Mitsu si šiel hneď sadnúť na svoje obľúbené miesto, vzadu v rohu. Objednal si ovocný nápoj, len čo prišla čašníčka. Tá mu ho za chvíľu priniesla a trocha si odpil.

Kde mohol odísť a ani sa neozvať? Možno mal niečo naliehavé. Určite.

„Ale na čo to myslím? Len sa vytratil, nič viac. Nemusí mi hovoriť, čo všetko ide robiť. Tak už naňho nemysli!“ Pre seba si potichu popod nos blabotal, ale aj tak nemohol naňho prestať myslieť. Nasadil unudený poker face.

„Už to naozaj preháňam,“ vzdychol a pozrel k dverám, kde zacinkal zvonček. Nejaké známe dievča. Už ju niekde videl...alebo ju pozná. Prišla k pultu a niečo si objednala. Keď sa otočila s istým nápojom, ktorý mal Mitsu, spoznal ju. Nana! Ozvalo sa mu v mysli a hneď na ňu kýval rukou, aby si ho všimla. Nana sa obzrela a nemohla uveriť svojím očiam. Bol to Mitsu, jej najlepší priateľ! Odlúčili sa, keď sa musela odsťahovať a ísť na inú školu. Odvtedy sa už nevideli.

Pomaly k nemu bežala, aby nerozliala nápoj a objali sa. Nana sa odtiahla a obzrela si ho. Žiarili jej oči čokoládovej farby a vlasy sa jej leskli zlatým, hnedkastým odtieňom.

„Mitsu! Tak rada ťa vidím! Usmievala sa až po samé uši. „A ako vidím, podrástol si. Škoda. Už nie som od teba vyššia.“ Predstierala sklamanie a hneď na to sa rozosmiala. Mitsu privrel oči a prežíval ďalšiu narážku na jeho výšku.

„Vôbec si sa nezmenila. Stále si všímaš moju výšku ako moja mama.“ Urazene sa na ňu díval a nakoniec sa usmial. „Prosím, sadni si,“ ponúkol a s úsmevom prijala. Uložila si na stôl nápoj a skúmala ho svojím známym pohľadom.

„Ale ty si sa zmenil. Je z teba väčší krásavec ako pred tým. Máš už dievča?“ Stále naňho hľadela a popritom pila nápoj. Mitsu jemne sčervenal.

„Nie, nemám. Ale spoznal som sa s novým chalanom zo školy. Je fajn. Ale určite všetkých chalanov v škole predbehol v ‚ankete‘ o idoloch školy. Je totiž veľmi sympatický...no...skôr sexi.“ Sklopil pohľad na svoj pohár v ruke a nechápal, prečo ešte viac zrumenel.

„Nekecéééj!“ Pozerala naňho s otvorenými ústami. „V tom prípade ho chcem vidieť!“  Zažiarili jej očičká a v hlave už spriadala nápad. „Zoznámiš ma s ním!“ Rýchlosťou blesku vstala a rukami sa oprela o stôl. Nakláňala sa k Mitsuovi a prosebne naňho kukala.

„Nie. Ani v najmenšom sne.“ Slamkou miešal nápoj vo svojom pohári a sledoval kocky z ľadu. „Len ti poviem novinu a už hneď chceš baliť chalana?“ Zdvihol jedno obočie. Nana nezabudla na tie jeho ‚ksichty‘.

„Nerob tu tie tvoje grimasy. Chcem len spoznať toho tvojho kamaráta, nič viac.“ Preobrátila oči a sadla si. „Prečo si na mňa taký zlý!“ Tvárila sa ako urazené dieťa.

„Proste nie. Vôbec ma to...,“ Mitsu jej chcel povedať, aby mu dala s tým pokoj, lenže v tom do obchodu vošiel Zero. Čo tu robí??? Vyjavene pozeral na Zera, ktorý prišiel k pultu a rozprával sa s predavačkou.

Nana pozrela na Mitsua a nechápala.

„Čože??" Obrátila sa a pozrela, kde Mitsu čumel. Bol tam chalan. A veľmi...veľmi pekný.

