ho vyššie k nemu a viac sa naň tisol svojim vzrušením. Mitsua to rozdráždilo a vzdychol do Zerových pier.

Mal zahmlenú myseľ od vzrušenia, vášni a celého telíčka, ktoré ležalo pod ním. Zabudol na to, že by mu mohol ublížiť. Jeho upírske zuby sa začali vyťahovať von a porezali Mitsuovu spodnú peru. Ten si to ani neuvedomil, ale len čo obidvaja zacítili krv, odtiahli tváre od seba. Zero sa zasnívane pozrel už zmenenými upírskymi očami na červenkastú cestičku, ktorá si razila cestu z pery na bradu. Sklonil sa a rýchlo ju jazykom olizol. Na chvíľu privrel oči a vychutnával tú nádhernú chuť krvi, akú ešte necítil. Otvoril oči a pohľadom sa vrátil na Mitsuove ústa. Nová krv sa znova dostávala von. Prudko ho začal bozkávať a medzitým cítil chuť krvi a chuť samého Mitsua. Lepšiu kombináciu za jeho upírsky život nikdy neucítil.

Mitsu si už myslel, že sa roztopí v jeho objatí. Kým cítil vlastnú železnú chuť krvi, vychutnával si Zerovú vášeň. Tlačil sa k nemu, bozky tlmili jeho stonanie. Cítil svoje aj Zerove vzrušenie, rukou sa mu prehraboval v lesklých čiernych vlasoch a druhou mu prešiel pod košeľu na chrbát, kde sa mu pohybovali vyšportované svaly.

Takú silnú živočíšnu potrebu mať niekoho pri sebe a robiť s ním samé vzrušujúce činnosti ešte nemal. Zero mal pocit, že by už z tohto mal orgazmus.

Až teraz si uvedomil, čo urobil a čo by sa mohlo stať. Prudko sa pohol k stene, do ktorej narazil. Bol na seba naštvaný. Nevie sa ovládať.

 Mitsu sa posadil a zastretými očami sa na neho spýtavo pozeral. Vypadal rozkošne. Ružové líca, červené plné pery z bozkov, trocha strapaté vlásky a rozšírené zreničky z vášne.

Snažil sa upokojiť svoj upírsky pud. Chýbalo málo, a skoro by Mitsuovi ublížil. Zašlo to ďaleko. Kým odpovedal, prešla ďalšia minúta.

„Skoro som stratil nad sebou kontrolu. A mohol som ti ublížiť...aj na smrť! V mojej spoločnosti si v nebezpečenstve.“ Smutne sa mu pozeral do očí.

„Ale...ja chcem byť naďalej pri tebe. Ja sa ťa nebojím. Už som povedal, že ti verím. Ty mi nechceš ublížiť. Vieš veľmi dobre, čo chceš.... čo chceme obaja.“ Posledné slová zašepkal. Bol si už istý, že Zera chce, chce ho mať pri sebe. Dať mu to, po čom túži.

Pohol sa k nemu. Chcel ho mať znova v náručí, upokojiť ho.

Zero ho zastavil vystretou dlaňou: „Nie. Nechoď ku mne. Stále si nepochopil, že som pre teba nebezpečný?!“ upozornil ho zvýšeným hlasom.

„Nie si. Ja to viem,“ povedal, keď už bol pri ňom a s úsmevom ho objal okolo trupu. Vdýchol jeho vôňu. Pocítil niečo, čo ešte nepoznal. Bolo to hrejivé. Spájalo ho to s ním, ale nevedel to rozlíšiť.

Zero privrel oči. Snažil sa upokojiť rozrušené telo z prítomnosti Mitsua. Nakoniec si podoprel bradu o jeho hlavu a do nosa mu udrela príjemná vôňa jeho vlasov. Cítil sa uvoľnený. Po prvýkrát mal pocit, že ho niekto má rád takého, aký je. Žiadny strach o život. Ale teplé objatie od milujúceho Mitsua, ktorý mu verí a chce byť s ním. S upírom.

