Mitsu vyšiel z budovy školy a bolo mu ešte viac teplo. Slnko pálilo, každý si zobliekal školské saká alebo dokonca košele. To sa týkalo, pravdaže, len chlapcov. Dievčatá kukali na ich telá a mierne sa červenali. Niektoré sa museli ovievať zošitmi.

„Aká irónia,“ povedal si pre seba a uškieral sa. Keď šiel na svoje obľúbené trávnaté miesto, zobliekol si len sako a zhora si rozopol trocha košeľu. Stačilo mu, keď mu bolo vidno kľúčnu kosť. Viaceré baby, ktoré ho brali ako svojho idola, nemo naňho hľadeli. Ignoroval. Vedel, že je v poradí "Najsympatickejších chalanov školy".

Blížil sa k svojmu "lôžku" a uvidel tam známu osobu. Ležal tam chalan s havraními vlasmi a mal nasadené čierne slnečné okuliare. Sako mal pravdaže odložené vedľa seba, lenže košeľu mal úplne rozopnutú a odhaľovalo to celú jeho hruď. Okoloidúce dievčatá sa chichúňali a pozerali sa na to krásne, svalnaté telo. Pokožku mal bielu a pod pupkom boli vidno čierne jemné chĺpky. Brušné svaly boli krásne vykrojené a pri Zerových nádychoch a výdychoch sa ešte krajšie črtali.

Mitsu naprázdno prehltol a v hlave si povedal, že teraz bude o miesto nižšie v poradí. A menej dievčat sa budú oňho zaujímať. Však kto by nepodľahol takejto prirodzenej kráse?

Priblížil sa k Zerovi a zatienil mu slnko. Zero sa zamračil a zložil si okuliare. Mitsu ihneď uvidel tie tmavomodré oči ako naňho najprv nazúrene, potom upokojene pozerali.

„No konečne si tu. Skoro som tu zaspal.“ Zasmial sa a sledoval ako si Mitsu k nemu sadá. Vietor sa mu pohrával s hnedými vlasmi a slnečné lúče ukazovali ich lesk. Mal chuť sa ich dotknúť.

„Nie si náhodou hladný? Ešte mi zostala desiata.“ Vybral si z aktovky nádobu a otvoril ju. Sendviče vyzerali fakt dobre. Lenže Zero by si skôr dal jeho teplú krv. Pohľad uprel na jeho odhalený krk so smotanovou pokožkou, pod ktorou mal určite tú najchutnejšiu žilu v jeho tele. Kebyže sa do nej zahryzol, krv by sa hrnula dole jeho krkom a nasýtila by ho ako nikto pred ním.

„Tak dáš si alebo nie?“ Vytrhol ho zo sladkých myšlienok a povrtel hlavou.

„Nie, nie som hladný.“ Klameš! Ozvalo sa mu v hlave. Tak už to urob a vyskúšaj tú výbornú chuť krvi! Stále dobiedzal tichý hlások. Zero znova zavrtel hlavou, aby ten hlas utíšil.

„Nevadí, zjem sám.“ Usmial sa. „Ako šla dnes škola? Ešte som ťa tu nevidel. Ani na druhom stupni.“ Zahryzol sa do sendviča a pozeral na neho.

„To asi kvôli tomu, lebo som tu nový.“

„Naozaj? Tak ťa tu teda vítam. Škola je nič moc, takže nič skvelé tu nečakaj. Ani študenti. Ako si videl, keď si ma tzv. zachránil, nie sú najlepší. Ale niektorí sa dajú zniesť. Nájdeš si aspoň jedného normálneho človeka a to ti bude stačiť.“

„No, tak to mám šťastie. Už som ho našiel a je práve pri mne. Aká náhoda.“ V úškrne ukázal biele zuby a Mitsu si povedal, že takto mu to najviac pristane. Snažil sa, aby mu pohľad nezletel na Zerovú odhalenú hruď. Bol strašne sexi.

Pane Bože, na čo to furt myslím?! Zahrešil si v mysli a zahanbene sčervenal. „Hmm...ako chceš. Mne nebude prekážať, ak budem mať nového priateľa.“ Usmial sa a Zero sa v tom úsmeve skoro stratil. Ignoroval dievčatá, ktoré na nich hľadeli. Veľmi chcú byť pri nich. Čítal im myšlienky. V duchu sa zasmial.

„Nechceš sa prejsť? Už mi lezú na nervy tie baby oproti,“ hodením hlavy ukázal na dievčatá. Mitsu na nich kukol a usmial sa na ne. Tie sa zahanbili a hlavu si skrčili medzi ramená. Zero ich v tej chvíli preklínal. Bol žiarlivý typ.