Viac otvorila oči, ešteže jej nevypadli z jamôk.

„Len...len mi nehovor, že je to on...?“ Rýchlo pozrela na Mitsua vraždiacim pohľadom a v očiach mala blesky. „Nekecej, že s týmto chodíš do školy!!!“ Vyčítavo ho sledovala a Mitsu si pomyslel, že keby vraždiace pohľady zabíjali, je mŕtvy.

„Upokoj sa. Ja za to nemôžem. Len dúfam, že ma tu nezazrie. Zakryl si tvár dlaňami a lakťami sa oprel o stôl.

„No-a-čo?? Na čo by si sa pred ním skrýval!“

Zero počúval rozhovor svojím dobrým sluchom a usmial sa. To dievča je nejaká potvorka. Ale na druhej strane nebol moc šťastný, že vidí Mitsua s nejakou babou. Ale podľa toho ako sa rozprávali, boli len priatelia.

Bolo ľahké ho nájsť. Mal pre neho veľkú slabosť, takže ľahko ucítil jeho pach. Teraz predstieral, že len tak zabočil do tohto obchodu. O chvíľu sa otočí a uvidí dvojicu sediacu vzadu. Príde k nim a bude sa robiť, akože nič.

Ucítil na sebe ich pohľady a čakal, kým mu predavačka podá zabalené pečivo, ktoré vôbec nepotreboval. Predsa len, bol upír.

Mitsu pozoroval Zera ako nervózne prstami poklepkáva po pulte a čaká na svoj objednaný balíček. Naozaj dúfal, že ich nezbadá. Nana zamilovane hľadela na Zera. Keď ju videl, nahlas vzdychol. Stačí, keď nejaké dievča uvidí Zera a už je zbláznené.

Zero si už zobral ponúkaný balíček a zaplatil. Obrátil sa a v tom na nich pozrel. Usmial sa a zamával. Mitsu v duchu zastonal a vedel, že tento deň bude dlhý.

 

Nana bola šťastná, že Zero má v úmysle ísť za nimi. S balíkom v ruke k nim kráčal a usmieval sa. Mitsu nebol najšťastnejší. Ešte horšie bolo, keď si k nemu sadol. Jeho blízkosť ho dosť rozrušila a rýchlejšie mu začalo biť srdce.

„Ahoj Mitsu. A dobrý deň, krásna slečna.“ Žiarivo sa na ňu usmial a Nana sa skoro rozplynula. Mitsu si uvedomil, že celkom žiarli. Ale prečo?! Karhal sa v duchu.

„Kde si sa stratil? Nevedel som ťa nájsť,“ pýtal sa ho a prezeral si ho. Čierna ofinka mu stále padala do oka, košeľu už mal zapnutú a sako oblečené. Znova nevedel, prečo by ho chcel vidieť bez oblečenia. Mal z toho rozpaky. Na tvári mu stúpol rumenec.

Zero si rýchlo vymyslel výhovorku: „Noo, len som prehľadal okolie. Páchateľ by tam možno ešte mohol byť.“

„Ach, to je pravda. Len chcem pripomenúť, že to dievča preniesli do nemocnice, ale nevedia si vysvetliť, čo znamenali tie rany.“ Zamračil sa.

„Haló?? Zabudli ste na mňa??“ ozvala sa urazená Nana, že ju prestali vnímať.

„Prepáč, len som si to chcel so Zerom vyjasniť.“

„No, takže Zero? Tak sa voláš?“ Oči jej svietili od nadšenia.

„Mitsu, nie je vychované nepredstaviť ma tvojej kamarátke.“ pobavene sa na neho usmial.

Zrumenel. Bolo to pre neho trápne, cítil sa ako nevychované dieťa.

„Nana, toto je Zero. Zero, moja naj kamarátka Nana.“ Rýchlo ich predstavil a ďalej zhrbene zahanbene sedel. Na pozdrav si prikývli a Nana zo Zera nemohla odtrhnúť oči. Mitsu sa na lavičke zamrvil. Najradšej by utiekol.