Práve keď ho chcel objať, začul cez stenu otvorenie dverí.

Odtiahol ho od seba a zhora na neho pozrel: „Už je tu tvoja mama. Musím ísť,“ povedal s neutrálnym výrazom na tvári. „A.... ďakujem za tvoju podporu.“ Usmial sa a prešiel k oknu. Naposledy sa obzrel na Mitsua a bol preč.

Ešte chvíľu pozeral na miesto, kde pred tým stál Zero. Neskôr zrumenel, čo všetko za tých pár minút spravil. Ako ľahko sa neovládol a mierne sa ‚vrhol‘ na upíra.

Spomenul si na matku, ktorá práve prišla domov a išiel za ňou.

„Vitaj doma, mami,“ privítal ju s úsmevom.

„Tadaimaa~“ Tiež sa na neho usmiala a unavene sa zobliekla. Ukladala si veci z práce a topánky.

„Robila si dnes dlhšie? Mám ti s niečím pomôcť?“ opýtal sa jej. Videl na nej, aká je zničená.

„Bolo mi oznámené, že tento týždeň budem dlhšie pracovať kvôli absencii jedného pracovníka. Zrejme je dosť dôležitý v práci, keď ho musím práve JA zastúpiť,“ ironicky odpovedala s nervami na krajíčku. „A nie, ďakujem, všetko je v pohode zlatko.“ Pobrala sa do obývačky, kde si sadla na gauč a začala si krútenými pohybmi uvoľňovať členky. „Tie topánky s vysokými podpätkami ma raz zabijú,“ sťažovala si so zamračeným výrazom.

„Tak na čo ich nosíš Pane Bože. Ach, tie ženy,“ pokrútil nesúhlasne hlavou. Hodila na neho nepekný pohľad a prestal mať narážky. „Chceš niečo na pitie? Čaj? Čistú vodu?“ zmenil tému.

„Čaj by mi urobil najlepšie,“ prikývla a ešte si zobliekla svetrík a prehodila cez gauč.

„Budeš mať aspoň príplatok za pridanú prácu navyše?“ pýtal sa jej, kým nachystal vodu do kanvice a zapol ju.

„To  je práve to vtipné, že o ničom mi nepovedali. Len: „Od zajtra budete pracovať dlhšie, pretože budete zastupovať nášho pracovníka. Nezabúdajte na to.“ Ten človek ma tak nehorázne vytáča. Neskutočný arogantný chlap doháje,“ rozčuľovala sa. Mitsu sa zasmial a zalial jahodový čaj horúcou vodou.

„Takú nahnevanú som ťa ešte nevidel.“

„Čuduješ sa mi?! Človek tam drie ako pajác! A bez informácii mi len povie, že celý deň budem v práci. Krucinál fagot. Dnešný svet ma už tak neskutočne sere!“ ďalej si nadávala. Znova sa zasmial. Chápal ju. Tiež by nebol nadšený. Bolo mu ju ľúto. Dosť, čo sa otec nadrie, nedajú ani matke pokoj.

Vytiahol vrecúško z vody a vyhodil ho. Do čaju dal 2 lyžičky cukru a zamiešal. Položil čaj na stôl pred mamou a tiež si sadol. „Snáď som ti to dosť ochutil.“

„Ďakujem zlatíčko.“ Priložila si ruky k hrnčeku aby si zohriala ruky a potom sa odtiahla. „A čo ty? Ako si pochodil?“

„Tak ako vždy. Bol som tichý. Prišiel a odišiel.“ Škeril sa.

„Bože chlapec. Čo s tebou narobím. Ani von s kamarátmi nechodíš. Bavíš sa vlastne s niekým?“

„No, vlastne áno. Dnes som spoznal nového žiaka. Prvý človek, s ktorým si najviac rozumiem.“ Znova zrumenel pri spomienke na neho. V mysli si povedal, že až moc si rozumejú.