Vstal a zobral si sako. Dnes si nešiel vyzdvihnúť aktovku s učebnicami a plánom školy. Načo, keď upírskými schopnosťami prehovoril riaditeľa, že to potrebovať nebude. Riaditeľ len prikývol a vyzeral ako bez duše. Hľadel pred seba s prázdnymi očami.

„Hm tak oki. Len počkaj, musím si zabaliť desiatu.“ Rýchlo si to hodil do aktovky, zodvihol svoje sako a prechádzali sa okolo areálu školy. Preberali rôzne témy, ktoré ich napadli. Mitsu si uvedomil, ako mu to ide ľahko pri Zerovi. Je to fajn chalan. Takí sa nenájdu ľahko. Sám nemal veľa priateľov a so spolužiakmi sa skoro vôbec nebavil. Zarazil sa, keď padla otázka, či už mal vzťah. Zero sa to pýtal, aj keď veľmi dobre vedel čo všetko sa v Mitsuovom živote udialo.

„Umm...hmm...mal som jedno dievča. Vtedy som bol ešte moc mladý, ale ukončil som to. To dievča bolo proste....náh...moc premaznané a pýšilo sa celej škole, že so mnou chodí. Nemám rád také osoby. Odvtedy som nikoho nemal, len ma "prenasledoval" ten červenovlasý chalan. To je všetko. A ty?“ spýtal sa a znova sčervenal.

Zero na neho pozrel a zasmial sa: „Prečo sa červenáš? Mal som ich veľa, ale ani jedna nebola podľa mojich predstáv. Tiež si dosť o sebe mysleli, tak odvtedy už s nikým nechodím.“ Zero si spomenul na ženy z 18. - 19. storočia. Šaty, šperky, veľké kukadlá a pekné dievčatá, ktoré po dovŕšení správneho veku prišli do spoločnosti smotánky. Hľadali si mužov, správnych pre manželstvo. Skoro každá ho chcela, lenže všetko odmietol. Nikto nevedel, kto je naozaj. Stále sa presúval z mesta do iného, aby nevyšlo na povrch, že je stále taký mladý.

Ucítil buchnutie do boku. To bol Mitsu, ktorý mu viackrát povedal, aby sa pozrel na miesto, kde ležalo nehybné telo. Vyzeralo to na dievča.

„Rýchlo sa tam poďme pozrieť!“ Naliehal a už bežal k dievčaťu. Zero ho nasledoval a z diaľky videl dve bodky na krku. Po krku bol pramienok krvi. Upír. Ale kto? Veď tu stále bol a necítil žiadny pach nejakého upíra. Alebo že by len teraz prišiel?

Mitsu zakričal na žiakov, ktorí boli najbližšie. Tí rýchlo k nemu prišli a urobili kruh okolo dievčiny. Zhrozene pozerali na krv.

Jedno dievča rýchlosťou blesku pribehlo a začala plakať a kľakla si vedľa Mitsua: „Rin!“ kričala jej meno a zatriasla ňou. „RIN! PREBER SA PROSÍM!!“

„Poznáš ju?" spýtal sa Zero.

„Áno! Približne už polhodinu ju hľadám, zrazu sa vytratila!" odpovedala a podoprela kamarátkinu hlavu.

Mitsu jej chytil rameno: „Neboj sa, bude v poriadku. Nahmatal som pulz.“ Utešoval ju. „Zavolajte niekto sanitku!“ rozkázal a jeden chalan sa toho rýchlo ujal a naťukal číslo. Hneď informoval, čo sa stalo a miesto nehody.

Zero všetko pozoroval a potom použil silu, aby zacítil nejaký pach. Pach, ktorý mu povie, kde je upír. Alebo možno iné nesmrteľné "stvorenie". Zacítil to veľmi blízko. Pozrel na strechu školy. Budova mala aspoň cez 50 metrov. Dosť vysoké. Povedal si v mysli a mihnutím oka stál na streche. Rovné pole s ochranným plotom. Vstup a východ umožňovali len dvere s malou miestnosťou. Aj tak boli zatvorené, aby tu nik nechodil.

Poobzeral sa okolo seba a hľadal tú osobu, ktorú tu ucítil. Nikoho nevidel. Obrátil sa a uvidel pred sebou tvár. Bola veľmi blízko, skoro sa dotýkali nosmi.

Pozerali sa na seba. Neznámy sa tváril nepriateľsky, potom sa žiarivo usmial.

„Zerooooo!!! No nazdár volééé! Dlho som ťa nevidel!“ Šťastne sa smial a objal svojho starého priateľa. Zero ho tiež chlapsky poťapkal po chrbte a usmial sa.