Bolo minútové ticho, takže Nana ako prvá rozbehla debatu.

„Takžé Zero,“ zatiahla, „tvoje záľuby?“ Usmiala sa a dychtivo čakala na odpoveď.

„Dalo by sa povedať, že rád športujem. Ty?“

„Nó...ja veľmi rada maľujem. Venujem sa tomu po celý môj život,“ odpovedala a zosmutnela. „Rodičia ma v tom moc nepodporovali. Keď som im ukazovala v detstve moje kresby, iba ma pochválili. A keď som bola už staršia, vôbec sa mi nevenovali. 

Mitsu ju súcitne chytil za ruku a usmial sa na ňu s povzbudzujúcim pohľadom. Vedel o tomto probléme, všetko si hovorili.

Nana zrazu ožila: „Mám aj skvelú novinu! Prijali ma do firmy, kde budem hlavná návrhárka.“ Čakala na ich reakcie.

„To je skvelé! Blahoželám! Dúfam, že ti to prinesie veľa úspechov.“ Tešil sa z toho Mitsu.

„Och, ďakujem. Vždy si bol taký milý k ostatným.“

„Aj ja blahoželám. Musela si prejsť veľa prekážok, aby si splnila svoj sen.“ Zero sa milo usmial a jemne sa spýtal: „A rodičia o tom vedia?“ Nechcel sa dotknúť jej citov, keďže rodičia jej nepomáhali.

„Vedia o tom a boli celkom radi, že som dostala dobrú prácu. A takú, ktorá ma bude baviť. Niekedy vás potom pozvem, keď už ma tam budú všetci poznať a budem si môcť dovoliť návštevy.“  Zdvihla nad seba ruky a jasala. Bolo viditeľné, že je z práce veľmi nadšená.

„Radi prijmeme, Nana. Som zvedavý, v akom prostredí budeš pracovať so svojím talentom.“ Mitsu bol rád, že si konečne našla svoju cestu a správny cieľ života.

Potom ešte dlho kecali o svojich zážitkoch alebo o školách. Zero sa tiež zapájal a cítil sa pri nich dobre. Viackrát nevedel ignorovať, že vedľa seba má Mitsua, ktorý má odhalený belostný krk. Až príliš videl hrubú, modrú žilku, ktorá mu kolovala pod pokožkou. Bože, mal chuť z neho sať. Ale musel sa krotiť. Dnes bude stále s Mitsuom, či sa mu to páči alebo nie.

Rozhovor sa už blížil ku koncu. Nakoniec sa rozhodli, že cestou domov pôjdu spolu. Nana bola šťastná, že spoznala milého a pekného Zera. A taktiež, že sa stretla so svojím najlepším kamarátom.

Už sa blíži k Naninmu domu. Tam sa s ňou chalani rozlúčili - Mitsu s objatím a Zero s pozdravom. Ďalej pokračovali sami a bolo medzi nimi ticho. Chladný vzduch im pri vydýchnutí robil obláčik pary. Ráno a večer bývalo vždy chladnejšie, kým cez deň pieklo ako v peci.

Yuki prerušil ticho: „Kde vlastne bývaš? Za chvíľu som pri svojom byte.“ Spýtavo na neho hľadel hnedými očami. Zero nevedel, akú odpoveď si má vymyslieť.

„Umm...ďalej od teba, takže ťa odprevadím.“ Mitsu mal podozrenie, že niečo Zero skrýval. Zdal sa mu nervózny. Zahodil to za hlavu a mlčky prišli k Mitsuovej bytovke.

„Tak, tu bývam. Tak ahoj, zase zajtra.“ Usmial sa a kývol Zerovi na rozlúčku. Zero sa však od Mitsua nechcel ani pohnúť, tak ho potichu nasledoval k vchodovým dverám. Mitsu si až neskoro všimol pri výťahu, že Zero je stále s ním. Vyľakane sa k nemu otočil a nerád si znovu uvedomil, aký je príťažlivý.