„Fíha. To je dobrá správa. Opíšeš mi ho?“ zaujímala sa.

„Vysoký asi 190 cm, čierne vlasy, modré oči, vyšportovaný typ, priateľský, milý, vtipný, moc príťažlivý..,“ pri poslednom opise sa zarazil. Dosť sa mu rozviazal jazyk a dúfal, že matka si pod tým nič nevysvetlí. Veď ako by mala. Zasmial sa v duchu.

„Ojojojooooj. Dievčatá nie sú z neho paf?“ šibalsky sa usmiala, kým si pofúkala čaj a potom si chlipla.

„Jasná vec, že áno,“ preobrátil očami.

„Haha, ale pri ňom sa musíš cítiť ako chrobák. Veď si od neho necelých 20 cm menší,“ začala sa smiať. Mitsu to ignoroval. Vedel, že má gény po matke, ktorá bola tiež krpatá.

„Nezabúdaj, milá maminôčka, že som výškou po tebe. Takže byť tebou sa tak moc nesmejem,“ vrátil jej to s ironickým  náznakom.

„No práve, preto si taký zlatučký a roztomilý,“ vyplazila jazyk. Je to proste provokujúca a protiva mama. Ale bol rád, že jej zlepšil náladu.

„Tak...ja už asi pôjdem do izby,“ vstal z gauča.

„Čo sa ti stalo s perou? Dúfam, že sa nebiješ.“ Dávnejšie si všimla malú ranku na pere.

Mitsu znervóznel. „Nič nič, len malé poranenie. Asi ich mám moc suché,“ behal pohľadom okolo seba.

„Ach, jasné. Robím drámu. Môžeš ísť.“ Mitsu prišiel k dverám svojej izby, ale matkin hlas ho zastavil: „Gomen, ale... nevieš niečo nové o otcovi?“ spýtala sa pomaly. Nastalo ticho. Nevedel jej odpovedať tak, aby nemala znova zhoršenú náladu.

„Dlho som od neho nič nedostal. Naozaj neviem mami,“ odpovedal tichšie. Videl ako si pre seba prikyvuje. Zosmutnela. V duchu zaklial.

„Oki, v poriadku. Oyasumi, zlatko.“ Znela tak smutne, že mal chuť ju ísť objať. Ale vedel, že by ju tým rozplakal. Zrazu znenávidel svet. Tak neférové. Všade sa točia tie posrané peniaze. Kontroloval sa aby z nervov silou nezavrel dvere.

Rozhodol sa, že ešte raz skontroluje na počítači maily. Nič tam nebolo už skoro mesiac. Otec nemal ani na rodinu alebo odpisovanie správ čas. Bolo to pre nich tak nespravodlivé. Cítil sa ako keby sa to ešte len zhoršilo. Ako keby bol len príťažou, pretože rodičia museli hlavne kvôli nemu pracovať.

Pripravil si knihy nazajtra do aktovky a prezliekol sa do teplákov. Dal si pre istotu ešte vyťahané tričko aby neochorel. Momentálne sa cítil slabý. Vôbec nevedel, čo spraviť aby zlepšil ich situáciu. Tak beznádejné.

Vzdychol a išiel ešte skontrolovať matku. Potichu pootvoril dvere a pozrel do obývačky. Už tam nebola. Prázdna šálka zostala na stole a nikde sa nesvietilo. Prešiel teda do jej spálne a videl ju odpočívať pod perinou. Prišiel k nej, po bradu ju prikryl a jemne pobozkal na čelo. Ešte skontroloval, či má nastavený budík a potichu zatvoril za sebou dvere. Šálku cestou do kuchyne vzal a hneď ju aj umyl. Konečne si šiel ľahnúť do postele s myšlienkou na Zera.