„Aj ja ťa rád vidím, Daisuke. Len nemám rád, keď upír robí po sebe neporiadok.“ Zamračil sa naňho. Medzitým si zapol košeľu, bol tu celkom silný vietor.

„Ale nó. To sa len tak bavím. Veď vieš, aké je vtipné pozorovať ľudí ako histerčia.“ Mávol rukou a preobrátil očami. „Kedysi sme to robili spolu.“ Zaspomínal na dobré staré časy.

„Áno, robili. Lenže už to nerobím, mám vážnejšie problémy.“

„Jaj ahááá...ty myslíš toho tvojho sladkého a chutného Mitsua?“ Oblizol si pery a prižmúril mačacie, zelené oči, ktoré sa premenili na červenú farbu.

„Nech ti ani nenapadne sa ho dotknúť. Nepleť sa mi do cesty. Aj keď si môj priateľ, zabijem toho, kto mu bude chcieť ublížiť.“ To už mal ruky spustené pozdĺž tela a päste silno stisol.

„Nerob drámu.“ Znova preobrátil oči a vrátila sa ich pôvodná farba. „Len žartujem. Proti tebe by som sa nikdy nepostavil. Poznám ťa. Je márne sa s tebou biť. Si predsa o rok starší odo mňa.“ Vyplazil jazyk, uškrnul sa a rukou si prehrabol blond strapaté vlasy.

To je celý on. Pomyslel si Zero. Žartuje v každej chvíli.

„Tak, na čo si prišiel? Len sa pobaviť?“ Zero sa uvoľnil, necítil nebezpečenstvo.

„Presnéé!“ zatiahol Daisuke. „Aj som chcel vidieť staré dobré Japonsko. Človek sa tu nenáramne zabaví. A nabaží čerstvej krvi.“ Stále sa uškŕňal a chodil sem a ta.

Zero vzdychol. „Ale aspoň si mohol tomu dievčaťu vymazať pamäť a skoro ju nezabiť.“

„To som aj urobil! Myslím tým len vymazanie pamäte. Len môj apetít bol nejako moc prehnaný. Keď som pozeral na toho červenovláska, mal som nesmiernu chuť.“ Spomenul si na chalana, ktorý otravoval Mitsua.  Páčil sa mu taký typ chalanov. Ohnivá duša, dokonca aj ohnivé vlasy a modré oči s náznakom fialovej. Neskutočná farba. Takú ešte nevidel.

„Ts! Jéžiši. Len mi nehovor, že myslíš toho chalana, ktorý obťažuje Mitsua? Ty a taký typ?? No, to ma podrž.“ Zhnusil sa.

„Jop, to som.“ Zase sa mu vrátila chuť na žartovanie. „Lepšie ako nejaké neviniatka ako tvoj...Mitsúúú...“ Začal robiť vzdušné bozky a nahodil presladený hlas. Zero zatvoril oči a dostal z jeho posmeškov tik v oku. Niekedy sa fakt správal ako decko.

„Už kdesi vypadni. Nemám chuť sa baviť s takými hlupákmi ako si ty.“ Uškrnul sa a to malo znamenať ako priateľské zbohom.

„Už idem, ty môj romantik.“ Znova sa mu vysmieval do tváre a robil až moc prehnané pusy. Naposledy sa zasmial a vyparil sa.

Zero mal toho dosť. Toho blbca dlho nevidel, ale nečakal, že by sa vrátil. Dúfal, že už nebude robiť problémy a bude opatrný.

Priateľmi sa stali krátko po tom, keď sa premenil na upíra. Zo začiatku spolu súťažili, ale neskôr si padli do oka. Mali spoločné cesty, zábavy a problémy. Bol celkom rád, že ho znova videl, ale niekedy by sa mal ovládať. Daisuke bol živá osoba, ktorá si užívala upírsky nesmrteľný život.

Zero vzdychol a prišiel k plotu. Pozrel sa na miesto scény, kde dievča ležalo. Teraz tam už nikto nebol. Ani Mitsu.

Hmm...žeby už šiel domov? Rozmýšľal. Asi áno. Idem ho pohľadať. Povedal si a tiež sa stratil z dohľadu ako pred tým Daisuke.

***

Mitsu nevedel, kde Zero odišiel. Keď pomáhal dievčine do sanitky, až potom si uvedomil, že zabudol na čiernovlasého krásavca. Nikde nebol.

Nakoniec šiel mestom a premýšľal, že by ešte zašiel do svojho obľúbeného obchodu. Prichádzal k tabuľke s názvom obchodu a pandou, ktorá sa usmievala. Vošiel doň a za sebou nechal zatvoriť dvere s cinknutím zvončeka.