„Čo tu ešte robíš? Veď už som v byte. Môžeš ísť domov.“

„Vadí ti to?“ Potichu sa spýtal a zvysoka sa na Mitsua pozeral. Prebehol mu mráz po koži. Prečo sa zrazu bál? Prečo Zero zrazu vyzeral nebezpečne?  

Výťah práve pípol a otvorili sa dvere. Do bytovky vošla skupina ľudí a všetci sa hrnuli do výťahu. Mitsu sa tam napchal tiež. Zero ho nasledoval a stúpol si za neho. Mitsu šťukol svoje číslo a výťah sa zatvoril. Ľudia okolo nich sa nahlas rozprávali a bolo tam dusno.

Zero bol nacapený na Mitsuovi, a keďže bol o dosť vyšší, nos si pritiahol k jeho krku. Bola to chyba. Hneď ho pochytila túžba. Oči sa za zatvorenými viečkami zmenili na červenú farbu a tesáky sa natiahli. Pootvoril pery a skoro sa dotýkal jemnej pokožky na krku.

Mitsu zacítil Zerov dych na svojej pokožke a to ho znervóznilo. Vyľakane sa pozeral okolo seba a pozeral na čísla, ktoré sa menili. Hypnotizoval ich, aby už boli na jeho poschodí. Zero zacítil, ako sa Mitsuovi zrýchlil tep a srdce búšilo ako zvonec. Jeho tesáky extrémne boleli a boli také dlhé a ostré, ako nikdy pred tým. Ohrozuje ho svojou túžbou.

Výťah konečne pípol a otvoril sa. Mitsu vyrazil  ako splašený. Z vrecka si vyberal kľúče, ale z nervozity mu spadli z ruky. Zohol sa za nimi, ale to už za ním stál Zero. Znervóznel ešte viac, a keď vstal, pokúšal sa dať kľúč do zámky. S roztrasenými prstami sa mu dlhšie odomykalo. Uvedomil si, že mama je ešte v robote.

Práve chcel otvoriť dvere, keď v tom na ne buchla silná ruka spoza jeho hlavy. Mykol sa a obrátil sa k Zerovi. Skoro omdlel od strachu. Zero nevyzeral tak, ako by mal vyzerať. Jeho oči boli červené a svietili. Zuby mal neprirodzene predĺžené.

Srdce mu začalo ešte rýchlejšie búšiť. Nie. Nie! To sa mi len zdá! V mysli na seba kričal.

„Pre Boha...,“ zašepkal. „Čo...?“ Stratil sa mu hlas a natisol sa na stenu. Zero ho hypnotizoval svojim upírskym pohľadom. Mitsu bol zrazu slabý a už si myslel, že sa mu podlomia nohy.

„Rád ti to poviem. Ale sľúb, že sa nebudeš báť. Nechcem ti ublížiť,“ zastretým hlasom mu odpovedal a očami naznačil, aby šli do vnútra. Ruku zložil z dverí a čakal. Mitsu naňho vyvaľoval svoje oči a opatrne sa obrátil. Odomkol dvere a vstúpil. Za ním šiel Zero, ktorý sa už upokojil a červené oči a očné zuby zmizli.

Dvere potichu zatvoril.

 

Mitsu si zobliekol sako školskej uniformy a vyzul sa. Jeho mama naozaj ešte neprišla domov. Žeby náhoda? Spýtal sa v duchu ironicky. Zero šiel za ním do jeho izby. Celý byt poznal naspamäť.

Napätý Mitsu si sadol na svoju posteľ a sledoval Zera. Ten si sadol na stoličku pri stole s počítačom.

„Tak...povieš mi to už?“ spýtal sa ho a Zerovi sa zdvihli kútiky úst.

„ Ale najprv ťa vyskúšam - čo by si povedal, že som?“ Zabával sa na ňom a čakal odpoveď. Možno správnu, možno zábavnú.

„No...nie je mi to ľahké povedať. Ani mi to nie je za ľahkú situáciu....si niečo nadprirodzené?“

„Upír.“ Usmial sa a žmurkol. Mitsua až myklo.