Tak nový pocit. Vzrušujúci. Zatiaľ málo spoznaný.

Prešiel si prstom po perách. Zdalo sa mu, že ho tam stále cítil. Privrel oči a zaspomínal.

Pane Bože, čo je to so mnou do prčíííc. Nadával v duchu. Stále si nevedel vysvetliť svoje správanie a reagovanie tela na Zera. Nikto ho tak moc nepriťahoval. Bol zaskočený, že to bol práve chalan.

Prestal na to myslieť a snažil sa zaspať. Vedel, že to bude dlho, kým sa tak stane. Hlavu mal plnú novými spomienkami, myšlienkami a citmi. Správal sa ako zamilovaná školáčka. S iróniou si to uvedomoval.

 

Ale čo ak naozaj zamilovaný je?

 

-Ráno-

 

Zobudil sa s úsmevom na tvári. Nikdy sa tak moc netešil do školy. Vedel, že je to kvôli nemu, Zerovi.

Natiahol si telo a ešte chvíľu pobudol v tom príjemnom teple postele. Nechcela ho pustiť zo svojho náručia. Pozrel na hodiny. Už prešlo necelých 10 min. Spomenul si na matku, tak vstal a šiel do kuchyne. Bola hore a pripravená ako vždy. Dokonca sa usmievala.

„Ohayo,“ povzbudivo sa na ňu usmial.

„Och, ohayo, Mitsu. Už som ťa chcela ísť budiť. Vidím, že si cez noc znova nepodrástol,“ zasmiala sa a prešla k chladničke. Bol rád, že nestratila svoj typický humor na jeho výšku.

„ Ďakujem za tvoju pripomienku, maminka,“ s poker fejsom na ňu hľadel. Rozosmial ju ešte viac.

„Vždy som k dispozícii. Čo chceš na desiatu? Mám tu nejakú zeleninu a majonézu,“ kukla na neho s otáznikmi v očiach.

Prikývol: „Bageta postačí.“

„Okí,“ povedala a príprava desiaty jej trvala pár minút. Bola zručná. Medzitým sa Mitsu obliekol do školskej uniformy a zobral aktovku do kuchyne. Pobozkal mamu na líčko a poďakoval sa jej. Vložil si bagetu do aktovky a ešte niečo na pitie.

„Pôjdeme spolu?“ spýtala sa ho. „Mám ťa odviesť autom ku škole?“

„Nie nie, pôjdem peši,“ odpovedal. Nevedel, kedy sa stretne so Zerom. Nevedel o ňom ešte zopár vecí. Dúfal, že sa to dnes od neho dozvie a že sa pred jeho očami neprepadne pod zem. Dosť sa hanbil za včerajšok.

„No dobre, tak zatiaľ pa, zlatko,“ pobozkala ho na líce. „Dávaj na seba pozor.“

„Aj ty mami, pa,“ rozlúčil sa s ňou a obidvaja sa rozdelili do svojho smeru.

Bolo neuveriteľné, že mal hlavu plnú Zera. Mračil sa, že mu tak ľahko podľahol a bol tak slabý samu vzpierať. Uvedomil si ako sa za ten jeden deň, čo  ho poznal, zmenil.

Rozmýšľal, prečo sa to malo práve jemu prihodiť. Mať za ochráncu upíra. Prišlo mu to ako totálna kravina, ale vedel, že je to pravda. Veď Zero bol samým príkladom toho, že nesmrteľné nadprirodzené ‚stvorenia‘ existujú. Mal dosť problémov s rodičmi a nevedel ako prežije takýto... ‚problém‘? Nevedel, či to tak má brať.

Bol tak ponorený do myšlienok, že si nevšimol ako ho za chrbtom sleduje Zero. Ten mu čítal myšlienky a usmial sa. To je celý Mitsu, povedal si v duchu.

Sledoval ho až ku bráne do školy. Tam Mitsu zastavil, vybral si kľúče od skrinky.

Potichu zozadu pristúpil, sklonil sa k jeho krku a fúkol. Mitsu vykríkol, chytil si miesto na krku a obrátil sa. Hneď zrumenel, keď zaklonil hlavu a uvidel usmievavého Zera. Bol tak blízko a tak pekný. Zrumenel ešte viac.

„Bože, Zero, nestraš ma! Skoro som vyletel z kože!“ sťažoval si a nafúkol urazene líčka. Zero sa znovu zasmial nad jeho roztomilosťou.

„Gomen gomen. Nedalo mi to nevystrašiť ťa zblízka,“ ospravedlnil sa a nahodil diabolský úsmev.

Mitsu znova zablúdil myšlienkami k včerajšku: „Um, si v pohode?“ spýtal sa pre istotu. Zerovi dlhšie doplo, čo tým myslí. Usmial sa a dal mu krátku pusu na pery a vykročil k škole. Mitsu zrudol a myslel si, že práve vyzerá ako paradajka.

Priložil si ruku k ústam: „Prečo si to spravil???“ skoro pišťal od hanby.

„Nemôžem? Patríš mi,“ odpovedal mu a pokračoval chodníkom cez dvor školy. Mitsu zrýchlil krok aby stačil Zerovmu tempu a skrčil hlavu medzi ramená. Priam cítil ako z neho vychádza para. Zero na neho kukol a usmial sa. Jemne ho poťapkal po hlave, aby sa necítil trápne. Prišiel mu strašne zlatý.

Všimol si na sebe zmenu. Viac sa kontroloval a už nebol tak citlivý na Mitsuove telo. Vedel sa usmievať a pobozkať ho bez toho, aby sa mu predĺžili  zuby a oči zmenili farbu. Ďakoval mu, že stojí pri ňom.

„Máš niečo dnes po škole?“ vytrhol ho z rozmýšľania a mimovoľného usmievania.

„Ach, nie nie. Myslím, že nie. Možno sa stretnem s kámošom, ale neviem to naisto,“ spomenul Daisukeho.

„Ty máš priateľov?“ Zabudol na to, že by chcel o Zerovi vedieť viac. Teraz je možnosť.

„Je môj jediný, s ktorým si naozaj rozumiem, ale dlho sme sa nevideli.“

„Ach, tak. Tak teda dnes ti v tom nebudem brániť.“ Dostali sa už ku skrinkám a Mitsu si svoju otvoril a prezul sa. Uvedomil si, že včera po prvýkrát stretol Zera práve na tomto mieste. A predsa to už prešlo tak ďaleko. „Ideš sa prezuť?“ ešte sa ho spýtal.

„Nie nie, ja to nepotrebujem.“

„Máš vlastne niečo do školy? Učebnice alebo zošity?“ podozrievavo na neho hľadel.

„Úprimne, nie. Chcem byť na tejto škole len kvôli tebe, aby som ti bol nablízku,“ pravdivo mu odpovedal a usmial sa.

„Nuž, dobre. Môj problém to nie je. Ako si to vlastne spravil aby si sa tu dostal bez nosenia pomôcok a učenia?“ zaujímal sa.

Zero prstom ukázal na svoju hlavu: „Silou som riadenie školy prehovoril aby ma prijali, a že nič k tomu nebudem potrebovať,“ na rovinu mu to vysvetlil. Nemal dôvod mu klamať, aj tak vie o ňom skoro všetko.

„Nevadilo by ti, keby si mi dnes povedal o sebe viac?“ trocha nesmelo a pomaly sa ho spýtal.

„Podľa toho, či bude po škole čas,“ odpovedal mu s ospravedlnením v očiach. Mal tušáka, že dnes sa porozpráva s Daisukeom.

„Oki oki, v pohode.“ Nehneval sa na neho, chápal to.