„Tebe je to vtipné?! Veď som skoro umrel od strachu, čo to s tebou je. A ja teraz ťažko trávim to, čo si mi povedal!“ Mitsu sedel v tureckom sede a v rukách krčil prikrývku.

Tak roztomilý, keď sa hnevá. Zero sa v duchu zasmial.

„Tak prepáč. Som viac-menej optimista.“ Sklonením hlavy zakryl na tvári úškrn.

„Nesmej sa. Pred pár minútami si sa tváril ako zviera.“ Založil si ruky na hrudi.

Zerovi prišiel tak vtipný, až sa rozosmial. Mitsua to naštvalo a pozeral naňho vražedným pohľadom. „Už si prestal? spýtal sa, keď si Zero utrel slzu.

„Ja za to nemôžem. Tváriš sa komicky.“

„Mne to zábavné vôbec nepríde... A už mi povedz podstatu.“

Zero sa upokojil a začal vysvetľovať: „Od tvojho narodenia ťa mám chrániť. Funguje to tak, že ak upír ucíti krv novonarodenca, ktorá ho najviac zo všetkých priťahuje, je to znamenie, že ho máš po celý jeho život ochraňovať. Keďže upíri sú nesmrteľní, žijú veľmi dlho. Ja mám už cez 150 rokov. Prepáč, už to nerátam,“ zasmial sa. Pokračoval: „Som najstarší upír, takže mladší majú predo mnou odstup.

To, že ťa mám ochraňovať, je aj skúška upíra. To znamená, že sa upír musí ovládať a nepohryznúť alebo neublížiť tej osobe, ktorú má ochrániť.“ Prestal vysvetľovať a chvíľu rozmýšľal. „Neviem, čo by som ti ešte mal vysvetliť. To by malo byť to najdôležitejšie, čo by si mal vedieť.“

„Mám otázku...teda viac otázok,“ ozval sa Mitsu.

„Áno?“

„Cesnak? Účinkuje?“

Zasmial sa. „Nie.“

„Kríž?“ Znova skúsil.

„Nie.“

„Svätená voda?“

„Nie.“

„Kolík do srdca?“

„Áno, ale u mňa to nezaberá, to len pri mladších upíroch. Ja musím mať kolík z iného dreva, ktorý starší upíri zničili, aby neboli v nebezpečenstve.“

„Tse. Takže si žiješ. Svet je bombička čo?“ Odul peru. Zero sa zasmial.

„Dalo by sa tak povedať, ale najprv som to mal ťažké. Myslím tým začiatok upírstva. Potom to bolo v poriadku, dokým som neucítil tvoju krv.“  Zapichol svoj pohľad do Mitsuových očí.

Nadvihol obočie: „No tak prepáč, že som na svete.“ Preobrátil očami. Tváril sa urazene, ale potom sa usmial. Zera to prekvapilo.

„Myslel som si, že to budeš brať ťažko.“ Prehrabol si rukou tmavú ofinu, aby mu nepadala do očí.

„Je pravda, že je to pre mňa celkom šok.“ Mykol plecom. „Snažím sa byť pokojný a brať to ako normálnu vec. Poznáme sa ledva deň a už zistím, že si nočný tvor s vražednými sklonmi.“ Pohľad mal upretý všade, len nie na Zera.

„Mám ťa chrániť....ale....pomaly si uvedomujem, že skôr ja som pre teba nebezpečenstvo.“ Odvrátil pohľad do okna.

„Ako to myslíš? Narážaš na to....., že by si chcel moju krv?“

„Čo iné...“ 

 „Čo by sa stalo, keby si to spravil?“ Pomaly sa spýtal.

„Buď by som ťa zabil vysiatím krvi...alebo by si sa stal upírom. Neviem ako to prebieha. A neviem, čo sa môže stať. Je to úplne iné ako piť krv obyčajnému človeku.  Nikto z upírov nechce povedať ako to prebieha. Buď sa bojí o svoj život, že vypil krv svojmu "nadriadenému" alebo nechce povedať tajomstvo. Proste typický upíri.“ Pozrel na neho a oči mal znova červené. Bol už večer a svetlo jeho očí boli výrazné aj na pár metrov.