Zazvonilo na prvú hodinu, tak sa už rozlúčili. Zero sa ešte chvíľu pozeral na chrbát Mitsua, ktorý sa vzdialil a neskôr zabočil za stenu.

Vykročil z budovy školy a mal v pláne odísť na pár hodín z mesta, kým bude mať Mitsu školu. Musel si niečo vybaviť. Bál sa, že dnešný rozhovor s Daisukeom bude dosť závažný.

 

***

Neskutočne moc sa nudil v škole. Často preležal na lavici alebo si písal nové poznámky z učiva. Raz písali písomku, z ktorej mal celkom dobrý pocit. Nebol totiž pripravený, ale nebude mu vadiť, ak z toho bude mať 50%.

Zvonilo konečne na prestávku a prestal netrpezlivo ťukať perom  o lavicu. Niekoľkokrát si všimol naštvaný pohľad spolužiakov aby s tým prestal. Bavilo ho to.

Zobral si veci z lavice a presunul sa na chodbu. Všade bolo veľa žiakov. Pozrel sa na obidve strany a šiel tou, kde by mal mať ďalšiu hodinu matematiky. Učebňa bola na konci chodby.

Prechádzal popri žiakoch a celkom nevedel uniesť ten hluk hlasného rozprávania, smiechu a pobehovania. Zrazu ho chytila ruka za zápästie.

„HEJ!“ skríkol na neho zrzáčik.

Prosím, len nie on Božé, prosil v duchu Mitsu. Na neho vôbec nemal náladu.

„Zlomenie ruky ti nestačilo? Musíš ma stále otravovať?“ otočil sa tvárou k nemu. Pozrel sa na jeho obviazanú ruku.

„Za všetko môže ten tvoj posraný ‚Pán Veľký‘!“ znova zvýšil hlas.

„Len ma bránil, tak sa na neho nevyhováraj.“ Zamračil sa.

„Ale noták, chalani, žiadne hádky a bitky v škole,“ ozval sa neznámy hlas. Pohľadmi prešli k osobe, ktorá k nim prihovorila. Bol o dačo vyšší. V presnej výške ako zrzkáč. Mal blond krátke, trocha vlnité vlasy, zelené mačacie oči a celý bol oblečený v čiernom. Košeľa mala zhora odopnuté 2 gombíky a nebola zakasaná do džínsov. Mitsu si pomyslel, prečo sú všetci tak strašne vysoký. Cítil sa v nevýhode. A vlastne, odkiaľ sa tu taký týpek zjavil?

Stále sa pozeral do zrzkáčových očí, ktoré ho prepaľovali. Arogantne stisol pery do úzkej čiarky. Nemal rád, keď ho znova rušia v rozhovore.

Blondiak mu zas vrátil arogantný úsmev. Bol z neho unesený. Konečne videl zrzkáča zblízka a udržoval v sebe upírsky pud aby sa na neho nevrhol. Jeho osobnosť bola tak silná, trúfalá a ohnivá ako jeho vlasy.

„Prečo sa musí vždy niekto srať do rozhovorov, dočerta!“ zanadával a mračil sa.

„Hlavne pokojne, nechcem sa do toho ako si povedal ‚srať‘,“ vysmieval sa mu jeho vlastnými slovami. „Len nechcem žiadne bitky v škole.“ Tak strašne moc by ho bavilo rozprávať sa s ním alebo hádať. A nakoniec by sa to pretočilo na drsný a intenzívny sex. Mal priveľmi silné predstavy o jeho tele, ktoré je stvorené na hriešne veci.

„Prepáčte, ale kto ste? Nikdy som Vás tu nevidel,“ pripojil sa Mitsu.

Blondiak konečne presunul pohľad na nízkeho Mitsua. „Som Daisuke. Len tu prechádzam,“ usmial sa na neho. „To mi pripomína, nevidel si niekde Zera?“ spýtal sa ho s uvoľneným úsmevom. „Som totiž jeho kámoš a hľadám ho.“