Mitsu si pomyslel, aký je nebezpečne krásny, ale aj hrozivý. Stále je to ten milý, priateľský a pekný chalan. Pomaly si na takého Zera zvykal a vedel, že mu môže veriť.

„Mení sa ti farba očí vždy, keď je téma o krvi?“ pokojne sa opýtal.

„Kedysi to tak bolo, ale teraz je to len o tvojej krvi. Iné ma nepriťahujú. A ak zacítim tvoju krv, hneď ťa viem vystopovať a mám chuť sa do teba zahryznúť. Dúfam, že sa to nestane.“ Pri zamračení sa mu vrátila farba očí.

„To znamená, že by si sa pri každej príležitosti neovládol? Aj keby to bolo najmenšie poranenie?“ Mitsu pozeral do paplóna a vyhýbal sa očnému kontaktu.

„Ako sa to zoberie. Neviem ako by som zareagoval. Ale budem sa usilovať neublížiť ti.“ 

Mitsu cítil na sebe jeho pohľad. Vnútri bol rozrušený a počul v ušiach tlkot svojho srdca.

„Zero?“ Zdvihol pohľad na neho.

„Hm?“

„Ja ti verím. Verím, že mi neublížiš. Mám ťa rád ako priateľa. A priatelia si veria.“ Usmial sa na neho, až mu to vyrazilo dych. Bol prekvapený.

„Ty si naozaj myslíš, že mne sa dá veriť?“ Sklonil hlavu tak, aby mu ofina zakryla tvár.

„No... áno. Kedykoľvek si mi mohol ublížiť, ale neurobil si to.“ Z úsmevu sa mu urobila jamka v líci.

„Lenže ty nevieš ako dlho som ťa sledoval a ani si o tom nevedel. Túto noc, keď som k tebe prišiel, mal som chuť ti rozhrýzť krk a vysať krv.“ Prudko zdvihol hlavu s červenými očami. „Nechcem ti ublížiť...“ Zdvihol sa zo stoličky. „Ale môj upírsky pud mi hovorí...“ Pomaly sa blížil na druhú stranu postele, kde Mitsu sedel. „Aby som sa k tebe blížil, presne ako teraz.“ Bol čoraz bližšie. „Pripravil ťa na uhryznutie. Nie, pripraviť nie. Ale hneď uhryznúť.“ Zero už pri ňom stál a sotil ho do postele.

Začal sa báť. Nevedel, či to len znázorňuje alebo to myslí naozaj.

„Ze....Zero??? Však to nemyslíš vážne?“ Pozeral na neho vystrašenými očami. A keď Zero položil koleno a ruky okolo jeho tela na posteľ, Mitsu sa zaprel dlaňami o jeho ramená. Vôbec to s ním nepomohlo. Bol ako skala. Jedine cítil pod jeho oblečením napnuté svaly.

„Srdce ti bije ako splašené,“ zašepkal s pootvorenými perami. Viac sa k nemu naklonil a prezeral si celú jeho tvár. Mitsu mohol bližšie vidieť jeho červené oči, ako ho prepaľujú pohľadom dravca.

Najprv sa zastavil na tvári, potom pomaly kĺzal pohľadom po krku, kde sa dlhšie zastavil a pokračoval na hruď. Tam videl ako prerývane dýcha a cez vrstvy oblečenia a kože videl jeho srdce.

„Mal by som ťa teraz pohrýzť,“ ďalej šepkal a priblížil sa ku krku, ktorý následne pobozkal. Mitsu zaskuvíňal od strachu a príjemného tepla, ktoré sa mu rozlialo po celom tele.

„Zero...nie...prosím...,“ žiadal ho. Silno cítil ako ho to k nemu priťahovalo, chcel s týmto nebezpečným upírom robiť čokoľvek, len aby bol v jeho blízkosti. Nechápal svojmu telu, prečo sa takto správa pri Zerovi.

„Ale vieš čo?“ hovoril do Mitsuovho krku. „Ja spravím radšej toto.“ Odtrhol sa od jeho krku a jemne a pomaly ho pobozkal.